Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Šťastie vraj nie je večné. Tak tomu bude aj v tejto rodine.

Pohľad Bella

Carlisle a Esme strávili u riaditeľa pätnásť minút. Čas sa ešte nikdy viac nevliekol. Vymyslela som asi dvadsať výhovoriek, ale ani jedna sa mi nepáčila. Keď vyšli, Carlisle sa vôbec netváril nadšene, ale čo by som čakala.

„Riaditeľ sa vás rozhodol nevylúčiť a pretože som naozaj diplomat, ostane to aj bez trestu,“ začal a prísne na nás pozrel. Esme si po slove diplomat nenápadne poklepala na šekovú knižku, ktorú držala v ruke a žmurkla na nás. „Budete sa môcť vrátiť na vyučovanie ešte dnes,“ pokračoval a ja som si vydýchla. Tušila som, že teraz príde nejaké ale... a neprekvapil: „Ale nemyslite si, že je všetko v poriadku. Ja aj Esme sa hneváme,“ povzdychol si. „Tony, uvedomujem si, že je to tu pre teba náročné...“ oslovil môjho syna.

„Ale to...“ skočila som mu do reči. Nemôže to zvaliť na neho, to nedovolím.

„Neprerušuj ma, Bella,“ vyprskol. „Tony, napriek tomu, že ťa chápem, musíš...“ znovu som sa ho pokúsila prerušiť, ale gestom ruky mi naznačil, aby som mlčala, „musíš si nájsť iné rozptýlenie,“ dokončil.

„Prepáč, už sa to nestane,“ ospravedlnil sa Tony, kým som sa stačila nadýchnuť, aby som konečne niečo povedala. Šokovane som na neho pozrela a slová sa mi zasekli v hrdle. Nesebeckosť môjho syna ma opäť príjemne prekvapila. Prebralo ma až objatie od Esme.

„Dozri na neho,“ šepla a pobrala sa aj s Carlisleom k východu.

„Carlisle,“ zakričala som za ním. Chcela som mu to vysvetliť. Nemôžem predsa vinuť zvaliť na vlastné dieťa.

„Mami, nechaj to tak,“ zarazil ma Tony a Carlisleovi naznačil, aby pokračovali. Esme na nás ešte s úsmevom zamávala a vyšli z budovy.

„Zbláznil si sa?“ vyprskla som.

„Teba by si podali,“ vysvetlil a pobozkal ma na líce. Povzdychla som si, mal pravdu, ale toto nebolo fér. „Netvár sa ako skysnuté cesto, nepristane ti to,“ šepol, vzal ma za ruku a ťahal preč.

„Kam ideme?“ spýtala som sa. Bola som zmätená. Zastavil a uškrnul sa.

„Sme v škole, takže na ďalšiu hodinu.“ Pozrel do rozvrhu. „A to bude... matematika,“ dodal a povzdychol si. Vzťah k matematike zdedil po mne.

Do zazvonenia sme mali ešte čas, tak sme sa posadili na lavičku v parčíku medzi budovami. Tam nás našla aj Alice, ktorá mala mať ďalšiu hodinu s nami.

„Ako ste si užili prvé dve hodiny?“ spýtala sa a provokačne našpúlila pery. Bolo mi jasné, že ona narozdiel od Carlislea vie úplne presne, ako to bolo. Tonyho budúcnosť nevidí, ale moju má ako kinohit.

„Skvele,“ odpovedala som ironicky.

„No to som rada, ale ďalšiu hodinu sedím s Tonym ja.“ Poklepala si po spánku, ako vždy, keď chcela naznačiť, že niečo videla.

„Mne je jedno,“ šepla som. Asi bude lepšie, ak neuvidím jeho bolestný výraz.

„Alice, Bella, mohli by sme ísť?“ spýtal sa môj syn. Prvýkrát v živote ma oslovil menom. Dôvod som našla okamžite. Nedaleko stáli dve dievčatá a prezerali si nás.

„Mohla by som ho niekam pozvať,“ šepkala jedna druhej a nespúšťala oči z jeho pozadia. Krava.

„Prosím, hneď,“ popoháňal nás Tony a tváril sa naozaj zúfalo.

„No raz sa na teba vrhnú, zmier sa s tým,“ šepla som, i keď sa mi tá predstava vôbec nepáčila. Prepadal ma zvláštny druh žiarlivosti.

„Môže zahrať, že je teplý,“ uškrnula sa Alice.

„Vtipné,“ vyprskol a nahodil výraz, ktorý až príliš hlasno kričal - zabijem dve upírky, ak si nepohnú. Radšej som neprovokovala a postavila sa, aby sme mohli odísť.

Ďalšie dve hodiny prebiehali pokojne. Lepšie povedané - držala som sa na uzde, teda Alice ma držala. Všetky moje pokusy o komunikáciu so synom zmarila. Vždy skôr, ako som vôbec otvorila ústa, dvihla prst vo varovnom geste. Veštica jedna protivná, zúrila som.

Cesta na obed bola neuveriteľne zábavná. Prejsť od triedy k jedálni nám zabralo dvadsať minút. Dostala som dve pozvania na rande a Alice päť. Ten nepomer bol pravdepodobne spôsobený tým, že ona sa narozdiel odo mňa netvárila ako masový vrah. Popravde som čakala, že sa neodváži nikto, výraz psychopata budem musieť ešte dotrénovať. Najviac si pozvania na rande užil môj syn. Ženy pri jeho nohách takmer odpadávali. Jeho zmätený výraz, keď sa ich snažil šetrne odbiť, by som chcela do rodinného albumu.

„Tony, keď ich neodbiješ hneď, tak sa vrátia,“ poučovala som ho. Pokrútil hlavou a vydesene na mňa pozrel.

„A čo im mám povedať?“ zúfalo pokrčil ramenami. V tomto nemal žiadne skúsenosti.

„Skús pravdu,“ pípla som. Mal by im jasne povedať, že nemá záujem. Inak mu nedajú pokoj.

„Napríklad, že ich vezmeš na večeru, ale len ako hlavný chod,“ šepol mu do ucha Jasper, ktorý k nám práve dobehol. Jasper bol jediný, komu som bola ochotná takú poznámku prepáčiť. On ho chápal lepšie ako ja. Preto som to nechala bez komentára.

Jasperova prítomnosť spôsobila, že sa k nám už nikto neodvážil a podarilo sa nám prejsť do jedálne. Ľudia z neho mali našťastie prirodzený rešpekt. V jedálni sme prešli k pultu s jedlom. Naučila som sa nevnímať, čo si naberám. Všetko smrdelo rovnako.

„Nie si hladný?“ spýtala som sa syna, keď som pozrela na jeho tácku. Vzal si len nejaký koláčik a minerálku.

„Som,“ uškrnul sa a pozrel na moju tácku. Nechápavo som nadvihla obočie.

„Vybrala si mi naozaj dobre,“ povedal a venoval mi úsmev, po ktorom žena za pultom zalapala po vzduchu. Na ten úsmev by mal mať zbrojný pas.

Zaplatili sme a prešli k stolu, kde už sedel Edward s Nessie a niečo si šepkali. Edward ma privítal žmurknutím, odsunul mi stoličku a usmial sa na mňa tým svojim pokriveným úsmevom. To som po vzduchu zas zalapala ja. Sadla som si a on sa hneď prisal na moje pery. Z toho bozku sa mi zatočila hlava. Šum v jedálni okamžite ustal, vedela som, že sa všetci pozerajú na nás a bolo mi to jedno.

„Ehm,“ odkašlala si Nessie, keď prešiel rukou pod moje tričko a polovička jedálne šokovane zhíkla.

„Musím si poistiť svoje dievča,“ šepol môj manžel a pohladil ma po stehne. Obe naše deti pretočili očami. Radšej som sa začala venovať prehrabovaniu toho hnusu na tácke.

„Nehrab sa mi v tom, kto to ma potom jesť,“ posťažoval sa Tony a vzal mi z tácky posledný nerozpitvaný kus pizze.

„Máš si nabrať jedlo sám,“ odvrkla som. Ani som to nedopovedala a už mi z tácky mizol koláčik. Zazrela som po dcére, ktorá na nič nečakala a strčila si ho do úst.

„Nevedel som si vybrať,“ zamrmlal Tony a začal skúmať obsah Edwardovej tácky. Keď tam nič nenašiel, s nádejou pozrel na Alice a Jaspera. Práve prichádzali k nášmu stolu.

„Myslím, že budeme mať návštevu,“ šepla Alice a sadla si. Poobzerala som sa po jedálni. Mierila k nám vychrtlá odfarbená blondínka vo vypasovaných červených minišatách. Vždy som si myslela, že takto sa oblieka žena, keď ide šliapať a nie, keď ide do školy.

„Ahoj, ja som Leila,“ predstavila sa a zatriasla trojkami prsiami. Asi si nimi chcela dať facku. Ak chcela facku, stačilo požiadať mňa. Mám dobré srdce, keď môžem, pomôžem. „Rada by som vás pozvala na konkurz roztlieskavačiek, ktorý sa uskutoční dnes po škole,“ zapriadla a prebehla nás pohľadom. Keď zbadala, ako sa ženské osadenstvo stola znechutene tvári, presunula pohľad na môjho syna. Naklonila sa k nemu a poskytla nám a hlavne jemu výhľad na svoje silikónové prsia v celej ich kráse. Podprsenku, samozrejme, nemala.

„Máš tu nejakú smietku,“ šepla a rukou mu prešla po stehne. Trikrát! Žiadnu smietku tam nemal!

„Ďakujem,“ vykoktal zo seba. Stopäť, stodesať, stodvadsať, počítala som jeho zvyšujúci sa pulz. Šľapka, ako som ju sama pre seba nazvala, na neho žmurkla, otočila sa a zamierila si to naspäť k svojmu stolu, nezabudla u toho poriadne vrtieť zadkom.

„Čo toto bolo?“ vyštekla som znechutene. Skoro celá rodina sa na mňa otočila. Nessie a Alice sa tvárili šokovane, Edward pobavene krútil hlavou, Jasper vyzeral zmätene a tmavli mu oči. Tmavli mu oči! Je snáď hladný? Tony sa díval za tou prsnatou šľapkou, až kým ho Nessie netresla po pleci, vtedy sa prudko postavil.

„Musím na toaletu,“ ospravedlnil sa a bez toho, aby sa na nás pozrel, si to zamieril von z jedálne. Dívala som sa za ním a ničomu nerozumela.

„Alice, potrebujem byť s tebou sám,“ šepol Jasper a pritiahol si ju k sebe. Zmätene som sa na neho pozrela.

„Šibe ti?“ vyprskla som, keď mi došlo, že Jasper netúži po krvi, ale po niečom inom. Alice ho zabije, keď zistí, čo s ním urobila tá šľapka a ja jej podám zápalky.

„Nemôže za to, len tie pocity cíti,“ pípla Alice a pohladila Jaspera po tvári. Ten len slastne zavrnel. Otočila som sa na manžela, ktorý sa stále pobavene usmieval. Viac som nepotrebovala, aby som pochopila. Môjmu dieťatu sa viditeľne začali búriť hormóny.

„Pôjdem za ním,“ šepla som a postavila sa od stola. Nemohol chodiť po škole sám.

„Neblázni, to nemôžeš.“ Edward ma chytil za ruku a pritiahol na svoje kolená. Pozrela som na neho a podvihla obočie. „Láska, strápniš ho,“ šepol a vtisol mi bozk do vlasov. Povzdychla som si. Čo by som mu povedala, som naozaj nedomyslela. Na také chvíle je asi lepší rozhovor s otcom.

