24.04.2013 [10:15], Ivana, ze série Milujem obe svoje deti, komentováno 12×, zobrazeno 1909×

Pohľad Anthony

Jacob sa ku mne celý môj život správal len dvomi spôsobmi – zle alebo ešte horšie. Prekvapivo mi to veľa dalo. Len vďaka nemu som od detstva poznal aj negatívne emócie. Chápal som, že všetko nie je len biele. Práve on mi ukázal čiernu a hlavne ma donútil vnímať všetky odtiene šedej.

Možno to niekedy preháňal a priveľmi mi dával najavo, aký som oproti Nessie nedokonalý. Zadupal moje sebavedomie hlboko do zeme v dobe, keď malo rásť a vyvíjať sa. Napriek tomu som voči nemu nikdy nebol schopný pocítiť tú jedinú emóciu, ktorú by si za to zaslúžil. Pre čistú nenávisť sa v mojom srdci miesto nenašlo. Ja som v ňom to dobré videl, i keď on vo mne nie. Na zlepšenie nášho vzťahu som vynaložil dosť úsilia. Nespočet mojich pokusov ostalo bez odozvy. Úplne ich odignoroval.

Dlho som čakal, kým z jeho úst zaznie náznak mieru. Bol som pripravený hodiť všetky naše spory za hlavu, no on si na ospravedlnenie vybral absolútne nevhodný okamih.

Nedokázal som sa chopiť šance a spečatiť naše zmierenie. Cez pocity v mojom vnútri to nešlo. Zmohol som sa len na nič nevypovedajúce prikývnutie, otočil som sa a so klonenou hlavou pobral naspäť do domu. Rátal som si kroky, aby som sa vyhol vlastným myšlienkam. Nechcel som im podľahnúť. Vyzeráš ako prepečené prasa a on to videl, opakovalo sa mi napriek mojej snahe dookola v mysli.

Jacob ma dohonil po pár metroch a položil mi ruku na rameno. Asi dúfal, že zastavím. Úplne zbytočne. Obratne som sa mu vytrhol a pokračoval v ceste. Sústredil som sa len na to dôležité. Stotridsaťosem, prekročiť kameň, stotridsaťdeväť, šup rovno do blata, stoštyridsať.

„Počkaj,“ požiadal a zatarasil mi cestu. Ledva som potlačil nutkanie a nezačal mu počítať kruhy na tetovaní. Nemôže nosiť aspoň tričko? Veď je vonku chladno.

„Jake, nesprávny čas, nesprávna situácia,“ šepol som a skúsil ho obísť. Odmietol rezignovať. Spravil krok do boku zároveň so mnou. Niekedy mám pocit, že ho život s upírmi vôbec nič nenaučil. Nie je práve inteligentné dráždiť nás. Ak sme na pokraji zrútenia, frustráciu veľmi rýchlo nahrádza zúrivosť. „Posledné varovanie!“ zavrčal som. Prestával som sa ovládať. Nahromadené emócie sa drali na povrch, potrebovali vypustiť.

Vôbec to s ním nehlo. Len sa pousmial. Pozná ma pridlho, aby som v ňom dokázal vzbudiť strach. Nikdy som nebol násilný a už vôbec nie útočný. Na jedno však zabudol. Nevidel ma štyri mesiace, za ktoré sa môj život obrátil naruby, za ktoré sa moje priority rozpadli a nanovo sa poskladali. Anthony, ktorého by ste si mohli pokojne natrieť na chlieb a ani by to s ním nehlo, umrel v  Caiusovej herni, aby sa ten nový mohol narodiť.

„Čo spravíš?“ spýtal sa pobavene. Prečo som mal pocit, že ma provokuje schválne? Každopádne mi to bolo úplne jedno. Ruka mi vyletela sama. Ani neviem, kedy sa otvorená dlaň zmenila na zaťatú päsť a pristála mu priamo na líci. Uhnúť sa ani nepokúsil, i keď ťažko povedať, či mal vôbec šancu.

Bože, udrieť ho bol tak uvoľňujúci pocit. Akoby sa všetka bolesť z môjho vnútra niekam vytratila. Poníženie, ktoré ma dovtedy zaplavovalo, odfúkol jemný vetrík. Úplne do stratena. Neostalo po ňom nič. Ani maličká spomienka.

Jacoba prudký náraz odhodil pár metrov odo mňa. Ostal sedieť na tráve s dlaňou priloženou k tvári a neidentifikovateľným výrazom. Z pery mu vytiekol malý pramienok krvi, prešiel až na bradu a zoskupený do malej kvapôčky dopadol na zem.

Pozoruhodne príjemný pohľad. Nemal som to urobiť už dávno? Zhlboka som sa nadýchol a spravil k nemu krok. Obyčajný reflex. Niečo vo mne chcelo pomôcť zranenému. Hneď som sa spamätal a zastavil som. Nie preto, že by ma lákala jeho krv. Tú by som nepil, ani keby bola posledná na svete. Menič nevonia práve lahodne.

Zabrzdilo ma niečo oveľa jednoduchšie. Obyčajná ostražitosť. Očakával som, že môj útok bude odmenený podobne násilnou reakciou. Jedno ma však miatlo. Nevedel som, či by mi to vadilo, alebo by ma to potešilo. Výnimočne nešlo o boj toho horšieho a lepšieho vo mne. Žiadny rozkol medzi upírom a človekom. Hlavu som mal čistú. Nemohol som sa vyhovoriť na svoju druhú podstatu. Pokračovať v načatej bitke som chcel ja. Šestnásť rokov nevraživosti nezmaže jedna rana.

Násilím sa nikdy nič nevyrieši, prehrali sa mi v hlave Carlisleove obľúbené slová. Povzdychol som si a dal si ešte pár sekúnd na zaváhanie. Rovnako dlhý čas mal Jake, aby zareagoval. Ak by sa postavil a skočil po mne, vyriešil by moju dilemu. Lenže on sa ani nepohol. Naďalej sedel a zízal na mňa, akoby ma videl prvýkrát.

Vytiahol som z vrecka servítku a hodil mu ju. Asi by bolo vychovanejšie, ak by som mu ju slušne podal, ale radšej som medzi nami udržiaval bezpečnú vzdialenosť. Na chvíľu zaváhal, no potom si ňou utrel ústa a pomaly sa postavil.

„Ty si ma udrel,“ povedal a neveriacky pokrútil hlavou. Mykol som ramenami. „Ty si ma udrel,“ zopakoval svoje slová, akoby si ich ani nedokázal pripustiť. „Ty... si ma... udrel,“ vykoktal tentoraz už cez potlačovaný smiech.

Pery sa mi stiahli do úzkej linky. Čakal som hnev, nadávky alebo konfrontáciu, ale nenapadlo ma, že sa na tom bude zabávať. „Chceš ešte jednu?“ vypadlo zo mňa bez premýšľania. Jeho správanie ma mierne frustrovalo. Len som nevedel prečo. Možno zraňovalo moje mužské ego. Alebo to, čo z neho ostalo.

„Mne by aj stačilo,“ zdvihol ruky v obrannom geste a o krok ustúpil. „I keď by som si zaslúžil viac,“ dodal takmer nečujne. Otvoril som ústa a hneď som ich zas zavrel. Nevedel som čo povedať. Vlastne som si ani nebol istý, či som dobre počul. Chybu si nepriznával práve často. Hlavne vo vzťahu ku mne. Snáď by som sa aj potešil. Len to by mi nemohla zaschýnajúca krv na jeho ústach pripomínať vlastné správanie.

„Jake, prepáč, ne...“ chcel som sa ospravedlniť, ale naznačil mi, aby som nepokračoval. Sadol si na trávu a ukázal na zem. Pozvanie som pochopil. Sadol som si oproti nemu do tureckého sedu, ruky som si zložil na kolená.

„Je ľahké nenávidieť,“ šepol s pohľadom upretým do toho môjho. Obočie mi vyletelo nahor. Nechápal som, kam smeruje, ale on viditeľne potreboval čas, aby si utriedil vlastné myšlienky. Dvakrát si povzdychol, kým pokračoval: „Premýšľam, čo si mi spravil, že som ťa nedokázal mať rád... dokonca som ťa nedokázal ani akceptovať.“ Zovrelo mi žalúdok. Nepochopiteľnou intenzitou. Dopadla na mňa ťarcha z blížiaceho sa rozhovoru. Tušil som, že bude kľúčový. Pre nás oboch. Pre náš vzťah.

„Niečo by sa našlo,“ pousmial som sa. Premohla ma potreba odľahčiť situáciu. „Miesto šampónu som ti nalial prípravok proti blchám, kúpil som ti obojok, postavil za domom búdu, cornflaky vymenil za granule pre psa,“ vychrlil som prvé, čo ma napadlo. Našlo by sa toho viac, ale aj toto stačilo, aby sa mu kútiky pier zvlnili do úsmevu.

„O tom šampóne ani neviem,“ rozpačito si prehrabol vlasy, akoby kontroloval ich stav. Uchechtol som sa.

„Používal si ho dva roky, potom ma to prestalo baviť vymieňať, keď si to na to neprišiel,“ priznal som. Vtip časom prestane byť smiešny, ak sa nikto nesmeje.

„Ty máš nápady,“ zamrmlal, ale pobavenie neskrýval. Viditeľne sa nechcel hádať. Na srdci mal niečo iné. Cítili sme to obaja. Možno preto nám úsmev na tvári dlho nevydržal. Zmazala ho neviditeľné sila. Naraz sme sa nadýchli, aj frustrovane vydýchli. A znova.

Kde začať? Čo povedať? Aké voliť slová? Ako sa pohybovať na tenkom lade, a pritom ho nezboriť? Priveľa otázok a žiadne odpovede. Zmohli sme sa len na ticho. Jake sa hral s náramkom a ja s obrúčkou. Ako malí chlapci, ktorí sa nevedia normálne zhovárať. Možno tam bol vždy náš problém. Nenašli sme k sebe cestu. Alebo len nehľadali?

Napätá atmosféra rástla do neúnosných výšin. Po minúte sa dala takmer nahmatať. Obkolesovala nás ako bublina. Stále viac dostávala zreteľný tvar. Mal som dokonca nutkanie natiahnuť ruku a skúsiť, či sa nedá chytiť. Aké iracionálne.

Nevydržal som to prvý. „Spravme hrubú čiaru a začnime od začiatku,“ navrhol som. Tá myšlienka prišla sama a javila sa viac než správna. Jacob okamžite ožil. V očiach mu radostne zaiskrilo.

„Naozaj?“ ubezpečoval sa. Prikývol som, i keď som nevedel, či to vôbec pôjde. Stále ostávalo veľa nevypovedaného, ale v našom prípade to tak asi malo byť. Nie všetko sa dá vydiskutovať. Čistý štít je aj tak len otázka mysle. Jacob sa postavil, natiahol ku mne ruku, no hneď ju zas stiahol. Zvraštil čelo a sklonil hlavu. „Tvoja žena je...“

„Vegetariánka,“ skočil som mu do reči. Pozrel na mňa a viditeľne mu to nestačilo. „Hlavne je úžasná a ja ju neskonale milujem. Bez nej by sa naša rodina rozpadla. Očakávam, že sa k nej budeš správať s úctou, akú si zaslúži.“

„Kým sa bude živiť zvieratami,“ vyslovil svoju podmienku a znovu ku mne natiahol ruku. Nesúhlasne som pokrútil hlavou a on ju zas spustil pozdĺž tela.

„Jane sa bude živiť, ako ona sama uzná za vhodné.“ Z toho som nemohol ustúpiť. Napriek tomu, že ju z nejakého dôvodu považujem za svoje vlastníctvo, neplánujem jej nič prikazovať a už vôbec nie zakazovať. Teda okrem iných mužov. Ale to si dokážem pred sebou obhájiť. Vlastne... Ak by na ňu niekto siahol, tak ho jednoducho zabijem. No a čo? Ona je len moja! Kriste, ja som fakt žiarlivý, uvedomil som si.

„To nemôžem tolerovať,“ povedal s náznakom ľútosti v hlase. Zasmial som sa prekvapivo uvoľnene. Aspoň som pochopil, kde je jeho veľký problém. Vždy si robí závery rýchlejšie, ako zváži situáciu. Nevidí svet vo farbách. Chýba mu náznak empatie.

Keď som zabil, automaticky ma považoval za monštrum. Ani ho nenapadlo, že som to možno urobiť nechcel, že niektoré veci som jednoducho nedokázal ovplyvniť.

Keď som si z Volterry doviedol manželku, pre neho z toho vyšiel jasný záver. Mal som sa tam proste fajn a celý môj pobyt bol jeden veľký raj.

Dobré a zlé. Nič medzi tým.

„Jacob, potrebuješ so mnou vychádzať,“ povedal som. Podvihol obočie, ale ani to mi nezabránilo v ďalších slovách. „Miluješ moju sestru a mal by si chcieť jej šťastie. Nessie na mne záleží a trápi sa, ak sme na nože. Nezahadzuj naše veľmi krehké prímerie pre niečo, čo sa ešte ani nestalo. Možno ani nestane.“ Pochopil na jeho pomery zarážajúco rýchlo. Prikývol skôr, ako som dopovedal.

„Máš pravdu, to vyriešime až potom,“ súhlasil. Povzdychol som si. Stále nesprávne.

„Nie, nič potom nevyriešime. Množné číslo používaš zbytočne. Ty na moju ženu nikdy ani len nezvýšiš hlas. Ak sa rozhodne pre našu prirodzenú stravu,“ zdôraznil som posledné slová, aby pochopil, že zabíjanie ľudí nie je pre upírov rozmar, ale súčasť ich podstaty, „tak sa odsťahujeme.“ Nemohli by sme ostať s mojou rodinou. Carlisle by zabíjanie neakceptoval. Na rozdiel odo mňa.

Vegetariánstvo je vec presvedčenia. Musí sa dobrovoľne prijať a dobrovoľne aj dodržiavať. Niektoré veci musia ísť zo srdca. Nedajú sa vynútiť, či vyprosiť a ja by som na Jane za žiadnych okolností nemohol vyvíjať nátlak. Tým by som všetko pokazil. Zradil by som náš vzťah. Vzťah založený na čistej láske.

Ublížil by som jej rovnako, ako by ona ublížili mne, ak by požadovala, aby som sa živil ľuďmi. To by bol koniec. Naše manželstvo by umrelo na vzájomnom nepochopení. Rozišli by sme sa. Nakoniec by sme umreli aj my dvaja. Jeden bez druhého nemôžeme žiť. Jednoduchá rovnica s tragickým výsledkom.

Jacob sa nervózne pomrvil. Napriek tomu, že nič nepovedal, jeho oči so mnou súhlasili. Ostávalo nám len jedno gesto, aby sme spečatili našu nepísanú dohodu. Podaním rúk nadobudla platnosť. Pre muža je dané slovo posvätné. Aspoň by malo byť.

Do domu sme sa rozbehli naraz. Bežali sme mlčky, i keď sa sem-tam zdalo, že chcel ešte niečo povedať, nakoniec sa neodhodlal. Snáď to tak bolo aj lepšie. Naše prímerie potrebovalo uležať, stratiť svoju krehkosť. Potvrdiť sa mohlo iba činmi. Ďalšie slová sme nepotrebovali.

Na terase som zastavil, aby som na neho počkal. V ľudskej podobe nebol práve najrýchlejší a mne posledný kilometer pomalé tempo udieralo na mozog. Potreboval som si vyvetrať hlavu a nechal som ho za sebou. Došuchtal sa po pár sekundách, zaprel sa dlaňami o stehná a vydychával sa. Uchechtnutie som si odpustil. Bola jeho dobrá voľba, že sa nezmenil na vlka. Predsa len by mi zbytočne podráždil inštinkty.

Otvoril som dvere a vstúpil do obývačky. Celá rodina sa tlačila na pohovke. Viditeľne na náš čakali, aj keď sa tvárili, že sledujú televízor. Chýbala len Jane a Nessie. Ich smiech sa ozýval z poschodia. Nádhera. Ťažko nájsť na svete krajší zvuk. Okamžite mi pery roztiahlo do úsmevu.

Mama vyskočila z pohovky a prihnala sa ku mne. Obehla ma tak rýchlo, až sa v miestnosti zvíril vzduch. Zastavila predo mnou, zaváhala a dala si okolo mňa ešte jedno kolo. Takýmto podivným spôsobom kontrolovala, či som v poriadku. Po rokoch som si zvykol. Že jej šibe, som si myslel iba, keď to urobila prvýkrát. Mal som vtedy štyri a nechala ma ísť do lesa len s Jasperom. Po návrate si ma obzerala zaujatejšie ako exponát v múzeu.

Prehliadku som absolvoval k jej spokojnosti. Úľavou vydýchla a naklonila sa ku mne, aby mi vtisla bozk na líce. Zasekla sa v polovičke pohybu. Zastavil ju Jakeov vstup do domu. Pozrela na neho a zavrčala mi priamo do tváre.

Podvedome som o krok ustúpil. Prinútil ma rešpekt a hlavne hanba. Nevedel som, ako ospravedlniť moje dnešné násilné správanie. Najprv som napadol Emmetta a potom ešte aj Jacoba. Čo to so mnou, preboha, je?

Akákoľvek obhajoba sa mi zdala úplne zbytočná. Sklonil som hlavu a radšej čakal na mamine slová. Nemusel som vôbec dlho. „Čo si mu urobil?“ vyprskla a siahla mi na zips na bunde. Chytil som jej ruku, kým ním stihla pohnúť. To ma snáď ide vyzliekať? Prečo? „Zlatko, nie si zranený?“ spýtala sa a ja som veľmi rýchlo pochopil, komu patrila jej prvá veta. Mne určite nie. Pre mňa bola určená až tá druhá.

Otec sa zatiaľ prihnal k Jakeovi a zdalo sa, že veľa nechýba, aby mu jednu uvalil. Na absolútnu zúrivosť mu stačila predstava, že mi ublížil, no aj tak čakal na dôkaz. Brzdil ho strach z vlastnej dcéry. Nessie bitie svojho priateľa prísne zakázala.

„Ani sa ma nedotkol,“ povedal som rázne. Vzniknutá situácia sa mi vôbec nepáčila. To ja som bol ten zlý. Vŕšili sa na nepravom. Mama kmitla pohľadom zo mňa na Jakea a znovu na mňa. Hľadala v mojej tvári náznak klamstva. Trvalo ďalšiu ťaživú sekundu, kým vyhodnotila moje slová za pravdivé. Zároveň s otcom. Uvoľnili sa naraz.

„To má jediné šťastie,“ pípla a pevne ma objala. Za iných okolností by som si jej objatie vychutnal, ale tentoraz mi nepadlo vôbec vhod. Nezaslúžil som si ho. Ani trochu. Odtiahol som sa a pozrel jej do očí.

„Ja som ho udrel,“ šepol som, lebo som mal pocit, že to ešte nepochopila.

„No veď z neho neubudlo,“ pousmiala sa a mávla nad tým rukou, akoby o nič nešlo. Neveriacky som pokrútil hlavou. Jacob to u nás niekedy fakt nemá ľahké. Chudák.

Aspoň Esme prejavila dobrú vôľu. Zmizla v kuchyni a hneď sa zas vrátila s vrecúškom ľadu. Podala ho Jakeovi a on jej gesto odmenil úprimným úsmevom. Ušli sa mu aj nejaké sušienky. Posadil sa na pohovku vedľa Emmetta a zatváril sa nanajvýš spokojne. Viac nepotreboval, no ja áno.

„Jacob, Emmett, mrzí ma moje správanie,“ ospravedlnil som sa pre pokoj vlastnej duše. Hlavne som nechcel, aby si mysleli, že je mi to jedno. Určite nebolo. Jake prikývol a Emmett mi ukázal zdvihnutý palec. Viac to rozoberať nemienili. Radšej sa pustili do uzatvárania stávok. Na čo si vsádzajú mi objasnil komentátor v televízii.

Ohlásil začínajúci futbalový zápas v tom istom okamihu, ako sa z poschodia ozvala ďalšia salva zvonivého smiechu. Rozhodovať som sa vôbec nemusel. Moja žena má vždy prednosť. Rozlúčil som sa a vybehol som k svojej izbe. Nemohol som inak, i keď som vedel, že by som sa mal venovať rodine. Dlho ma nevideli, ale moje srdce chcelo byť inde.

Chytil som kľučku a takmer vpálil do izby, ale rozhodol som sa radšej zaklopať. Pre istotu. Ťažko odhadnúť, čo robia dve ženy, keď nevnímajú okolie a smejú sa tak nahlas, že to chvíľami znie, ako by sa skôr dusili.

„Ďalej,“ zaštebotali takmer naraz. Otvoril som dvere, vošiel som a zas som ich za sebou zavrel. Pohľad mi hneď padol na oblečenie rozhádzané po posteli.

„Vybaľujem sa,“ pípla moja láska a nevinne našpúlila pery. Ako ja toto gesto milujem. Najradšej by som ich okamžite spojil s tými mojimi. „Potrebovala som miesto v zásuvkách,“ dodala.

„Vezmi si, koľko miesta chceš,“ šepol som a automaticky som si ju pritiahol do náručia. Neubránil som sa spokojnému zavrneniu.

„Upokoj hormóny, Casanova,“ zasmiala sa Nessie. Moja žena ju okamžite nasledovala. Obočie mi vyletelo nahor už len z toho oslovenia. O ich úškrnoch škoda reči.

„Čo je také zábavné?“ spýtal som sa zmätene. Pozreli na mňa, na sekundu zvážneli, no hneď sa zas rozosmiali. Pretočil som očami. Že by oneskorená puberta? Jane sa spamätala, až keď som si odkašlal.

„Nič, zlatko,“ pípla a spojila naše dlane.

Nenaliehal by som, ale ja som od narodenia zvedavý a nenapadalo mi nič, čo mohlo tak úžasne pobaviť obe moje najmilovanejšie ženy. Ony sa však zaťali a odmietali čokoľvek prezradiť.

Po piatich minútach som to vzdal a nechal som ich pokračovať v načatej práci. Rád by som aj pomohol, ale viditeľne mali už svoj systém. Aspoň som uvoľnil Jane poličku v kúpeľni. Mojim veciam z nej bohato stačila štvrtina. Žena potrebuje viac priestoru na kozmetiku. I keď tá moja je absolútne dokonalá bez akýchkoľvek úprav.

Vrátil som sa do izby a doslova som skamenel. Nessie s Jane ukladali veci do druhého šuplíka mojej komody. Vlna poznania ma zasiahla ako blesk z jasného neba. No do riti. Zalapal som po vzduchu.

„Asi mu to došlo,“ skonštatovala moja sestra. Pozrel som na svoje nohy a nevedel som pochopiť, prečo som sa ešte neprepadol pod zem. Nebolo by možné sa pod ňu zahrabať? zvažoval som možnosti. Nessie sa postavila, napravila si skrčené šaty, súcitne sa na mňa usmiala a predviedla expresnú evakuáciu. Ak by sa nerozrehotala hneď, ako za sebou zavrela dvere, aj jej taktnosť ocením.

Jane vyskočila na nohy, prešla ku mne a vtisla mi rýchli bozk na môj absolútne biely krk. Všetku farbu som mal v tvári. Presunula sa tam spolu s krvou. „Nechceli sme sa ti hrabať vo veciach, ale Ness vravela, že súkromné veci máš v šuplíkoch stola,“ pípla, sadla si na posteľ a poklepala na voľné miesto vedľa seba.

Nemohol som k nej, nebol som schopný pohybu. Aspoň som si to vtedy myslel. Stačilo, aby odhrnula perinu a odhalila tak, kam sa podelili moje časopisy a zázračne ma prebralo. Vytrhol som jej ich z ruky, roztrhal a šmaril rovno do koša. Ďalších pár sekúnd som naň len civel. Splnil sa mi životný sen. Moja žena a moja sestra našli moje porno. Čo viac si prať? Už len aby im asistovala aj mama.

„Ja... no... bože...“ vysúkal som zo seba a otočil sa, aby som si overil či niečo z toho, čo som chcel povedať, aj pochopila. Akoby však mohla, keď som si nerozumel ani ja sám?

Odpoveďou mi bol jej žiarivý úsmev. Nepotrebovala vysvetlenia.

„Poď ku mne,“ šepla a natiahla sa na posteľ. Dvakrát mi hovoriť nemusela. V momente som bol u nej a zvieral som ju v náručí. Letmo ma pobozkala, otočila sa a chrbtom sa mi natlačila na hruď. Moje predlaktie si pritiahla pod ňadrá, aby mi naznačila, že chce pevnejšie objatie. Poslúchol som a silou jej úplne znemožnil pohyb. „Je tak krásne niekomu veriť,“ zavrnela.

Zavrel som oči a zhlboka sa nadýchol. V ovzduší sa miešali samé dokonalé vône. Najvýraznejšia patrila mojej žene a rozochvievala mi celú vnútro, no pre mňa boli podstatné aj tie ostatné. Našiel som stopu po každom členovi mojej rodiny. Tak vonia domov, prebehlo mi mysľou, kým ma pohltil bezstarostný spánok, ktorý pôvodne vôbec nebol v pláne.

Precitnúť bolo podstatne zložitejšie, ako zaspať. Prvých pár sekúnd som vôbec netušil, kde som a ani čo tam robím. Napriek tomu ma zalieval pocit absolútneho bezpečia. Všetko bolo viac než skvelé a viac než správne.

Jemný dotyk na líci ma prinútil k úsmevu. Chytil som Jane ruku, pritiahol si ju k perám a nežne ju pobozkal. Nezameniteľná chuť jej pokožky vo mne okamžite prebudila túžbu po milovaní. Pri mojej žene je takmer nemožné ovládať sa.

Posadil som sa a otvoril som oči. Za oknami už bola tma, ale to ma nezaskočilo. Viac ma prekvapilo moje oblečenie rozhádzané po zemi. Prebehol som sa pohľadom a moje obavy sa potvrdili. Na sebe som nemal vôbec nič. Kedy sa to stalo?

Pozrel som na Jane s otázkou v očiach. Rozpakmi si zhrýzla peru a nervózne sa usmiala. „Rozbalila som si ťa, aby som sa mohla dívať,“ šepla kajúcne. Zmätene som pokrútil hlavou. To som to necítil? „Hneváš sa?“ spýtala sa. Vedel som, že naráža na vzhľad mojej hrude, no ja som na to ani nepomyslel. Patrí jej zo mňa úplne všetko. Telo, srdce aj duša a smie s tým naložiť, akokoľvek chce.

Miesto odpovede som vzal jej tvár do dlaní a spojil naše pery vo vášnivom bozku. Ruka mi sama vkĺzla pod jej tričko. V mysli som ju už videl nahú a seba v nej. Stačilo málo a predstavy by sa stali skutočnosťou. Zastavil ma však otravný hlások v hlave. Nie ste sami, zakričal. Pochopenie pravdy zapôsobilo lepšie ako studená sprcha. Moja rodina by všetko počula a na to som skutočne nemal žalúdok.

Postavil som sa z postele, bleskovo sa obliekol, nazul si tenisky a otvoril okno. „Poď,“ prikázal som mojej žene a až potom som z neho vyskočil. Toľko k tomu, že jej nebudem nikdy nič prikazovať.

Rozbehol som sa do lesa a vnímal len hormóny bubnujúce na môj mozog a dožadujúce sa pozornosti. Jane som počul pár krokov za mnou. Udržovala tempo, no sem-tam spomalila, akoby ju niečo brzdilo.

Možno len to stačilo, aby som precitol z vlastného poblúznenia. Zastavil som a sprudka som sa nadýchol. Ja som kretén, pomyslel som si. Najprv ju dovediem domov a ani si neuvedomím, ako na ňu zapôsobí moja rodina. Potom nájde moju zábavku na spríjemnenie dospievanie a aby toho nebolo málo, ešte ju ťahám do lesa ako nejakú pobehlicu.

Najradšej by som si nafackoval, ale efektívnejšie mi prišlo ospravedlnenie. Začal som sa pomaly otáčať pripravený zbozkávať jej nohy, aby mi odpustila. Alebo radšej zem, po ktorej chodí. Nohy by ma príliš vzrušili, ako sa poznám.

Zachytil som ju periférnym videním a vydýchol som vzduch, ktorý som dovtedy nevedomky zadržiaval v pľúcach. „Šetrím čas,“ zapriadla moja úplne nahá manželka. Šaty mala prehodené cez predlaktie pravej ruky. Musela sa vyzliekať cestou. Len preto zastavovala.

Ak by som už nebol ženatý, padnem na kolená a znovu ju požiadam o ruku, nohu a ostatné časti jej božského tela.

Epilóg

O osem rokov neskôr

Pohľad Edward

Z Jane Volturi sa stala Jane Cullenová a zďaleka nie len menom. Zmenila sa povahou, zmýšľaním aj stravou. Beštia sa niekam vytratila. Nezostala po nej ani pamiatka.

Aspoň som si to myslel. Ja naivný hlupák som jej naletel a dokonca ju prijal do svojho srdca.

Vystúpil som z lietadla, pretrpel povinné formality a zamieril rovno k taxíkom. Nemal som chuť zdržovať sa požičiavaním auta. Strach o syna nado mnou visel ako Damoklov meč. Nebol som ochotný stratiť ani sekundu. Potreboval som ho vidieť a ubezpečiť sa, že je v poriadku, že mu neublížila.

„Ulica zamilovaných sedemnásť,“ nahlásil som taxikárovi adresu a ledva potlačil odfrknutie. To si teda vybrali bydlisko.

Na druhej strane ťažko sa im čudovať. Chceli to mať blízko do školy a nezažívať každodenné zápchy. Lepšie bývanie pri Harvarde ťažko nájsť. Bože, ja som bol tak pyšný, keď prišla z našej najprestížnejšej univerzity správa o prijatí oboch mojich detí. Takmer som sa roztiekol blahom.

Síce mi bolo hneď jasné, že len chceli vypadnúť z domu, aby si mohli pokojne užívať so svojimi partnermi, no i tak som hrdosť nedokázal potlačiť.

Odsťahovali sa štvrť roka po Tonyho návrate z Volterry. Našli si dva domy, aby si nezavadzali a začali vysokoškolské štúdium. Titul bakalára získali po štyroch rokoch. Diplomy prijímali s nadšeným úsmevom obkolesení dojatím vzlykajúcimi ženami našej rodiny. Popravde aj ja som si trochu poplakal, aj keď bez sĺz. Deti mi nepromujú každý deň.

Nessie sa rozhodla pokračovať v magisterskom štúdiu. Za odbor si zvolila históriu.

A Tony? Tomu asi štyri roky v škole stačili. Kedykoľvek sme sa spýtali na jeho ďalšie štúdium, zatváril sa ako pred popravou a začal sa hrať na mŕtveho chrobáka. Žiadnej odpovede sme sa nedočkali. Napriek tomu zostal bývať pri Harvarde a sem-tam sa dokonca zdalo, že školu naďalej navštevuje.

Pri každej príležitosti som sa Jane vŕtal v hlave, aby som zistil, čo tam skutočne robí, ale výsledky sa nedostavili. Zásadne myslela len na telo môjho syna. Prípadne vôňu alebo iné jeho súčasti. Neskutočne otravné.

Povzdychol som si a klesol som hlbšie do sedačky. Čo sa medzi nimi stalo? Roztrhlo sa snáď večné puto? Umrela láska a s ňou aj ich vzťah?

Priveľa otázok a žiadne odpovede.

Naposledy som ich videl spolu pred dvomi mesiacmi. Vtedy ešte vyzerali šťastne a hlavne stále zamilovane. No potom nás Jane prestala navštevovať. Už viac s mojimi deťmi každý víkend neprichádzala. Pre ňu, na rozdiel od Jacoba, nezvyklé. Ten k nám chodil posledných päť rokov už len na sviatky. Odkedy sa mu narodili netere, dával prednosť vlastnej rodine. Jeho sestre sa soboty a nedele stráženie hodilo.

Tony vyzeral z týždňa na týždeň strhanejšie a vyčerpanejšie. Takmer s nami nekomunikoval. Celé dni prespal. Na dôvody sme sa ho nepýtali a to bola asi chyba. Mohli sme zasiahnuť oveľa skôr. Nemuseli sme čakať, kým sa situácia vyhrotí a prestane chodiť aj on. Dva víkendy po sebe sa z návštevy ospravedlnil. Prišla len Nessie a jej bezstarostnosť ma nútila veriť, že je všetko skutočne v poriadku. Ona by predsa vedela, ak by mal jej brat problémy.

Názor som zmenil až po synovom včerajšom telefonáte. Síce v ňom tvrdil, že je všetko fajn, no hlas sa mu chvel tak veľmi, že by to snáď počul aj človek. Zdalo sa, že potláčal slzy.

Musel som za ním. Otcovská povinnosť.

Pred rodinou som svoju cestu zatajil. Kam idem, vedela len Alice. Nechcel som, aby sa ostatní trápili. Nechcel som ani volať Nessie, aby som ju nevystrašil. Pritom ona mohla byť u neho za pár minút.

Taxík zastavil na príjazdovej ceste. Zaplatil som, vystúpil a poobzeral sa po okolí. Dom Tonyho a Jane pôsobil ako vždy. Útulne a pokojne. Svietilo sa len v jednej izbe na poschodí. Mňa však zaujalo niečo úplne iné. Ľahký vánok ku mne doniesol známu vôňu. Kmitol som pohľadom k lesu a zbadal moju nevestu, ako sedí na strome a... Lakuje si nechty? Na takú vzdialenosť som ju jasne nevidel ani vďaka dokonalému zraku. Trvalo jej sekundu, kým si ma všimla a ďalšiu jej zabrala reakcia. Svojho svokra sa privítať nerozhodla. Miesto toho zbabelo zdrhla hlbšie do lesa.

Najradšej by som bežal za ňou a dovliekol ju za vlasy naspäť, aby mi vyklopila, čo sa to, dopekla, deje, ale väčšie šance som mal u syna. Zrýchlený tlkot jeho srdca prezrádzal, že je doma a pravdepodobne už o mne vie.

Vchodové dvere otvoril skôr, ako som k nim prišiel. „Ocko, čo... tu robíš?“ vykoktal so sklonenou hlavou.

Na nič som nečakal, prihnal som sa k nemu a pevne som ho objal. „Si v poriadku,“ vydýchol som si a až potom som si ho obzrel. Výraznú modrinu na jeho tvári by si nevšimol len slepý. Ja som rozoznal každý jej drobný detail napriek tomu, ako klopil zrak. Priložil som mu dva prsty pod bradu, aby som ho donútil na mňa pozrieť. Nebránil sa. Možno sa mal. Niečo také žiadny rodič vidieť nechce.

O krok som ustúpil a takmer som zakňučal ako zranený pes. Jeho oko na tom bolo ešte horšie ako zvyšok tváre. Cez opuch ho nemohol ani poriadne otvoriť. Emócie sa vo mne zvírili do poriadneho tornáda. Nevedel som, či mám zúriť, alebo radšej plakať. Určite som vedel iba jedno – za toto Jane zabijem.

Prioritou ale bolo dostať moje dieťa domov. Ďaleko od tej mrchy, ďaleko od nebezpečenstva. Vybehol som na poschodie a vošiel do synovej spálne. Pomáhal som so zariaďovaním domu a orientácia mi nerobila problém. Otvoril som šatník a začal na posteľ vyhadzovať jeho oblečenie. Ledva som sa presunul od tričiek ku košeliam a prirútil sa za mnou.

„Čo to robíš?“ spýtal sa zmätene a vytrhol mi svoje oblečenie z ruky.

„Balím ti veci,“ vysvetlil som a pohladil ho po nezranenom líci. Nechcel som na neho pozerať s ľútosťou, ale nedokázal som si pomôcť. Najradšej by som ho objal a nikdy viac nepustil. Rodič musí chrániť svoje dieťa. Naveky.

„Prečo?“ Sťažka som si povzdychol. Trochu som dúfal, že to necháme bez zbytočných rečí. Nechcel som v ňom vzbudzovať rozpaky, nechcel som, aby sa cítil ponížene.

„Jane ťa bije,“ šepol som. Môj syn vypúlil oči, až som si myslel, že mu tie dva smaragdy vypadnú a neudrží ich ani očný nerv. Moje odhalenie ho zaskočilo. „Chápem, že je to pre teba ťažké, ale ver mi, že už nikdy nedovolím, aby sa ťa do...“

„Preboha!“ prerušil ma a neveriacky pokrútil hlavou. Sekundu na mňa len hľadel a potom sa rozrehotal.

„Tony,“ oslovil som ho, aby sa trochu spamätal. Zhlboka sa nadýchol a pomaly vydýchol. K upokojeniu mu to, našťastie, stačilo.

„Otec, ako ťa taká hlúposť vôbec napadla?“ spýtal sa. Prešiel som k posteli a sadol som si. Niektoré rozhovory by sa nemali absolvovať postojačky a ja som tušil, že nás čaká prvá fáza príznačná pre obete domáceho násilia – zapieranie.

„Tvoja rodina ťa miluje a u nás máš navždy domov,“ povedal som. Potreboval som, aby pochopil, že nie je na svete sám a má sa kam vrátiť. Privrel oči a trvalo mu hodnú chvíľu, kým ich zas otvoril.

„Asi je čas na pravdu,“ povzdychol si, zvesil zo stoličky svoju bundu, zalovil v jej vreckách a vytiahol index. Prelistoval ho a až potom mi ho podal. Anatómia, histológia, prenatálna diagnostika, anestéziológia, prečítal som predmety na roztvorenej strane. Otočiť list som nedokázal. Pohľad mi ostal visieť na hodnoteniach. Všade samé maximá.

„Čo... to... znamená?“ vykoktal som.

„Vieš, otec, ja som ti to nemohol povedať. Nevedel som, či to vôbec zvládnem, ale teraz je to už asi jedno. Zajtra mám poslednú skúšku a je už len teoretická, tak by...“ Vetu nedokončil, nechal ju vyznieť do stratena. Asi čakal, že si domyslím, ale mne vychádzal len jeden záver a ten bol určite chybný. Alebo?

Nie, nie, nie, ohriakol som sa. Veď to nie je možné. Nemôže byť.

Rukami som si zašiel do vlasov v zbytočnom ľudskom geste. Môj mozog odmietal normálne fungovať. Snažil sa mi nahovoriť samé hlúposti, premietal nelogické spomienky.

„Prečo nie ste v škole?“ spýtal sa Carlisle hneď, ako sme vošli do domu. Nemal som chuť vysvetľovať. Strčil som mu do ruky Tonyho testy. Vzal ich a prečítal. Jeho výraz sa zmenil z prekvapeného na pobavený.

„Máte retardovaného spolužiaka?“ spýtal sa medzi smiech. Obočie mi vyletelo nahor.

„Meno máš na druhej strane,“ šepol som. Otec otočil papiere a zalapal po vzduchu.

„No, doktor z neho asi nebude,“ povedal s vážnou tvárou a znovu sa zadíval na testy. Neveriacky pokrútil hlavou.

„Čo máš s okom?“ vypískol som. Vlastný hlas som nespoznával. Znel tak o dve oktávy vyššie. Tony sa zasekol v polovičke nádychu. Náhla zmena témy ho zaskočila. No ja som potreboval myslieť na niečo iné. Inak by mi roztrhlo hlavu.

„Ženy pri pôrode veľmi neoceňujú, ak im niekto ospevuje zázrak zrodenia,“ šepol a pobavene sa usmial. Aj ja som sa chcel usmiať, ale podaril sa mi len podivný úškrn. „Hlavne by si neveril, koľko majú vtedy sily. Skoro toľko ako upíri. Takú mi tresla, že mi stena dala druhú.“ Prikývol som. Vlastne ani netuším prečo. Asi mi niečo v hlave zoskratovalo a trvalo pridlho, kým som zistil, že vôbec nechápem, o čom hovorí.

„Čo si robil pri pôrode?“ spýtal som sa.

„Súčasť záverečných skúšok,“ mykol ramenami. To mi teda veľmi nepomohol.

„Akého odboru?“ položil som jasnú otázku a dúfal konečne v normálnu odpoveď. Pozrel mi do očí a ja som zrazu vedel, čo povie, no i tak som na jeho ďalšie slová čakal ako na zázrak.

„Otec, zajtra robím poslednú skúšku na medicíne,“ pousmial sa a potom nebolo nič. Len tma. Pohltila ma úplne nečakane.

 

O hodinu neskôr

„Jane, ty žiješ dvanásť storočí, skutočne nevieš, čo s ním je?“

„Toto som ešte nevidela, doktor si tu snáď ty.“

„Až od zajtra a aj tak len ľudský a on je upír!“

Čo sú to za hlasy? Známe, ale prečo tak vystrašené? Otvoril som oči a rýchlo zažmurkal. Všetky vnemy sa pomaly vracali. „Otec,“ vydýchol si môj syn. „Si v poriadku?“ spýtal sa a pomohol mi na nohy. Zmätene som prikývol a poobzeral sa po izbe. Jane stála meter odo mňa a v tvári sa jej zrkadlili jasné obavy.

„Ty,“ ukázal som na ňu prstom a až potom som si uvedomil, že jej vlastne nemám čo vyčítať. Nič zlé predsa nespravila. Ale prečo k nám nechodila? „Kde si trávila posledné víkendy?“ zaujímal som sa. Nejaká taktnosť mi bola ukradnutá.

„Vo Volterre,“ pípla a mne sa v hlave rozsvietila žiarovka. Alebo rovno celý luster. Pred štvrť rokom predsa spomínala, že sa jej bude ženiť brat. „Pomáhala som so svadobnými prípravami,“ dodala, aj keď to už bolo zbytočné. Sklonil som hlavu do dlaní. Bolo ťažké sa na to syna proste normálne spýtať, keď prišiel prvýkrát domov sám? Ja som taký somár.

Somár, ale otec doktora, zašepkalo moje podvedomie a radostne zatlieskalo. Pripomenulo mi to najdôležitejšie – správu dnešného dňa, správu môjho života. V úžase som pootvoril ústa. Musel som vyzerať ako postihnutý. Ale na také zistenie sa nedalo normálne reagovať.

Môj syn prekonal sám seba. To, čím sme. To, čím je. Potlačil prekliatie, ktoré po mne zdedil a vyhral nad vlastnou podstatou. Pre seba, no ja som vedel, že aj pre mňa.

„Ďakujem,“ šepol som, aj keď to jedno slova zďaleka nevystihovalo všetky moje pocity. Bože, mne by k maximálne hrdosti stačilo, ak by doštudoval čokoľvek. Ale medicína? To je trochu moc.

Zavrel som oči a dovolil som si na chvíľu snívať. Videl som sám seba v nemocnici, ako kráčam k dverám a na nich čítam tých päť žiarivých slov – Anthony Masen Cullen, doktor medicíny. Zaklopal by som a môj syn by mi otvoril s nadšeným úsmevom. Na sebe by mal biely plášť.

Sprudka som otvoril oči. Potrebuje plášť! „Musím na nákup,“ povedal som a pozrel na syna. Kým ja som sa ponáral do predstáv, on si našiel vlastnú zábavku. Kontroloval svojej žene mandle. Jazykom. Okolitý svet tradične nevnímal.

Odtiahnuť sa musela Jane. Tá sa zdala viac pri zmysloch. „Láska, pospi si, ja sa o tvojho otca postarám,“ zavelila a ja som si až vtedy uvedomil, aká z môjho syna vyžaruje únava. Čomu sa aj čudovať. Dennodenné stretnutia s krvou sa na ňom podpísali.

Tony na protesty nedostal príležitosť. Z izby ma vytiahla skôr, ako stihol otvoriť ústa. Nevzala ma však na nákup. Môj plán považovala za absurdný. Za ruku ma doviedla až do lesa. Presne k stromu, na ktorom som ju videl sedieť pri mojom príchode. Vyšvihla sa na najvyšší konár a ja som ju nasledoval.

Nádherný výhľad, pomyslela si. Videli sme priamo do okna ich spálne. Tony sedel na rímse a miesto spánku si čítal. „Vedela som, že sa bude ešte učiť, pri mne by sa nemohol sústrediť, príliš ho omamujem,“ zasmiala sa a ja som pochopil, prečo radšej trávila čas mimo domu.

Ak by s ňou môj syn dávno nebol ženatý, asi ho k svadbe donútim.

---

Moja prvá poviedka skončila a ja som si vždy myslela, že ma to dojme, ale nakoniec len sedím a dosť priblblo sa usmievam. Zvláštne. Napriek tomu sa mi s týmto príbehom lúči veľmi ťažko. Asi hlavne preto, že mám v hlave pokračovanie.

Ak ste to niekto čítali celé, tak máte za sebou niečo cez stošesťdesiattisíc slov. Gratulujem, že ste vydržali niekedy asi začne zdĺhavý dej.

Rada by som poďakovala za každý jeden komentár, ktorý ste mi venovali. Čítala som všetky minimálne dvakrát a dodávala si nimi odvahu k ďalšiemu písaniu. Hlavne ďakujem stálym čitateľkám. Nebudem vás menovať, aby som na niekoho nezabudla a nebodaj ho neurazila, ale vždy som na vaše komentáre čakala a inak tomu nebude ani v závere poviedky.

Budem rada za každý názor. Nech bude akýkoľvek...

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!