Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Zišla som posledné tri schody a moje telo samé spomalilo. Nedokázala som ho ovládať vôľou. Mozog zistil pravdu, no odmietal ju prijať. Chcel sa vyhnúť potvrdeniu faktov. Ku každému ďalšiemu kroku som sa musela nútiť. Dokonca som na chvíľu zavrela oči, akoby som dúfala, že keď ich otvorím, všetko bude preč. Celá scéna sa zmení a môj život sa vráti do normálu.

Pohľad Jane

Nikto nie je dokonalý. Vlastne... Možno...

Nie, ani ja nie som. Samozrejme mám k tomu blízko. Rovnako ako môj manžel a môj brat.

Donedávna by som do tejto skupinky upírov s minimom chybami zaradila aj Ara, ale potom, čo predviedol po našom návrate z dediny...

Zo začiatku to ešte nebolo také hrozné. Proste len prikázal, aby sme sa všetci zbalili. Normálny postup. Teda až kým nám nezadelil časový limit. Dal nám na to celú minútu. Všetci prítomní to zvládli, problém bol s tými, ktorí sa nenachádzali v tábore.

Aro vyriešil aj túto drobnosť. Napísal im lístok s oznamom, aby sa domov dopravili samostatne. Nie je zlatý?

„A čo Marcus?“ spýtal sa Alec s podivným úškrnom na perách. V podstate sa celá garda tvárila veľmi podobne. Len si na rozdiel od môjho brata zachovali istú nenápadnosť. Nikto si nevedel predstaviť vládcu pri cestovaní charterovým letom. Ja som ho bez plášťa ešte ani nevidela.

„Je dosť starý, zvládne to,“ odvrkol Aro a bez ďalších slov sa rozbehol k letisku, na ktorom sme pristáli a naše lietadlo tam stále čakalo.

Stíhať za ním by sa dalo považovať za nadupírsky výkon. Ja som si už vážne myslela, že nás tam nechá. Nereagoval vôbec na nič. Otázky boli zbytočné rovnako ako prosby. Chvíľu som uvažovala, či mu nepreskočilo. Ono by to nebolo tak úplne prvýkrát. Ak niekoho poznáte dvanásť storočí, zažijete si s ním kadečo.

Do lietadla nás nakoniec nastúpilo osemnásť. V Rumunsku sme nechali Marcusa a šesť gardistov. Tajne som dúfala, že má niekto z nich fotoaparát a napadne ho pre nás vládcu v civilnom oblečení zvečniť. I keď u takej bandy tupcov som o tom mohla len snívať. Ich možno ani nenapadne použiť lietadlo a dotrepú sa domov po vlastných. Odhadom za týždeň. Aj také sa už stalo.

Usadila som sa do pohodlnej koženej sedačky a sťažka som si povzdychla. Nie žeby sa na mne tie nabehané kilometre podpísali. Ja len absolútne neznášam, keď nemám všetky informácie. Vytáča ma to do nepríčetna. Veď ja som Jane! I keď moje priezvisko už nie je Volturi, stále mám rovnaké postavenie. Na taký prístup nie som zvyknutá. Prečo toľké tajnosti?

Prvých desať minút letu som sa cítila urazene a odstrčene. Možno mi bolo aj trošku smutno. Našťastie u mňa také emócie nikdy netrvajú dlho a ani dnes tomu nebolo inak. Hnev sa dostavil veľmi rýchlo. V duchu som si pekne ponadávala vo všetkých jazykoch, ktorými hovorím. Časom si budem musieť rozšíriť obzory. Ovládam ich plynne len šestnásť a to je na trojhodinový let skutočne málo.

Vulgarizmy mi došli už po hodine. Nervózne som sa pomrvila a pozrela som na brata. Tváril sa ako vždy. Absolútne flegmaticky. To ma vytočilo snáď ešte viac. „Nechýba ti niečo?“ spýtala som sa podráždene. Chcela som nadhodiť rozhovor o Arovom divnom správaní a bolo mi úplne jedno, že sedí len dve rady pred nami. Nech to pekne počuje. Aspoň sa uvedomí.

Alec sa na mňa otočil a obdaril ma jemným úsmevom. Hneď som pookriala, ja ho skutočne milujem. Zlepšenie nálady mi vydržalo, až kým neprehovoril. „Nemáš na telefóne nejaké dobré hry?“ spýtal sa. S podráždeným zavrčaním som vytiahla z vrecka mobil a podala som mu ho. „Ďakujem, si zlato,“ zasmial sa, vzal mi ho z ruky a začal si v ňom hľadať nejakú zábavku. Určite máme rovnaké gény? Ja tomu niekedy nemôžem uveriť.

Nakoniec som let prežila v relatívnom psychickom zdravý len vďaka mojej skvelej predstavivosti. V hlave som si prehrala asi tridsať možných scenárov zvítaní s manželom. Všetky končili v posteli alebo na zemi, na gauči, na kuchynskej linke, na vani...

Po pristátí som bratovi vytrhla mobil z ruky a nevedela som sa dočkať chvíle, keď konečne vystúpime a nabehne signál. Od vzrušenia sa mi klepali kolená. Tešila som sa na Tonyho hlas skoro tak veľmi ako na naše stretnutie.

„Jane, venuj sa ešte hodinu mne!“ vyprskol Aro a natiahol ku mne ruku. Ostala som na neho zízať v nemom úžase. Najprv som nechápala, čo po mne chce a keď mi to došlo, nenašla som správne slová. V hlave mi vírili len nadávky. Môj vzácny komunikačný prostriedok som mu podala so znechuteným odfrknutím.

„Alec,“ oslovil môjho brata a natiahol ruku aj k nemu.

„Máme veľké účty?“ spýtal sa Alec s úsmevom na perách a podal Arovi aj svoj mobil. Vládca sa s odpoveďou neobťažoval a ja som sa zmohla len na znechutené krútenie hlavou.

Hneď po vystúpení na nás čakali pripravené autá a nasledoval ďalší šok. Môj brat dostal do ruky lístok s adresou a inštrukcie, čo má vyzdvihnúť. Aro si z najtalentovanejšieho upíra spravil obyčajného poskoka. Celá garda sa na to dívala s pootvorenými ústami. Moja sánka padla tak nízko, až mi ju takmer oškrelo o zem.

Jediný, kto sa netváril zaskočene, bol práve Alec. Ten si udržal po celý čas pobavený výraz. Rozlúčil sa so mnou pusou na líce, vzal si jedno z áut a išiel splniť vládcove prianie. On má vážne splachovaciu povahu. Nasrať ho dokážem len ja. Vlastne to je asi môj ďalší dar.

Cestou do hradu som sedela vedľa Ara a dala som si záležať, aby som na neho poriadne zazerala. Bol však príliš zamyslený a ani si to nevšimol. Neskutočne ma tým znervóznil. Začínala som mať pocit, že sa nejedná len o nejaký jeho rozmar. Tváril sa, akoby sa skutočne niečo stalo.

„Otec, deje sa niečo?“ spýtala som sa, keď sme zaparkovali pred hradom. Dôverné oslovenie som zvolila schválne. Zvyčajne ho obmäkčí. Pohladil ma po ruke, no neodpovedal a ani na mňa nepozrel.

Otvoril dvere, vystúpil a obehol auto, aby otvoril dvere aj mne. Natiahol ku mne ruku a ja som ju prekvapene prijala. Aro nikdy nebol práve gentleman. Na rozdiel od môjho brata a manžela.

Moju ruku nepustil tých pár krokov do hradu a ani potom ako sme vošli. Zastavil pri prázdnom pulte recepčnej, otočil sa na mňa a počkal na ostatných gardistov. Tá otupenosť v jeho pohľade ma desila. Zovrelo mi pľúca aj žalúdok. Už som s istotou vedela, že je niečo zle. Len som netušila, čo to je.

„Jane, ľutujem,“ šepol bez známok emócií v hlase a pozrel na v polkruhu zoradenú gardu. „Drane, Mikael, Scott, Mark,“ oslovil gardistov, ktorí stáli najbližšie k nám. „Postaráte sa, aby sa odtiaľto nepohla, ostatní pôjdete so mnou,“ prikázal, pustil moju ruku a kým stihol ktokoľvek zareagovať, zmizol za dverami vedúcimi do pravého krídla hradu.

Štyria menovaní gardisti na mňa šokovane pozreli a ostatní nasledovali vládcu. Trvalo mi takmer sekundu, kým som dokázala vstrebať jeho slová. Spravil zo mňa väzňa. Prečo? Stratil so mnou trpezlivosť? Tak veľmi som ho sklamala?

Kmitla som pohľadom na mojich strážcov. Boli pripravení splniť prianie nášho pána, no netvárili sa vôbec nadšene. Dodržovali odo mňa pár metrový odstup. Vedeli rovnako ako ja, že ak by sa priblížili, nedopadnú dobre. Minimálne dvaja z nich. Viac by som spacifikovať nestihla. Môj dar môžem držať súčasne len na jeden cieľ.

Určite práve preto tu nechcel môjho brata. On by dokázal zbaviť vedomia celú gardu. Kvôli tomu ho Aro odpratal z cesty? Čo so mnou zamýšľa? Automaticky som siahla do vrecka a až potom som si uvedomila, že tam mobil nenájdem. Telefóny nám predsa vzal.

Začínala som sa skutočne báť. Takto sa ku mne nikdy nesprával. Veď ma má rád. Vždy mi to dával najavo, plnil moje rozmary. Dovolil mi svadbu i keď neschvaľoval môj výber partnera. Aj moje vegetariánstvo zvládol prekvapivo dobre. Alebo nie? Mohla to byť povestná posledná kvapka? Chce ma za to vytrestať?

To by som aj dokázala pochopiť. Len nech do toho, preboha, nezatiahne môjho manžela. On je v tom úplne nevinne.

Pomyslenie na Tonyho moju nervozitu len znásobilo. Zahľadela som sa na dvere, za ktorými zmizol Aro. Hypnotizovala som ich pohľadom, aby sa konečne otvorili a ja som sa dozvedela, čo si pre mňa osud pripravil.

Nečakala som vôbec dlho. Neprešli ani dve minúty a vládca sa vrátil. Okrem jeho zúfalého výrazu ma zarazilo aj jeho oblečenie. Mal na sebe len nohavice a košeľu. Plášť chýbal. „Jane, poď, prosím, so mnou,“ šepol. Okamžite som ho nasledovala. Zvolil síce rýchle tempo, ale ani to ma neodradilo od otázok.

„Prečo?“ spýtala som sa, keď sme prišli k schodisku do podzemia. Veľmi dobre som vedela, že sa tam nachádzajú cely a nechcela som v žiadnej z nich skončiť. Zastavil, otočil sa na mňa a položil mi ruky na ramená.

„Musel som nechať odviesť Caiusa do bezpečia. Nemohol som dovoliť, aby si ho zabila. O jeho osude môžeme rozhodnúť len my dvaja s Marcusom. Také sú naše zákony. Ak by si ich porušila...“

„Čože?“ prerušila som ho. Prečo by som, dopekla, chcela zabiť jedného z vládcov. Toho, s ktorým som strávila najviac času. Veď sme si vždy rozumeli. Spoločne sme sa vyžívali v...

Náhle moju myseľ zaplavila vlna poznania. Takmer ma položila na kolená. Aro ma musel zachytiť, aby som udržala rovnováhu. Existoval len jeden dôvod, prečo by som tak konala. „Jane, mrzí ma to,“ šepol.

Odstrčila som ho z cesty a rozbehla som sa dole po schodoch. V duchu som samú seba rýchlo presvedčila, že to nie je pravda. Stala sa len nejaká chyba v mojom úsudku. Všetko som iba zle pochopila. Takmer som sa pousmiala nad vlastnou panickou reakciou. U mňa je predsa prehnané konanie úplne bežné.

Chcela som zastaviť, aby som počkala na Ara a nechala si všetko vysvetliť, keď mi do nosu udrela známa vôňa. Príliš intenzívne. Tak silne je cítiť len krv. Jeho krv. Krv môjho manžela.

Zišla som posledné tri schody a moje telo samé spomalilo. Nedokázala som ho ovládať vôľou. Mozog zistil pravdu, no odmietal ju prijať. Chcel sa vyhnúť potvrdeniu faktov. Ku každému ďalšiemu kroku som sa musela nútiť. Dokonca som na chvíľu zavrela oči, akoby som dúfala, že keď ich otvorím, všetko bude preč. Celá scéna sa zmení a môj život sa vráti do normálu.

Žiadny zlom však nenastal. Predo mnou sa stále tiahla dlhá chodba volterského väzenia. Kamenné steny a pár príliš jasných svetiel dotváralo pochmúrnu atmosféru tohto miesta. Zvláštne, predtým som to tu mávala rada.

Ara som cítila tesne za sebou, ale nedokázala som ho vnímať. Zvuk jeho krokov pre mňa nebol zaujímavý. Túžila som počuť niečo úplne iné. S každým metrom som však strácala nádej.

Na konci chodby, pri vstupe do Caiusovej obľúbenej herne, stáli traja gardisti a ticho si medzi sebou šepkali. Mala som chuť na nich zvriesknuť, aby držali huby, ale stačilo, aby ma zbadali a stíchli sami.

A vtedy to prišlo. Konečne. K mojim ušiam sa doniesla tá najkrajšia melódia na tomto svete - buch, buch, buch. Tlmené údery jeho srdca. Z pľúc mi vyfučal vzduch, ktorý som v nich nevedomky zadržiavala. Moje nohy sa rozbehli samé. Posledných tridsať metrov som doslova preletela. Gardisti sa mi veľmi rozumne odpratali z cesty. Jeden z nich mi ešte stihol otvoriť dvere. Chápavý.

Prekročila som prah a zasekla som sa v polovičke ďalšieho kroku. Všetky moje obavy sa potvrdili a zliali sa do obrazu, ktorý sa mi naskytol. Felix sa skláňal nad postavou ležiacou pri stene oproti dverám. „Vypadni od neho,“ zavrčala som. Bolo mi jedno, že mu nechcel ublížiť. Zobudili sa vo mne všetky primitívne pudy. Chcela som len chrániť, čo mi patrí.

Felix okamžite ustúpil a uvoľnil mi výhľad na môjho manžela. Telo mu zakrýval Arov plášť, no podliatinami pokrytú tvár som videla viac než jasne. Zovreté pery prezrádzali, že má bolesti.

V stotine sekundy som bola pri ňom a kľakla som si na kolená. „Láska,“ pípla som. Hlas sa mi chvel tak veľmi, až som ho nespoznávala. Chcela som ho pohladiť, aby vedel, že som pri ňom, no nedokázala som zdvihnúť ruku. Telo mi zvláštne ochablo.

Otvoril oči a ja som zalapala po vzduchu. V jeho pohľade bolo toľko emócií. „Prišla si,“ šepol a jeden kútik vytiahol do úsmevu.

„To bude dobré, všetko bude dobré,“ presviedčala som viac seba ako jeho. Práve, keď som dopovedala, jeho srdce vynechalo úder, akoby mi chcelo protirečiť. Natiahla som ruku k lemu plášťa, ktorý prikrýval jeho telo a s vynaložením všetkých síl som ho uchopila. Potrebovala som vidieť, ako veľmi je zranený. Poznať s čím bojujeme.

„Nie!“ ohriakol ma, keď som mu ho začala zosúvať z tela. Jeho prianie som nemohla rešpektovať. Nie za takých okolností. Rýchlym pohybom som z neho plášť stiahla.

„Preboha,“ vydralo sa mi z pier. Nedokázala som ovládnuť vlastné slová. Vždy som vedela, čoho je Caius schopný. Veľakrát som sa na jeho zverstvách podieľala, ale zrazu som tomu nemohla uveriť. Hruď mi rozvibrovali tlmené vzlyky.

Zavrela som oči, aby som ten obraz vymazala z mysle. Zbytočne. Vryl sa príliš hlboko. Každý detail sa mi navždy uchoval v pamäti. Zlomené členky som poznala takmer okamžite. Rovnako ako otvorenú zlomeninu stehennej kosti. Veď kosť prenikla aj cez rifľovinu.

Najhoršie to však bolo od pása nahor. Popáleniny boli takmer všade. Na bruchu, na hrudi, na ramenách. Koľkokrát som tie miesta bozkávala? Maznala sa s jeho hebkou pokožkou? Ochutnávala ju?

Ruka mi podvedome vyletela na hruď. Na miesto, kde kedysi bilo moje srdce. Prečo mu to urobil? Ako mohol? Preboha, veď ho to muselo bolieť. Ešte bolí. A za to môžem len ja. Nemala som ho tu nechať samého, nemala som ho k sebe pútať. Mohol byť dávno doma. U rodiny a hlavne v bezpečí. Tam by mu nikto neublížil.

Až jemný dotyk na kolene ma donútil otvoriť oči. Skĺzla som pohľadom na Tonyho ruku a hneď na to do jeho očí. „Nebuď smutná,“ snažil sa ma utešiť. On mňa! Pritom to malo byť naopak. Ja som mala byť tá silná. Jemu ublížili a nie mne.

Vytesnila som z hlavy všetky zvuky a sústredila som sa len na dva podstatné. Na tlkot jeho srdca a na jeho dych. Hruď sa mu dvíhala príliš rýchlo. Akoby ani nebol schopný hlbšieho nádychu a o kyslík musel bojovať. Ešte horšie na tom bolo jeho srdce. Tĺklo slabo a príliš nepravidelne. Nepotrebovala som lekárske vzdelanie, aby som pochopila, že to vzdáva.

Umiera, prebehlo mi mysľou. Pochopenie pravdy ma na okamžik absolútne ochromilo. Predstava, že ho stratím zabolela niekde hlboko vnútri. Snáď v mojej duši? Spravila by som pre jeho záchranu čokoľvek na svete. Pokojne by som svoj život vymenila za ten jeho. No pre neho existovala len jediná záchrana. Tá, ktorú odsúhlasil ešte pred našou svadbou.

„Milujem ťa,“ šepla som s pohľadom upretým do jeho očí. Jemne prikývol a naznačil mi ústami rovnaké slová. Akoby snáď vedel, čo chcem urobiť a schválil mi to.

Priblížila som tvár k jeho krku a jemne sa oň otrela perami. Nikdy som sa nikoho nesnažila premeniť, no aj tak som vedela, že to dokážem. Inú možnosť som nemohla akceptovať. Bez zaváhania moje zuby preťali jeho pokožku a hneď na to aj krčnú tepnu. Krv sa mi dostala na jazyk a bola prekvapivo chutná. To som nečakala, no aj tak som sa ani raz nenapila. Sústredila som sa len na jed v mojich ústach a na snahu dostať ho do jeho krvného obehu.

„To stačí,“ ozval sa Aro za mojim chrbtom a položil mi ruku na rameno. Ani som nevedela, že je stále pri mne. Odtiahla som sa od krku mojej jedinej lásky a otočila som hlavu na otca. Musel pochopiť otázku v mojich očiach, pretože na ňu odpovedal: „Určite je to dosť,“ ubezpečoval ma.

Stisla som Tonyho ruku a znovu som sa stretla s jeho smaragdovým pohľadom. Nová vlna bolesti v jeho očiach sa nedala prehliadnuť. Tak začína premena? Ostatní predsa vždy kričali a zmietali sa. „Páli ma krk,“ šepol a oči mu zaplavili slzy.

Pozrela som na miesto, kde predtým spočívali moje zuby a preľakla som sa. Pokožka jeho krku bola spálená od môjho jedu a ďalší z rany stále vytekal. Možno práve kvôli šoku som reagovala pomalšie ako Aro. Ten zo seba strhol kus vlastnej košele a začal vytekajúci jed utierať. Nedbal ani na to, že látka sa rýchlo prepálila.

„Asi sa nemôže zmeniť. Jeho vlastný jed vytlačil ten tvoj,“ šepol Aro, keď tá hrôza konečne skončila. Trvalo mi pár sekúnd, kým som jeho slová dokázala vstrebať. Upír z neho nebude a ja...

„Láska,“ hlas môjho manžela prerušil tok mojich myšlienok. „Pobozkaj ma,“ požiadal prekvapivo pevným hlasom. Moje telo reagovalo samé. Priblížila som tvár k tej jeho a jemne som spojila naše pery. Neodtiahla som sa ani, keď moje pľúca pohltili ďalšie nekontrolovateľné vzlyky.

Tušila som, čo robíme i keď som sa s tým nedokázala zmieriť. Ten jediný bozk obsahoval všetku našu lásku, všetok cit, ale hlavne z neho priam sálalo lúčenie. Niekde hlboko vnútri som vedela, že je koniec. Ja som však nemohla prestať dúfať. Uchýlila som sa k niečomu, čo som nerobila tisíc rokov. Prosila som Boha o zľutovanie. Napriek tomu, že som toho nebola hodná, dovolila som si dúfať v zázrak.

Odpoveďou na moje modlitby bolo len ticho. Sekundu, dve, desať. Nič viac iba hrozné ticho. Ním sa mi osud vysmieval priamo do tváre. Miestnosťou sa ozývali len moje vzlyky. Už viac úder jeho srdca nezaznel.

Odišiel. Opustil ma. Pre nás nebude žiadne naveky. Jeho život skončil. Viac už nebudeme spolu, nepobozká ma, nepohladí. Nevypočujem si z jeho úst žiadne slová, žiadne vyznania.

Chcela som sa postaviť, no nemala som na to síl. Aro ma musel podoprieť. Nenašla som odvahu pozrieť do jeho tváre. Nechcela som vidieť ľútosť. Tú som v tej chvíli nepotrebovala. Prekvapivo som netúžila ani po pomste. Za mňa ju zariadia iní. Okolo seba som sa obzerala z úplne iného dôvodu. Skúmala som možnosti. Hľadala som čokoľvek, čo by pomohlo ukončiť moju teraz už zbytočnú existenciu.

Lenže nikde nič. Len pri stene sa tlačili piati gardisti. Tí, ktorí môjho manžela poznali. Bránili by sa, ak by som ich napadla? Asi nie. Bránili by aspoň Ara? Asi áno, no i tak by ma pritom nezabili. Bohužiaľ. Čakala by ma za jeho napadnutie poprava? Pochybujem. Na to mu na mne príliš záleží. Ospravedlnil by môj čin zármutkom. Nezabil by ma minimálne kvôli môjmu bratovi.

Myšlienka na brata mi pripomenula vlastnú sebeckosť. Nemôžem ho predsa opustiť. Alebo... „Jessy?“ spýtala som sa a kmitla som pohľadom k Arovi.

„Mení sa na upíra, tvoj manžel ju uhryzol. Aleca som poslal za ňou. Mal by tam už byť,“ informoval ma a mne sa prekvapivo uvoľnilo dýchanie. Aspoň jeden pár čaká šťastie. Môj brat ma už nepotrebuje. Bude žiť pre ňu. Ona mu pomôže, aby sa zmieril s mojou smrťou.

Ale ako to mám ukončiť? Ako sa mám zbaviť tej neznesiteľnej bolesti na hrudi? Ako mám zabrániť môjmu srdcu, aby sa trhalo na miliardu kúskov?

Odpoveď na moje otázky prišla sama. Náhle a nečakane. Rýchle kroky po chodbe ma prinútili k úsmevu. Vôňu prichádzajúcich museli zaznamenať všetci v miestnosti, no len ja som ju dokázala dokonale zaradiť. Cullenovci. Určite Tonyho rodičia a ešte niekto.

Čo tu robia a ako sa dostali cez stráže? Kde je vlastne zvyšok gardy? Poslal ich Aro preč, aby mi doprial relatívne súkromie?

Do dverí vpálil ako prvý Edward a hneď za ním jeho žena. Ich odhodlaný výraz veľmi rýchlo vystriedal šokovaný. Čas akoby sa spomalil. Sekunda sa natiahla na toľko udalostí...

Isabella zavrčala a vrhla sa smerom ku mne. Aro jej chcel zastúpiť cestu, no ja som ho odstrčila nabok. Nemohla som si nechať vziať vidinu vykúpenia. Naši gardisti sa pohli k nám, ale nemali šancu. Delila ich príliš veľká vzdialenosť.

S ich pohybom mi to došlo. Možno mi Isabella stihne vziať život, ale ako to dopadne pre ňu? Ako sa zachová Aro a zvyšok gardy? Veď ju zabijú a aj jej rodinu. Kvôli mne umrú tí, ktorých chcel môj manžel chrániť. Za akúkoľvek cenu, za každých okolností.

Spravila som rýchli pohyb do boku a ten ma čiastočne zachránil. Nedosiahla na moju hlavu. Zasiahla len ruku. Bolesť mi podlomila kolená a stratila som rovnováhu. Vďakabohu, na druhý pokus nemala šancu. Skončila ukotvená na zemi. Nespravil to však žiadny z gardistov. Na počudovanie ju znehybnil Jasper. Prečo to urobil?

Melu, ktorá vznikla, bolo ťažké aj vnímať. Edward sa snažil pomôcť manželke, ale nedostal sa k nej. Dvaja gardisti ho pritlačili k stene. Ďalší dvaja si vzali na starosť Isabellu. Jasper sa nebránil a stačil na neho jeden.

Carlisle sa do bojov nezapojil. Akoby si ich ani nevšímal. Zaujímal ho len jeho vnuk. „Ako dlho je to takto?“ spýtal sa a s jeho slovami sa prerušil aj všetok pohyb v miestnosti. Isabella a Edward sa prestali metať. Aj ich zaujímala odpoveď.

Kým som sa zmohla na nejaké slová, predbehol ma Aro. „Necelých päť minút,“ šepol a kmitol pohľadom k zvyšným Cullenovcom. „Odveďte ich do ciel,“ prikázal gardistom.

Reagovať ma prinútilo až bolestivé syknutie, ktoré patrilo Isabelle. „Neublížte im,“ vykríkla som. Nemohla som dopustiť, aby trpeli. Viac než doposiaľ. Dostať ich preč však bolo najlepším riešením. Nechcela som, aby čokoľvek rušilo Carlislea pri práci. I keď podľa výrazu v jeho tvári som vedela, že je jeho snaha márna.

Tridsať stlačení hrudníka a dve vdýchnutia. Stále dookola. Dokázala som sa sústrediť len na jeho pohyby. V duši mi klíčilo malé semienko nádeje. Držalo ma pri živote, pri vedomí. Veď on je náš najlepší lekár. Má tristo rokov praxe. Pozná telo svojho vnuka ako nikto iný. Pozná jeho ľudskú časť.

Po pár minútach sa odtiahol a všetka moja nádej sa zmenila na prach. Chcela som prosiť, aby neprestával. Padnúť pred ním na kolená a donútiť ho pokračovať. Zastavil ma len zvuk, ktorý všetko zmenil. Jeden dokonalý a hlavne samostatný úder srdca.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

tamias01

1)  tamias01 (14.01.2013 19:03)

Co to je za konec rozně jsem se vyděsila, že Tony umře. Když ten jed nefungoval vyděsila jsem se hrozně a pak já byt na mistě Jane nechtěla bych bez něj žít.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse promo