30.08.2012 [01:15], Ivana, ze série Milujem obe svoje deti, komentováno 3×, zobrazeno 1678×

V dnešnom dieli nás čaká návšteva Volterry. Dozvieme sa, akú voľbu si pre Bellu prichystali. Aro je proste zlatíčko.

Pohľad Edward

Pozrel som z okienka lietadla a povzdychol si. Tri dni ubehli až príliš rýchlo. Carlisle sa snažil presvedčiť Ara, aby sme nemuseli chodiť, ale nepodarilo sa mu to. Celá rodina chcela ísť s nami, no ani to nedovolil. Museli sme túto cestu absolvovať. Ak by sme neprišli my, prišiel by sám a s ním jeho garda. Proti takej presile sme nemali šancu. V liste sľúbil, že sa vrátime domov, ale nedokázalo ma to utešiť. Bolo mi jedno, čo sa stane so mnou, ale moja žena a moje deti musia byť v bezpečí.

„Budete si niečo priať?“ vyrušil ma z myšlienok hlas letušky.

„Nie, ďakujeme,“ odpovedal som aj za Bellu, ktorá už tri hodiny neprítomne hľadela pred seba. Letuška prešla k našim deťom a položila im rovnakú otázku. Obaja si vypýtali vankúše a ja som im na malú chvíľu závidel, že môžu spať. Mozog upíra dokáže za sekundu vymyslieť desiatky vecí, ktoré sa môžu vo Volterre pokaziť a nás čaká ešte sedem hodinový let.

„Láska, zájdem popriať deťom dobrú noc,“ šepol som a pohladil ju po líčku. Kývla na súhlas a pokúsila sa o úsmev. Postavil som sa a prešiel tých pár krokov k ich sedačkám. V prvej triede sme boli sami.

„Pospíte si?“ spýtal som sa pozrel na hodinky. Desať večer. Zajtra ráno sme vo Florencii a odtiaľ je to do Volterry už len kúsok.

„Ešte nie, čítam si,“ šepla Nessie a prevrátila stránku v knihe, ktorú mala na kolenách, aby dodala svojim slovám na pravdivosti. Ak by to nespravila prvýkrát za poslednú hodinu, možno by som jej aj uveril. Tony sa stále pozeral z okna, akoby ma nevnímal. Chápal som ich zmätenosť. O Volterre nemali do pondelka ani tušenie. Snažili sme sa túto cestu pred nimi zľahčovať, ale neboli hlúpi, napätá atmosféra v rodine im neunikla.

„Nessie, nič sa nestane, neboj sa,“ objal som dcéru a pohladil ju po vlasoch. Sklonila hlavu, z očí sa jej pustili slzy. Zovrelo mi srdce, plakala takmer stále, odkedy sa dozvedela, čo nás čaká.

„Neplač, zlatko,“ snažil som sa ju utešiť. Vzlykla a to môjho syna prebralo zo zamyslenia. Otočil sa a pohľad mu uviazol na sestre, ľútosťou mu zvraštilo čelo.

„Nedovolím, aby sa ti niečo stalo,“ šepol a utrel jej slzy. Vôbec sa mi nepáčilo, čo vyšlo z jeho úst. Vedel som, že by za sestru aj zomrel, ale ja som nebol ochotný dovoliť, aby sa mu niečo stalo kvôli neuváženému činu.

„Tony, neopovážiš sa urobiť nič, čo by ťa ohrozilo,“ povedal som rázne a sadol si na opierku jeho sedačky. Nevyvolalo to u neho žiadnu reakciu. „Chápeš to?“ spýtal som sa. Pozrel na mňa, na tvári nemal jedinú emóciu. Čakal som, že aspoň prikývne, ale len na mňa hľadel. „Obaja sa budete držať za nami! Budete mlčať, kým to bude možné a neurobíte nič, nech by sa dialo čokoľvek. Rozumiete tomu?“ Nessie prikývla, ale on len privrel oči a stisol k sebe pery. Chytil som ho pevne za zápästie a pritlačil.

„Edward!“ okríkla ma Bella, keď bolestivo sykol. Okamžite som ho pustil. Nechcel som mu ublížiť, ale musel som to urobiť. Musel pochopiť, akú máme silu. Nikdy ju na vlastnej koži nezažil.

„Toto si nemal,“ pípla Nessie a pozrela na bratovu ruku. Rysovala sa mu na nej podliatina nápadne pripomínajúca odtlačok mojich prstov.

„Musel, musí to pochopiť.“ Čo som urobil, ma bolelo viac, ako to bolelo jeho. Povedali sme im o členoch Volterrskej gardy všetko, vrátane ich schopností a toto bola len minimálna ukážka sily jedného upíra. Vo Volterre bude celá garda a on nesmie ohroziť svoj život. „Tony?“ naznačil som, že stále čakám odpoveď.

„Chápem to,“ šepol a pošúchal si podliatinu na ruke. Postavil som sa a odvrátil pohľad, nemohol som sa na to pozerať, hanbil som sa.

„Mrzí ma to,“ pokúsil som sa ešte ospravedlniť, aj keď som odpustenie nečakal. Prvýkrát v živote som mu ublížil a to ešte vedome. Radšej som sa so sklonenou hlavou pobral naspäť na svoje miesto.

„Otec,“ šepol. Otočil som sa a stretol s jeho pohľadom. Čakal som hnev alebo ublížený výraz, prinajhoršom strach v jeho očiach, ale nebolo tam z toho nič.

„Ja viem a nemusí,“ pousmial sa a mne sa neskutočne uľavilo. Moje deti ma vždy vedeli príjemne prekvapiť. Sú nesebeckí a neskazení a ja ich teraz beriem na najskazenejšie miesto na svete.

„Ďakujem,“ povzdychol som si a vrátil sa na svoje miesto k Belle. Jej pohľad mi dal jasne najavo, že toto mi len tak neprejde. S malou dušičkou som sa k nej posadil. Chytila ma za ruku a zúrivo na mňa pozrela.

„Ešte raz sa ho dotkneš a neposkladá ťa ani celá rodina,“ zasyčala mi tesne pri uchu a po celu tú dobu mi bolestne stláčala zápästie. Mal som čo robiť, aby som zo seba nevydal žiadny zvuk.

„Nedotknem,“ sľúbil som a ona pustila moju ruku. Čo som dnes urobil, som naozaj neplánoval opakovať.

Po hodine naše deti zaspali a Bella už po mne nehádzala vražedné pohľady. Položila si hlavu na moje kolená a ja som ju hladil po vlasoch.

Ráno o piatej sme pristáli vo Florencii, požičali sme si auto a presunuli sa do Volterry. Naťahovať naše stretnutie s Arom nemalo zmysel. Snažil som sa veriť, že zajtra už budeme doma.

„Som Edward Cullen s rodinou, Aro Volturi nás očakáva,“ oslovil som ženu za pultom, keď sme vošli. Zodvihla telefón, aby nás ohlásila. Bola to iná žena, ako keď sme tu boli naposledy. Zaujímalo by ma, koľko recepčných za tie roky skončilo ako zákusok.

„Výsosti vás príjmu,“ povedala až príliš úctivo. To sa už vo dverách objavila presne tá, ktorú som dúfal, že tu nestretnem.

„Cullen,“ znechutene si odfrkla a ukázala na dvere. Naše priezvisko vo Volterre znamená niečo horšie ako nadávku. Vegetariáni sú pre nich ešte väčší odpad ako ľudia.

„Jane,“ kývol som na pozdrav. Podarilo sa mi, aby to vyznelo úctivo. Nechcel som provokovať, nesmel som ohroziť rodinu.

Prešli sme za Jane až do trónnej sály. Celou cestou sa otáčala a znechutene si obzerala naše deti.

„Edward, Isabella, vitajte,“ zapriadol Aro presladeným hlasom, keď sme pred neho predstúpili. Okamžite som sa snažil zachytiť jeho myšlienky, ale vôbec nič som nepočul. V celej sále to šumelo. Čakala na nás celá garda, ale akoby nikto na nič nemyslel.

„Ďakujeme za prijatie,“ povedal som zmätene. Aro sa potešene zasmial.

„Tak už si sa zoznámil s novým prírastkom do mojej gardy?“ ukázal na ženu stojacu vedľa Marcusovho trónu.

„Štít?“ šepol som prekvapene. Tak preto Alice nevidela, čo pre nás chystá.

„Niečo podobné,“ usmial sa a zameral pohľad na naše deti. Viditeľne nemal v pláne vysvetľovať, ako fungujú schopnosti tej neznámej ženy. Nervozita vo mne stále narastala. Postavil sa a prešiel k nám, za ním šla jeho osobná stráž. Srdcia našich detí začali uháňať ako o závod. Mali strach. „Edward, prosím,“ podal mi ruku. Vedel som, že to urobí, ale aj tak som zaváhal. Bella mohla pred ním moje myšlienky skryť, no to sme si nemohli dovoliť. „Edward,“ oslovil ma nedočkavo a ja som vložil ruku do tej jeho. Nestíhal som sledovať všetky zmeny emócií v jeho tvári. Bral si z mojej mysle všetko, čo sa za posledných pätnásť rokov stalo. „Fascinujúce,“ vydýchol, keď konečne pustil moju ruku.

Jeho výraz sa mi vôbec nepáčil. Nedíval sa na mňa, ale na naše deti a v očiach sa mu nebezpečne iskrilo. Po chvíľke akoby sa spamätal, z jeho tváre vymizli všetky emócie.

