Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Prekvapivo mi dovolila kráčať za ňou a ani raz sa neobzrela. Zvolila rýchle tempo a ja som jej za to bola vďačná. Bože, nikdy som neverila, že k Jane Volturi pocítim niečo ako vďaku. Nepreskočilo mi?

Pohľad Bella

Ten, kto povedal, že večná láska je najsilnejší cit, bol obyčajný hlupák. Alebo len nemal deti. Edwarda neskutočne milujem, no musieť voliť medzi ním a jedným z mojich detí neváham ani sekundu. On by určite konal rovnako. Tony a Nessie sa pre nás stali všetkým hneď po ich narodení.

Nikdy nezabudnem na moment, keď som ich prvýkrát držala v náručí. Boli pre mňa darom z nebies. Naplnením mojej lásky s manželom. Videla som v nich kus seba a hlavne kus z Edwarda. Okamžite si ukradli z môjho srdca tú najväčšiu časť.

Mala som všetko a možno i o kúsok viac. Dni plynuli a ja som si myslela... Nie, ja som verila, že to tak ostane naveky. Vo vlastnej naivite som si vysnívala dokonalý život s mojou rodinou. Zabudla som len na jednu podstatnú vec. Na životnú rovnováhu. Osud si nájde každého. Mne celý život iba dával a dnes sa mi to rozhodol spočítať. Len prečo si vyžiadal tak krutú daň?

Rodič by nemal prežiť vlastné dieťa. To nie je prirodzené!

Z hrdla sa mi vydral tlmený vzlyk. Ani ten však nedokázal zmierniť bolesť v mojom vnútri. Každá moja bunka túžila plakať, priala si ukázať svoj žiaľ. No upír sĺz nie je schopný. Nedokáže nimi uľaviť vlastnému zármutku. Nikdy predtým som si to neuvedomila. Až teraz.

Zrazu mi sucho vo vlastných očiach príliš vadilo. Prekážala mi vlastná podstata. Dokonalá pamäť ma priam zabíjala. Po kúskoch ma spaľovala. Moja myseľ dookola premietala len jediný obraz. Zreteľne mi ukazovala môjho syna bez známok života. Detailne vyobrazovala každé zranenie na jeho tele.

Na niečo také sa nedá zabudnúť. Moje milované dieťa umučili k smrti. Ako dlho to trvalo? Ako veľmi trpel? Prečo to tá psychopatická mrcha urobila?

Veď ona sa usmievala! Vzala mi to najcennejšie a ešte sa z toho tešila. Za to mi zaplatí. Raz ten čas príde. Musí.

Ale ako to mám urobiť? Ako vôbec môžem snívať o pomste zavretá medzi štyrmi chladnými stenami? Poobzerala som sa okolo seba. Múry z pevnej skaly neposkytovali žiadne možnosti. Použitie sily bolo zbytočné, no aj tak som to skúsila. Raz, dvakrát, trikrát. Všetko márne.

Vlastná bezmocnosť ma zložila na kolená. Som neschopná matka. Vždy som bola. Nedokázala som ochrániť vlastného syna, nedokázala som mu zaistiť šťastnú budúcnosť a nedokážem ho ani pomstiť. Pritom som bola tak blízko. Ale Jasper ma zastavil.

Zmätene som pokrútila hlavou. Prečo to urobil? Mohol cítiť niečo, čo ho k tomu prinútilo? Kde vlastne teraz je? A kde je Carlisle a môj manžel?

Trvalo mi niekoľko minút, kým som dokázala ovládnuť vlastné vzlyky. Utíšiť sa nebolo vôbec jednoduché, no nakoniec sa mi to podarilo. Využila som tú chvíľu, v ktorej ma nezaplavovali emócie a započúvala som sa do zvukov v hrade. Potrebovala som sa uistiť, že sú ostatní z mojej rodiny ešte nažive. Nemala som však šťastie. Doľahol ku mne len tlmený rozhovor dvoch gardistov. Bohužiaľ, nedokázala som zachytiť žiadne slová.

Napriek tomu som sa o to neustále snažila. Potrebovala som sa rozptýliť. Bolo to jednoduchšie, ako stále myslieť na syna. Nedokázala som sa s jeho smrťou zmieriť. Nejaký vnútorný hlas ma presviedčal, že sa to nestalo.

Po nekonečne dlhej dobe som spred dverí zachytila aj nový zvuk. Vlial mi adrenalín do žíl. Neubránila som sa tlmenému zavrčaniu. Jej hlas na mňa zapôsobil ako studená sprcha. Mrcha sa vrátila. Prišla ma zabiť?

Vyskočila som na nohy a natlačila som sa k stene oproti dverám. Napriek všetkému som nechcela zomrieť. Láska k druhému dieťaťu vo mne vzbudzovala pud sebazáchovy. Nessie už prišla o brata. Nesmie prísť aj o rodičov. Kto by ju ochránil? Veď je tak krehká a bezbranná.

Dvere mojej cely sa otvorili podozrivo pomaly. Akoby ich niekto otváral so strachom. Prvá vstúpila beštia a hneď za ňou dvaja gardisti. Boli pripravení ju chrániť. Veľká škoda. Proti takej presile som nemala šancu.

„Isabella,“ oslovila ma a mne prebehol mráz po chrbte. Nemohla som na ňu ani pozrieť. Ďalší môj zmysel by ju nezniesol. Stačil mi jej hlas a vôňa. Už len z nich mi bolo na zvracanie. Názor som zmenila až po jej ďalších slovách. „Tvoj syn žije, ak chceš, vezmem ťa za ním,“ šepla.

„Neklam,“ vyštekla som a zdvihla k nej zrak. Musela som párkrát zamrkať. Mala som pocit, že mám vidiny. Výraz v jej tvári mi absolútne nedával zmysel. Tvárila sa nevinne ako nejaká bábika. To by ma možno až tak neprekvapilo. Veď tá psychopatka hrá divadielko veľmi rada. Oklamala predsa takmer celú moju rodinu. Nahovorila im, ako môjho syna miluje a oni jej naleteli. Zaskočili ma však jej oči. Zlaté žilky v nich sa nedali prehliadnuť. Pootvorila som ústa v nemom úžase.

„Poď so mnou, presvedčíš sa sama,“ zaprosila. Nechápavo som pokrútila hlavou. Najväčšia volterrská mrcha použila tak nežný tón, až som sa zľakla, či nemám niečo so sluchom. Najprv zle vidím a potom aj zle počujem?

Jane vyšla pred dvere aj so svojimi poskokmi a čakala na moju reakciu. Po pár sekundách som ju bez slova nasledovala. Nemohla som inak. Nič z jej správania nedávalo zmysel a moje srdce sa veľmi rýchlo chytilo nádeje. Čo ak môj syn skutočne žije a potrebuje ma?

Cestu cez hrad som ani nevnímala. Jeden z gardistov kráčal predo mnou a ukazoval mi cestu. Jane a druhý jej prisluhovač sa držali tesne za mnou. Všetky moje obranné inštinkty boli na maxime a nesúhlasili s takým usporiadaním. Nechcela som ich mať za chrbtom, no strach som dokázala úspešne potlačiť. Materinská láska ho prekonala.

„Počkať,“ prikázala mrcha a gardista predo mnou okamžite zastavil. Otočila som sa a stretla s jej posmutneným pohľadom. „Isabella, nechcem sa ti vyhrážať, ale musím ti niečo pripomenúť,“ pípla, nervózne sa pomrvila a sklopila zrak. „V hrade je tridsať gardistov pripravených splniť akýkoľvek môj či Arov príkaz. Ak sa neovládneš, neskončí to dobre pre teba a ani pre tvoju rodinu. Rozumieš tomu?“

„Áno,“ šepla som. Uvedomovala som si to od začiatku. Inak by som po nej dávno skočila.

„Uzatvorme dohodu. Vezmem ťa za tvojim synom pod jednou podmienkou. Sľúb mi, že ma nenapadneš, aby som mohla gardistov poslať preč,“ navrhla a v očakávaní na mňa pozrela. Jej slovám som vôbec nerozumela. Prečo by so mnou chcela ostať sama? „Nechcem ich pri ňom. Potrebuje pokoj a nie plnú miestnosť upírov, no ja pri ňom musím byť,“ dodala, akoby poznala moje myšlienky.

Z hrude sa mi vydralo zavrčanie. Samo. „Chceš byť pri ňom, aby si mu mohla znovu ublížiť?“ vyprskla som. Prekvapila som samú seba. Moje podvedomie si veľmi rýchlo zvyklo na možnosť, že môj syn skutočne žije. Zvláštne, veď som ho ešte nevidela. Asi som proste veriť chcela.

„Ja som mu to neurobila. Nikdy by som ho vedome nezranila. Milujem tvojho syna,“ povedala bez jediného zaváhania a bojovne zdvihla bradu. Je možné, že neklame?

„Usmievala si sa, keď sme vás našli,“ zvrieskla som. Prestávala som ovládať vlastné emócie. Nepáčil sa mi smer, akým sa uberali moje myšlienky. Niečo ma nútilo jej veriť.

„Bez Tonyho by môj život nemal zmysel. Dúfala som, že ma zabiješ, no uvedomila som si, aké by to malo pre teba následky. Môj manžel bojoval za vaše šťastie a ja som to nemohla pokaziť,“ povzdychla si.

Zalapala som po vzduchu. Dokonale ma vyviedla z rovnováhy. Každé jej slovo, každé jej gesto ma miatlo. Mala som pocit, akoby predo mnou stál niekto iný a nie tá volterrská beštia, s ktorou som mala už párkrát tú česť. Najhoršie bolo, že to všetko do seba krásne zapadalo. Skladačka sa stávala kompletnou. Všetky udalosti začali dávať zmysel.

Jasper mi predsa nedovolil, aby som ju zabila. Musel cítiť jej emócie. Inak by tak nekonal. Ale hlavne, keď nás odvádzali, Jane kričala, aby nám neubližovali a gardisti ju okamžite poslúchli. Nesprávali sa k nám vôbec tvrdo.

Časť rodiny, ktorá bola predtým vo Volterre, ma predsa neustále presviedčala o jej citoch. Neverila som im, ale čo ak sa nemýlili? Nessie predsa svojho brata pozná viac než dobre, Jasper by lož cítil a oklamať Esme a Alice tiež nie je jednoduché.

Môže ho skutočne milovať? Je vôbec takých citov schopná? Zhlboka som sa nadýchla a prebehla som ju pohľadom. Začínala som chápať nešťastný výraz v jej tvári. „Pošli ich preč. Nenapadnem ťa. Máš moje slovo,“ sľúbila som. Uzavrela som zmluvu s diablom. Nech je pravda akákoľvek, pre mňa to bolo najlepším riešením. Nemusela ma predsa za synom vôbec brať. Mohla ma nechať v nevedomosti. Ešte by som sa utápala vo vlastnom žiali.

„Môžete ísť,“ prikázala gardistom, obišla ma a naznačila mi, aby som ju nasledovala.

Prekvapivo mi dovolila kráčať za ňou a ani raz sa neobzrela. Zvolila rýchle tempo a ja som jej za to bola vďačná. Bože, nikdy som neverila, že k Jane Volturi pocítim niečo ako vďaku. Nepreskočilo mi? Otriasla som sa nad takými myšlienkami a snažila sa s ňou udržať tempo.

Hrad na mňa pôsobil ako nekonečné bludisko. Dostali sme sa až na druhé poschodie jeho druhej časti. Nikdy predtým som v tých miestach nebola. Všetci upíri, ktorých sme stretli, sa Jane okamžite pratali z cesty.

Prešli sme dlhou chodbou a zahli doprava, keď sa to stalo. Začula som z diaľky slabý tlkot srdca. Tak je to pravda! On skutočne žije. Posledné metre som prekonala v túžobnom očakávaní. „Moja izba,“ šepla Jane a otvorila predo mnou dvere.

Vletela som dnu a zbadala som Carlislea. Postavil sa zo stoličky a natiahol ku mne ruku. „Bella, si v poriadku,“ vydýchol si. Viac som ho nedokázala vnímať. Zaujímal ma len môj syn. Vzdialenosť k posteli som takmer preletela.

„Zlatíčko,“ šepla som a dôkladne si ho obzrela. Všetky zranenia mal ošetrené - zlomeniny pevne obviazané a spálené miesta prekryté sterilnou gázou. Srdce mu bilo slabo, ale pravidelne. Pochopila som, že spí, alebo je v bezvedomí. „Bude v poriadku?“ otočila som sa na Carlislea. Prekonal vzdialenosť medzi nami a pevne ma objal.

„Verím tomu. Jeho organizmus je veľmi silný. Ach, Bella, bál som sa o neho, o vás.“ Odtiahol sa a dôkladne si ma prezrel. „Nie je ti nič?“ spýtal sa. Pokrútila som hlavou a znovu upriamila pohľad na syna. Napriek jeho stavu mi vnútro zaplavil pocit radosti a pokoja. Všetko je predsa lepšie ako smrť.

Kľakla som si k posteli a opatrne sa dotkla jeho ruky. Nereagoval, ale to som ani nečakala. Stačilo mi byť u neho. Cítiť, že je aspoň chvíľu v bezpečí. Pri mne, pri svojej matke.

Odtrhnúť od neho zrak ma donútil až pohyb v miestnosti. Jane prešla k posteli z jej druhej strany a opatrne si na ňu sadla. Dala si pozor, aby sa matrac nepohol, no aj tak mi to gesto strašne prekážalo. Nechcela som, aby bola tak blízko u môjho dieťaťa.

Zazrela som po nej, ale slová som si nedovolila. Predsa len sme boli v jej izbe, v jej hrade, v jej meste. Odkázaní na jej milosť či nemilosť. Len na nej záleží, čo s nami nakoniec bude. Desivá predstava.

Posunula sa na posteli bližšie k môjmu synovi a svoju ruku priblížila k tej jeho. Letmo sa ho dotkla a mne sa z hrude vydralo tlmené zavrčanie. Pozrela na mňa, ospravedlňujúco sa usmiala, ale ruku nestiahla. „Isabella, je to môj manžel,“ šepla.

To jej snáď dáva právo sa ho dotýkať? Vyvolala vo mne vlnu bezhraničného odporu, no pripomenula mi aj môjho manžela. „Kde je Edward?“ spýtala som sa.

„Popravde,“ pípla Jane a zasunula si za ucho neposedný prameň vlasov. „Prvé som bola za Edwardom, myslela som si, že s ním bude ľahšia práca, ale bol úplne nepríčetný. Hneď po mne skočil. Nedalo sa s ním hovoriť.“

„Ako si... s ním... naložila?“ vykoktala som zo seba. Mala som pocit, akoby mi hrudník zovrela neviditeľná sila. Ak ju napadol, určite na neho použila svoj dar. A to minimálne.

„Nič som mu neurobila,“ pousmiala sa a skĺzla pohľadom na môjho syna. „Neublížim jeho rodine. Viem, ako mu na vás záleží,“ povzdychla si a pozrela mi do očí. „Ak tu chceš Edwarda, musíš si po neho ísť sama. Teba bude počúvať.“

Okamžite som sa postavila, no potom som zaváhala. Kmitala som pohľadom medzi mojim synom, adoptívnym otcom a Jane. Nechcela som odísť, nechcela som moje dieťa znovu opustiť. „Bella, ja by som po neho išiel aj sám, ale bojím sa,“ šepol Carlisle, akoby pochopil moje rozpoloženie. Síce nerada, ale musela som s ním súhlasiť. Ak by sa Tonymu priťažilo, iba on mu dokáže pomôcť.

„Môžem priviesť aj Jaspera?“ riskla som otázku, aj keď som mala pocit, že už Jane až príliš pokúšam. Každú sekundu som očakávala návrat jej zlej stránky.

„Jasper išiel s Felixom zohnať nejakú krv,“ usmiala sa, „chcel vám všetko vysvetliť sám, ale nedokázal sa k vám priblížiť ani na dvadsať metrov. Vaše emócie ho zrážali na kolená,“ objasnila.

Viac som na nič nečakala. Nechcela som, aby Edward dlhšie trpel. Jane ku mne zavolala dvoch gardistov, aby mi ukázali cestu a potom sa vrátila do svojej izby. Bolo tak neuveriteľne ťažké nechať ju u môjho dieťaťa, ale aspoň tam ostal aj Carlisle. On by predsa zasiahol, ak by mu chcela ublížiť.

Moju lásku som našla skutočne v zlom stave. Nepríčetný sa zrazu zdalo ako dosť slabé slovo. Skočil dokonca aj po mne. Takmer som sa ho začala báť, ale našťastie sa rýchlo spamätal. Zovrel ma v náručí a niekoľko minút ma dusil v prisilnom objatí. Využila som ten čas a všetko som mu vysvetlila, ale nedokázal ma vnímať.

Domnelá strata syna ho priviedla na pokraj absolútneho zúfalstva. Netrvalo dlho a vzlykali sme spolu. Predsa len som vedela, že stále nemáme vyhraté. Volterra nie je miesto, kde sa môžeme cítiť v bezpečí. Nech už sa Jane vo svojej svetlej chvíľke správa akokoľvek dobre, je len otázka času, kedy sa vráti beštia.

Edward sa spamätal až po štvrť hodine. Na výraz v jeho tvári nikdy nezabudnem. Naposledy sa tak tváril, keď sa naše deti narodili. Úžas a šťastie z neho priam sálali. Z jeho cely sme vyšli ruka v ruke. Gardisti na nás stále čakali, ale neboli sami. Strach si ma našiel takmer okamžite.

„Isabella, Edward,“ zapriadol Aro a usmial sa.

„Pane,“ šepla som a hlboko som sa uklonila. K úklonu som stiahla aj Edwarda. Pre bezpečie môjho dieťaťa by som sa pokojne plazila aj na kolenách a úcta je jedna z vecí, na ktorú si vládca potrpí.

„Drahá, aká si zrazu vychovaná,“ zasmial sa a úspešne ignoroval zavrčanie môjho manžela. „To nič nemení na fakte, že si musíme niečo vyjasniť. Obaja ste moji hostia, kým sa váš syn uzdraví, ale potom by som ocenil, ak by ste odišli,“ povedal a pozrel na nás v očakávaní odpovede.

„Pane, ďakujem,“ pípla som a zhlboka som sa nadýchla, aby som si dodala odvahu. „A čo Tony?“ spýtala som sa. Nemôžem ho tu predsa nechať.

„Isabella, tvoj syn splnil všetky moje podmienky a môže si robiť, čo uzná za vhodné. Je dospelý, rozhodne sa sám,“ povedal a otočil sa na odchod.

„Ak bude chcieť ísť domov?“ vyprskol môj manžel. Pevne som mu stisla zápästie, aby sa začal správať primerane. Drzosť sme si nemohli dovoliť.

Aro sa na nás otočil a tváril sa, že Edwardov tón prepočul. „Anthony sa oženil a jeho domov je pri jeho manželke,“ zapriadol. Chcela som protestovať, ale kým som to stihla, pokračoval: „Jane ale nechce, aby bol akokoľvek obmedzovaný a ja jej rozhodnutie rešpektujem. Ak by sa chcel s vami vrátiť do USA, nikto mu nebude brániť.“

Vládca nám viac nevenoval pozornosť a ani ja som sa už na ďalšie otázky nezmohla. Nemohla som uveriť, že to môže byť pravda. Také šťastie sa mi zdalo priveľa. Skutočne si môžem vziať dieťa domov? Bez následkov? Bez protiopatrení?

Gardisti nás odviedli naspäť k izbe Jane. Pred dverami som zaváhala, ale rozhodla som sa zaklopať. O istú dávku slušnosti som požiadala aj môjho manžela. Videla som, ako to v ňom vrie, ale dokázal sa ovládnuť. Šlo predsa o nášho syna.

 

O dva dni neskôr

Za štyridsať osem hodín sa Tony prebral len trikrát. Ani raz s nami nehovoril. Nemal šancu. Carlisle vždy využil príležitosť a násilím do neho nalial čo najviac krvi. Vedela som, že je to pre jeho dobro, ale aj tak mi ten pohľad trhal srdce. Veď ledva stíhal prehĺtať.

Edward mal podobné pocity, ale najhoršie to znášala asi Jane. Sedela síce nehybne, s rukami zloženými v lone a usmievala sa, ale z hrude sa jej dralo tlmené vrčanie. Prekvapivo však nešlo o nijak desivý zvuk. Znelo to skôr zúfalo.

Celkovo ma jej správanie za posledné dni veľmi prekvapilo. Ona sa skutočne zmenila. Neverila som, že to niekedy priznám, ale Jane miluje môjho syna. Možno aj úprimne. Na také zistenie by mi stačilo oveľa menej, ako mi ukázala. No viac nikdy nie je na škodu.

Povzdychla som si a po šiestich hodinách som sa rozhodla pre zmenu polohy. Nie žeby som ju potrebovala. Postavila som sa zo zeme a poobzerala som sa po izbe. Už na začiatku ma prekvapil jej vzhľad, ale nemala som čas to vnímať.

Neviem prečo, ale vždy som si myslela, že Jane obýva nejaké pochmúrne miesto. Hodila by sa mi k nej zatuchnutá kobka. Skutočnosť je však úplne iná. Vkusne zariadenej izbe dominujú krémové farby. Veľa nábytku v podstate nemá. Len manželskú posteľ z masívneho čerešňového dreva, dva nočné stolíky a písací stôl so stoličkou. Na osobné veci si asi tiež nepotrpí. Zaujali ma len dve fotky. Presne nimi definovala, na kom jej záleží.

Na prvej bola s bratom v nejakom lese, úplne pri ňom žiarila šťastím. Vzala som do ruky druhú fotku a preskúmala na nej každý detail. Niekde hlboko vnútri ma zabolelo. Prepásla som svadbu vlastného syna. Bože, v obleku vyzerá skutočne perfektne. Zahľadela som sa na jeho oči. Iskričky v nich by som spoznala kedykoľvek. Prečo sa tvári tak nadšene? Prečo ju objíma takým majetníckym spôsobom?

Položila som fotku na jej pôvodné miesto a skĺzla som pohľadom na Jane. Robila to, čo posledné dni v podstate neustále. Dívala sa na môjho syna ako na boží obrázok a takmer bez dotyku ho hladila po ruke. Niektoré zranenia sa mu už zahojili. Iné chcú čas.

Z myšlienok ma vyrušilo až mierne zakolísanie Tonyho srdcového rytmu. Vedela som, že sa prebúdza a vedel to aj Carlisle. Okamžite sa postavil, vzal do ruky termosku a doslova ma odstrčil na bok, aby mohol do môjho dieťaťa násilne naliať ďalšiu krv. Čakal len, kým otvorí oči. Pripadal mi ako sup striehnuci na korisť.

Môj syn mal ale iné plány. „Neopováž sa,“ šepol zachrípnuto a až potom na nás pozrel. Carlisle sa zasekol v polovičke pohybu. Prekvapilo ho to isté ako nás ostatných. Tony niečo povedal prvýkrát.

Jane to hneď využila a pohladila ho po tvári. „Láska,“ pípla a neodpustila si absolútne zamilovaný pohľad. Čakala som od môjho dieťaťa nejaký prejav znechutenia. Márne. Miesto toho začal... Kriste, on začal normálne vrnieť blahom.

Musela som si odkašľať, aby som prerušila ich očný kontakt a môj syn si ma vôbec všimol. „Mami,“ vydýchol, kmitol pohľadom zo mňa na Edwarda a pulz sa mu okamžite zrýchlil. Ešte aj v jeho očiach som zbadala tú jedinú emóciu, ktorú som nečakala – strach.

Jane sa k nemu naklonila a stisla mu ruku. „Nechám vás,“ šepla a chcela sa postaviť z postele. Tony jej to však nedovolil, stiahol ju naspäť k sebe a pozrel na nás.

„Mama, otec, viem, že Jane poznáte, ale rád by som vám ju predstavil ako moju manželku,“ povedal a ja som zalapala po vzduchu. Jeho oficiálny tón ma zaskočil. Nemal by nám takto predstaviť len ženu, ktorú skutočne miluje?

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

4)  Bariss (29.01.2013 18:10)

Super!

3)  Petulka (22.01.2013 14:50)

Dokonaléé ..... :D nemôžem sa dočkat daľšej časti :)

2)  ada1987 (22.01.2013 10:28)

1)  Seb (21.01.2013 20:59)

Píšeš úžasně, musela jsem si to přečíst ještě jednou.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still