Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Večná láska zmenila aj tú najväčšiu volterrskú mrchu. Čo všetko je ochotná urobiť pre šťastie svojho manžela?

Pohľad Jane

Vidieť znovu obrúčku na prste môjho manžela bolo prekvapivo upokojujúce. Zvláštne, koľko môže znamenať jeden malý zlatý krúžok, ten nepopierateľný symbol nás - navždy zviazaných večným sľubom, večnou láskou.

Aro mi Tonyho obrúčku vrátil už pred tromi dňami. Vlastne len pár hodín po našom návrate do Volterry. Caius mu ju vraj odovzdal sám a dobrovoľne. Hajzel jeden. Nemal na ňu vôbec siahať! Dezinfikovala som ju takmer tridsať minút, aby na nej nezostali pozostatky jeho špinavých paprčí, no ani to mi nestačilo. Zavolala som si pekne kňaza, aby ju prišiel nanovo vysvätiť. No a čo? Tak som paranoidná.

Mám na to svoje dôvody. Niekedy mám pocit, akoby ma osud trestal za všetky prehrešky práve skrz môjho manžela. To nemôžeme mať normálny život? Nemôže mať chvíľu pokoj? Ja mu snáď skutočne prinášam smolu.

Povzdychla som si a pozrela som do jeho smaragdových očí. Žiarivo sa na mňa usmial a na lícach sa mu utvorili drobné jamky. Nádhera. Stačil jediný prirodzený pohyb jeho pier a zo mňa opadli všetky starosti, všetky pochybnosti. Neubránila som sa spokojnému zavrneniu.

My dvaja patríme k sebe a táto skutočnosť sa nikdy nezmení. Ak by ma nemiloval, nechám ho odísť. Vyhovela by som jeho otcovi, nech by ma to bolelo akokoľvek. Stačilo by mi vedomie, že žije a je niekde šťastný. Pokojne aj bezo mňa.

„Láska, na čo myslíš?“ spýtal sa a natiahol ruku k mojej tvári. Končekmi prstov mi prešiel po líci, zamieril až na krk. Blahom som privrela oči. Jediným dotykom mi rozochvel celé telo. Nikto pred ním nado mnou nemal takú moc.

„Na nás,“ odpovedala som popravde a jemne som našpúlila pery. Vedela som, čo spraví a vôbec neprekvapil. Stiahol ma bližšie k sebe a nežne ma pobozkal. „Ty si predvídateľný,“ zasmiala som sa.

„Ty si nádherná,“ šepol a skĺzol pohľadom na môj hrudník. Prsia mi žiadne nenarástli, ale on si to asi zabudol všimnúť. K mojim nedostatkom bol vždy viac než tolerantný. Vôbec si ho nezaslúžim.

„Nikdy si nekupuj okuliare,“ uškrnula som sa a zľahka som mu potlačila na rameno, aby si musel ľahnúť. Bez zaváhania sa poddal. Ruky si skrížil za hlavou a v očakávaní na mňa pozrel.

Vnútorný hlások mi našepkával, aby som mu dala pokoj. Presviedčal ma, že ešte potrebuje trochu času na zotavenie, ale ja som ho nedokázala počúvať. Potrebovala som cítiť svojho manžela. Najlepšie hlboko v sebe. Pripomenúť si, že sa mi len sníva. Vytesniť z hlavy myšlienky na udalosti spred pár dní. Zabudnúť na bolesť, ktorú som cítila, keď som si myslela, že som ho navždy stratila.

Sadla som si obkročmo cez jeho bedrá a slastne som sa pomrvila. Jeho telo reagovalo presne podľa môjho očakávania. Privrela som oči a nenápadne som sa lonom znovu obtrela o jeho rozkrok. Trikrát. Najradšej by som z neho okamžite strhala šaty, ale chcela som si ho vychutnať. Pekne pomaly a vzhľadom na jeho stav hlavne nežne.

On mal však iný názor. Nadvihol sa a v sekunde mi rozopol gombík na rifliach. Sakra, nedávno by mu to zabralo aspoň pol minúty. „Po mojom,“ šepla som a chytila som ho za zápästia. Nesúhlasne zavrčal, ale nebránil sa. Zatlačila som ho naspäť na posteľ a ruky som mu zaparkovala k telu. Naivne som dúfala, že si ich tam chvíľu aj ponechá.

Zbytočne.

Len som povolila zovretie a už ich mal naspäť na mojom páse. „Ty si dnes nejaký priečny,“ zasmiala som sa. Nemohla som si pomôcť. Vzrušený výraz v jeho tvári ma privádzal do vytrženia. Nahlodával moje ovládania. Chcela som ho. Ťažko sa brániť tak spaľujúcej túžbe.

„Ty si dnes nejaká pomalá,“ nevinne sa na mňa usmial, posadil sa aj so mnou v náručí a jeho prsty zablúdili pod moje tričko. Nadvihla som ruky, aby mi ho mohol vyzliecť. Moje gesto úplne odignoroval. Tričko zo mňa strhol.

