Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Vládca ešte pár sekúnd chrlil nadávky a potom sa ako mihnutím čarovného prútika upokojil. Nenávistný výraz vymenil za kamennú masku. Môj strach tým len znásobil. Naivne som dúfal, že ma zabije v afekte. Len pár minút bolesti a rýchla smrť. Asi som ho podcenil.

Pohľad Anthony

Telo sa mi zachvelo slasťou hneď, ako mi prvý dúšok krvi zaplavil hrdlo. Ten pocit nevystihovali žiadne slová, žiadne ho neboli hodné. Všetky pôsobili priam drzo prislabo. Lepšiu krv som v ústach ešte nemal. Jej chuť zahrala na chuťové poháriky neobyčajne vášnivú melódiu.

Bez akýchkoľvek pochýb som spoznal jediné. Toto je spievajúca krv. Tá moja. Určená len pre mňa. Moje vlastné nebo skryté v tak dlho odopieranej tekutine. Prečo som si to nevšimol už skôr? Až tak vôňu otupila jej choroba? Chuť našťastie neovplyvnila. To by bola skutočná škoda. Veď niečo také upír zažije možno raz za celú existenciu. A teraz prišla moja chvíľa.

Nakoniec sa našlo jedno slovo vystihujúce pocity v mojom tele. Vtieravo sa mi vnucovalo do mysle. Až prekvapivo rýchlo ju ovládlo. Rozkoš, rozkoš, rozkoš, rezonujúco dunelo zo všetkých strán.

V rovnakom okamihu mi zovrelo srdce aj pľúca. Všetko bolo tak intenzívne a zároveň tak nesprávne. Príliš sa to podobalo pocitom pri milovaní. Vzrušeniu a extáze. Nič z toho by som nemal cítiť. Nie teraz a hlavne nie bez nej. Bez Jane.

Poblúznenie veľmi rýchlo vystriedala panika. Čo sa deje? Čo to, dopekla, robím? Otvoril som oči a prudko odskočil. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, by sa dal prirovnať len k  nočnej more. Najhoršie predstavy sa preniesli do reality. Navždy sa zapísali do mojej mysle, do mojich spomienok.

Obraz, na ktorý do smrti nezabudnem. Telo priateľky bez známok života. Krv na vani, na podlahe, na mojich rukách, na mojej duši. Vrah a jeho obeť. Ja a Jessy. V jednej miestnosti. Navždy zneuctenej hrozným skutkom.

Naplo ma na zvracanie. Ruka mi automaticky vyletela k ústam, no nemal som čo vydáviť. Našťastie. Nezniesol by som, ak by som toto miesto ešte viac pošpinil. V ušiach mi dunel len tlkot vlastného srdca. Akoby ani nebilo v hrudi. Akoby sa usídlilo v hlave a robilo v nej nepredvídateľné kotrmelce. Ten hluk bol neznesiteľný.

Možno preto mi uniklo niečo bežne tak nepodstatné, no teraz viac než udivujúce. Pomalý, priam nepatrný pohyb. Pohyb jej hrudníku. Jeden prekrásny nádych. Známka života.

Vzdialenosť medzi nami som prekonal v stotine sekundy. Moja nádej sa potvrdila okamžite, ako sa z môjho tela vytratili fyziologické prejavy paniky. Prestalo mi hučať v ušiach a ja som si mohol vychutnať úchvatný zvuk. Do ticha zaznel úder jej srdca ako tá najkrajšia melódia.

Zakázal som si myslieť, zakázal som si emócie. Radšej som sa zameral len na potrebné úkony. Strhol som zo seba tričko a aj opasok upevňujúci zlomené rameno. Tričko skončilo na dva kusy. Pevne som jej nimi obviazal zápästia, aby som zastavil krvácanie. Každá ďalšia kvapka krvi by ju mohla stáť život.

Jednu ruku som jej vložil pod kolená a druhú pod paže. Vyzdvihol som si ju do náručia a pomaly sa postavil. Nevážila takmer nič, no aj tak mi v zlomenom ramene nepríjemne šklblo. Kosť sa ešte úplne nezrástla. Na to vždy potrebuje aspoň jeden celý deň. „Urobíme z teba upírku, sľubujem,“ šepol som. Presviedčal som skôr seba ako ju.