„Renesmee, nemáš príliš dobrý vkus pri výbere partnera,“ káral ju otcovským hlasom. Jej srdce vynechalo úder a rozbehlo sa šialenou rýchlosťou. Aro sa hneď obrátil na môjho syna. „Anthony, Heidi príde s obedom za pár hodín, si srdečne pozvaný, tu sa za to nemusíš hanbiť,“ zapriadol. Rýchlo som pozrel na syna, dúfal som, že nebude reagovať. Našťastie len pokrútil hlavou v nesúhlasnom geste. Aro sa znovu obrátil na nás. „Edward, Bella, asi nie ste veľmi hrdí,“ povedal s predstieranou ľútosťou. Z hrude sa mi ozvalo tlmené vrčanie. Nedalo sa to ovládnuť. Urážal, čo mi bolo najdrahšie.

„Sme a vždy sme boli,“ vyštekla Bella. Aro na ňu zazrel a podvihol obočie. Nebol zvyknutý na žiadny odpor. Chcel niečo povedať, ale predbehol som ho.

„Prejdime k veci, prečo sme tu?“ Otočil sa a prešiel k svojmu trónu, jeho garda šla hneď za ním, no on im naznačil, aby ostali pri nás. Zmocnil sa ma strach. Boli štyria, poznal som len Demetriho a Felixa. Ani jedného z nich som nechcel blízko u svojich detí.

„Drahí priatelia,“ oslovil nás okázalo. Nezabudol sa na chvíľku odmlčať, aby nás ešte viac napínal. „Podarilo sa vám niečo výnimočné. Stvorili ste nový druh a je našou povinnosťou tento druh preskúmať.“

„Čo to znamená?“ vyštekla Bella. Pozrel na ňu ako na nechápavé decko, ktorému treba vysvetliť niečo úplne primitívne.

„To je snáď jasné, musíme tento nový druh detailne spoznať, aby sme si overili, či nie je nebezpečný. Sama iste uznáš, že najlepšie miesto je Volterra.“

„Dal si nám slovo, že sa vrátime domov,“ šepol som šokovane. Nemohol takto verejne porušiť slovo, ktoré nám v liste dal.

„Ale iste," usmial sa. „Veď ja nehovorím, že to musí byť hneď. Dám vám rok a samozrejme nechcem vás pripraviť o obe vaše deti. Bella, ako matke ti dám možnosť voľby. Môžeš si vybrať, ktoré svoje dieťa mi sem o rok privediete.“

„Alebo?“ musel som sa spýtať, pretože toto nepripadalo v úvahu.

„Alebo obe vaše deti zomrú,“ odpovedal akoby o nič nešlo.

Bella zavrčala a rozbehla sa za Arom, jednému gardistovi sa obratne vyhla, ale druhý ju zhodil k zemi. Chcel som po ňom skočiť, aby som jej pomohol, ale nemal som šancu, len som sa pohol a už ma bolestivo zvierali dva páry paží. K Belle dobehol ďalší gardista, aby ju vôbec dokázali udržať na zemi. So strachom som pozrel na naše deti, nebola u nich jediná stráž, ich sa nebáli. Nessie vzlykala a Tony ju držal v objatí. Vydesila ma zúrivosť v jeho očiach, ktoré upieral na gardistov. Mal som obavu, že po nich skočí a ublížia mu. Pokýval som nesúhlasne hlavou, aby pochopil, že sa nesmie ani pohnúť. Našťastie prikývol, len pevnejšie zovrel svoju sestru.

„Aké nepochopiteľné,“ sykol Aro. „Ja vám dám výhodnú ponuku a vy sa zachováte takto?“

„Nemôžeme ti dať naše dieťa,“ šepol som cez bolesť, ktorú mi spôsobovalo zovretie gardistov.

„Edward, ty si asi nepochopil, že ja si ich môžem vziať obe. Som ale láskavý a dal som vám na výber. No vaša nevďačnosť nepozná hraníc a budem vás musieť potrestať,“ pozrel na Jane a ja som vedel, čo ma čaká. Bella sa prestala metať a začala sa sústrediť, snažila sa cezo mňa dostať svoj štít. Muselo sa jej to podariť, pretože Jane sa na mňa usmiala, no potom jej tvár skrivila zúrivosť.

„Ste nepoučiteľní, vzpierate sa trestu!“ vyštekol Aro a kývol na stráže, aby Bellu odviedli na druhú stranu sály. Vedel som, že jej štít, ktorý sme nikdy netrénovali, nedosiahne viac ako pár metrov. A musel to vedieť aj on.

„Tak to nenaťahuj,“ povedal som rázne. Bolo mi úprimne jedno, čo ma čaká. Jane s nádejou pozrela na Ara a čakala na jeho príkaz.

„Myslím, že tvoja bolesť vás dostatočne nepotrestá, preto si overíme, ako funguje dar Jane na tvoje dieťa, už len si vybrať na ktoré,“ zamyslel sa a ja som zdesene pozrel na naše deti.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

3)  tamias01 (15.11.2012 12:56)

I když vím jak je to dál je mi Edwarda líto a vlastně všech.

2)  Ajvi (30.08.2012 09:21)

chudak

1