Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Uvoľnená atmosféra nám vydržala po celý čas, kým sme spoločne bojovali so zložitým zapínaním pracky môjho opasku. Zaujímavé, Jane to vždy zvládla do sekundy. Asi mala lepšiu motiváciu.

Pohľad Anthony

Jessy na mňa upierala pohľad, akoby na mojej tvári niečo hľadala. Možno len nemo žiadala ubezpečenie. Čakala v mojom výraze prísľub toho, že všetko zvládneme. Ten som jej však nemohol dať. Chcel som k nej stočiť zrak, no chýbala mi odvaha. Ťažko sa dívať do očí niekomu, kto má umrieť mojou rukou. Niekomu, koho nazývam priateľom a napriek tomu ho nedokážem ochrániť. Pred sebou samým. Pred monštrom vo mne. Pred vlastnou podstatou.

Hanbil som sa však za niečo úplne iné. Za niečo oveľa horšie. Desatinu z každej sekundy som sa na ten okamih tešil. S nadšením som si predstavoval chvíľu, v ktorú konečne okúsim jej krv. Koľkokrát som o tom tajne sníval? Uvažoval, či chutí rovnako lahodne, ako vonia? Túžil po tej božskej tekutine prúdiacej v jej žilách?

Každá v mysli položená otázka ma viedla len k jednému záveru. Ja jej nedokážem odolať. Na to nemám síl. Chýba mi ovládanie. Nikdy som ho dostatočne netrénoval. Neskúšal vlastné hranice. Stačí kvapka jej krvi a nezastaví ma nič. Nebude pre mňa existovať žiadne priateľstvo, žiadne svedomie.

Zabijem ju a až potom precitnem. Budem žiť ešte dosť dlho na to, aby som pochopil, čo som urobil. Vlastne mi postačia aj sekundy. Tie dokážu byť niekedy nekonečné. Dlhé a ťaživé. Hlavne, ak zničím život všetkým, na ktorých mi záleží.

To sa nesmie stať, omieľalo sa mi v mysli dookola. Ešte aj srdce v podivne pravidelnom rytme šepkalo len tie slová.

Zhlboka som sa nadýchol a pomaly vydýchol. So vzduchom nahromadeným v pľúcach som vypustil aj posledné štipky vlastnej hrdosti, posledné kúsky vzdoru v mojom vnútri. „Nerob to, prosím,“ požiadal som. Môj hlas znel presne tak zúfalo, ako som sa cítil. Len mi to bolo úplne jedno. Pokojne by som sa plazil aj na kolenách, ak by ho to potešilo a zmenil by rozhodnutie.

„Bojíš sa smrti?“ spýtal sa Caius pobavene. Iste, že bojím. Hlavne teraz, keď viem, aký je život krásny, aké je skvelé byť zamilovaný. Práve preto nemôžem dopustiť, aby Jane nič nezostalo. Nesmie stratiť mňa aj brata. To si nezaslúži.

„Nenávidíš ma, tak prečo chceš, aby ma zabil Alec? Môžeš to predsa urobiť sám. Po svojom,“ šepol som. Majster v mučení iste vie, ako si môže niekoho smrť vychutnať. Nech si pokojne užije.

„Lákavé,“ zapriadol a na chvíľu sa zamyslel. Moje srdce sa zatiaľ pokúšalo vyskočiť mi z hrude. Nie som práve zástanca bolesti. Tej vlastnej a ani nikoho iného. „To by však nesplnilo účel,“ povzdychol si a pozrel na Jessy. Ja som na niečo podobné stále nenašiel odvahu. Stačilo mi počuť melódiu jej srdca, aby som vedel, ako sa bojí.

„Ju môžeš nechať odísť. Nikdy sa nevráti. Je chorá, zomrie o pár týždňov aj sama,“ odporoval som mu. Vynechal som len malú drobnosť. Jessy som už dávno dal kontakt na Carlislea. Snáď by ho po odchode vyhľadala, aby ju premenil.

Caius otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, no hneď ich zas zavrel.

Jeho váhanie mi dodalo odvahu k ďalším slovám. „Napíšem Jane a Alecovi list. Budú si myslieť, že sme ušli spolu, že sme sa na nich vykašľali a milujeme sa. Nikdy sa nedozvedia...“ Pri posledných slovách sa mi zlomil hlas. Príliš živo som si uvedomil, ako tým Jane ublížim. Raním jej city, zlomím jej srdce. Spravím nešťastnou tú, ktorú zo srdca milujem.

Už len pri tej predstave mi zovrelo žalúdok. Dovolil som, aby ma na chvíľu pohltilo zúfalstvo. Len na pár sekúnd som privrel oči, kým som sa spamätal. Nemám predsa na výber. Musím sa pokúsiť zachrániť aspoň niečo.

Veď nestratí brata! Ostane jej láska k nemu a to vôbec nie je málo. Pri troche šťastia po mne ani nebude smútiť. Môj list ju prinúti, aby ma nenávidela. V písaní lží som nadobudol slušnú prax už doma. Stačí napísať presný opak toho, čo si skutočne myslím a kamufláž je vytvorená.

Psychopatický úsmev na vládcovej tvári mi dal nádej. Vyzeral, akoby si moju smrť už predstavoval. Nadšenie vôbec neskrýval. Zahral som mu na tú správnu strunu. Vlastne možno na tú jedinú, ktorú má. Na tú úchylne zvrátenú. Nefalšovaný pocit hrôzy sa vo mne miesil spolu s úprimným nadšením.

Bohužiaľ som sa tešil priskoro. Vyrovnal tvár do kamennej masky a zabodol do mňa svoj chladný pohľad. „Nie!“ vyprskol. „Nič sa meniť nebude. Jane a Aleca musíme pripútať k Volterre. Príliš nás ohrozujú.“

„To nie je pravda, sú vám verní,“ nesúhlasne som pokrútil hlavou. Ara milujú ako otca. Nezradili by ho. Veď to on ich premenil. Zachránil pred bolestivou smrťou.

„Naivný hlupák,“ odfrkol si a pozrel na stráže. „Vypadnite!“ prikázal im. Všetci traja jeho prisluhovači predviedli okamžitú evakuáciu. Vlastne upíria rýchlosť v ich podaní nabrala úplne nový rozmer.

Jessy od ľaku srdce vynechalo úder. Položil som ruku na tú jej a jemne zatlačil. Chcel som jej ukázať, že som pri nej. Priam citeľne sa uvoľnila. Dych sa jej spomalil a tep nabral na pravidelnosti. Takmer som si povzdychol nad tým, ako mi stále verí. Ona o mne nepochybuje. Len dokedy. Príde čas, keď začne. O pár dní sa jej zmením pred očami. V to, čo skutočne som. Zabijak túžiaci iba po krvi.

Caius sa ešte pár sekúnd díval na dvere, ktorými vyletela jeho stráž. Skoro som neovládol nutkavú potrebu skočiť mu po krku. Využiť príležitosť, keď je konečne sám. Jeden na jedného by som možno mal šancu. Len určite nie u neho. Nie u upíra, ktorý bol v boji majstrom skôr, ako sa vôbec narodili moji starí rodičia.

Neuvážené kroky som si zakázal. Potrebujem plán. Na jeho vymyslenie treba čas. Uvoľnil som zovreté päste a poslušne čakal, kým zas vládca obráti svoju pozornosť na nás. Nemusel som vôbec dlho.  S pobaveným úsmevom k nám otočil tvár.

„Anthony, čo myslíš, že videl Aro v Alecovej mysli v deň, keď si vás pozval do svojej pracovne?“ spýtal sa. Jeho otázka ma zaskočila. Veľa som toho vtedy nevnímal. Existovala pre mňa len Jane. Príliš som sa bál, že ju stratím a vychutnával si okamžiky s ňou. V obave, či nie sú posledné.

Ušlo mi snáď niečo? Nejaká podstatná drobnosť? Za pár sekúnd som si v mysli detailne prehral celý ten deň. Prekvapením som vydýchol. Všetko do seba zapadlo. Alecov sľub pomoci, Arov na chvíľu pobúrený výraz a hlavne jeho príliš jemné podmienky.

„Vyhrážku,“ odpovedal som, no znelo to skôr ako otázka. Stále som tomu nemohol uveriť. Skutočne kvôli nám zašiel až tak ďaleko?

„Presne tak,“ prikývol. „Ak by vás Aro nenechal spolu, odišiel by a vás vzal so sebou,“ znechutene si odfrkol.