S každým pohybom sa jej vôňa uvoľňovala do vzduchu a ja som sa v nej strácal. Dvakrát som sa cestou do izby dokonca pristihol, ako sa nakláňam nad jej krčnú tepnu. Okamžite som trhol hlavou a pokúšal som sa vytesniť z hlavy myšlienky na jej chuť, na dokonalú zmes prúdiacu  v jej žilách. Nešlo to vôbec ľahko. Príliš ma vábila.

Položil som ju na posteľ. Nohy aj ruky som jej podložil vankúšmi a perinami, aby ich mala vyššie ako srdce. Potreboval som, aby to málo krvi, čo v nej ostalo, prúdilo hlavne životne dôležitými orgánmi.

Vystrel som sa, nervózne si rukami zašiel do vlasov a pozrel na jej mŕtvolne bledé telo. A teraz čo? Poskytnúť prvú pomoc nebolo ťažké, ale ako mám zariadiť premenu? Mohla ubehnúť maximálne minúta odvtedy, ako som ju uhryzol, ale aj tak sa už mala začať meniť. Aspoň teoreticky. Prax išla vždy mimo mňa.

Zrýchlene som si prehral všetko, čo som o premene čítal a aj počul od Carlislea. Nemalo by to byť ťažké. Podľa všetkého stačí uhryznúť, nevysať a premena v upíra začne. Ja som uhryzol, nevysal a premena nikde.

Možno môj jed nie je dosť silný. Veď ja nie som ani skutočný upír. Stále som na pol človek. Čo ak ju premeniť nemôžem?

Alebo má v tele jedu príliš málo a musím do nej dostať viac. Inak určite neprežije. Takú stratu krvi dlho nevydrží. Potrebovala by transfúziu a Caius ju ťažko vezme do nemocnice.

Prišlo mi absolútne nereálne priblížiť sa znova k jej krvi, no nemal som na výber. Zhlboka som sa nadýchol a snažil sa psychicky pripraviť na to, čo musím urobiť. Nesmieš sa napiť, opakoval som si v duchu. Kašli na to, vysaj ju do poslednej kvapky, odpovedal upír vo mne. Nie je nič lepšie ako schizofrénia. Odporúčam.

Vzal som do ruky jej zápästie, odmotal z neho kus môjho trička a začal sa modliť. Aróma krvi sa zvírila vo vzduchu a miesto ďalších slov modlitby mi z hrdla vyšlo tlmené zavrčanie. Úžasný začiatok.

Okamžite som sa odtiahol a nasucho prehltol. Ako ju mám, dopekla, znova uhryznúť? Veď jej krv je taká lahôdka. Možno keby som si doprial len jeden malý dúšok, nemuselo by to ešte vadiť. Tiež mám právo na trochu radosti.

Otriasol som sa nad vlastnými myšlienkami. Presne som vedel, kedy hovorí upír vo mne. Ktoré nápady mi tak vnucuje. O správnosti akých činov ma presviedča. Kiežby sa táto moja časť dala umlčať. Najlepšie navždy.

Ak sa nedokážem odtiahnuť, všetko zničím. Vystavím utrpeniu každého, na kom mi záleží. Jane, Aleca a aj moju rodinu. Ako zareaguje otec, ak ma Alec zabije? Ťažko veriť, že pochopí jeho dôvody. Strhne sa boj a zomrie niekto ďalší. Niekto na kom mi priveľmi záleží. Všetko kvôli mojej slabosti. To nesmiem dovoliť!

Bez ďalšieho zaváhania som si pritiahol jej zápästie k perám a zahryzol. Všetok jed, ktorý som mal v ústach, skončil v jej krvnom obehu bez toho, aby som sa z nej napil. Príjemne som prekvapil sám seba, no len na chvíľu. Červená clona mi zastrela videnie hneď, ako som sa od nej odtiahol. Dostal som sa na hranicu, za ktorou niet návratu. Neviditeľná sila ma priťahovala naspäť k jej tepne, k jej krvnému obehu.

Pozbieral som posledné zvyšky odhodlania, vyskočil na nohy, vbehol do kúpeľne a zavrel za sebou dvere. Musel som od nej preč. Inak by som ju určite zabil.