„Mohol by si ty,“ hodila som na manžela psie oči. Edward sa na mňa vydesene pozrel a Jasper sa začal smiať, že sa za nami polovica jedálne otočila. Za to si odo mňa vyslúžil špeciálne zazretie šetrené na výnimočné príležitosti.

„Pôjdem ja, dovediem ti ho pred triedu,“ zašomral Jasper a len ťažko sa odtrhol od Alice.

Po prvom zazvonení sme vyhodili rozbrblané jedlo a rozišli sa do tried. Ja som mala hodinu len s Tonym, tak som ho čakala pred učebňou. Dovalili sa s Jasperom ledva minutú pred zazvonením.

„Kúpal si sa?“ spýtala som sa syna, keď som zbadala jeho mokré vlasy. Jasper na mňa tlmene zavrčal. Čo také som povedala?

„Ochladzoval,“ vykoktal bez toho, aby sa na mňa pozrel a vošiel do triedy. No dobre, tak už chápem, prečo Jasper vrčal.

Zamkla som si ústa na dva zámky a vošla som za ním. Jasper bežal na svoju hodinu. Celý zvyšok vyučovania som si dávala pozor, aby som sa nejakým spôsobom nezmienila o udalosti v jedálni. Našťastie to bola naša posledná hodina.

Cestou domov Nessie rozprávala zážitky z hodiny chémie a ja som sa nemohla prestať smiať. Do domu som vchádzala vysmiata, ale pohľad na Carlislea ma okamžite schladil. V tvári mal kamennú masku. Nečakala som, že sa bude chcieť k dnešnému incidentu ešte vracať.

„Bella, Edward, mohli by ste ísť so mnou do pracovne?“ požiadal nás. Povzdychla som si a nasledovala som ho.

„Carlisle, ten dnešok ma mrzí,“ šepla som, keď sme vošli do jeho pracovne.

„Bella, o to nejde,“ povzdychol si a smutne na mňa pozrel. Vyzeral neskutočne zúfalo. Zovrelo mi žalúdok. „Toto vám dnes prišlo.“ Podal nám obálku, na ktorej bolo napísané: Edward Cullen a Isabella Cullenová.

Edward ju otvoril a vytiahol biely papierik. Veľkosťou pripomínal svadobné oznámenie, bol aj podobného materiálu. Prečítané to mal za pár sekúnd. Jeho výraz sa zmenil zo zvedavého na šokovaný.

„Edward, čo sa deje?“ spýtala som sa manžela. Neodpovedal len mi podal list. Bála som sa naň pozrieť, ale odhodlala som sa.

Dráhy Edward a prekrásna Isabell,

žiadam Vás, aby ste sa v piatok dostavili do Volterry.

Vyžadujem prítomnosť Vás a oboch Vašich detí.

Máte moje slovo, že sa všetci štyria vrátite domov.

Aro Volturi

„Odkiaľ o nich vie?“ vypískla som šokovane. Edwardovi sa zatiaľ z hrude dralo zúrivé vrčanie.

„Nechápem, ako sa o nich dozvedel,“ šepol Carlisle a zložil si hlavu do dlaní.

„Musíme tam ísť?“ spýtala som sa a s nádejou v srdci pozrela Carlisleovi do očí. Dobrú správu však pre mňa nemal. Pokýval hlavou zhora na dol, akoby to ani nebol schopný vysvloviť nahlas.

Pochopila som, že to nebolo pozvanie, ale jasný príkaz. Volterra sa o nás nezaujímala odkedy si overili, že som sa stala upírkou. Akým spôsobom k tomu došlo, už nevedeli. Deti sme zatajili.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

tamias01

3)  tamias01 (15.11.2012 12:31)

Aro, že si nedá pokoj ;) :)

2)  anonym (29.08.2012 23:06)

Hmm.. to bude zajímavé

Ajvi

1)  Ajvi (29.08.2012 18:33)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek