Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Do auta som nastupovala navonok relatívne pokojná, no v srdci absolútne vystrašená. Vlastná bezbrannosť mi nepríjemne sťahovalo vnútro. Nedalo sa to vydržať. Schúlila som sa v manželovom náručí a po celú cestu som radšej mlčala. Obavy v tvári Edwarda a Isabelly mi na odvahe nepridávali. Aj oni tušili, že nás nečaká práve vrelé prijatie.

 

Kapitola 18+

Pohľad Anthony

Sám sebe som sľúbil, že sa budem celý let venovať Jane a nenechám ju napospas mojej rodine. Predsa len som im vo vzťahu k nej nemohol úplne uveriť. Práve s láskou sa na ňu nedívali. Miesto toho som zachrápal, ani neviem kedy a zobudil sa, až keď už hlásili, aby sme sa pripútali pred pristátím. To by som si možno ešte odpustil, ale poloha, v ktorej som otvoril oči, bola už na mňa priveľa. Hlavu som mal Jane na stehnách a pravá ruka sa mi nejakým zázračným spôsobom dostala pod jej tričko. Rovno na ňadro. Aspoň to vysvetľovalo plnosť v mojom rozkroku. Našťastie moju netaktnosť nekomentovala ani ona, ani moji rodičia.

Vystúpili sme a ja som sa zhlboka nadýchol. Vo vzduchu sa vznášala vôňa slobody. Domov sladký domov, prebehlo mi mysľou zaužívané klišé. Celé telo sa mi zachvelo nadšením a strachom zároveň. Nedokázal som predpokladať, ako na moju ženu zareaguje tá časť rodiny, ktorá sa s ňou ešte nestretla.

Počas kontroly pasov som si pripravil dojemné prosby pre Rose, nejaké slová na uzemnenie pre Emmetta a pre Jacoba... Vlastne u neho som ani trochu nevedel, čo urobím.

Na posledného člena rodiny som akosi pozabudol. Vôbec som s jeho prítomnosť nepočítal. Napriek tomu som nezaváhal. Nevidel som ho predsa sedem mesiacov. „Dedko,“ vypískol som a vrhol sa na neho ako včela na med. Objal som ho tak silno, ako mi jeho ľudská kostra dovoľovala. Z nadšenia ma prebralo až otcove prudké nadýchnutie. Moja reakcia ho vyľakala, i keď to na sebe nedal poznať.

Nemohol som sa mu čudovať. S ovládaním som mal vždy problém a mňa samého prekvapilo, ako sa táto otravná súčasť môjho života zmenila. Ten rozdiel mi pripadal ako zázrak. Hrdlo ma pri ľuďoch stále pálilo, ale šokujúco znesiteľne.

Jane sa k nám cez letiskovú kontrolu prepracovala o pár sekúnd na to. Prešla k nám a zastavila pri mojom boku. Charlie na ňu pozrel a podvihol obočie. „Dedko, to je Jane,“ šepol som a popravde som veľmi presne vedel, že by som si mal zvyšok nechať pre seba, ale nemohol som. Vzdala sa kvôli mne domova, rodiny aj stravy a ja som ju musel predstaviť tak, ako sa na životnú lásku patrí. „Moja manželka,“ dodal som. Až keď som tie slová vyslovil, uvedomil som si, ako pyšne som znel. Čomu sa aj čudovať. Vzal som si najúžasnejšiu ženu na svete. Kto by sa ňou nechválil?

Moja dokonalá láska sklopila zrak a natiahla k Charliemu ruku. „Pán Swan, veľmi ma teší,“ zavrnela nežne. Poznala ho z môjho rozprávania a zachovala sa k nemu s úctou napriek tomu, ako nenávidí ľudí. Najradšej by som ju za to gesto vyobjímal, ale to muselo počkať.

Vedel som, že je len otázka času, kedy si dedko spomenie, koľko mám rokov a dá mi to poriadne vyžrať. Rýchlosť, s akou sme s Nessie vyrástli, bola odjakživa nad jeho chápanie a nikdy nás ako dospelých nevnímal.

Prekvapivo však hodnú chvíľu nereagoval. Iba kmital pohľadom medzi mnou a Jane. Nakoniec zvraštil čelo a vzal môjho otca za rameno. Odtiahol ho niekoľko metrov od nás a zastavil. Využil som čas a objal som Esme aj Alice. Potešilo ma, že nás prišli čakať práve ony dve. Nechcel som sa s Rose konfrontovať v dave ľudí.

Pôvodne som nemal v pláne počúvať rozhovor prebiehajúci len pár metrov od nás, ale to proste nešlo. Sprvu som nechápal, prečo dedko prská po otcovi a nie po mne, ale stačilo, aby spomenul kondóm a všetko zrazu dávalo zmysel.

Mysľou mi prebehla spomienka na dávne obdobie. Nemal som vtedy ešte ani tri, vyzeral som tak na desať a rozumu som mal asi ako Emmett teraz.

Blížili sa mamine narodeniny a Alice ma vzala na nákup, aby som jej mohol zaobstarať nejaký darček. Vybrali sme krásnu šperkovnicu, ale mne to prišlo neosobné. Mama milovala, ak sme niečo vyrobili sami. Môj problém však tkvel v absolútnej neschopnosti. Nemal som talent vôbec na nič. Nevedel som kresliť ani hrať na žiadny hudobný nástroj. Na rozdiel od mojej sestry. Tá už týždeň cvičila, aby mame zahrala jej obľúbenú pieseň. Pieseň, ktorú zložil náš otec len pre ňu.

Sadol som si na posteľ, zahľadel som sa von oknom a sťažka som si povzdychol. Chcel som vymyslieť nejaký dokonalý dar, ale nápady ma obchádzali. Ak aj nejaké prišli, boli pre mňa nerealizovateľné. Zo zamyslenia ma prebralo až zaklopanie na dvere. Strýko Emmett nečakal ani na vyzvanie a vletel do izby.

„Niečo pre teba mám,“ zasmial sa a hodil predo mňa za náruč farebných balónikov. Chytil som jeden z nich a hneď som ho zas pustil. Bol zvláštne slizký. „Špeciálny druh, ale majú dobrú farbu,“ uškrnul sa, poobzeral sa a zastrčil si ruky do vreciek na nohaviciach. „Môžeš nimi Belle vyzdobiť izbu,“ navrhol. Prikývol som a okamžite som ho objal. Strašne mi pomohol a aj keď to vymyslel on, vedel som, že maminku poteším.

Strýko vyzeral pri odchode trochu zahanbene, ale vôbec som tomu nevenoval pozornosť. Viac ma zamestnalo nafukovanie štyridsiatich balónikov. Trvalo mi to takmer dve hodiny. Boli podivne nepoddajné a hlavne po nich ostávala hnusná chuť v ústach.

Potajomky som ich nanosil do spálne rodičov a rozvešal tak vysoko, ako som dosiahol. Polovičku som len voľne rozhádzal po zemi. Naposledy som si obzrel svoje dielo a zaliezol som naspäť do izby.

Ďalšiu hodinu som strávil ako na tŕňoch. Nevedel som sa dočkať maminho návratu. Srdce sa mi rozbúchalo hneď, ako zaparkovala na príjazdovej ceste. Postavil som sa k stene, aby mi neušlo nič z jej reakcie. Za okamih vybehla po schodoch a vletela do svojej spálne.

„Ktorý idiot toto urobil?“ vyprskla na celý dom. To by som dobre počul, aj keby som ostal sedieť na posteli. Oči mi okamžite zaplavili slzy. Také slová som z jej úst nečakal. Myslel som, že ju poteším.

„To ja,“ šepol som medzi vzlykmi. Na viac som sa nezmohol. Vbehla do mojej izby a v sekunde ma zvierala v náručí.

„Zlatíčko, čo ťa to napadlo?“ spýtala sa. Utrel som si slzy do jej trička a potiahol som nosom.

„Chcel som ti urobiť radosť,“ zamrmlal som. Pevnejšie ma k sebe pritisla a pohladila ma po vlasoch.

„Je to nádherné, som strašne šťastná,“ pípla. Síce sa mi jej slová veľmi nezdali, ale napadlo ma, že sa jej tých balónikov možno zdá málo. V šuplíku som predsa ešte nejaké mal.

„Chceš ich viac?“ spýtal som sa a vytiahol som pár ďalších balíčkov. Balené boli po tri kusy.

Zaklipkala mihalnicami, zhlboka sa nadýchla a otvorila ústa, akoby chcela niečo povedať, no nakoniec bez slova vyskočila z môjho okna. Pristála rovno pred otcovým autom. Práve sa vrátil z nákupov. Určite jej tiež vyberal nejaký darček.

„Edward,“ oslovila ho a potom sa k nemu naklonila a niečo mu pošepkala. Vytreštil oči a pozrel do môjho okna. Nesúhlasne pokrútil hlavou. „Buď chlap!“ dupla si nohou. „Ja som vysvetľovala Nessie menštruáciu,“ dodala. Čo jej to vysvetľovala?

Otec si sťažka povzdychol, naznačil mi, aby som ustúpil a vyskočil rovno ku mne. Mračil sa, až sa mu obočie takmer dotýkalo. „Vyviedol som niečo?“ vypadlo zo mňa v obave z jeho výrazu.

„Nie, ty nie,“ nesúhlasne pokrútil hlavou a obe ruky si zaboril do vlasov. Tváril sa absolútne zúfalo a len bez slova kmital pohľadom medzi mnou a dverami. Vyzeral, akoby zvažoval útek. Trvalo takmer minútu, kým sa upokojil a zahľadel sa mi do očí. „Pamätáš, čo som ti vravel pred rokom o čmeliakovi a kvietočku?“ spýtal sa, ale na moju odpoveď nečakal. „Tak to som klamal,“ povzdychol si.

Od toho dňa už Emmett nikdy nebol strýkom. Oslovovanie menom mu muselo stačiť. Súrodenci môjho otca boli pre mňa vždy viac ako bratranci a sesternice. Autoritu si zásadne nebudovali. Chceli s nami priateľský vzťah.

Priložil som si ruku k ústam, aby som nevybuchol v hlasný smiech. Na prvý rozhovor o sexe sa skutočne nedalo zabudnúť. Otcovi dal viac než zabrať. Tváril sa celý čas podobne vystrašene ako teraz pri dedkovi.

Veľmi sa mi do toho nechcelo, ale zaslúžil si pomoc. Prešiel som k nemu a odstrčil som ho dedkovi zo zorného uhla. „Jane nie je tehotná,“ povedal som. Podaril sa mi vcelku vyrovnaný tón.

Dedko pretočil očami. „To mi tvrdil aj Edward, keď si bral moje dievčatko a o tri mesiace,“ mávol ku mne rukou, aby naznačil, kto sa narodil len štvrť roka po ich svadbe. Nasucho som prehltol. To bol fakt nepriestrelný argument. Chcel som vymyslieť nejakú vhodnú odpoveď, ale nedal mi šancu. Naklonil sa ku mne a rukou si zakryl ústa, aby nás nepočul zvyšok rodiny. Nemohol tušiť, že to by chcelo medzi nami aspoň kilometer. „Dúfam, že má aspoň šestnásť,“ šepol a kmitol pohľadom niekam za mňa. Sám pre seba som sa pousmial. Jane zvolila na cestu k nám domov absolútne nevinný vzhľad. Ani sa nenamaľovala. Cnosť z nej priam sálala.

„Šestnásť už mala,“ ubezpečil som ho. Už to bude dvanásť storočí, dodal som v mysli. Pôvodne som sa neplánoval otočiť, ale Jasperov záchvat smiechu ma prinútil. Alice ho musela podopierať, aby sa nezvalil na zem. Pako. Aj by som po ňom zazrel, ak by ma nezaujal iný pohľad.

Jane stála pár metrov od mojej rodiny, ruky mala zložené v lone a hľadela na svoje lodičky. Vlasy jej padali do očí, ale aj tak mi smútok v jej tvári neunikol. Zovrelo mi srdce a na dedka som okamžite zabudol. Dôležitá bola len moja manželka.

Snáď nikdy predtým sa mi ľudská chôdza nezdala tak neuveriteľne pomalá. Ak by nebolo okolo toľko ľudí, určite sa neovládnem. „Láska, čo ťa trápi?“ spýtal som sa, keď som sa k nej konečne doplazil. Pozrela na mňa a potom na moju rodinu. Nechcela to rozoberať pred nimi.

Vzal som ju za ruku a odtiahol na jediné miesto v okolí, ktoré poskytovalo aspoň trochu súkromia – na dámske toalety. Dvere som za nami radšej zamkol. Nechcel som nejakej žene spôsobiť psychický šok a hlavne som práve netúžil vyzerať ako úchyl.

„Nikdy ti nedám dieťa,“ pípla, oprela sa o stenu vedľa umývadla a zahľadela sa na svoje ruky. Priskočil som k nej a vtiahol som si ju do náručia. Nečakal som, že ju niečo také bude trápiť. Ja som podobné myšlienky absolvoval len raz a to pred svadbou. Už vtedy som sa utvrdil v jednom a prišiel čas vysloviť to aj nahlas.

„Nechcem byť otcom. Nechcem priviesť na svet dieťa. Nechcem preniesť túžbu po krvi na nevinné stvorenie. Na niekoho, kto nedostane možnosť voľby. Chcem len teba,“ šepol som s očami upretým do tých jej a zhlboka som sa nadýchol jej opojnej vône. To bola veľké chyba. Moje telo na ňu okamžite zareagovalo. Hryzol som si do jazyka, aby som sa trochu schladil, ale žiadny efekt sa nedostavil.

S ospravedlňujúcim úsmevom som sa od nej odtiahol. Cítil som sa ako pubertiak, ktorý nedokáže viesť normálnu debatu s vlastnou manželkou bez toho, aby sa mu zbláznili hormóny. Nečudoval by som sa, ak by ma za moju netaktnosť kopla rovno medzi... Au. Otriasol som sa už len pri tej predstave.

 

Pohľad Jane

Chce len mňa, rezonovala mi dookola v mysli. Nebol dôvod pochybovať. Do očí by mi klamať nedokázal. Na to ho pridobre poznám. Zahákla som si prsty za opasok jeho nohavíc a pritiahla som si ho naspäť k sebe. Nerozumela som, prečo sa odtiahol. Hlavne, ak som predtým cítila jeho vzrušenie.

„Miluj sa so mnou,“ šepla som mu do pier a hneď na to som ich zahrnula drobnými bozkami. Zasekol sa v polovičke nádychu.

„Tu?“ spýtal sa a zmätene sa poobzeral. Pôsobil tak rozkošne nevinne ako v našu svadobnú noc. Vychutnala som si tú spomienku s privretými očami. Vzrušenie sa cezo mňa prevalilo ako vlna cunami. Bože, ako môže existovať taký dokonalý chlap?

Miesto odpovede som na neho žmurkla a v sekunde som sa zbavila sukne aj nohavičiek. Zvládla by som to ešte rýchlejšie, ak by som ich nepotrebovala zachovať v celku. Pootvoril v úžase ústa a zadíval sa na moje odhalené lono. Pousmiala som sa. Páčilo sa mi, ako ho dokážem stále omámiť a najviac ma tešilo, že sa táto prekrásna drobnosť nikdy nezmení. Aj v tom je sila lásky upírov.

Nechala by som ho pokochať, ale už som to nemohla vydržať. Siahla som po pracke na jeho opasku a bleskovo som ju odopla. Nohavice mal dole ešte rýchlejšie. Pri boxerkách sa prebral a začal mi dokonca pomáhať. Tričko som sa mu rozhodla ponechať. Budeme mať ešte dosť času, aby som mu znovu a znovu dokazovala, aký je stále nádherný. Dnes som ho nechcela trápiť, no on ma prekvapil. Vyzliekol si ho sám a jeho tvár neodzrkadlila absolútne žiadne obavy.

Zaslúžila som si jeho plnú dôveru a ak som si myslela, že ma už nič nedokáže viac rozpáliť, tak som sa hlboko plietla. Už len toto gesto stačilo, aby som takmer dospela k orgazmu. Čo to so mnou spravil? Bývala som studená ako psí čumák. Chlapom nestačili celé hodiny, aby zvládli, na čo môj manžel potreboval zásadne len pár sekúnd.

Ovinula som si paže okolo jeho hrude a vtisla som letmý bozk na zjazvenú pokožku na jeho kľúčnej kosti. Tak znamenitej chuti sa nedalo odolať. Uchopil lem môjho trička a ja som nadvihla ruky, aby mi ho mohol vyzliecť. Opatrne mi ho pretiahol cez hlavu a odhodil k zvyšku nášho oblečenia. Moje prsia mal v dlaniach skôr, ako dopadlo na zem. Rád sa s nimi hrával celé hodiny, ale na to sme nemali čas.

O krok som ustúpila, zaprela sa rukami o umývadlo a opatrne  sa naň vytiahla. Nohy som rozkročila, aby pochopil moje pozvanie. I keď on je vlastne vítaný vždy. Pre neho mám otvorené non stop.

Dvakrát som ho pobádať nemusela. Bez reptania počúvol. Vkliesnil sa medzi moje stehná a napriek vášni, ktorá sa mu odrážala v očiach, do mňa vnikal priam neznesiteľne pomaly. Nežný za každých okolností. Pohla som bokmi proti tým jeho a dva dieliky dokonalej skladačky do seba krásne zapadli. Vyplnil ma, akoby do mňa odjakživa patril, akoby som bez neho bola nekompletná.

Lono mi takmer ihneď pohltili nekontrolovateľné sťahy. Čože? To už? Zavrela som oči a zhrýzla som si spodnú peru. Pocit uvoľnenia sa mi rozlial celým telom. Ak by som mohla, plačem šťastím. Zaryla som mu prsty do chrbta a snažila sa rozdýchať vlastné pocity. Čakala som na lásku dvanásť storočí a minimálne rovnako dlhý čas sa jej nedokážem nabažiť. Neexistuje krajší cit. Pohltí telo aj dušu.

„Pri tebe si začnem namýšľať,“ zasmial sa, odhrnul mi vlasy za ucho a zbozkával každý jeho centimeter. Obmotala som si nohy okolo jeho bedier a tak som ho prinútila naše spojenie ešte prehĺbiť. Vzdychol mi do pier a ruky si zakliesnil pod môj zadok, aby si ma pohodlnejšie pridržal.

Stiahla som panvové svaly a potom som to ešte raz zopakovala. Viac vydržať nemohol. Vedela som, ako sa s ním pohrať. „Alebo aj nezačneš,“ uškrnula som sa a vychutnala som si pohľad do jeho tváre. Snažil sa ju schovať v mojich vlasoch, ale to som odmietala dovoliť. Mám právo vidieť, čo s ním robím. Prešla som mu končekmi prstov po značne červenom líci a počkala, kým doznie jeho vrchol. Takmer som už len z toho pocitu absolvovala ešte jeden vlastný.

Uvoľnila som zovretie mojich nôh a dovolila mu zo mňa vykĺznuť. Natiahol sa po papierovej utierke v dávkovači, pustil vodu, navlhčil ju a jemne mi začal utierať stehná. Každému sa venoval zvlášť, a pritom mu druhá ruka blúdila po mojich prsiach. To sa skutočne nedalo vydržať. Prišlo mi to tak zvláštne romantické. Zastonala som a prehla sa v kŕči, ako sa cezo mňa prevalil ďalší perfektný orgazmus. Musel ma zachytiť, aby som nespadla z umývadla rovno na zem.

Vtiahol si ma do náručia a pobozkal ma do vlasov. „Myslíš, že je to normálne?“ spýtal sa. Uistil sa, či dokážem sama stáť a pustil ma.

Opláchla som si tvár studenou vodou, aby som sa trochu spamätala a až potom som pozrela do jeho nádhernej tváre. Špatili ju len vpísané obavy. „Je to úplne normálne,“ usmiala som sa. „Tak desať rokov budeme zo seba úplne mimo. Potom...“ Zasekla som v polovičke vety. Nevedela som ako pokračovať.

„Potom to prestaneme riešiť,“ dokončil za mňa a uvoľnene sa rozosmial. Brušné svaly sa mu pri tom nádherne napli. Zhrýzla som si peru a zahľadela som sa na ten úchvatný obraz. Také niečo by sa mi páčilo na stene v spálni.

Natiahla som k nemu ruku, aby pochopil, že si dáme ešte jedno kolo. Pravdepodobne už o niečo dlhšie. Predsa len sme sa už zbavili prvotného napätia a možno v jednom milovaní pochovali všetky udalosti posledných dní. Navždy zamkli pomyselnú skrinku našej bolesti. Asi sme to už obaja potrebovali.

Nestihol ku mne spraviť ani krok a ozval sa ten najodpornejší zvuk. V nohaviciach sa mu rozvibroval mobil, až z toho poskakovali po zemi. Pretočila som očami a sťažka som si povzdychla. „Asi nás už zháňajú,“ pripustila som neochotne.

„Ja sa nechcem vrátiť,“ šepol a schoval si tvár v dlaniach. Prijať hovor sa ani neobťažoval. Pár sekúnd sa vôbec nepohol. Rýchlo som sa obliekla a upravila si v zrkadle vlasy. Samú seba som musela pochváliť. Z môjho vzhľadu by ťažko niekto spoznal, že som si práve perfektne užila a stačili mi na to obyčajné dve minútky.

O niečo ťažšie bolo dostať do pôvodného stavu môjho manžela. Asi hlavne preto, že sa mu obliekať vôbec nechcelo. Tváril sa u toho ako zranené zviera. Strácal pri mne súdnosť o poznanie viac ako ja pri ňom. Rozdiely spôsoboval vek. Ten sa u nás nedal ani porovnať.

Nakoniec som ho z toaliet musela doslova vytlačiť a to poriadne rýchlo. Inak by ma jeho výraz položil na kolená a pomilovala by som sa s ním pokojne aj v letiskovej hale pred jeho rodičmi. Tí by mali iste radosť. Poteší otca, ak pochválite jeho syna ako milenca?

Tonyho rodinu sme našli presne tam, kde sme ju zanechali. Stačilo im jedno nadýchnutie, aby vedeli, čo sme robili. Prijali to prekvapivo dobre. Ešte aj Edward si odpustil hlúpe reči. Uspokojil sa s pretočením očami.

Charlie Swan tam už, našťastie, nebol. Isabella nám vysvetlila, že má v meste dohodnuté stretnutie a pár dní mu zaberie. Ohlásiť svoj príchod chcel až potom.

Zbytočne nahlas som si vydýchla. Ďalšie reči o mojom neexistujúcom tehotenstve by mi asi nepadli práve vhod. Dosť, že som nevedela, čo ma čaká u manžela doma. Tvárila som sa síce, akoby na tom nezáležalo, ale pravda bola úplne niekde inde.

Opustila som prostredie, ktoré som poznala a vrhla som sa do neznáma. Každú bunku v mojom tele pohlcoval strach. Spokojná som bola, len ak ma manžel objímal. Ako náhle sa vzdialil viac než na meter, nevedela som čo so sebou. Nemohla som uveriť, že som sa na to dala, že som súhlasila so životom v dome plnom neznámych upírov. Upírov, ktorí ma nenávidia. Ak sa ma rozhodnú zabiť, nestihnem ani žmurknúť a bude po všetkom. Proti takej presile nemám šancu.

Otriasla som sa. Tony ma chytil za ruku a pevne zatlačil. Nepatrným gestom mi sľúbil ochranu. Osud sa vie naozaj zvláštne zahrať. Naše pozície sa vymenili. Ešte nedávno potreboval moju ochranu on.

Do auta som nastupovala navonok relatívne pokojná, no v srdci absolútne vystrašená. Vlastná bezbrannosť mi nepríjemne sťahovalo vnútro. Nedalo sa to vydržať. Schúlila som sa v manželovom náručí a po celú cestu som radšej mlčala. Obavy v tvári Edwarda a Isabelly mi na odvahe nepridávali. Aj oni tušili, že nás nečaká práve vrelé prijatie.

Odbočili sme na upravenú lesnú cestu a ticho prerušil Tonyho hlas. „S Rose si to vybavím sám,“ šepol a vtisol mi bozk na temeno hlavy. Kým som stihla jeho slová vstrebať, vyskočil z idúceho auta.

Blonďavú hrivu menovanej som si všimla až potom. Možno som sa mala viac zaujímať o okolie. Bežala nám naproti, ale ako uvítací výbor rozhodne nevyzerala. Vraždila ma pohľadom. Ak by mala môj dar, už sa zmietam v kŕči.

Edward zastavil auto práve, keď sa len sto metrov od nás zrazila s mojim manželom. Zvuk toho nárazu ma takmer donútil vykríknuť. Srdce mi od ľaku vyskočilo až niekam do krku. Neublížila mu? Len na tú otázku ma zaujímala odpoveď.

Vyletela som z auta, aby som k nim dostala. Vedela som jediné. Ak ho zranila, tak mi za to zaplatí. Chýbalo mi len pár metrov, keď ma zastavilo prudké trhnutie. Isabella ma dohonila, chytila za ruku a stiahla do trávy. „Nechaj ich, nech si to vyriešia,“ požiadala. Kmitla so k nej pohľadom a znovu pozrela na môjho manžela.

Už sa trochu spamätal zo zrážky so skalou a dvíhal sa na nohy. Rosalie ležala na zemi a pozerala na neho s vytreštenými očami. Strach sa v nich nedal prehliadnuť. Bála sa o neho rovnako ako ja.

Tony sa postavil a prebehol sa pohľadom, akoby kontroloval škody. Našťastie žiadne viditeľné neboli. „Rose, moja manželka Jane,“ ukázal na mňa rukou a potom ju k nej natiahol, aby jej pomohol vstať. Jeho gesto prijala, no stále sa tvárila maximálne šokovane. „Láska,“ šepol a pozrel na mňa s prosbou v očiach. Pochopila som okamžite a pochopila aj Isabella. Pustila ma a umožnila mi prejsť za ním. Zovrel ma v náručí a zahľadel sa Rosalie do očí.

„To nemôžeš myslieť vážne,“ nesúhlasne pokrútila hlavou a obzrela si ma ako poslednú špinu. Nikdy som sa necítila menejcennejšie. Tak s takými pocitmi žil môj manžel vo Volterre? Takéto správanie musel znášať?

„Rose!“ ohriakol ju. Mohla som len hádať, že to bolo práve za jej pohľad. „Zachránila mi život, preboha. Bez nej by som tu nebol. Nepoznáš ju, tak ju nesúď!“

„Ale...“ začala protestovať, no pokračovať nedostala šancu. Vtiahol si ju do náručia. Ku mne. Nechcela som sa o jeho objatie deliť, ale nemala som na výber. Možno by som jej ho na chvíľu prenechala, ale zaujali ma jeho ďalšie slová. Za pár minút jej vyrozprával príbeh našej lásky. V jeho hlase bolo toľko nehy, až som sa pristihla pri spokojnom vrnení. Srdce sa mi tetelilo blahom. Mala som pocit, že snáď začne zase biť.

 

Pohľad Anthony

Jeden člen rodiny vybavený, vyškrtol som si Rose z môjho pomyselného zoznamu. Teta sa síce stále netvárila nadšene, ale aspoň pochopila, ako Jane milujem. To mi dávalo istotu, že jej neublíži. Tým by totiž ranila hlavne mňa a na to jej na mne príliš záleží. Opatrne som ju pustil a nechal som si na hrudi privinutú len Jane. V duchu som si ešte párkrát povzdychol. Mal som telo v jednom ohni. Príjemnejšia by bola zrážka s nákladiakom ako s rozbehnutým upírom.

Neviem, čo ma to napadla za hlúposť stavať sa jej do cesty, ale nemohol som dovoliť, aby sa dostala k mojej žene. Mohla by ju zraniť a ja...

Vôbec netuším, čo by to so mnou spravilo. Milujem Rose, ale niečo také by som jej nedokázal odpustiť. Pohltili by ma inštinkty, neovládol by som hnev. Neskončilo by to dobre. Pre nikoho. Nikdy by som neveril, že budem niečo také vôbec riešiť, že niekto bude pre mňa znamenať viac ako členovia vlastnej rodiny.

Pozrel som na Emmetta. Stál pred domom a šúchal si koleno. Musel do neho dostať kopanec, keď sa snažil zastaviť svoju manželku. Pousmial som sa a  dovolil som si dúfať, že ho trocha bolesti zbavilo chute na provokácie.