„Mala som ho rada,“ pípla som naoko urazene, kým sa hral so zapínaním mojej podprsenky. Ledva som dopovedala a už ju s víťazným úsmevom odhadzoval na zem. Šikovný.

Čas sa na chvíľu zastavil. Aspoň ja som tak vnímala ten krátky okamih. Zadíval sa na moje prsia a zatváril sa maximálne fascinovane. Dve sekundy sa ani nepohol. Dal mi pocítiť, aká som pre neho výnimočná. Ako vždy.

Prebral sa, až keď som uchopila lem jeho trička a začala som mu ho pomaly vyťahovať nahor. Zdvihol pohľad k mojim očiam a nesúhlasne pokrútil hlavou.

Zasekla som sa v polovičke pohybu. Strach v jeho tvári ma zastavil. Pochopila som takmer okamžite. Zrazu som nevedela, ako sa mám zachovať. Najjednoduchšie by bolo nenaliehať. Dať mu čas, aby sa sám zmieril so vzhľadom svojej hrude. Možno aj dúfať, že mu zranenia zmiznú. Ja som však vedela, že sa to nestane. Oheň zanecháva večné stopy na upíroch rovnako ako na ľuďoch. Prečo nie na tom, v kom je z každého polovica?

Vtisla som mu bozk na pery, aby som mu dala klamlivý pocit víťazstva. Si mrcha, šepkalo moje podvedomie. Dovolila som si ešte na pár sekúnd zaváhať. Len som si vychutnávala chuť jeho úst. Opojne návykovú.

Vlastným telom som ho zatlačila naspäť na posteľ. Nežnými bozkami som si razila cestičku cez jeho bradu až na krk. Natočil hlavu na bok a úplne sa mi odovzdal. Ani len netušil, čo ho čaká. Využila som jeho nepozornosť a v stotine sekundy som mu roztrhla tričko na dve polovice.

Celé telo mu neprirodzene stuhlo. Dokonca prestal aj dýchať. Prebehla som pohľadom jeho brucho a hruď. Väčšinu stále prekrývala gáza, no našli sa aj nezahalené časti. Zjazvená pokožka naberala na niektorých miestach ružový, na iných bordový nádych. Zreteľne kontrastovala s jeho prirodzene bledou kožou.

Na nič som nečakala a vtisla som letmý bozk na prvú jazvu. Bola som odhodlaná zbozkávať každý centimeter jeho tela. „Prestaň!“ požiadal. Znel nahnevane, no zároveň zranene. Zabolelo ma niekde blízko pri mojom mŕtvom srdci. Položila som mu dva prsty na ústa a pokračovala som tam, kde som skončila.

Nechcela som ho trápiť, ale musela som mu dokázať, aký je pre mňa krásny. Na tom sa totiž nič nezmenilo. Pre mňa bol, je a aj bude navždy dokonalý. A len môj, šepkala moja žiarlivá časť.

Už ma viac nezastavil, no aj tak trvalo takmer päť minút, kým sa aspoň čiastočne uvoľnil. O ďalšie dve minúty sa z jeho hrude ozval ten najkrajší zvuk - blažené vrnenie. V duchu som si vydýchla a odhodlane som zdvihla zrak k jeho tvári. Na líci mu zasychala osamotená slza, no v očiach už po žiadnych jej kamarátkach nebolo ani stopy.

Mrzelo ma, že kvôli mne plakal, ale aj tak som sa neubránila úsmevu. Dosiahla som, čo som chcela. Po dobrom by to nešlo. Na to ho už pridobre poznám. „Milujem ťa,“ pípla som a načiahla som sa po bozk. Pritiahol si ma do náručia a spojil naše pery. Objímal ma, akoby ma nikdy nechcel pustiť. Tušila som, že sme milovanie na nejaký čas zažehnali, ale vôbec ma to nemrzelo. Obaja sme potrebovali predovšetkým nehu a prítomnosť toho druhého.

„Nemusela si to robiť,“ šepol mi pri uchu a jemne mi zhrýzol ušný lalôčik.

„S tým, čo mi patrí, si budem robiť, čo ja uznám za vhodné,“ zasmiala som sa. Podvihol obočie, ale moje majetnícke sklony nekomentoval. Asi si už na ne veľmi rozumne zvykol. Vlastne nemal práve na výber. Ja sa o svoj majetok zo zásady nedelím.

Prešla som mu končekmi prstov po líci, aby som nenápadne zotrela tú poslednú slanú kvapôčku. Pohľad mi skĺzol až na jeho krk. Prvýkrát som sa odhodlala dotknúť miesta, kde len pred pár dňami spočívali moje zuby. Spálenina z môjho jedu sa hojila o poznanie horšie ako tie spôsobené ohňom.

„Upír zo mňa nebude,“ skonštatoval so známkou frustrácie v hlase.

„Nebude,“ povzdychla som si a privrela som oči. Volterra pre neho nikdy nebude bezpečná. Bolestivé zistenie.

„Veľmi ti to prekáža?“ spýtal sa. Hlas sa mu nepatrne zachvel. Musel si nesprávne vyložiť moje správanie.