Na predýchanie som si nevybral najlepšie miesto. Hneď môj pohľad upútala krv na zemi. Mňam. Bolo by veľmi divné vziať si slamku a vypiť zvyšky? Tú krv už nepotrebuje a taká pochúťka by nemala ostať nevyužitá. Veď je to škoda.

Zvláštne, ale moje myšlienky ma neznechutili. Prekážalo mi len, že tú slamku skutočne nemám. Riešenie sa naskytlo samo. Stačí si predsa kľaknúť a zem jednoducho...

Lístoček od Jessy ma zaujal skôr, ako som dokončil vlastné zvrátené predstavy. Prešiel som k umývadlu a opatrne ho vzal do rúk. Na chvíľu som zaváhal. Príliš jasne sa mi vybavili jej posledné slová, jej vyznania.

Stačilo prečítať prvé slovo a moje obavy sa rozpadli.

Alec,

neviem, či niekedy budeš mať možnosť toto čítať, ale chcem, aby si vedel, že moje posledné myšlienky patrili tebe. Tak ako moje srdce. Moja smrť má spustiť reťazovú reakciu a to nesmiem dovoliť. Radšej sa zabijem sama, nevidím iné riešenie, aby si navždy len netrpel. Mrzí ma, že som ti to nikdy nepovedala osobne. Milujem ťa. Teraz to už viem.

Jessy

Privrel som oči a stisol k sebe pery. Nemala si siahnuť na život! Samovražda nikdy nie je správne riešenie. Nech už jej úmysly boli akokoľvek dobré, nedomyslela následky. Takmer našu skazu len urýchlila. Nevedome. Nemohla tušiť, že sa zobudím. Nie je upír, aby chápala, čo s nami robí vôňa krvi.

Zložil som lístok na polovičku a strčil si ho do vrecka. Musím vymyslieť, ako ho dostanem k Alecovi. Chcem, aby si ho prečítal. Má na to právo. I keď neviem, či mu po našej smrti bude opätovaná láska útechou. Bohužiaľ, vyznanie si z jej úst nevypočuje. K večnému životu určite nesmerujeme. Dlho sa neutají, čo sa tu stalo.

Ticho preťal ženský výkrik. Snáď prvýkrát v živote ma niekoho bolesť potešila. Premena začala. Už ma jej krv nebude lákať. Neexistuje viac šanca, aby Caiusovi vyšiel jeho zvrátený plán. Určite bude mať radosť. Hlupák.

Otvoril som dvere do izby a s potešením nasal do pľúc vzduch. Nádhera. Sladkastá vôňa jedu prehlušila jej vlastnú arómu. Ešte pár hodín a bude sa tu dať normálne dýchať. Otočil som tvár na kameru a neodpustil som si jedno žmurknutie. Pobavený úškrn som si ušetril na osobné stretnutie s vládcom. Aspoň ho poriadne vytočím, kým nás zabije.

Prešiel som k posteli, sadol som si a vzal som Jessy za ruku. Po celom tele jej vystupoval pot, po tvári tiekli slzy, telo sa chvelo bolesťou a z úst sa drali stony. Ako rád by som si to s ňou vymenil. Ako rád by som ju ochránil. Sľúbil jej večný život po boku Aleca, no na nič z toho som nemal právo. Nič z toho sa nestane.

„Jessy, Alec a Jane ostanú spolu. Ich vzťah sa nezničí,“ vyslovil som jediné slová útechy, ktoré mi napadli. Krátke ticho mi napovedalo, že som volil správne. Aspoň na pár sekúnd sa napriek bolesti pousmiala. Naklonil som sa nad jej tvár a vtisol som jej bozk na čelo.

„Vrátim sa za desať minút,“ sľúbil som a pustil jej ruku. Ak napísala lístok ona, asi by som sa mal rozlúčiť aj ja. Rodičia si zaslúžia pravdu.

Poobzeral som sa po izbe, postavil sa a prešiel k stolu. Papier a pero čakali len na mňa. Asi ich Jessy neodložila, keď dopísala svoj list. Posadil som sa a sťažka si povzdychol. Kde začať?

Nakoniec mi tri listy zabrali len pár minút. Úprimnosť je jednoduchšia ako lož. Dopísal som práve, keď sa na chodbe ozvali štyri páry krokov. Mali naponáhlo. Rýchlo som vytiahol z vrecka list od Jessy a spolu s tými mojimi ho strčil pod podnos s jedlom. Snáď ho bude odnášať Cody. Inak sa listy nedostanú k príjemcom.

Dvere sa sprudka otvorili a vpálil do nich Caius spolu so svojimi prisluhovačmi. Tváril sa presne podľa očakávania. Maximálne vytočene. Nestihol som ani žmurknúť a prudko ma prirazil k stene.

„Ty jeden bastard, všetko si zničil,“ zasyčal s hlavou pár centimetrov od mojej tváre. Strach vo mne vzbudil okamžite, no aj tak som si neodpustil žiarivý úsmev.

„Tešíš sa na stretnutie s Jane?“ spýtal som sa pobavene. Odmenou za moje slová mi bola prudká facka. Ak by ma nedržal pri stene, asi to neustojím a zosypem sa. Zatemnilo sa mi pred očami a v ústach som pocítil vlastnú krv.

Vládca ešte pár sekúnd chrlil nadávky a potom sa ako mihnutím čarovného prútika upokojil. Nenávistný výraz vymenil za kamennú masku. Môj strach tým len znásobil. Naivne som dúfal, že ma zabije v afekte. Len pár minút bolesti a rýchla smrť. Asi som ho podcenil.

„Pohráme sa,“ zapriadol nadšene a bez varovania ma pustil. Musel som sa zachytiť steny, aby som udržal rovnováhu. „Niekto sa postarajte o tú chuderu,“ prikázal a kmitol pohľadom na Jessy.

„Ja to urobím, pane,“ vyhŕkol Cody. Caius aj dvaja ďalší strážny na neho prekvapene pozreli. „Vždy som ju chcel,“ dodal rýchlo. Sexuálny podtón jeho poznámky ma zamrazil až hlboko v kostiach. Napriek obavám mi ostávalo len veriť, že jej neublíži. Snáď naďalej platí strana, ktorú si zvolil. Ak Jessy zachráni, Alec mu to stonásobne vráti a on to určite vie.

„Dobre,“ prikývol vládca a pozrel na ďalších dvoch strážnych. „Doveďte mi hračku do pracovne. Mám s ním veľké plány,“ zasmial sa. Smrť bude dlhá a pomalá, prebehlo mi mysľou. Aspoň sa pripravím na večnosť v pekle. Tam končia všetci vrahovia.

 

Pohľad Edward

Od rozhovoru s Nessie ubehlo osem hodín a ja som netrpezlivo civel na hodinky. Tlačil som pohľadom minútovú ručičku, aby sa konečne dostala na dvanástku. Posúvala sa neuveriteľne pomaly. Mrcha jedna.

Asi za to mohlo moje rozhodnutie do šiestej rána nepanikáriť. Dokonca som synovi prestal volať každé dve minúty. Obmedzil som sa na dvanásť telefonátov za hodinu. Vždy sa ozvala len odkazová schránka. Už neponúkala ani možnosť zanechať odkaz. Pravdepodobne sme ju preťažili. Mobilný operátori vôbec nemyslia na takéto situácie. Je normálne povoľovať maximálne sto odkazov?

Podľa mňa nie je. Hlavne, ak má niekto veľkú rodinu. Aj keď musím priznať, že z tej našej som odkazy zanechával len ja a Bella. Ostatní sa prejavov paniky zdržali. Teda okrem Rosalie. Tá ešte stále neprekonala prvotný šok. I keď nejaké známky zlepšenia som v jej mysli zaznamenal. Vzduchoprázdno vystriedali vražedné sklony. Za dve minúty si dokáže predstaviť trhanie Jane na štyridsať rôznych spôsobov a potom vždy začne od začiatku. Ako pokazený prehrávač. Stále dookola rovnaké scény. Krása pozerať.

Sledovať jej myseľ je každopádne veľmi inšpirujúce. Ach, kiežby sa jej predstavy preniesli do skutočnosti. Jane zabijem skutočne rád. Môj syn sa môže dívať. Snáď ho poteší, až tá mrcha zaplatí za všetko, čo mu urobila.

Edward, oslovila ma Alice v myšlienkach. Pretočil som očami a hneď ju zablokoval. Nemal som na ňu náladu. A už nikdy mať nebudem. Z nejakého dôvodu si totiž myslí, že ak mi bude ukazovať dookola Tonyho svadbu, zmením názor na Jane. Poslednú dobu sa psychické poruchy v našej rodine značne rozšírili. Len u Alice ju neviem správne pomenovať. Žeby paranoja?

Moja sestra sa prejavila ako správna kožná choroba. Napriek tomu, že som po nej netúžil, ona si ma našla. Rozrazila dvere a vletela mi do izby. „Edward,“ pípla so strachom v hlase. Jej tón ma upútal.

„Deje sa niečo?“ spýtal som sa. Uprela na mňa svoj vystrašený pohľad a nervózne si napravila tričko.

„Aro nie je vo Volterre,“ šepla. Priložil som si ruku k ústam a naoko som zívol. Síce jej slová vysvetľovali, prečo Carlislea k Arovi včera neprepojili, ale inak boli úplne zbytočné. Ja si chcem ísť po syna a nejaký Aro ma nezaujíma.

Prešla k posteli, posadila sa a prebodla ma svojimi zlatými očami. „Edward, Volterru nevidím, a preto som sa nesnažila sledovať Arove rozhodnutia, ale napadlo ma, že to skúsim a podarilo sa. Aro opustil hrad a  teda aj svoj štít.“ Zhlboka sa nadýchla a pomaly vydýchla. „Je na misii a s ním aj Alec a Jane,“ dodala.

Trvalo pár sekúnd, kým mi jej slová došli. Jane predsa mala byť ešte päť dní na svadobnej ceste. So svojim väzňom. S mojim synom. Tam sme ho mali nájsť. Osamote len s ňou. Stačilo by sa jej zbaviť a jeho vziať domov. Taký bol môj plán. No ten teraz úplne zlyhal.

Niečo ma však zarazilo oveľa viac. Kde je teda moje dieťa, keď nie je s ňou? Drží si ho niekde pod zámkou ako domáce zvieratko, alebo... V mieste, kde kedysi tĺklo moje srdce, ma nepríjemne zabolelo. Alebo ho zabila.

Priskočil som k Alice a prudko som ju chytil za ramená. „Kde je môj syn?“ vyprskol som. Vôbec som sa nedokázal ovládať. Bolo len dobre, že môj krik privolal ostatných členov rodiny. Inak by som jej nechtiac ublížil.

Prvý do izby vbehol Jasper a odtrhol ma od svojej ženy. Skončil som prišpendlený k stene. Jeho vrčanie prerušila až Alice. „Edward, vieš, že tak moje vízie nefungujú. Vidím len rozhodnutia. Nikto z nich nespravil rozhodnutie týkajúce sa Tonyho. Riešia len misiu.“ Na dôkaz svojich slov mi znova prehrala všetky vízie. Už som jej myseľ neblokoval.

Ramená mi ochabli a Jasper ma hneď pustil. Prebehol som pohľadom ostatných z rodiny. V izbe okrem nás troch stála len Bella a Carlisle. Ostatní sa tlačili na chodbe. Všetci čakali na moje slová a bezpochyby celý predchádzajúci rozhovor počuli.

„Chcel som ísť do Volterry a nenápadne zistiť, kde je môj syn.“ Pozrel som na Bellu a natiahol som k nej ruku. „Náš syn,“ opravil som sa. Spravila krok ku mne a vletela mi rovno do náručia. „Myslel som, že bude sám s Jane a nebude problém ho odtiaľ dostať. No teraz netuším, kde môže byť a či je vôbec v poriadku.“

„Jane by mu neublížila, možno je v ich dome,“ ozvala sa Esme. Keby tie slová vyslovil ktokoľvek iný, odmením ho zavrčaním, ale na mamu som si to nemohol dovoliť. Na druhej strane niečo na jej slovách dávalo zmysel. Možno ho Jane nechala v ich dome a určite ho nestráži veľa gardistov.

„Musím ho vidieť, ja to už nevydržím,“ šepla Bella a pevnejšie sa ku mne pritiahla. Pohladil som ju po chrbte a povzdychol som si. Jej pocity som dokázal pochopiť veľmi dobre. Cítil som sa podobne. Neistota je najhoršia.

„Tak teda ideme konečne do Volterry?“ spýtala sa Rosalie. Vyšla z nej prvá veta po šiestich dňoch. Možno preto sme na ňu všetci prekvapene pozreli.

„Ale žiadne unáhlené reakcie,“ neodpustil si Carlisle svoju obľúbenú poznámku. On a jeho diplomatické riešenia za každých okolností.

„Idete, ale len štyria,“ pípla Nessie na chodbe. Trvalo jej pár sekúnd, kým vošla do izby. Bola bledá a jednou rukou si masírovala hrudník. V druhej držala štyri vytlačené rezervácie na letenky. „Vo Venezii je festival. Viac leteniek nemali voľných,“ šepla.

Bella ma okamžite pustila a prešla k dcére. „Zlatko, je ti niečo? Nie si chorá?“ spýtala sa. Bože, je tak frustrujúce nevidieť dcére do hlavy.

„Mami, som v poriadku, ver mi. Len sa musíte ponáhľať.“ Podala Belle do ruky jednu letenku. Druhá skončila v rukách Carlislea a tretia Jaspera. Kým som stihol namietať, natiahla ku mne ruku s poslednou. Vzal som si ju a vďačne som sa pousmial. Úprimne by som lepšiu zostavu nezvolil. Hlavne, ak nemôžeme ísť všetci.

Proti jej rozhodnutiu prekvapivo nikto nenamietal. Všetci sa bez rečí evakuovali. Carlisle a Jasper zapadli do svojich izieb, aby sa zbalili a ostatní si išli zháňať letenky na neskorší termín. Osamel som v izbe s dcérou a manželkou.

Bella balila so svojimi vecami rovno aj tie moje a ja som sa mohol viac sústrediť na Nessie. Ak by bola normálne dieťa, pomyslím si, že je chorá, ale u nej niečo také nepripadalo do úvahy. Sedela na našej posteli so sklonenou hlavou a neprestávala si trieť hrudník.

„Nessie, čo ti je?“ spýtal som sa. Odpoveď som síce tušil, no nechcel som si ju pripustiť. Vlastne som trochu dúfal, že mi nepovie pravdu. Som strašný slaboch.

Zdvihla ku mne zrak a ja som okamžite zbadal v jej očiach slzy. „Mám pocit, že niečo strašne dôležité strácam,“ pípla.

„Strácaš, alebo si už stratila?“ vypadlo zo mňa a aj mne ruka podvedome vyletela na hrudník. Presne som vedel, čo je to pre jej život tak dôležité. Vlastne kto to je.

„Neviem,“ šepla. Tie slová a  jej pohľad ma takmer položili na kolená. S bratom je spojená od narodenia nepochopiteľnou silou a ak má zlý pocit, ktorý sa ho týka, nemožno to ignorovať.

Z posledných síl som Belle vytrhol z ruky oblečenie, šmaril som ho do tašky a zazipsoval som ju. Nastal čas dozvedieť sa pravdu. Večer o siedmej sme vo Volterre.

 


 

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole.

Znenie listov, ktoré Tony písal, sa dozviete v ďalšej kapitole.

Nabudúce pohľad Jane a pohľad Tonyho. Snáď sa u tej kapitolky uvidíme. Ešte by som rada upozornila, že neberiem do úvahy časové posuny medzi USA, Talianskom a Rumunskom. Príde mi to tak lepšie zrozumiteľné.

Dovoľte mi, aby som vám ešte popriala šťastný nový rok.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

3)  Bariss (07.01.2013 17:11)

Nádhera:D Tak krásně překvapivý a živý příběh

2)  Suzana (04.01.2013 14:32)

Díky,že to přežila.Doufám,že ho ostatní zachrání.Piš piš,jsem na tom závislá.Díky je to super

tamias01

1)  tamias01 (03.01.2013 14:16)

Uf tak Jessypřežije, ale co Tony snad se mu nic zlé nstaně a Jane si na tom zákeřném upírovi smlsne.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward - screen