Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Dnes nás čaká prvý školský deň. Existuje dôvod, prečo rodičia nepatria do školy so svojimi deťmi.

Pohľad Bella

Nadvihla som sa na posteli, aby som mohla vtisnúť bozk môjmu manželovi. Nemohla som sa vynadívať na jeho telo. Taký krásny, taký úžasný a len môj. Navždy. Prešla som končekmi prstov po líniách svalstva jeho dokonalej hrude. Zapriadol ako kocúrik. Milovali sme sa celú noc, ale ja som sa jeho tela nedokázala nabažiť. Zbožňujem, keď sa chveje pod mojim dotykom.

„Deti vstávajú,“ šepol a otrel sa mi nosom o ušný lalôčik.

„Vstávajú? Ja som podľa tých zvukov usudzovala, že ich tam niekto vraždí,“ povzdychla som si a pobozkala ho na pery.

Postavila som sa z postele a prešla k našej šatni. Je len otázka času, kým sa módna poradkyňa presunie od našich detí k nám. Obliekla som si nočnú košieľku a hodila po manželovi tepláky. Oblečenie, ktoré sme mali na sebe v noci, ležalo potrhané na zemi. Obliekať sa do školy nemalo zmysel, Alice nám určite vyberie niečo iné. Nestihla som ani dozbierať pamiatku po našich nočných radovánkach a ozvalo sa klopanie na dvere.

„Ďalej,“ pípla som. Do dverí bez pozdravu vpálila Alice a vletela rovno do našej šatne. Chvíľku sa tam prehrabávala a nesúhlasne vzdychala. Po pár minútach vybehla a hodila po nás oblečenie.

„Aj tebe dobré ráno,“ šepla som, keď bez pozdravu opúšťala našu izbu. Otočila sa a bojovne zdvihla bradu.

„Nevytáčať ma, obliekať sa,“ pípla a vpálila do izby oproti. Nezavrela za sebou ani jedny dvere, tak som krásne videla, ako môjho syna proti jeho vôli navlieka do nejakej zelenej košele.

„Zelená ti ide k očiam,“ mrnčala, keď sa usilovne bránil.

„Neznášam zelenú,“ odporoval jej. Čo ona na neho prácne navliekla, si zas vyzliekal. Chvíľku som aj zvažovala, že ho pôjdem zachrániť, ale tá košeľa mu naozaj perfektne sedela.

„Nebráň sa, inak ťa navlečie do ružovej,“ zavolala som na neho a pobavene sa usmiala. Tony sa na mňa vydesene pozrel. Na okamih zaváhal, ale nakoniec si košeľu dobrovoľne zapol.

„Spokojná?“ povzdychol si rezignovane a zatočil sa pred Alice. Tá sa len slastne usmiala a vrhla sa na posledné úpravy. Postavila sa na špičky a začala mu uhľadzovať vlasy.

„Taká malá a taká otravná,“ zúril.

„Dobrého veľa nebýva,“ odvrkla a vybehla z jeho izby. Už som to nevydržala a vybuchla som v hlasný smiech.

„O pätnásť minút pri aute, nevďačníci,“ zhúkla ešte cestou na schodisko a potom zbehla do svojej spálne, aby pripravila do školy seba a Jaspera.

Pri autách sme sa zišli presne načas. Alice išla s Jasperom v jeho šedom AUDI a my štyria sme nasadli do môjho čierneho BMW.

Pred školou sme parkovali v rekordnom čase. Vystúpili sme a obzreli sme si pompéznu budovu školy. Prvýkrát sme sa rozhodli pre súkromnú strednú.

„Poďme po rozvrhy,“ zavelila Alice a vzala Jaspera za ruku.

Ja som objala syna, Edward Nessie a pobrali sme sa k škole. Všetky pohľady okamžite smerovali na nás. Polovička dievčat si šepkala, ako zbalí môjho manžela a druhá syna. Neubránila som sa zúrivému zavrčaniu. Alice si poistila, aby dali Jasperovi pokoj ešte pri autách. Pobozkala ho tak vášnivo, že by ju mohli obviniť z pohoršovania mládeže. Budem si musieť niečo podobné zariadiť s Edwardom.

Mlčky, len za občasného môjho a Edwardovho vrčania, sme prešli až do kancelárie študijnej poradkyne. „Dobrý deň, som Edward Cullen,“ predstavil sa môj manžel. Žena asi štyridsať ročná pekná čiernovláska k nemu zdvihla zrak a prisahala by som, že som začula, ako jej spadla sánka. „Toto sú moji súrodenci Isabella, Alice, Jasper, Anthony a Renesmee Cullenovci,“ postupne na nás ukázal. Tá žena sa na nás ani nepozrela, len stále očumovala môjho manžela.

„Mali by sme tu mať rozvrhy,“ povedala som trošku drzo a vtisla sa do jej zorného uhla. Konečne sa spamätala a prestala slintať nad mojim manželom. Obzrela si nás a zastavila pohľadom na mojom synovi.

To už si zo mňa robí srandu, prebehlo mi mysľou. Keď sa ani ďalších pár sekúnd nič nedialo a môj syn už bol úplne červený, nevydržala som to.

„Rozvrhy,“ zamávala som jej rukou pred očami. Vedela som, že sa chovám ako nevychovaný fracek, ale v tejto škole na to je personál pravdepodobne zvyknutý. Zbohatlícke detičky nie sú vždy práve prijemné.

„Iste, Cullenovci,“ vykoktala a konečne prestala slintať nad mojim synom. Alebo to aspoň prestala robiť verejne. Prehrabala papiere na svojom stole a vytiahla naše rozvrhy.

„Isabella Cullenová,“ prečítala meno na prvom rozvrhu a zadívala sa na nás, aby zistila, ktorá to je. Tu bolo pekne vidno, ako dávala pri predstavovaní pozor.

„Ďakujem, ja to rozdám,“ šepla som a vzala jej z ruky všetky rozvrhy. Vyšli sme pred kanceláriu a rozdala som každému jeho rozvrh. Prvú hodinu som mala s deťmi. Ostatní sa pobrali na svoje hodiny a my sme prešli do druhej budovy k našej triede. Vošla som prvá. Zamerala som pohľad na zavalitého muža za katedrou a úplne ignorovala nadšené vzdychanie vychádzajúce z mojich budúcich spolužiakov.

„Dobrý deň, som Isabella Cullenová a toto je moja sestra Renesmee Cullenová a môj brat Anthony Cullen, sme noví študenti,“ oslovila som profesora. Obzrel si nás a znechutene zvráštil čelo.

„Ďalší bohatí parchanti,“ zamrmlal si, tak že by to človek nepočul.

Profesorov vek sa nedal identifikovať. Mala som pocit, že históriu nielen učil, ale aj prežil. Strčil nám do ruky knihy a ukázal na voľné miesta na konci učebne. Prešla som k poslednej lavici a pustila syna k oknu. Našťastie bolo otvorené, čerstvý vzduch sa mu zíde. Nessie si sadla do lavice pred nás k nejakému dievčaťu.

„Si v poriadku?“ spýtala som sa syna, keď sme si vybrali veci na lavicu.

„Iste,“ odpovedal, aj keď jeho výraz tomu nenasvedčoval. Tváril sa, akoby mu práve do otvorenej rany nasypali soľ. Trošku som znervóznela. Profesor začal svoj výklad a na chvíľku odpútal moju pozornosť.

„Naozaj si v poriadku?“ šepla som synovi, keď som sa na neho znovu otočila a zbadala, že sa jeho výraz nezmenil a dokonca už aj rukami drvil lavicu.

„To zvládnem,“ odpovedal bez toho, aby sa na mňa pozrel. Po asi desiatich minútach a mojich piatich rovnakých otázkach sa jeho výraz začal mierne meniť. Dokonca si začal zapisovať, čo profesor hovoril.

„Je to lepšie?“ zmenila som otázku. Keďže na moju v poradí siedmu, či je v poriadku, už neodpovedal.

„Trochu,“ šepol a kŕčovito sa pousmial.

„Pán Cullen, nevyrušujem vás?“ vyštekol profesor.

„Prepáčte, pane,“ ospravedlnil sa môj syn a zahanbene sklonil hlavu. Profesora to asi uspokojilo, pretože znova pokračoval vo svojom nezáživnom výklade. Intonácia jeho hlasu sa nedala k ničomu prirovnať.

Rýdzo monotónna, napadlo mi šialené slovné spojenie.

„Prepáč,“ šepla som synovi. Otočil sa na mňa a naznačil mi, aby som bola ticho. Chvíľku som sa dívala, ako si zapisuje poznámky a potom mi to nedalo. Mal stále bolestný výraz, i keď lavicu už nezvieral.

„Tony,“ oslovila som ho a v tom momente profesor tresol rukou o katedru. Nechcela som už provokovať, tak som vytiahla papierik.

Všetko v poriadku? napísala som a podala lístoček synovi.

Áno, stálo na lístočku, ktorý mi vrátil.

Nemáš chuť niekoho... musela som sa spýtať, aby som vedela od koho ho držať ďalej. Vetu som radšej nechala nedopísanú.

Mám, odpísal.

Koho? začala som sa obzerať po triede. Zaujímalo ma, kto to môže byť. Prečítal si moju otázku, pokrútil hlavou, lístoček skrčil a strčil do vrecka. Chvíľku som počkala a keď sa stále k ničomu nemal, nahla som sa k nemu.

„Tak koho? Musím to vedieť,“ šepla som. Otočil sa na mňa a normálne po mne zazrel.

„Teba,“ naznačil perami.

„Pán Cullen, slečna Cullenová, okamžite do riaditeľne,“ zhučal profesor nazúreným hlasom, ktorý nepripúšťal odpor. Vyzeral naozaj vytočene. Najprv som chcela niečo povedať, ale funel takým spôsobom, že by to nemalo žiaden zmysel. Pozrela som na syna, ktorý si rýchlo zbieral veci a tváril sa totálne zahanbene. Pohľady celej triedy mu asi nepomáhali, pretože keď sme vyšli pred triedu, červenal sa a mal zrýchlený tep.

„Prepáč,“ šepla som.

„Nevadí.“ Vtisol mi bozk na líce, ale nadšene sa netváril.

Riaditeľňu sme nemuseli dlho hľadať. Sekretárka nás usadila a ostávalo len počkať na riaditeľa.

„Koho to tu máme,“ spýtal sa úlisne vyzerajúci chlap, keď vošiel a posadil sa do kresla pred nami.

„Anthony Cullen a moja sestra Isabella Cullenová,“ predstavil nás môj syn skôr, ako som stihla otvoriť ústa.

„Prečo vás sem poslali?“ spýtal sa a začal hľadať našu zložku.

„Vyrušovali sme na hodine,“ znova ma môj syn v odpovedi predbehol. On nevyrušoval, ja som vyrušovala, ale to už zabudol dodať.

„Prvý deň a hneď v riaditeľni,“ vzdychol riaditeľ, otvoril našu zložku a zadíval sa do nej. „Adoptované deti doktora Cullena?“ Ani sa na nás nepozrel, len zaujato listoval v našich záznamoch.

„Áno,“ pípla som a riaditeľov výraz sa mi vôbec nepáčil. Môžu niekomu v očiach zažiariť doláriky?

„Toto je vážená inštitúcia a vy sem prídete a začnete sa správať neprístojne. Budem musieť zavolať vašim rodičom, aby si po vás prišli a budem vás musieť potrestať,“ začal svoj preslov a ja som si hneď predstavila Carlisleov výraz, keď sem naklusá. Ten bude zúriť. „Som zvedavý, čo povie váš otec a vaša matka na vaše správania,“ pokračoval a už vytáčal číslo, ktoré našiel v zložke.

„Ja asi tuším, čo povie moja matka,“ šepol môj syn, aby som to počula len ja a žmurkol na mňa.

„Vaši rodičia tu budú do pol hodiny, počkajte na chodbe. Potom sa rozhodnem, aký vám udelím trest,“ povedal riaditeľ a my sme prešli na chodbu. Carlisle a Esme prišli za dvadsať minút. Keď okolo nás prechádzali do riaditeľne, ani sa nezastavili, len Carlisle nás prebodol pohľadom a Esme sa povzbudivo usmiala. Začalo mi zvierať žalúdok, tí si ma pekne podajú. Mám ísť synovi príkladom a miesto toho ho dostanem do problémov.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

tamias01

6)  tamias01 (15.11.2012 12:28)

Moc pěkná kapča jen jim nezávidím tu ředitelnu.

5)  anonym (29.08.2012 15:04)

Tak co? Už je 29.8.

Ivana

4)  Ivana (24.08.2012 18:33)

Isteže bude, je už napísaná. Táto siedma má oficiálne vychádzať až 28.8. a preto novú môžem pridať len po tomto dátume. A som naozaj rada, že sa ti to páči.

3)  anonym (24.08.2012 18:12)

Bude i další kapitola? A za jak dlouho? Moc se mi to líbí jak píšeš. Pokračuj protože se mi to moooc líbí.

2)  ada1987 (24.08.2012 15:30)

Admin

1)  Admin (23.08.2012 16:48)

Za řadovou číslovku patří tečka a mezera, takže "7. kapitola". Na titulní stránku patří jenom první a poslední kapitola. Další díl si nech zveřejnit až po zveřejnění tohohle. Zveřejňuj je nejdříve v den zveřejnění poslední kapitoly.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still