Zvyšok rodiny sa stratil v dome, ale cez záclonu nás nenápadne sledovali. Chceli nám dopriať relatívne súkromie a ja som im bol za to vďačný. Chýbala len Nessie. V okolí som ju necítil. Mohol som len predpokladať, že si niekde uzemňuje svojho domáceho mazlíčka. Našťastie. Stret s Jacobom by som už nezvládol. Rose na začiatok stačila.

Jednou rukou som chytil Jane, druhou tetu a pobral som sa k domu. Vyzeral ešte lepšie, ako som si ho pamätal. Pohľad mi skĺzol až k oknu mojej izby. Zmenilo sa v nej niečo? Nechali mi ju vôbec? Nezničili moje veci, keď si mysleli...

Tok mojich myšlienok prerušilo až objatie od Emmetta. Vrhol sa na mňa prekvapivo impulzívne. Stratil som sa v jeho medveďom náručí, až mi takmer vyrazilo dych. Taký prejav citov som od neho nečakal. Moja žena jeho gesto odmenila tlmeným zavrčaním. Strach o mňa nedokázala potlačiť.

„Jemnejšie,“ sykla Rose, tresla ho po chrbte, pozrela na Jane a provokačne si skrížila ruky na hrudi. „To musíš takto, vrčanie nepomáha,“ poučila ju. Musel som sa pousmiať. Žeby náznak mieru?

Emmett pretočil očami a chytil ma zápästie, akoby skúšal, či som skutočný. „Strašne si mi chýbal,“ šepol.

„Aj... ty mne,“ vykoktal som. Vôbec som ho bez jeho žartíkov nespoznával. Tváril sa tak vážne. Radšej som si pritiahol Jane bližšie k sebe. Takéto správanie u neho neveštilo nič dobré. Žiarivo sa usmial a natiahol ruku k mojej žene.

„Ja som Emmett, ešte sa nepoznáme,“ povedal zdvorilo.

„Jane,“ pípla moja láska a stisla jeho ruku. Bola v podobnom šoku ako ja. Pripravoval som ju na niečo iné.

„Pomôžem s batožinou?“ spýtal sa a pustil jej ruku. Nebol som schopný slov, len som ukázal na auto, v ktorom sme prišli, i keď som nevedel, či už batožinu do domu nevzali. Emmett k nemu priklusal ako poslíček pripravený splniť každé naše prianie.

Vytiahol oba kufre patriace mojej žene a doniesol ich až pred vchodové dvere nášho domu. Dokonca nám ich aj otvoril. Vošiel som s malou dušičkou. Otec s mamou sedeli v obývačke a šťastne sa na mňa usmievali. Ostatní dodržovali odstup. Tlačili sa v kuchyni.

„Moja izba?“ spýtal som sa.

„Nič sa v nej nezmenilo, iba Esme vám kúpila väčšiu posteľ,“ pousmiala sa mama, vyskočila na nohy a prešla k schodisku. Chcela nás odprevadiť. Pokrútil som hlavou, aby som jej naznačil, že to radšej urobím sám.

Mysľou mi preblysli nelogické obavy. Bude sa Jane moja izba páčiť? Neujde s krikom, keď zbadá poličku plnú spomienok z detstva? Malicherné otázky rýchlo vystriedali tie zásadné. Bude tu šťastná? Nebude sa cítiť ako väzeň tentoraz ona?

Ruka v ruke sme vyšli až na druhé poschodie. Zastali sme na konci chodby a ona sa pod mojim dotykom nepatrne zachvela očakávaním. Vtisol som jej letmý bozk na čelo a pousmial som sa. „Vitaj doma,“ šepol som a otvoril som dvere na mojej izbe. Hneď som ich zas s buchotom zavrel rovno mojej žene pred nosom.

No do riti. Celú izbu som mal oblepenú plagátmi nahých slečien. Všetky mali prsia minimálne trojky a absolútne tmavé vlasy. Niekto... Nie niekto, ale Emmett si dal veľmi záležať, aby boli presným opakom Jane.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

2)  Bariss (27.03.2013 21:54)

Emm to zase vymňoukl že?:D Achjo:D bude ještě sranda:D

1)  anonym (27.03.2013 18:38)

A sakra... Emmett tomu zase dal :D

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Zatmění -smečka