„Ale Aro mu sľúbil Jessy aj môj život skôr, ako videl jeho myseľ,“ neodpustil som si poznámku. Potom predsa nešlo o vyhrážanie v pravom zmysle slova. Alec veľmi presne vedel, čo robí. Určite si práve preto najprv kládol podmienky. Nechcel v Arovi vyvolať pocit poníženia.

„A nie je to jedno?“ osopil sa na mňa. „Nemôžeme mu viac veriť. Vždy dá pred vernosťou prednosť láske k nej,“ pohŕdavo pozrel na Jessy, „citom k sestre a teda aj tvojim potrebám.“ Jeho slová ma zarazili rovnako, ako používanie množného čísla. Určite nemá na mysli seba a svojich poskokov. Im by zásluhy na tomto zvrátenom pláne nepripisoval.

Takže je v tom aj Aro, napadlo mi jediné logické vysvetlenie. Mal som na to prísť oveľa skôr. Veď práve on odpratal Jane a Aleca z hradu a s nimi takmer celú gardu. Som ja vážne hlupák. Veril som, že ich skutočne miluje a záleží mu na ich šťastí.

To však znamená...

Nevrátia sa, kým Jessy nezabijem. Majú k dispozícii neobmedzený čas. Aro sa o to postará. „Chápem,“ šepol som. V podstate som jedným slovom vyjadril všetky svoje pocity. Konečne mi to došlo. Vlastná naivita mi strelila pár faciek.

Ja som skutočne sníval o šťastí. Dúfal som v rozprávku po boku Jane. Pery sa mi samé roztiahli do hysterického úsmevu. Nedokázal som to ovládnuť. Veď on ma opantal ako malé decko. Dôveroval som vládcovi Volterry. Najmocnejšiemu a najzákernejšiemu z upírov.

„Vedel, čo sa stane, keď Jane viedol k oltáru?“ spýtal som sa. Netuším prečo. Tá otázka mi vypadla bez premýšľania. Akoby to nebolo jedno. Akoby na tom vôbec záležalo. Možno som len potreboval vedieť, aký zvrátený skutočne je.

Veď sa na našej svadbe usmieval. Nazýval ju dcérou. Dokonca nám poprial šťastie. O to horšia sa mi jeho zrada zdala. Caius na svadbu aspoň neprišiel. Na začiatku ukázal, čo si o našom vzťahu myslí. Už vtedy som mal začať pochybovať, no ja som veril, že sa proti rozhodnutiu Ara a Marcusa nepostaví. Jeho neúčasti na svadbe som neprikladal váhu. Naivne.

„Aro,“ pobavene vyslovil jeho meno a pretočil očami. „Ten by sa na niečo také skvelé nikdy nezmohol. Necháva sa príliš ovládať citmi,“ odfrkol si. Je to skutočne pravda? Nevie o tom?  Podivne sa mi uvoľnili pľúca. Dýchanie sa zdalo zrazu o poznanie ľahším. Na našej situácii sa síce nič nezmenilo, ale aspoň Jane nezradil ten, komu verí. Jej otec.

„Tak to asi nebude nadšený,“ šepol som. Caius mu raz bude musieť podať ruku. Skôr či neskôr sa všetko prevalí. Naveky to neutají.

„Už s tým nebude môcť nič urobiť. Vy dvaja budete po smrti a Alec s Jane natrvalo pripútaní k Volterre. Oni sú bezmedzná záruka našej moci. Pochopí, ako dobre som urobil. Ešte mi poďakuje. Časom určite. Dovtedy sa mu jednoducho vyhnem,“ zapriadol nadšene, široko sa usmial potešený vlastným plánom a pozrel na hodinky.

O ďalší rozhovor som sa nesnažil a on tiež nie. Asi už povedal všetko, čo mal na srdci. Odišiel a ostal po ňom len jeho sladkastý smrad. Nepríjemne ma dráždil v pľúcach. Bolo mi z neho na zvracanie. Možno až po jeho odchode mi všetko došlo. Zarezonovalo to v mojom vnútri. Sedel som a bez hnutia civel pred seba. S ním predsa odišla aj moja posledná nádej na zmenu jeho rozhodnutia.

„Niečo vymyslíme,“ šepla Jessy a prebrala ma z podivného delíria. Chcel som jej niečo dosť nechutné odvrknúť, ale pohľad do jej očí mi v tom zabránil. Toľko odhodlania som nečakal. Od nej nie. Hanba si našla cestičku do každej bunky môjho tela. Ak to nevzdala ona, nemal by som ani ja.

Pokúsil som sa o aký-taký úsmev a vyskočil na nohy. Pri sedení som sa cítil podivné slabý. Potreboval som cítiť nejakú energiu. Pripomenúť si, že ešte žijeme. Kým obaja dýchame, nie je koniec.

Prudký pohyb mal presne opačný účinok. V ramene mi nepríjemne šklblo a z očí vytiekla jedna osamotená slza bolesti. Jessy zareagovala takmer okamžite. Postavila sa a spravila krok ku mne.

„Máš to zlomené?“ spýtala sa a natiahla ruku k môjmu ľavému ramenu. Obaja sme zaváhali. Ona nevedela, či sa ho smie dotknúť a o mňa sa znenazdajky pokúšala dávno stratená hrdosť. Vždy si vedela vybrať najnevhodnejšiu chvíľu. Veď je absolútne nelogické, aby som sa pred ňou hanbil priznať slabosť. Tak ma to bolí. Prečo sa hrať na hrdinu?

„Mohla by si mi, prosím, pomôcť vyzliecť tričko,“ požiadal som. Za iných okolností by som ho zo seba bez váhania strhol, ale tu som žiadne náhradné nemal.

„Iste,“ šepla, chytila lem môjho trička a začala mi ho pomaly vyhŕňať. Dostala sa až na hruď, keď sa jej na tvári usídlil veľavravný úškrn. „Ak by sme to tu náhodou prežili, tak za toto ma Jane roztrhá na kúsky,“ zasmiala sa a opatrne mi pomohla pretiahnuť tričko cez zdravú ruku a hlavu. Z ľavej ruky som si ho už stiahol sám.

„Neblázni, Jane vôbec nie je žiarlivá,“ reagoval som podobne divným humorom a skĺzol pohľadom na svoje rameno. Podliatina spôsobená zlomeninou nabrala krásne fialový odtieň. Našťastie ruka mala stále prirodzený tvar a nebolo ju treba naprávať. To by som si totiž užil kopu zábavy.

„Ani Alec nie je žiarlivý, to budú mať v rodine,“ pípla pobavene a skĺzla pohľadom na moje bedrá. Nestihol som ani nechápavo zvraštiť čelo a siahla po pracke na mojom opasku. Okamžite som jej chytil ruku. Zase odtiaľ potiaľ. „Nechcem umrieť ako panna,“ zapriadla zmyselne a vo mne by sa v tom momente nikto krvi nedorezal.

„Jessy, ale...“ vykoktal som zo seba ledva dve slová, keď ku mne znovu zdvihla zrak. Jej pobavený výraz mi stačil, aby som pochopil.

„Musíme ti to niečím upevniť,“ šepla a ja som jej pustil ruku. Rozosmiali sme sa takmer naraz. Asi sme to obaja skutočne potrebovali. Aspoň na chvíľu zatlačiť frustráciu a pocit beznádeje niekam do ústrania. Zúfalstvo dokáže privodiť podivné stavy.

Uvoľnená atmosféra nám vydržala po celý čas, kým sme spoločne bojovali so zložitým zapínaním pracky môjho opasku. Zaujímavé, Jane to vždy zvládla do sekundy. Asi mala lepšiu motiváciu.

Opasok bol nakoniec skvelý nápad. Rameno ním skončilo upevnené o trup. Už sa nepohlo s každou drobnou vibráciou a bolesť sa citeľne zmenšila. Jessy mi ešte pomohla natiahnuť tričko tak, aby rukáv pre ľavú ruku ostal prázdny a sadla si naspäť na posteľ.

Ďalších desať minút sme si dokázali v rozhovore udržať relatívne dobrú náladu. Asi je niečo pravdy na tom, že pred blížiacou sa smrťou je čas na krásne spomienky. Väčšina tých našich patrila našim partnerom. Jessy hovorila o Alecovi vždy len krásne a s úctou. Možno preto som sa odhodlal k otázke, ktorá ma už dlho ťažila.

„Prečo ho vlastne nemiluješ?“ spýtal som sa. Ja viem, srdcu sa nedá rozkázať, ale na svadbe sa k sebe skutočne mali. Síce sa stále nesprávali ako skutočný pár a ani raz sa nepobozkali, či nepohladili, ale niečo medzi nimi viditeľne iskrilo. Ich pohľady a úsmevy boli iné. Také otvorenejšie. Prirodzenejšie.

Jessy o stupienok zbledla a úsmev jej zmizol z tváre. Pár sekúnd neodpovedala a ja som sa započúval do jej značne rozhodeného srdcového rytmu. Sakra, to som vážne nechcel. Zbytočne som nám pokazil pokojnú chvíľu.

Jej mlčanie a z tela vyžarujúca frustrácia sa na mňa preniesli veľmi rýchlo. Už som sa nadychoval, aby som to nejako zahovoril, keď sa ozvala ona.

„Mali by sme si pospať.“ Postavila sa, obišla posteľ, odostlala si na jej ľavej strane a zadívala sa na svoje oblečenie. „Bude ti vadiť, keď budem spať v spodnej bielizni? spýtala sa bez toho, aby na mňa pozrela.

„Nie,“ odpovedal som úprimne. Mňa už dávno dokáže rozrušiť len jediná polonahá žena. „A prepáč,“ dodal som takmer nečujne. Nereagovala. Možno moje posledné slová ani nepočula.

Viac som nič nepovedal. Otočil som sa jej chrbtom, aby sa mohla vyzliecť a vkĺznuť pod perinu. V duchu som si ešte párkrát vynadal za moje neuvážené slová. Ani som netušil, koľko vulgárnych výrazov poznám. Rodičia by boli nadšení.

Netrvalo dlho a perina zašuchotala. „Ďakujem,“ šepla a prevalila sa na posteli. Pochopil som to ako znamenie a s povzdychnutím som na ňu znovu pozrel. Ležala na boku, otočená k stene, s perinou vytiahnutou až pod bradu. Pohľad na ňu vo mne zanechal zvláštny pocit. Niekde hlboko vo vnútri nepochopiteľne zabolel.

Tá priepasť, ktorá medzi nami znenazdajky vznikla, ma desila. Priam nelogicky bola spôsobená jednou hlúpo volenou vetou. Nechcel som ju uraziť ani sa jej dotknúť, no napriek tomu som v nej niečo zlomil, niečo jej pripomenul. Chlad vyžarujúci z jej tváre ma o tom príliš jasne presvedčil.

Prešiel som k voľnej strane postele, vzal z nej vankúš a hodil si ho na zem. Po krátko zaváhaní na zemi skončila aj perina. „Môžeš spať so mnou, miesta je tu dosť,“ pípla. Až ma otriaslo. Je hlas znel tak cudzo. Nebol v ňom ani kúsok nejakej emócie.

„Zem je fajn,“ šepol som a rovno si ľahol, aby som svoje tvrdenie vyskúšal v praxi. Po pár sekundách sa mi vlastné slová vyvrátili. Zem je tvrdá a značne nepohodlná. Asi preto nie je bežne určená na spanie. S ťažkým povzdychnutím som sa otočil na pravý bok.

Hľadaním pohodlnej polohy som strávil takmer pätnásť minút. Vcelku mi to vyhovovalo. Mohol som zamestnávať mozog len hlúposťami. Raz ma tlačilo na boku, raz na lopatkách. Asi by bolo jednoduchšie využiť jej ponuku a ľahnúť si k nej, ale nejako som sa k tomu nemohol odhodlať. Jane by sa to nepáčilo.

Pritom bolo tak nezmyselné uvažovať v našej situácii nad žiarlivosťou mojej manželky, no ja som napriek tomu mal príliš citeľné zábrany. Niečo som jej sľúbil a nehodlal som to porušiť. Mne by sa tiež nepáčilo, ak by s niekým spala v jednej posteli. I keď pri nej o spánku nemôže byť reč.

S Jessy sme zaspali takmer naraz. Možno ma upokojil tlkot jej srdca, ale skôr to bolo jej pravidelný dych. Stačilo s ňou zladiť nádychy a výdychy a spánok sa rýchlo dostavil. Nebol však vôbec pokojný. Budil som sa každú chvíľu.

Asi preto som neprepásol šramotenie zámok na dverách. Otvoril som oči, ale so stávaním som sa neobťažoval. Upír za dverami vo mne nedokázal vzbudiť strach. Cody vošiel a v jednej ruke držal zakrytú tácku.

„Doniesol som vám niečo jesť,“ povedal a skenoval môj výraz. Veľmi rozumne očakával pokus o útok.

„Nič neurobím,“ šepol som a zdvihol sa do sedu. Jeho by som možno dokázal zložiť, ale ktovie, v akej časti hradu sa nachádzame a koľko je tu ďalších strážnych. Položil tácku na stôl a na nepríjemne dlhú dobu sa na mňa zadíval. V jeho karmínových očiach sa zračila žiadosť, ktorú som nedokázal identifikovať.

„Som rád,“ usmial sa po chvíli a zamieril naspäť k dverám. Kmitol som pohľadom na kameru zabudovanú v stene a zas na jeho vzďaľujúci sa chrbát. Nudí sa Caius natoľko, aby nás stále sledoval, alebo si pozrie záznam, len ak Jessy zabijem? Zachytáva len obraz alebo aj zvuk?

Nakoniec som sa rozhodol. Stratiť nemám čo. „Cody, moja žena nie je hlúpa. Zistí si, kto všetko v tom mal prsty,“ povedal som. Asi nie je najlepšie začínať rozhovor vyhrážkou, ale vsadil som na jeho strach z Jane.

Zastavil a otočil sa. Nepozrel však na mňa, ale na tácku s jedlom. Kým som stihol čokoľvek ďalšie povedať, vybehol na chodbu a s buchnutím za sebou zavrel dvere. Nezabudol ani na zámky. Škoda.

Na jedlo som nemal ani pomyslenie, ale aj tak som sa postavil a prešiel k stolu. Ten jeho pohľad mi príliš nedával zmysel. Čo mi chcel naznačiť? Odklopil som vrchnák zakrývajúci obsah tácky a hneď ho zas zavrel. Kura, hranolky, šalát a lístok.

Celým telom mi prebehla vlna adrenalínu. Uchopil som tácku do rúk a natočil sa chrbtom k stene s kamerou. Znovu som nadvihol vrchnák a vzal si do rúk jednu hranolku. Kým som si ju dával do úst, rýchlo som prečítal úhľadné písmo na malom papieriku.

Aro kontroluje dianie v hrade každý deň. Keď sa ozve, pokúsim sa s ním hovoriť.

Prekvapením som vydýchol. On nám skutočne pomôže. Dnes, zajtra, možno pozajtra sa Aro dozvie, čo sa tu deje. A potom...

Zrazu som nevedel, či sa mám tešiť, či radšej báť. Možno sa Arovi nápad jeho brata zapáči a bude s ním súhlasiť. Potom len o život príde niekto ďalší. Cody. Za zradu svojho pána.

Úprimne som ľutoval posledné slová, ktoré som mu povedal. On nám chce pomôcť a  odo mňa sa dočkal len vyhrážok. Ešte raz som nadvihol vrchnák a znovu si prečítal lístoček. Nejako som takému šťastiu ani nedokázal uveriť.

Príliš rýchlo som začal dúfať v šťastný koniec. Vedel som si živo predstaviť moju ženu s výrazom Boha pomsty, ako sa skláňa nad Caiusom. Ach, aká zábavná predstava. Nechcel by som byť v jeho koži.

Nastal čas zbaviť sa dôkazového materiálu. Lístok som si strčil do úst spolu s ďalšou hranolkou. Asi som vážne videl príliš veľa filmov, ale nič lepšie ma nenapadlo. Bohvie, či pri tej kamere niekto stále nesedí. Papier nakoniec chutil veľmi podobne ako nesolené jedlo. Bezvýrazne.

Jessy sa na posteli pomrvila a prehodila nahé stehno cez perinu. Vzhľadom na okolnosti spala viac než pokojne. Najradšej by som ju zobudil a podelil sa s ňou o tú nádej, ktorá zaplavila moje vnútro, ale nemal som na to srdce. Radšej nech sa poriadne vyspí. Ešte nás čaká pár krušných chvíľ.

Codymu môže zabrať niekoľko dní, kým sa s Arom spojí. Ak sa Aro rozhodne pre návrat, bude to trvať minimálne ďalší deň. Koľko dokopy? Tak týždeň? Pokojne aj dva. To nejako vydržím. Len nech nezačne krvácať.

Položil som tácku s jedlom na stôl a vrátil sa k môjmu provizórnemu lôžku. Ľahol som si na chrbát a zadíval sa na strop. Všetko bude dobré, presviedčal som sám seba. Dokážeme to. Stačí na chvíľu prekonať sám seba. Nasal som do pľúc vôňu v miestnosti. Jej vôňu. Nebude to jednoduché, ale ona predsa nie je jedlo. Je to moja priateľka, životná láska môjho švagra.

Aro sa určite vráti, aby nám pomohol. Miluje Jane. Miluje Aleca. Nezradí ich. To by snáď neurobil.

Zaspával som s ústami plnými jedu a s miernym úsmevom na perách. Bezsenný spánok bol priam úžasný. Nikde nič, len prázdno a tma. Akoby čas ani neubiehal.

Razom sa všetko zmenilo. Obrazy mi zaplavili myseľ neuveriteľnou rýchlosťou. Oslepujúce svetlo priťahovalo pohľad. Nič viac len svetlo. Okolie neexistovalo. Len ja a to svetlo. A v ňom... Wau. Tvár som nevidel, ale postavu som poznal okamžite. Chcel som na ňu zavolať, ale nedokázal som sa prinútiť k slovám. Hlboký nádych a stále nič. Vzduch do mojich pľúc neprúdil. Prečo?

V okamihu svetlo zmizlo. Ostala len ona. Moja láska. Jane. Na dosah ruky. Tak strašne som sa chcel pohnúť a vziať ju do náručia, ale telo odmietalo vykonávať pohyby. Na krátku chvíľu mi pozrela do očí a hneď na to niekam dole. Okamžite som jej pohľad nasledoval.

Po bledej pokožke ruky jej tiekol pramienok krvi. Jasný a žiarivo červený. Veď to nie možné! Panika mi zovrela útroby. Ona predsa nekrváca. Nemôže. V jej žilách dávno neprúdi krv. Pokus o ďalších nádych dopadol úspešne. Ďalší zmysel obavu len potvrdil. Preboha, ona skutočne krváca a ja... Veď ja mám na ňu chuť.

Nepríjemný zvuk mi podráždil sluch. Trvalo mi pár sekúnd, kým som si uvedomil, čo to je. Stačilo zavrieť ústa a nastalo ticho. Môj vlastný krik ustal. Otvoril som oči a rýchlo sa posadil. Len sen, len sen, obyčajný sen, opakoval som si v duchu.

Tak prečo ju stále cítim. Vôňu krvi. Usádza sa mi na jazyku, vnára sa do chuťových pohárikov. Žiadostivo ma priťahuje. Volá k sebe. Čo to, sakra, znamená?

Vyskočil som na nohy a preletel izbu pohľadom. Kde je Jessy? V okamžiku som stál pred dverami kúpeľne.

„Prosím, nie. Prosím, toto sa mi len zdá,“ vydralo sa mi z pier, kým som otvoril dvere. Vôňa krvi mi neskutočnou intenzitou udrela do tváre, ústa zaplavila pachuť jedu, z hrude vyšlo tlmené zavrčanie. Úpír sa prebudil. Zatemnil vnímanie. Lístoček na umývadle pre mňa nebol zaujímavý. Zachytil som len posledné slová teraz nepodstatného textu. Veď koho by zaujímalo jeho celé znenie?

...nevidím iné riešenie, aby si navždy len netrpel. Mrzí ma, že som ti to nikdy nepovedala osobne. Milujem ťa. Teraz to už viem.

Jessy

Okolie prestalo existovať. Všetko zastrela červená clona. Krásne zvýrazňovala farbu krvi na bielej podlahe. Úchvatný kontrast. Nad vaňu som sa sklonil s potešeným úsmevom. Zákusok krásne rozvoniaval. Sám sa upiekol len pre mňa. Jessy z oboch zápästí unikala blahodarná tekutina. Aké plytvanie.

Našťastie srdce ešte nevzdalo svoj boj. Tĺklo slabo a nepravidelne. Stále však v nej ostalo dosť krvi aj pre mňa. Odhrnul som jej vlasy z krku a zaboril zuby do krčnej tepny. Slasťou som privrel oči.


Veľmi pekne ďakujem za komentáre k predchádzajúcej kapitole.

Rada by som vám popriala prežitie šťastných a krásnych vianočných sviatkov. Snáď si v tento čas pokoja dostatočne odpočinutie a splnia sa vám všetky vaše priania.

Ospravedlňujem sa, že mi kapitola s takýmto koncom vyšla práve na toto krásne obdobie, ale predsa ešte nič nie je stratené.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

tamias01

1)  tamias01 (26.12.2012 19:48)

To né ať z ní Tony udělá upíra nebo cokoli jen to musí dopadnout dobře prosím.:'-(

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek