Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Vždy som chcel, aby trochu zdrsnel, aby sa za seba dokázal postaviť. Tak prečo mi to nečakane prekážalo? Prečo ma z toho pohľadu bolelo pri mojom mŕtvom srdci? Prečo má tá doposiaľ neznáma iskra v jeho očiach tak znepokojovala?

Pohľad Edward

Posadil som sa na posteľ medzi dva obrovské kufre. Poctivo čakali na dobalenie. O pár hodín budú ležať v izbe môjho syna a čakať na vybalenie. Nevedel som, či sa pri tej predstave smiať, alebo plakať.

Jedna vec je pochopiť nepopierateľné, druhá sa s tým zmieriť. Dcéru som dal psovi a syna šialenej upírke. Edward, z teba otec roka nebude, prebehlo mi mysľou.

Povzdychol som si a pozrel som na Bellu. S úsmevom na perách rovnala Jane oblečenie do úhľadných kôpok. Jej tvár nezrkadlila žiadne pochybnosti, žiadne obavy. „Nebojíš sa?“ spýtal som sa. Bleskovo zložila ďalšie tričko, uložila ho do kufra a prešla po ňom otvorenou dlaňou, aby vyhladila aj posledný neželaný záhyb. Ďalších pár sekúnd svoje dielo pozorovala a nezdalo sa, že by mi chcela odpovedať. „Láska, prosím,“ naliehal som. Nemohol som inak. Potreboval som počuť jej názor, nechcel som si ho len domýšľať.

„Bojím,“ pípla a kmitla ku mne pohľadom. „Ale budeme ho mať doma a to je najdôležitejšie.“ Natiahla ku mne ruku. Automaticky som ju spojil s tou mojou. „Nemali sme na výber. Mohli sme sa postaviť proti jeho vzťahu s...“ Zaváhala, akoby hľadala správne slovo.

„S Jane,“ doplnil som za ňu. Mrcha, beštia alebo potvora sme ju už nahlas volať nemohli.

„S Jane,“ odsúhlasila moje pomenovanie a venovala mi jemný úsmev. „Mohli sme mu brániť a navždy ho stratiť, alebo...“ ukázala na kufre na posteli, ale nedopovedala. Ani nemusela. Vnímali sme to rovnako. Bojovať s večnou láskou môže len hlupák.

Neexistovala šanca, aby sme zvrátili synove rozhodnutie. Jeho srdce si partnerku vybralo a mozog pri tom určite ignorovalo. Inak si neviem vysvetliť prečo práve Jane. Veď po svete chodí toľko milých žien, ktoré by...

Zamračil som sa. Čo by urobili? Veď ona sa zriekla stravy, vzdala domova, zmenila vlastnú podstatu a to všetko pre šťastie môjho syna. Naozaj by pre neho nejaká iná obetovala viac? Nie je predsa len Jane tá pravá?

Ale fuj, ohriakol som sa v duchu a vyskočil som na nohy, akoby som tým pohybom mohol vytriasť z hlavy podivné myšlienky. Ešte na ne nedozrel čas. Nedokázal som jej úplne veriť. Všetko zlé sa z nej stratiť nemohlo a ona nám to určite dokáže. Otázka znie: Kedy a hlavne ako. Každopádne doma ju aspoň budeme mať pod dozorom.

Čerta spomínaj...

Na chodbe sa ozval šramot doprevádzaný ženským zahihúňaním. Ona sa fakt smeje ako pubertálna koza. Kde sa to v nej berie?

Netrvalo dlho, otvorili sa dvere a vošiel môj syn aj so svojou ženou. Samozrejme ju nezabudol držať za ruku, aby nám pripomenul, ako k nej naveky prirástol. Zbytočne nahlas som si vydýchol. Chcel som mať svoje dieťa zas u seba. Jeho rozlúčka s Alecom ma nenadchla. Veď on je najnebezpečnejší z upírov.

„Rád by som išiel domov,“ šepol Tony a pozrel na Jane s takou láskou v očiach, až som mal na chvíľu pocit, že sme s Bellou v izbe navyše.

Nakoniec som bol navyše len ja. Bella s Jane sa pustili do balenia posledných kusov oblečenia a môj syn sa stratil v kúpeľni. Počkal som, kým pustí vodu do umývadla, aby som mal istotu, že ho nevyruším pri niečom dôležitom a vošiel som za ním. Potreboval som s ním hovoriť. Síce som presne nevedel o čom, ale veril som, že ma niečo napadne.

Nenapadlo.

Nikdy som nebol dobrý rečník. Zmohol som sa len na tri divné pohmknutia a aby som nevyznel ako úplný hlupák, pridal som aj jednu všeobecnú otázku. „Nepotrebuješ niečo?“ spýtal som sa. Bol som v takom rozpoložení, že by som mu pokojne zohnal aj kameň z Marsu, ak by oň požiadal.

„Nie, ďakujem,“ šepol, nervózne si prehrabol vlasy a zahľadel sa na tečúcu vodu. Z jeho správania som nevedel vydedukovať, či mi klame, alebo len nevie čo povedať. Problém s komunikáciou zdedil po mne. Prečo je tak ťažké hovoriť s vlastným synom? Sťažka som si povzdychol. „Vieš, otec,“ prudko ku mne natočil hlavu a umožnil mi nazrieť do jeho smaragdových očí. Bolo v nich presne to, čo aj vyslovil: „Bojím sa, neviem, či smiem skutočne veriť, že už bude všetko dobré.“

Absolútne nevhodne mi tvár ozdobil široký úsmev. Prvýkrát sa mi syn zveril s nejakou obavou, priznal predo mnou strach. Akoby v našom vzťahu spadla jedna z podivných bariér. Možno dokážeme zbúrať aj tie ostatné.

„Budú aj problémy,“ povedal som úprimne. Príchod Jane do našej rodiny určite spôsobí peklo. Rose ju neprijme, Emmett ju vytočí do nepríčetna svojimi vtípkami a Jacob... Škoda reči. Ten len uvidí červenú v jej očiach a budeme ho musieť niekam priviazať. Na dosť pevnú reťaz. „Všetky spolu vyriešime, postarám sa...“ Zasekol som sa v polovičke vety. Na ten najväčší problém som zabudol. Pripomenuli mi ho až štyri páry krokov na chodbe. Najdôležitejšieho z prichádzajúcich som spoznal okamžite. To nám už nemôže dať pokoj? Veď nám dovolil odísť. Snáď nezmenil názor.

Aro zaklopal, počkal na vyzvanie od Jane a vošiel. Troch gardistov nechal na chodbe. Najradšej by som zostal so synom v kúpeľni, aby som ho udržal čo najďalej od vládcu, ale on mal iný názor. Kým som ho stihol zastaviť, otvoril dvere a prešiel do izby. Neostávalo mi iné len ho nasledovať.

Pohľad mi hneď padol na manželku. Zatvárala jeden z kufrov, ale nenápadne sledovala vládcu s jasnou úzkosťou v očiach. Aro stál pri Jane a jednou rukou ju objímal okolo ramien. „Anthony,“ pozdravil môjho syna a provokačne si pritiahol Jane ešte bližšie k sebe. Tony jeho gesto odmenil tlmeným zavrčaním. „Ako pozerám stále rovnako žiarlivý,“ uškrnul sa.

„Nemôžem si pomôcť, keď niekto chytá, čo je moje,“ odvrkol môj syn a vyznelo to prekvapivo drzo. Takého som ho nespoznával. Rýchlo som sa pred neho postavil v očakávaní Arovho výbuchu hnevu. Ten sa však zachoval úplne opačne.

„Veď ja ti ju neberiem,“ zapriadol, pustil Jane a rázne ju strčil smerom k nám. Radšej som uhol, aby náhodou neskončila v mojom náručí. Úplne by mi vyhovovalo, ak by tresla na zem. Bohužiaľ som mal smolu. Tony si ju chytil a natlačil ju na svoju hruď, akoby sa s ňou chcel zrásť.

„Nehádžte so mnou ako s vecou,“ vyprskla Jane a na tvári sa jej usídlil vražedný výraz. Po dlhej dobe som v nej videl presne tú beštiu, ktorú som si pamätal. Strachom z toho, ako sa zachová, mi až zovrelo žalúdok. Nebol som sám. Bella spravila krok k nám a určite by urobila aj ďalší, ak by ju nezastavil pobavený hlas môjho syna.

„To je rozkošná vráska,“ zasmial sa a prešiel Jane palcom po čele. Prejavil svoj nulový pud sebazáchovy a hlavne nám znovu ukázal, akú má nad ňou moc. Tvár sa jej úplne vyjasnila a našpúlila pery, aby ju náhodou nezabudol pobozkať.

Dvakrát ho pobádať nemusela. Spojil pery s tými jej a hodnú chvíľu sa nedokázal odlepiť. Aj by som si odkašľal, ale predbehol ma Aro. „Nechajte si to domov,“ zapriadol a žmurkol na mňa, aby mi pripomenul, že takýto obrázok budem mať na dennom poriadku. Nasucho som prehltol. „Pre niečo som prišiel a rád by som to vyriešil,“ dodal.

Môj syn si vymenil s Jane posledné sliny, pustil ju a prekvapene pozrel na vládcu. „Pane?“ oslovil ho.

„Anthony, nezabudol si mi pred odchodom niečo povedať?“ spýtal sa Aro a skrížil si ruky na hrudi. Tony sa zahľadel v zamyslení na zem.

„Ďakujem za príjemný pobyt,“ vypadlo z neho po chvíli. Vypúlil som oči rovnako ako vládca. Netušil som, čo chcel počuť, ale táto hlúposť to viditeľne nebola.

„Jane, určite on?“ povzdychol si Aro a premeral si môjho syna ako niečo menejcenné. Neubránil som sa zavrčaniu. Moje dieťa nebude nikto urážať! Nečíta predsa myšlienky, aby vedel, aký rozmar zas preletel vládcovi jeho zvetranou mysľou.

„Určite,“ odpovedala Jane bez zaváhania a postavila sa medzi mňa a vládcu. Rozumne tušila blížiaci sa stret. Mne už k nemu skutočne veľa nechýbalo. Posledné mesiace ma príliš vynervovali. „Láska,“ usmiala sa na môjho syna a premerala si ho rovnako ako pred okamihom vládca. Len s tým rozdielom, že ona ho pohľadom doslova vyzliekala. „Nepovedal si, aký trest dostane Caius, musíš to urobiť, kým odídeme,“ šepla.

Útočná nálada ma razom prešla. Aro predsa prišiel z dobrého dôvodu. V duchu som zatlieskal, moje podvedomie urobilo radostné salto a takmer som si nadšením pomädlil ruky. „Ja to pokojne vybavím,“ ponúkol som sa. Letieť domov môžem predsa aj ďalším lietadlom.

„Alebo by som mohla ja,“ pípla Bella, vzrušením sa celá chvela.

„Keď niekto tak ja,“ ohriakla nás Jane a prosebne pozrela na môjho syna. Nerád som to priznával, ale mala pravdu. Jej dar spôsobuje absolútne neznesiteľnú bolesť a presné také niečo som pre Caiusa chcel. Ja by som ho mohol maximálne roztrhať, no on si zaslúžil trpieť oveľa viac.

„Súhlasím,“ vypadlo zo mňa a Bella takmer nepatrne prikývla. Ak by to záležalo na nás, boli by sme dohodnutí.

Avšak nezáležalo.

„Nie!“ okríkol nás Tony rázne. „Nechcem, aby sa niekomu ubližovalo. Toho už bolo dosť.“ Natiahol ruku k svojej žene a jemne ju pohladil po líci. „Poďme len domov,“ poprosil.

Použi svoje ženské zbrane, pobádal som Jane v myšlienkach. Úplne by stačilo, aby sa na neho natlačila, trochu sa o neho poobtierala a moje hormónmi pobláznené dieťa by súhlasilo s čímkoľvek. Objednali by sme jej letenku na neskorší let a strčili do ruky kameru, aby nám tú zábavu zvečnila. Také domáce video by u nás malo veľkú sledovanosť. Mohla by ho doniesť ako veno. To sa predsa patrí.

„Dobre,“ povzdychla si Jane, sklonila hlavu a z nepochopiteľného dôvodu úplne rezignovala.

„To akože nič nebude?“ spýtal som sa príkro a prepálil som ju pohľadom. To je také ťažké sa po mojom synovi trochu pováľať pre dobrú vec?

„Nemôžeme ho nútiť k niečomu, čo nechce,“ pípla a nevinne sa usmiala. Zrazu nemôžeme? Keď nechcel odísť z Volterry, nemala problém použiť dokonca vyhrážky.

Dopekla, prebehlo mi mysľou. Pochopil som prekvapivo rýchlo. Všetko do seba krásne zapadlo. Večná láska je skutočne zázrak. Vtedy naliehala, pretože to bolo pre jeho dobro. Sám to chcel, len to nedokázal priznať. No po pomste na rozdiel od nás netúži. V tom sa prejavuje jeho ľudská časť. Nedokáže nenávidieť tak silno ako upír. Alebo je proste len príliš dobrý.

„Fajn,“ mykol som ramenami. Caius si síce trpieť zaslúžil, ale prianie môjho syna bolo na prvom mieste.

Všetci okrem vládcu sa pousmiali. Ten stiahol pery do úzkej linky. „Neodídete, kým si nevyberie!“ vyprskol. Bože, ako rád by som ho chytil za lem toho prehnane dlhého plášťa a vyhodil von oknom.

„V poriadku,“ šepol môj syn a ja som na neho prekvapene pozrel. Čakal som, že sa bude viac brániť. Možno som sa zmýlil a predsa len pomstu chce. Jupí.

„Takže si si niečo vybral?“ spýtal sa Aro v nadšenom očakávaní. Na chvíľu som mal pocit, že by svojho brata najradšej potrestal sám, ak by mohol. Len si potreboval zachovať tvár a nechať to na niekom inom.

Tony sa zahľadel Jane do očí a pár sekúnd viedli nejakú podivnú debatu bez slov. Skončila jej prikývnutím. Vôbec to nedávalo zmysel. Ani jeden z nich nedokáže čítať myšlienky. Mohli by si až tak dokonale rozumieť?

„Ocko,“ zavrnela Jane, natočila hlavu na Ara a zaklipkala mihalnicami. V úžase som pootvoril ústa. Nad jej oslovením, ale hlavne nad jeho reakciou – usmial sa ako malý chlapec, ktorý dostal predčasný narodeninový darček. „Radi by sme sa s manželom vrátili k jeho pôvodnému priezvisku,“ šepla a pozrela na môjho syna, aby si overila, či sa skutočne pochopili. Tony chytil jej ruku, pritiahol si ju k perám a pobozkal jej postupne každú hánku. Ja som sa zmohol len na prekvapené vydýchnutie. Chcel som mať zo syna opäť Cullena. Samého ma šokovalo, ako veľmi ma tá možnosť nadchla.

„Môže byť,“ súhlasil vládca a vzal Jane za druhú ruku, aby jej ju tiež mohol oslintať. Neuveriteľný pohľad. Stačilo by, aby obaja poriadne trhli a mali by sme z nej dve rovnaké polovice. Možno by ani nepotrebovala letenku a zmestila by sa nám do kufrov.

„Ďakujem,“ precedil môj syn cez zaťaté zuby. Jeho tón sa vôbec nezhodoval so slovom, ktoré vyslovil. Viditeľne mu vládcove gesto prekážalo.

Jane sa zamračila a uprela na svojho manžela káravý pohľad. Ospravedlňujúco sa na ňu usmial a mykol ramenami. Jeho snahu odmenila láskyplným žmurknutím. Aké nechutné.

Vládca pretočil očami a pobral sa na odchod. Pri dverách zastavil a pár sekúnd sa ani nepohol. „Viete čo?“ spýtal sa, ale na odpoveď nečakal. „To bude môj malý darček. Jane už predsa nie je v garde a môže byť pokojne spájaná s priezviskom Cullen. Pre Caiusa by to nebol poriadny trest. Vymyslite niečo iné,“ zapriadol a potešene zatlieskal nad vlastnou myšlienkou. Ťažko nájsť niekoho, kto má sám seba radšej ako on.

Môj syn sa trhane nadýchol a zvraštil čelo. Dúfal, že už to má za sebou. Frustrácia z neho priam sálala. „Veď ho nemusíš nechať mučiť. Existujú aj nebolestivé alternatívy trestu,“ šepol som. Použil som množné číslo, aj keď ma napádala len jediná – pobyt vo volterrskom väzení. Vďačne prikývol a zamyslel sa. Na nekonečne dlhý čas.

Pozrel som na hodinky a chcel som ho trochu posúriť, keď sa jeho zadumaný výraz začal pomaly meniť. Najprv sa len pousmial, no potom vybuchol priam v nepríčetný smiech. „Môže to byť aj niečo fakt drsné?“ spýtal sa vládcu.

„Nesmie... pri tom umrieť!“ vykoktal Aro úplne vyvedený z rovnováhy. Ja som sa cítil veľmi podobne. Len som hľadel na môjho syna a skúmal výraz v jeho tvári. Nemohol som uveriť, že v nej vidím náznak zákernosti. Predsa len ho Volterra zmenila?

Vždy som chcel, aby trochu zdrsnel, aby sa za seba dokázal postaviť. Tak prečo mi to nečakane prekážalo? Prečo ma z toho pohľadu bolelo pri mojom mŕtvom srdci? Prečo má tá doposiaľ neznáma iskra v jeho očiach tak znepokojovala?

Tony sa zhlboka nadýchol a pomaly vydýchol, aby upokojil svoje dosť desivé pochechtávanie. Veľmi sa mu to nedarilo. Ach, ako rád by som mu videl do hlavy. I keď neviem, či by sa mi ten obraz páčil.

Bella prešla k nášmu synovi a pohladila ho po pleci. „Zlatko, prosím, uvedom si, že všetky naše rozhodnutia v nás navždy ostanú,“ pípla so strachom v hlase. Ani jej sa emócie vyžarujúce z nášho dieťaťa nepáčili.

Neviem, či mu už dochádzal kyslík, alebo zabrali jej slová, ale upokojil sa. Preskákal po nás pohľadom a zastavil na Arovi. Zahľadel sa mu do očí a pousmial sa. „Vybral som si,“ povedal rázne a znovu sa uchechtol. Z toho zvuku mi zovrelo všetky vnútornosti. Znel tak tvrdo. „Dôkladne som to zvážil a chcem, aby Caius prešiel na vegetariánsku stravu,“ dodal cez potlačovaný smiech.

Sánka mi padla až niekam ku kobercu, vnútro sa mi okamžite uvoľnilo a moje podvedomie sa začalo podivne hihňať, ale navonok som nebol schopný slov. Ako všetci v miestnosti. Zmenili sme sa na štyri dokonalé sochy. Len môj syn prejavoval nejaké známky života. Nervózne si hrýzol peru v očakávaní Arovej reakcie.

„To je dosť kruté,“ šepol vládca v zamyslení. Tony len mykol ramenami. On to tak nevnímal. Vedel som si presne predstaviť, čo vidí pred očami – zachránené ľudské životy. Hrdosť sa cezo mňa prevalila ako lavína. Ja mám fakt dokonalé dieťa. Po kom to, preboha, je? „Ale poviem mu to, až keď odídete a môžem s tým súhlasiť...“ Odmlčal sa a privrel oči. „Maximálne na rok,“ dokončil.

„Rok bude skvelý,“ šepol môj syn a žiarivo sa na vládcu usmial. Dohodu spečatili podaním rúk.

Viac nám nič nebránilo odísť. Vzal som Jane oba jej gigantické kufre a pobral som sa k autám. Popravde by som ju najradšej nechal, aby si ich vliekla sama, ale môj syn mal iný názor. Chcel jej ich niesť sám, ale mne prekážal pohľad do jeho už aj tak vyčerpaných očí. Len pred pár dňami takmer umrel a my sme na to akosi pozabudli. Bola len otázka času, kedy sa to na ňom odzrkadlí a ten okamih nastal hneď po Arovom odchode.

Za iných okolností by som trval na tom, aby si ešte odpočinul, ale možnosť dostať sa z pekelného zámku bola až príliš lákavá. Cez hradné chodby sme doslova preleteli. Jasper s Carlisleom nás čakali pri zaparkovaných autách. Otec mi hodil kľúče od jedného z nich a sám nastúpil k Jasperovi.

Druhé auto bolo pripravené pre nás štyroch. Sadol som si za volant a Bella na miesto spolujazdca. Miesta vzadu ostali pre môjho syna a Jane. Ledva za sebou zavreli dvere a dupol som na plyn. Chcel som konečne vypadnúť. Neťažilo ma už nič.

Dobrá nálada mi vydržala len pár sekúnd. Prešla ma hneď, ako sa zo zadných sedadiel začali šíriť podivné vyznania. Jane najprv môjho syna karhala za jeho žiarlivosť a on jej slová vstrebával so sklonenou hlavou a zahanbeným výrazom. Ten sa mu veľmi rýchlo zmenil na blažený, keď začala trepať o tom, ako mu patrí jej telo aj duša. Niekedy je dobrý sluch skutočne na škodu.

Myslel som, že to už horšie ani nemôže byť, ale to som sa hlboko plietol. Stačilo prejsť pár kilometrov. Presne za hranicu volterrského štítu. Zamilované myšlienky Jane na mňa doslova zhúkli. To by som ešte zvládol, ale obraz v jej mysli už bol priveľa. Veľmi intenzívne si predstavila svoje pery na tele môjho syna. Prevažne na jednej jeho časti. Presne tej, ktorú som nevidel od jeho troch rokov a odvtedy sa značne zmenila.

„To sa nemôžeš ovládať?“ vyprskol som rozhorčene. Dosť, že mi zneužíva dieťa. Nemusím sa na to ešte dívať.

„Posnažím sa,“ ospravedlňujúco sa usmiala a jej hlava začala ponúkať znesiteľnejšie myšlienky. Ak teda túžite poznať všetky odtiene bielej. Sakra, biela je snáď biela. Ako k nej môže niekto vymyslieť aj odtiene?

Môj syn, samozrejme, nemohol odolať a začal vyzvedať, na čo myslela. Nahla sa k nemu a šepla mu to do ucha. Červenšieho som ho v živote nevidel. Zvyšok cesty sa snažil vstrebať do sedačky a ovládať vlastné emócie. Hlavne to podivné vrnenie, čo sa z neho dralo už len z jej blízkosti.

Pred letiskom som parkoval v rekordnej dobe. Auto ledva stihlo zastať a už som z neho vyskakoval. Potreboval som čerstvý vzduch. Tá aróma lásky mi už začínala udierať na mozog.

Pekne pomaly som vybavil naše letenky a až potom som sa vrátil k rodine. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, stál za všetky prachy. Tony sedel na lavičke a Jane sa na neho tlačila, akoby sa do neho chcela vsiaknuť. Jasper stál pred nimi, v ruke zvieral fotku Alice a civel na ňu s pootvorenými ústami. Ak by nebol upír, asi by aj slintal. Chudák. Nechcel by som mať jeho dar. Hlavne pri čerstvo zamilovanom páriku.

Síce nerád, ale prisadol som si k synovi. Nemal som veľa iných možností. Bella s Carlisleom behali po obchodoch, aby zohnali pre našu rodinu aspoň nejaké malé darčeky. Aj keď fakt netuším prečo. Veď im vezieme Jane. Tá ich určite zabaví.

„Otec,“ oslovil ma Tony a nervózne sa pomrvil. Okamžite som zbystril pozornosť a čakal, čo z neho vypadne. „Nemáš nejaké eurá? Mám už len doláre a chcel by som si kúpiť niečo na jedenie,“ šepol a ani na mňa nepozrel. Radšej sa venoval žmoleniu lemu svojho trička.

On potrebuje jesť, prebehlo mi mysľou. Hneď som si chcel nafackovať za také geniálne zistenie. Veľmi rýchlo som si uvedomil, že nás to za tri vo Volterre ani nenapadlo. My sme fakt rodičia na pohľadanie. Vytiahol som peňaženku a pomodlil sa, aby v nej nejaké eurá skutočne boli.

Našťastie som ešte stovku mal, no synovi som ju podať nestihol. Jane ma predbehla a strčila mu rovno päťstovku. Nezabudla ho spucovať, že si nepýtal od nej. Zahanbený výraz v jeho tvári ma takmer rozosmial. On sa dokáže trápiť pre také hlúposti. I keď priznávam, mne by tiež vadilo brať si peniaze od manželky.

S Jane som osamel, vďakabohu, len na chvíľu. Strávili sme ju obaja mlčky. Tony sa vrátil prekvapivo rýchlo. Napchával sa už cestou k nám. Nie práve esteticky. Na brade mu zostal kúsok tatárskej a ani sa ju neunúval zotrieť. Jeho osobná utierka sa postavila a rovno predo mnou mu ju z tváre zlizla. Bože, fuj.

Môj syn do seba narval posledný kúsok bagety a vytiahol z vrecka peniaze, aby zvyšok vrátil Jane. Jeho ruka sa zastavila v polovičke pohybu a zrak mu padol niekam za nás. Otočil som sa. Chcel som vedieť, čo ho tak zaujalo. Cez sklenené dvere letiskovej haly sme dovideli až von. Mladá žena s dieťaťom sa opierala o jeden z múrikov a žobrala. Sústredil som sa na jej myseľ a bola až zarážajúco čistá. Nebola to jedna z tých, pri tejto činnosti tak často vídateľných, feťáčiek.

„Zlatko, daj jej tie peniaze,“ šepla Jane a vtisla môjmu synovi do ruky ešte pár ďalších bankoviek. Presnú hodnotu som nestihol zachytiť. Za to myšlienky mojej nevesty mi neušli. Vôbec nekorešpondovali s jej slovami. Tá žena jej bola úplne odporná. Ako každý z ľudskej rasy. V podstate by jej nevadilo, ak by niekde umrela aj so svojim dieťaťom. Ideálne pekne pomaly a bolestivo.

Počkal som, kým sa môj syn vzdiali, aby som nemusel pred ním rozoberať, akého netvora si to vlastne vzal. „Jane, tvoja hlava je niekedy nechutná,“ vyprskol som. Jej zalapanie po vzduchu som si značne užil. „Prečo si mu tie peniaze dávala, keď tak nenávidíš ľudí?“ spýtal som sa. Pozrela na mňa ako na malé decko, ktorému treba vysvetliť úplne primitívnu vec.

„Aby bol šťastný,“ mykla ramenami. Budem, akú ma chce mať, dodala v mysli. Strašne rád by som sa na ňu ďalej hneval, ale to proste nešlo. Úplne ma odzbrojila.

Tony sa k nám vrátil naraz so svojou mamou a dedom. O pár sekúnd na to ohlásili náš let.

Do lietadla sme nastupovali medzi prvými. Uvelebili sme sa v prvej triede a vypočuli si povinné pokyny pred odletom. Lietadlo sa odlepilo od zeme presne načas. Čakal nás desaťhodinový let.

Jasper si ho skracoval zízaním na fotku Alice – asi sa mu ešte neokukala. Carlisle s Bellou čítaním a ja s Jane sme si našli spoločnú činnosť. Počúvali sme srdce môjho syna a vyžívali sa v tom zvuku. Obaja sme si príliš živo pamätali na tých pár minút, keď nebilo.

Tony po hodine zaspal a Carlisle sa odhodlal na krok prislúchajúci hlave rodiny. Rozhodol sa s Jane prebrať základné pravidlá našej domácnosti. V podstate veľmi jednoduché. Išlo hlavne o jej dar a jeho použitie, alebo skôr nepoužitie na členov rodiny. Zavolal ju k sebe a ona sa pokúsila postaviť, ale mala smolu. Len sa pohla a môj syn si ju v spánku pritiahol naspäť ako plyšového medvedíka. Po zvyšok letu si z nej robil vankúš a jej sa to veľmi páčilo.

Po pristátí som sa cítil absolútne povznesene. Zalievala ma taká radosť, až som sám sebe nerozumel. Doviedol som si domov dieťa. Viac som ku šťastiu nepotreboval.

Povinné formality trvali zbytočne dlho, ale ani to ma nemohlo naštvať. Vznášal som sa príliš vysoko. Všetko bolo priam dokonalé. Dokonca aj Jane dokázala ovládať svoju myseľ.

Malo mi byť hneď jasné, že sa niečo pokazí a nemusel som čakať vôbec dlho. Podozrivý bol už zjav Alice. Letela k nám cez letiskovú hlavu ako namydlený blesk, a pritom si stále klepkala prstom na spánok. Strašne rád by som jej prečítal myšlienky, ale v tom dave to nešlo. Nevedel som z hlavy vytesniť ostatné hlasy a sústrediť sa len na ten jej.

Dôvod jej správania sa mi objasnil už po pár krokoch. Do nosu mi udrela príliš známa vôňa. Zastavil som a zmätene som sa poobzeral. Majiteľ tej lahodnej arómy na seba nenechal dlho čakať. Takmer sa so mnou zrazil.

„Edward, ako... ste vedeli, že prídem?“ vykoktal prekvapene. Náhoda je fakt sviňa, pomyslel som si. Logicky predpokladal, že na neho na letisku čakáme. Kým som sa zmohol na nejakú odpoveď, vtrhol medzi nás môj syn.

„Dedko,“ vypískol a vrhol sa na Charlieho, až som sa na chvíľu zľakol, že si z neho ide urobiť ľahký dezert. Predsa len mu jeho krv vždy až príliš voňala.

Objímanie nemalo konca kraja. Prerušilo ho až docupitanie jednej malej blondínky. Zvuk jej lodičiek znel ako predzvesť blížiacej sa migrény. Tej mojej.

Charlie pozrel na pre neho neznáme stvorenie a podvihol obočie. „Dedko, to je Jane,“ šepol môj syn a ja som prosil všetky božstvá, ktoré poznám, aby nič nedodal. „Moja manželka,“ dodal. Ak by som ho tak strašne nemiloval, asi ho uškrtím.

Jane cudne sklopila zrak a natiahla k Charliemu ruku. „Pán Swan, veľmi ma teší,“ zavrnela zamatovo. Herečka jedna.

Môj svokor zalapal po vzduchu. Zamiloval sa na prvý pohľad. Samozrejme, takým otcovským spôsobom. Obdivoval na Jane asi všetko. Trvalo presne päť sekúnd, kým pustil jej ruku a jeho myšlienky sa stočili opačným smerom. Dookola si v hlave spočítaval vek môjho syna a odhadoval vek jeho ženy. Popri tom medzi nimi kmital pohľadom.

Zatiaľ sa k nám cez letiskovú kontrolu prepracoval zvyšok rodiny a aj naše objednané taxikárky – Alice a Esme. Radšej sme všetci mlčali a čakali, čo z Charlieho vypadne, až dokončí všetky matematické úkony. Bohužiaľ sa nejako zasekol.

Už som sa o neho začínal báť, keď sa jeho myseľ náhle zmenila. Úplne stíchla a zrak uprel Jane na brucho. Prečo na brucho? Prisahal by som, že aj zavrčal.

Prudko sa na mňa otočil a chytil ma za rameno, aby ma odtiahol ďalej od rodiny. Nič z jeho správania nedávalo zmysel. Po pár metroch zastal v domnienke, že nás už nikto nebude počuť. Len to by sme nemohli byť rodinka upírov.

„Prečo si taký sprostý?“ spýtal sa. Pootvoril som ústa v nemom úžase. Môj syn sa ožení a ja za to môžem?

„Ale to on sám,“ vypadlo zo mňa.

„Ešte, aby si mu pomáhal,“ vyprskol a prepálil ma pohľadom. O krok som ustúpil. Najradšej by som niekam zdrhol, ale zmohol som sa len na jedno zmätené myknutie ramenami. Charlie nado mnou pokrútil hlavou a naklonil sa ku mne tak blízko, až sme sa takmer dotýkali nosmi. „To si mu, sakra, nemohol vysvetliť, na čo slúži kondóm?“

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

4)  Bariss (21.03.2013 18:26)

Že wau!:DD Charlie došel k názoru, že Jane je jako Bella:D Fajnový nápad;) ;)
Skvělý)) Nemám slov:D

3)  lee (19.03.2013 19:55)

nadherné

2)  laura (19.03.2013 19:14)

Na eu. si zas dávaji načas, tak ti napíšem sem- bylo to opět skvělý, úžasný, super. Jsi dokonalá spisovatelka

Jalle

1)  Jalle (19.03.2013 16:36)


nasmiala som sa, keď vymýšľali Caiovi trest

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still