„Nie!“ odpovedala som bez zaváhania. „Za pohľad do tvojich zelených očí by som dokázala vraždiť,“ priznala som a odhrnula som mu z čela neposlušný prameň vlasov. Okamžite mu na lícach vystúpila jemná červeň. Človek by si ju nevšimol, ale upírovi nemohla uniknúť. „Aj za túto farbu,“ pousmiala som sa.

„Práve tej som sa chcel zbaviť,“ pretočil očami. „A...“ začal, ale nedopovedal.

„A?“ snažila som sa ho povzbudiť, aj keď som tušila, čo mal na mysli. V mieste, ktoré ja nazývam domovom, nezažil nič dobré. Ťažko očakávať, že sa to zmení. Nikdy sa tu nebude cítiť dobre. Nikdy dostatočne nezapadne. Kto ohrozí jeho život nabudúce? Upírom sa nedokáže ubrániť.

„Ale nič,“ šepol a sklopil zrak. Rozhodla som sa v stotine sekundy. Nepatrí sem. Nemôže tu ostať. Sám mi to nedokáže priznať, ale nebol by tu šťastný.

„Zavolám tvojho otca, musíte sa porozprávať,“ povedala som rázne, vymanila som sa mu z objatia a zoskočila som z postele. Pri tej rýchlosti som ledva zachytila jeho nepatrné prikývnutie.

„Zlato, počkaj,“ poprosil. Síce nerada, ale musela som ho ignorovať. V hlave som videla len svoj cieľ. Všetko ostatné som z nej vytesnila. Bála som sa, že stratím odhodlanie. „Jane!“ zvrieskol, keď som otvárala dvere. Zlosť v jeho hlase ma prikovala k zemi. Otočila som sa a stretla s nepríčetným pohľadom môjho manžela. Prihnal sa ku mne a pevne ma chytil za zápästie. Ešte o kúsok silnejšie a asi by to aj bolelo. „Čo si myslíš, že robíš?“ vyprskol. Zmätene som pokrútila hlavou. Ak by som ho tak dobre nepoznala, možno sa aj trochu bojím.

„Nerozumiem, prečo sa takto správaš,“ pípla som. Nemohol predsa pochopiť, čo chcem urobiť. A ak aj môj zámer odhalil, až taký hnev som si nezaslúžila. Zarazil sa, pustil moju ruku a o krok ustúpil.

„Prepáč,“ šepol a nervózne si prehrabol vlasy. „Ja neviem, na aký život si bola zvyknutá pred svadbou, ale vydala si sa a ja niektoré pohľady považujem len za svoje privilégium,“ mávol rukou k mojim prsiam. Zrak mi skĺzol na hruď, ruka mi podvedome vyletela k ústam. No do riti. Ja som takmer vybehla na chodbu polonahá. Toto sa mi za celú existenciu nestalo.

„Ja... nie naschvál,“ vykoktala som. Hanbila som sa mu pozrieť do očí. Bála som sa, že mi neuverí. Veď mám dokonalý mozog a zabudnem sa obliecť?

Vydýchol si a uvoľnene sa rozosmial. Ja by som na jeho mieste taká tolerantná nebola. „Tak sa obleč a choď až potom,“ navrhol a pritiahol si ma do náručia. „Vieš, môj otec už má svoj vek, mohlo by to s ním seknúť,“ šepol mi do vlasov.

Pozrela som mu do tváre, aby videl, ako pretáčam očami. „Aj tak je to tvoja vina, omamuješ ma,“ zasmiala som sa, odstránila som mu ruky z môjho zadku a vbehla som do šatníka.

Prezlečená som bola za pár sekúnd. Miesto trička som si obliekla rolák. Proste z extrému do extrému. Zatočila som sa pred manželom. „Som spokojný,“ uškrnul sa a pokynul mi k dverám. Naznačila som jemný úklon a vybehla som na chodbu.

Prešla som za najbližší roh a musela som zastaviť. Moja odvaha sa niekam vytratila. Opustila ma úplne nečakane. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly som vydýchla, no žiadny upokojujúci efekt sa nedostavil. Skôr som sa ešte viac rozklepala. Sklonila som hlavu a chcela som sa vrátiť naspäť do izby, keď som z nej začula hlas. Môj manžel s niekým telefonoval. Podľa tónu, akým hovoril, určite so sestrou. Pri nej mu zvláštne nežnel hlas. Rovnako ako pri mne.

Nechcela som počúvať, ale nemohla som si pomôcť. Prestala som dýchať a nedovolila som si už žiadny ďalší pohyb. Asi by som sa ťažko obhájila, ak by ma odhalil.

„Určite prídem, neboj sa,“ šepol a podľa vrznutia postele sa z nej postavil. Pár sekúnd zneli len jeho kroky.

„Nessie, nie, len na pár dní,“ povzdychol si a odmlčal sa. Slová jeho sestry som bohužiaľ nepočula. Na to som bola príliš ďaleko.

„Ja sa nemôžem vrátiť, Jane je tu šťastná,“ povedal rázne. V jeho hlase nezaznel jediný náznak pochybností. Hanba ma zaplavila takmer okamžite. Ako som si mohla dovoliť váhať?

Potichu som prešla až k schodisku. Po ňom som už bežala. Cullenovcov som našla veľmi rýchlo. Boli presne tam, kam som ich poslala. Sedeli potichu v jednej z našich spoločenských miestností. V hrade je takých ešte päť. I keď úplne zbytočne. Nikto ich nevyužíva.

Nakukla som do dverí a štyri páry očí vzápätí smerovali na mňa. Postavil sa len Edward. Sálalo z neho očakávanie. „Trvalo to nejako dlho,“ vyprskol a zhlboka sa nadýchol, akoby si niečo overoval. Zazrel po mne a odfrkol si. Musela som byť cítiť jeho synom viac, než považoval za prípustné.

Nemala som chuť a ani právo sa s ním dohadovať. „Čaká vás,“ šepla som a odstúpila som od dverí. Edward okolo mňa doslova preletel. Ani ho nenapadlo, že je niečo inak, ako si naplánoval. Chudák. Svojim spôsobom som ho aj ľutovala. Hnevať som sa nedokázala. Chce pre Tonyho presne to, čo chcem aj ja – iba jeho šťastie. Na tom sa zhodneme. Len to budeme musieť dosiahnuť po mojom a nie po jeho.

Isabella sa postavila, až keď už vybiehal po schodoch. Prešla ku mne a na chvíľu sa zastavila. Pozrela mi do očí a hneď zas uhla pohľadom. „Nie som si istá, že je to dobrý nápad,“ zamrmlala takmer nečujne.

Prekvapením som otvorila ústa. Nebola som schopná slov, ale ona mi na odpoveď aj tak nedala šancu. Zmizla za svojim manželom. Žeby sa priklonila na našu stranu? Pochopila, čo ku mne cíti? Matka predsa pozná svoje dieťa najlepšie. Možno Tonyho pred Edwardom podporí, až zistí, ako sa veci zmenili.

Zvyšný dvaja Cullenovci ostali sedieť na pohovke. Pravdepodobne sa rozhovoru s mojim manželom neplánovali zúčastniť. Otočila som sa na odchod.

„Jane,“ oslovil ma Jasper a v sekunde mi zatarasil cestu. Ak by som nebola dávno mŕtva, dostanem infarkt. Neubránila som sa zavrčaniu. Vystrašil ma a takmer na sebe pocítil môj dar. Chýbal len maličký kúsoček a neovládla by som sa. Strach by ma donútil konať pudovo.

„Zbláznil si sa?“ zhúkla som vytočená do nepríčetna. Ako by som to, dopekla, potom vysvetlila manželovi? Týranie členov jeho rodiny by mi nikdy neodpustil.

„Prepáč,“ zdvihol ruky v obrannom geste. „Len chcem, aby si vedela, že už navždy patríš k nám a môj brat to pochopí,“ pousmial sa a o krok ustúpil, aby mi uvoľnil cestu. Chcela som odísť, ale nedokázala som sa prinútiť k pohybu. Neviem, aké emócie zo mňa cítil, aby ho primäli k takým slovám, ale mne sa podivne uľavilo.

„Ďakujem,“ šepla som a úplne spontánne som ho objala. Hneď som sa zas rýchlo odtiahla zmätená z vlastného správania. Čo sa to so mnou deje? Úplne som zmäkla. Ja sa ich snáď naučím mať rada.

Pozrela som na Carlislea. Dúfala som, že mi ten pohľad dokáže privodiť negatívne emócie, že mi vráti moje staré ja. Nezúčastnene si listoval v knihe, ale pery sa mu roztiahli do takmer nebadateľného úsmevu a bradou naznačil jemné prikývnutie. To mi teda vôbec nepomohlo. Prijal ma aj on?

Prešla som natlačená k stene okolo Jaspera a v ďalšej sekunde som im zmizla z dohľadu. Ak by ma nečakal najťažší krok v mojej existencii, zastavím sa až v inom štáte. Na toľko pozitívnych reakcií na moju osobu nie som zvyknutá. Mňa predsa každý nenávidí a bočí odo mňa. Čo sa zmenilo? Snáď nie ja....

Rozbehla som sa do podzemia. Potrebovala som nájsť brata a jeho dočasný príbytok. Vždy mal izbu vedľa mňa, ale kvôli Jessy sa presťahoval. V podstate sa zabýval vo volterrskom väzení. Izby na poschodí nie sú pre novorodených vhodné. Dvere by ľahko prekonali a cez okná prúdi priveľa vôní.

Znie to možno kruto, ale svoju lásku drží pod zámkom. Pre jej vlastné dobro. Nebolo by to nutné, ak by sa rozhodla pre našu prirodzenú stravu. Tá by ju dokázala lepšie zasýtiť a aj upokojiť.

Stačilo mi prejsť k poslednému schodisku a počula som, kde sa nachádza. Nanešťastie som aj presne vedela, čo práve robí. Pretočila som očami a poriadne nahlas som si odkašľala. Pri niektorých činnostiach svoje dvojča počuť nepotrebujem.

„Tridsať sekúnd,“ skríkol tak nahlas, že ho musel počuť aj Aro vo svojej pracovni o dve poschodia vyššie. Nezvyčajný buchot, ktorý nastal, som úspešne ignorovala.

Odrátala som požadovaný čas a pomaly som prešla k dverám na konci chodby. Pre istotu som aj tak zaklopala. Otvoril mi a nevinne sa na mňa usmial. Vyzeral ako po zásahu elektrinou. Vlasy mu trčali na všetky strany. Oblečenie na tom nebolo oveľa lepšie. Čo tú pol minútu robil? Čítal si?

Stačilo vojsť a odpovedala som si sama - pravdepodobne upratoval. V jednom rohu ležal naukladaný rozbitý nábytok a z druhého na mňa vykukla úhľadná kôpka peria. Zabili paplóny. Nadržanci. Neodpustila som si jeden úškrn. „Nekomentuj,“ zasmial sa a kmitol pohľadom k dverám vedúcim do kúpeľne. Kvôli nej som pôvodne neprišla, ale premohla ma potreba dať náš vzťah do poriadku. Hlavne z lásky k bratovi.

„Jessy, mohla by si vyjsť?“ požiadala som presladeným hlasom. Miesto odpovede sa ozvalo jej zavrčanie. Asi som to s tou milotou trochu prehnala. Ale odkiaľ mám vedieť, ako jednať s novorodeným? Nikdy som sa s nimi nesnažila komunikovať. Proste som na nich použila svoj dar a mala som pokoj.

„Zlatko, prišla na návštevu moja sestra,“ zaťukal Alec na dvere. Pri jeho poslednom slove sa vrčanie vychádzajúce z kúpeľne ešte znásobilo. Čomu sa aj čudovať. Nikdy som k nej nebola milá. Neskutočne ma vytáčala. Nedávala môjmu bratovi lásku a tým ho ničila. Čakala snáď za odmenu karamelky?

Veci sa však zmenili. Miluje môjho brata a spravila ho šťastným. Naveky bude jeho ženou a ja jeho sestrou. Musíme spolu vychádzať. „Ospravedlňujem sa. Už k tebe nebudem protivná,“ vytlačila som zo seba. Tie slová sa mi nehovorili ľahko, ale o to úprimnejšie som ich myslela.

Pomaly otočila kľúčom v zámke a pootvorila dvere. Vykukla cez pár milimetrovú škáru. Vyčarovala som si na tvári oslnivý úsmev a nevinne som zaklipkala očami. Ja som fakt mala byť herečka.

Pozrela na môjho brata a potom na mňa. „Neverím ti ani slovo,“ vyprskla a zabuchla mi dvere pred nosom. Možno mi to herectvo až tak dobre nejde.

„Prejde ju to,“ povzdychol si Alec a položil mi ruku na rameno. V mieste, ktorého sa dotkol ma nečakane zahrialo a v rovnakom okamihu priamo pri srdci zamrazilo.

Nastal čas vyrukovať s tým, prečo som prišla. Pozrela som mu do očí a moju hruď pohltili nekontrolovateľné vzlyky. Celú existenciu ma držal nad vodou. Za každých okolností pri mne stál. Tešil sa, keď som bola veselá. Smútil, keď som bola zúfalá. Podporoval ma, ochraňoval a miloval napriek mojej komplikovanej povahe.

„Jane, si v poriadku?“ spýtal sa a pritiahol si ma do náručia. Obmotala som mu ruky okolo pásu a hlavu som si natlačila na jeho hruď.

„Ja musím...“ vzlykla som, ale nedokázala som pokračovať. Bolo tak ťažké povedať pravdu. Vedela som, že ho zrádzam.

„Týždeň každé tri mesiace,“ šepol a pohladil ma po vlasoch. Zdvihla som k nemu zrak. Nechápala som, o čom hovorí. Pousmial sa a vtisol mi bozk na čelo. „Toľko ťa chcem pre seba,“ vysvetlil.

Pustila som ho a o krok som odstúpila. Rozhodla som sa len pred pár minútami. Ako to môže vedieť? „Odkiaľ?“ zmätene som pokrútila hlavou.

„Logické rozhodnutie,“ mykol ramenami, „čakal som, že sa to stane.“ Natiahol ku mne ruku. Spojila som naše dlane a privrela som oči. Jeho reakcie som sa bála viac ako tej Arovej. Zo srdca mi padol obrovský balvan. Bez jeho podpory by som odísť nedokázala.

„Dvanásť storočí,“ pípla som.

„Dvadsaťsedem rokov,“ uškrnul sa.

„Stoosemnásť dní,“ neodpustila som si. Pozrel na hodinky.

„A trinásť hodín,“ zasmial sa. Presne toľko času sme spolu žili. Na jednom mieste. Nerozluční.

Dvere na kúpeľni sa otvorili a vyšla z nich Jessy. Ohromením mi takmer spadla sánka. Za ľudského života bola krásna, ale premena z nej urobila bohyňu. „Ty sa sťahuješ?“ spýtala sa. Ešte aj jej hlas znel nadpozemsky. Dokonca melodickejšie ako je pre upírov bežné. Otriasla som sa. Tak k tejto sa môj manžel nepriblíži. Maximálne tak s páskou cez oči.

„Nechce, aby Tony ostal vo Volterre. Nebol by tu v bezpečí,“ objasnil jej za mňa Alec a hodil po nej maximálne zamilovaný pohľad. Jessy spravila krok k nám a môj brat ju okamžite objal. Len sa ich telá dotkli a obaja zavrneli ako mačiatka nad miskou mlieka.

„Postaraj sa mi o neho,“ poprosila som a pozrela som do zeme. Pohľad na nich bol príliš intímny a hlavne som musela potlačiť nepochopiteľnú vlnu žiarlivosti. Môj brat už nepatrí len mne. Nie som pre neho tá jediná dôležitá bytosť.

„Spravím pre neho všetko na svete,“ sľúbila a natiahla ku mne ruku na znak prímeria. Prijať takéto gesto od novorodenej môže len slabomyseľný upír, ale aj tak som to urobila. Alec vytreštil oči, nečakal, že spravím takú hlúposť.

Jessyn stisk ma položil na kolená. To bola teda sila. Pustila ma skôr, ako ju môj brat odtrhol. Nechcela mi ublížiť. „Čiastočne vyrovnané skóre,“ pošúchala som si prsty, aby som v nich zas získala cit a vyskočila som na nohy.

„Prepáč,“ ospravedlnila sa, ale úsmev nedokázala ovládnuť. Síce nemala v úmysle spôsobiť mi bolesť, no malá pomsta ju potešila. Novorodený ťažko skrýva prirodzené reakcie.

Alec ju pokarhal pohľadom a pozrel mi na ruku, aby si overil, či som v poriadku. Starostlivosť o moje bezpečie nedokázal potlačiť. Lepšieho brata by som si nemohla priať. V momente som si uvedomila, akú dokonalú bytosť opúšťam a každú moju bunku zaplavila vlna smútku.

Nedokázala som s nimi viac ostať. Nechcela som trúchliť nad starým životom. Pochopili ma obaja. Jessy mi popriala veľa šťastia a Alec mi ponúkol pomoc, podporu pred Arom. Odmietla som. Pri takom dôležitom kroku ma nemohol viesť za ručičku. Raz som niečo chcela zvládnuť bez neho. Za lásku si každý musí bojovať sám.

Ara som našla veľmi rýchlo. Riešil v trónnej sále s Felixom a Marcusom návrat do Rumunska. Ostávalo tam vybaviť pár malicherných záležitostí.

Prítomnosť druhého vládcu mi vyhovovala a tá Felixova nevadila. Tušila som, že u oboch nájdem podporu. Alebo som v to aspoň dúfala.

„Jane,“ oslovil ma Aro a pousmial sa. Prešla som až k nemu.

„Pane,“ pípla som a hlboko som sa uklonila. „Potrebovala by som s tebou hovoriť, ak je to možné.“

„Iste,“ súhlasil a postavil sa, aby ma vzal do svojej pracovne.

„Mal by to počuť aj Marcus,“ zastavila som ho. Vedela som, že o takom závažnom kroku nemôže rozhodnúť sám. Na precedens musí byť súhlas minimálne dvoch vládcov. Aro mi venoval jeden prekvapený pohľad a sadol si naspäť na svoj trón. Felix sa zatiaľ snažil nenápadne vycúvať zo sály. Nesúhlasne som pokrútila hlavou, chcela som, aby ostal.

Vlastný preslov som si mala možno dopredu nacvičiť, ale radšej som vsadila na úprimnosť. Nechcela som sa na nič hrať. Mrcha vo mne sa stiahla do úzadia. Za posledné mesiace v tom nadobudla slušnú prax.

„Spravili ste pre mňa strašne veľa a ja vám budem navždy vďačná a verte mi, že ak by som mala inú možnosť, nikdy by som o to nežiadala, ale ja...,“ povedala som a odišiel mi hlas. Musela som sa zhlboka nadýchnuť, aby som sa spamätala. „Chcem odísť z gardy,“ dodala som.

„Prosím?“ spýtal sa Marcus, akoby sa bál, či dobre počul.

„Chcem opustiť gardu a aj Volterru,“ zopakovala som svoju žiadosť. Marcus podvihol obočie a Aro pootvoril ústa, no inak ani jeden z nich nezareagoval. Sálou sa rozhostilo dusivé ticho. Takmer minútu nikto neprehovoril. Popravde som čakala skôr krik. Snáď by mi bol aj príjemnejší. Mohla by som sa hájiť, vysvetľovať.

Ako prvý sa spamätal Aro. Zavrel ústa a nosom sa zhlboka nadýchol. Vydýchnuť pár sekúnd zabudol. Trochu som sa o neho začínala báť, keď konečne vypustil vzduch z pľúc spolu so slovami: „Jane, dovolil som ti svadbu a ty si mi sľúbila, že sa po nej na tvojom pôsobení v garde nič nezmení.“

Sklonila som hlavu. Tak naša dohoda naozaj znela. „Ja viem,“ priznala som a odhodlane som mu znovu pozrela do očí. „Ale zaručil si mi slobodu a bezpečnosť pre môjho manžela a to sa nestalo.“

„Nie mojou vinou!“ vyprskol. „Ja svoje slovo plním. Ja som mu neublížil...“

„Nie je jedno kto?“ prerušil ho Marcus. Odľahlo mi, splnil moje očakávanie. On sa za lásku postaví vždy.

Aro zameral pohľad na brata. „Nikto nemôže opustiť gardu. Od nás prepúšťa len smrť!“

„Moc meniť pravidlá je výhoda vlády,“ pousmial sa Marcus.

„Takáto zmena nepripadá do úvahy, odchody by sa mohli rozšíriť ako mor!“ odporoval mu Aro.

„Chelsea,“ šepla som takmer nečujne. Gardistov predsa púta vo Volterre. Nikdy by neodišli.

„To si skutočne myslíš, že mi záleží na nich?“ osopil sa na mňa Aro, vyskočil na nohy a zúrivo rozhodil rukami. Závan vlastného strachu ma donútil o krok ustúpiť.

„Alec neodíde,“ pípla som. Vedela som, kam mieril. Dar môjho brata dáva vládcom moc. Bez neho by sa stali zraniteľnými. On je záruka všetkých víťazstiev.

„A keď ti nevyhovieme?“ spýtal sa. Povzdychla som si. Dúfala som, že sa týmto smerom rozhovor nestočí.

„Podriadim sa vašej vôli,“ odpovedala som popravde. Prišla som prosiť, nie sa vyhrážať. Tak by som ich zradiť nedokázala. Priveľa toho pre mňa urobili.

Aro sa citeľne uvoľnil, no dusivá atmosféra sálu neopustila. Moje slová nestačili. Natiahla som k vládcovi ruku. Dovolila som si dúfať, že ho moje myšlienky obmäkčia. Chcela som, aby v nich videl, aký mám o manžela strach. Aby pochopil, aká som zúfalá.

Spojil naše dlane a potešene privrel oči. Čítal v mojom srdci, v mojej duši. Divné, ale snáď prvýkrát mi to neprekážalo. Dokonca som sa pousmiala.

Úsmev mi však na tvári takmer okamžite zamrzol. Čiastočne to spôsobilo prudké otvorenie dverí, ale hlavne ma zaskočila vôňa, ktorá zaplavila vzduch. Zamorila každú bunku v mojich pľúcach a v tele mi spôsobila nepríjemné chvenie. Pohlcovala ma zúrivosť a ja som sa jej nedokázala brániť.

„Jane, kde máš manžela?“ zapriadol prichádzajúci posmešne a prešiel k poslednému voľnému trónu. K tomu svojmu.

„Caius,“ precedila som cez zaťaté zuby. Môj dar ma doslova prosil o použitie, vnucoval sa mi do pozornosti. Ledva som sa ovládla. Útok na vládcu som si nemohla dovoliť. Zmaril by moje nádeje na prepustenie z gardy. Miesto voľnosti by ma určite čakal trest. Právo na pomstu mi nebolo dopriate. Aro s Marcusom rozhodli, že patrí len môjmu manželovi a ja som ich verdikt musela rešpektovať.

„Brat môj, máš nejakú dobrú náladu,“ vyprskol Aro a pustil moju ruku. Marcus ma zatiaľ upokojoval aspoň chlácholivým pohľadom.

„Prečo by som nemal mať?“ spýtal sa Caius pobavene. Zovrela som ruky v päsť a z hrude sa mi vydralo zúrivé zavrčanie. Mala som chuť si to s ním dokonca vybaviť fyzickým násilím. Trhať, trhať, trhať a potom páliť.

„Ešte predsa nevieš, aký trest ťa čaká od manžela Jane,“ spražil ho Aro pohľadom.

„Od toho kríženca?“ zasmial sa Caius a uvoľnene sa posadil na svoj trón. „Ten chudák si ešte určite utiera slzičky...“

Viac povedať nestihol. Pohár môjho ovládania pretiekol. Neprešmykla sa cez jeho okraj jediná povestná kvapka, ale celý vodopád. Bastard sa zviezol z trónu v agónii rovno na zem. Zakňučal ako zranená sviňa a bolesťou zvraštil tvár. Nádhera. Srdce mi zaplavila vlna pokoja. Vedela som, že si nebudem môcť dlho užívať, ale bolo mi to jedno. Chcela som, aby trpel, koľko to bude možné. Bola som pripravená držať na ňom svoj dar, kým mi v tom nezabránia násilím.

Prekvapivo dlho sa nič nedialo. Aro si dal s reakciou skutočne načas. „Jane, dosť,“ požiadal až takmer po minúte. Vedela som, že by som mala počúvnuť, ale nemohla som, nešlo to. Vyžívala som sa v Caiusovom vrieskaní. Píšťal ako ženská. Odporný chudák.

„Jane, niečo som povedal!“ vyprskol Aro, keď som nereagovala. Počkal pár sekúnd a pozrel na Felixa. „Zastav ju,“ prikázal mu. V duchu som si povzdychla. Moje šance ubrániť sa takej hore mäsa boli nulové, no na počudovanie sa hodnú chvíľu nič nestalo.

„Felix, si hluchý?“ spýtal sa Aro príkro.

„Prepáčte, pane, vravel ste niečo?“ odpovedal mu Felix otázkou. Ak by som nevedela, aké môže mať jeho konanie následky, určite sa usmejem.

„Máš ju zastaviť!“

„Koho?“

„Jane!“

„Prečo?“

„Ty tu nie si na otázky!“

„Odpusťte, pane, len som vás nepochopil,“ ospravedlnil sa Felix a tým ukončil ich bleskovú výmenu názorov. Spravil krok ku mne a potom ďalší. Mohol byť u mňa v stotine sekundy, no on sa plazil ako deväťdesiatročný človek. Kútikom oka som videla, ako to v Arovi vrie. Neposlušnosť nenávidí.

Vychutnala som si posledný Caiusov výkrik a prestala som sama. Dúfala som, že aspoň tak zabránim Felixovmu prílišnému potrestaniu. Trest určený mne mi bol ukradnutý. Ja som si to užila.

Venovala som Felixovi jeden vďačný pohľad a potom som uprela zrak na Ara. Čakala som, kedy vybuchne. Sprudka otvoril ústa, aby sa na nás vyvrieskal, ale zastavila ho Marcusova ruka. Vnútil mu ju, aby sa s ním podelil o svoje myšlienky. Využila som čas a trochu som sa poobzerala. Caiusa dvíhali zo zeme dvaja gardisti a ďalší štyria sa tlačili v rohu. Musel ich privolať vládcov krik. Snažili sa ovládať, ale napriek tomu vyzerali šokujúco pobavene.

Ich správanie malo jasný dôvod. Môjho manžela si v hrade za ten krátky čas, ktorý tu strávil, takmer všetci obľúbili. Sčasti pre jeho povahu a sčasti preto, ako ma dokázal skrotiť. Život so mnou sa stal pre nich znesiteľnejším.

Caiusa usadili na trón, no nevyzeral, že by rád niečo povedal. Snažil sa zachovať si hrdosť a nezdrhnúť, ale príliš okato sa hrbil a tlačil do sedačky. Viditeľne sa ma bál. Môj dar zažil prvýkrát.

Aro pustil Marcusovu ruku, pousmial sa a hneď na to zvážnel. „Felix, nesplnil si môj príkaz. Napriek tomu, ako si ma nahneval, verím, že išlo len o nedorozumenie. Trest ťa však neminie. Stráviš dva týždne v našom väzení,“ vyriekol svoj ortieľ a pokynul k dverám.

„Áno, pane,“ uklonil sa Felix a bez zaváhania zamieril, kam Aro ukazoval. Zrazu chápal a počul veľmi dobre. Spokojne som sa usmiala. Štrnásť dní bez problémov zvládne.

Aro s Marcusom sa postavili a vytiahli do stoja aj stále rozklepaného Caiusa. Vedela som, že teraz čaká ich verdikt mňa. Strachom mi zovrelo pľúca. Takýmto spôsobom vynášali len najprísnejší trest. Asi som to skutočne pokašlala.

Veľa času na obavy mi nedali. Hovoriť začal Aro: „Jane, napadla si vládcu. Za taký prečin existuje jediný trest, no ten ti neudelíme vzhľadom na nedávne udalosti. S Marcusom však nedovolíme, aby útok na nášho brata ostal bez odozvy.“ Nenápadne na mňa žmurkol. „Si vylúčená z gardy a máš dvadsaťštyri hodín na opustenie Volterry!“ Priložil palec pravej ruky k uchu a ukazovák k ústam. Volaj, naznačil perami.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

4)  Bariss (02.03.2013 15:53)

Skvěle to vyřešili chlapci z Volterry;) Jsem fakt ráda,že jsou Jessy a Alec spolu:D Oni se k sobě hodili už od začátku ;) Jen my tam ten překáží Edward. Ať se laskavě uklidní,jo?:D

Angel

3)  Angel (24.02.2013 17:30)

Skvělý příběh Dneska jsem ho začala číst a nemohla se od něj odtrhnout... Tony a Jane strašně jim to spolu sluší a Edward by se už mohl probrat, hold se Jane změnila a vzala si Tonyho. Caiuse bych minimálně den nechala pod Janeinou schopností
Rychle další

Jalle

2)  Jalle (20.02.2013 08:59)

Aro sa mi začína páčiť

1)  Leni (19.02.2013 22:22)

Super, Caius si to užil.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek