Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Nemohol som sa na to pozerať. Vzal som si zo stola fľašu vodky a vypadol som do priľahlého parčíku. Vybral som si najkrajšiu lavičku v okolí. Prepadala ma únava a nejaká zvláštna psychická vyčerpanosť. Dnes toho bolo na mňa trochu veľa. Naivne som čakal, že môj odchod preruší ich nezmyselné sebatrýznenie a trochu sa uvedomia. Ale asi zbytočne. Prvý dúšok vodky nebol práve najchutnejší, ale druhý sa už dal vydržať.

 

Kapitola 18+

Pohľad Anthony

Svadba prebehla na môj vkus až príliš hladko. Možno som paranoidný, ale stále som čakal, kedy sa niečo pokazí. No nič neprichádzalo. Všetci si poslušne nastúpili do áut a odišli do reštaurácie. Moja rodina v jednom a vládcovia s Felixom v druhom aute. Alec išiel s Jessy a mne Jane hodila kľúče od svojho čierneho Jaguaru. Dosť ma to prekvapilo. Auto si vždy šoférovala sama. Dívala sa naň niekedy s väčšou láskou ako na mňa. Oškrieť jej tohto miláčika, tak ma asi roztrhá na malinkaté kúsky. Pud sebazáchovy ma prinútil na chvíľku zaváhať.

Ale zase taká ponuka sa neodmieta. Hlavne, ak som nešoféroval pekných pár mesiacov. Nastúpil som za volant, naštartoval a zaradil spiatočku. Prevodovka hlasno zaplakala. „Prepáč, na také radenie nie som zvyknutý,“ šepol som a radšej na ňu ani nepozrel. Strach mi to nedovolil. Úprimne som čakal, že ma spoza volantu surovo vyhodí, ale ona sa ku mne len naklonila a vtisla mi bozk na líce.

Využil som jej dobrú náladu a rýchlo si vyskúšal radenie všetkých rýchlostí. Tentoraz úspešne. S malou dušičkou som pridal plyn. Motor, našťastie, slastne zapriadol. Vycúval som a namieril si to k neďalekej reštaurácii. Tých pár kilometrov som nepredpokladal problémy, no aj tak som nechápal, prečo šoférujem ja. Odpoveď som dostal veľmi rýchlo. Jane potrebovala voľné ruky. Nestihol som ani vyjsť z parkoviska a už mala ruku na mojom stehne. To by som ešte zvládol, odkladala si ju tam bežne, no keď mi druhou rukou obratne rozopla gombík na nohaviciach, takmer som nabral obrubník. Vlastne podľa zvuku som ho minimálne diskom pravej prednej pneumatiky aj nabral. Nemohla si to nevšimnúť. Skôr jej to bolo úplne jedno. Bez akéhokoľvek varovania mi prešla otvorenou dlaňou rovno cez rozkrok. Takmer som sa roztiekol blahom. Dych sa mi zrýchlil a srdce v maximálnom tempe pumpovalo krv tam, kam to práve považovalo za potrebné. Kmitol som pohľadom na moju manželku. Neviem, čo som čakal, ale určite niečo iné, ako som mal možnosť vidieť. Dívala sa na moje bedrá a tvárila sa... Fascinovane?

Z jej pohľadu mi na celom tele naskákali zimomriavky. Ledva som v takom rozpoložení zaznamenal pri odbočovaní auto idúce po hlavnej. Ju to vôbec netrápilo. Chytila medzi dva prsty zips mojich nohavíc a začala sa sním hrať. Posúvala ho pomaly hore - dole, kým ja som snažil všímať si aspoň nejaké dopravné značky. Najlepšie aspoň tie hlásajúce – daj prednosť v jazde. Chvíľku som si myslel, že ma len dráždi a na viac sa neodváži, ale vyviedla ma z omylu. Prešla mi špičkou jazyka cez ušný lalôčik a jej ruka zatiaľ vkĺzla do mojich boxeriek. Prvotný šok vystriedala vlna neuveriteľného vzrušenia. Takto ďaleko ešte nikdy nezašla.

Opúšťali ma posledné zvyšky zdravého rozumu. Strhol som volant prudko doprava a zastal na parkovisku. „Jane, čo robíš?“ vykoktal som zo seba až podozrivo zachrípnutým hlasom.

„Neviem,“ šepla po krátkom zaváhaní. V jej očiach sa zračila podobná zmätenosť, akú musela vidieť v tých mojich. No bolo v nich aj niečo iné - túžba sa nedala prehliadnuť.

Premýšľať už bolo nad moje sily. Vlastne prečo aj? Niekedy treba konať spontánne. Zohol som sa, aby som dočiahol na páčku pod sedadlom. Stačilo zatlačiť a posunulo sa hladko dozadu. Sklopiť opierku tiež nebol problém. „Madam, smiem prosiť?“ natiahol som k nej ruku. Za iných okolností by som si ju pritiahol sám, ale v tomto stiesnenom priestore, to nebolo možné. Párkrát zamrkala, akoby sa potrebovala uistiť, či to myslím vážne. Nadýchla sa a určite chcela protestovať. To som jej však nemohol dovoliť. Už viac nie. Naklonil som sa k nej a umlčal ju bozkom, ruka mi zablúdila na jej koleno. Vyhrnúť jej svadobné šaty nebol problém. Ešte, že zvolila jednoduchý model. Po stehne som ich posúval už aj s mojou rukou. Chcel som si vychutnať hebkosť jej pokožky. Hladkosť jej dokonalých stehien.

Nepotrebovala dlhé presviedčanie. Položila mi dlaň na hruď a zatlačila ma naspäť do sedačky. Jednou rukou si pridržala šaty, aby jej neskĺzli naspäť, druhú mi položila na rameno a ladne sa posadila obkročmo cez moje bedrá. Takmer mi dotyk jej lona na mojom rozkroku vyrazil dych. Bola tak blízko. Až šialene blízko. V duchu som preklínal látku, ktorá tak drasticky zabraňovala spojeniu našich tiel. Prišla mi úplne zbytočná. Obaja sme toho mali na sebe až priveľa. Takto som si prvé milovanie nikdy nepredstavoval. Žiadna posteľ, žiadne sviečky a hlavne mi chýbal priestor, aby som si vychutnal jej prekrásne telo. Ešte som ju nahú nevidel, ale predstavivosť mi nikdy nechýbala.

Pohľad mi skĺzol na jej ňadrá. Korzet z nich odhaľoval len nepatrnú časť. Chcel som ochutnať aspoň ten maličký kúsok. Položil som jej ruku na chrbát a jemným tlakom ju prinútil k záklonu. Lonom sa na mňa natlačila ešte viac. Zreteľne som cítil vibrácie, ktoré prebehli našimi telami. Priložil som pery k jej krku a vychutnával si ten úchvatný pocit. Túžil som okúsiť každý centimeter jej tela. Chuť jej pokožky sa nedala k ničomu prirovnať. Dokonalá je prislabé slovo. Priam znevažujúce. Vôňa jej tela sa ešte zintenzívnila. Zaplnila celé auto. Nevedel som sa jej nabažiť.

Nenechala ma dlho pokochať. Prsty mi zaplietla do vlasov a musel som jej pozrieť do tváre. Všetko mala vpísané v očiach. Lásku aj túžbu. Pootvorila pery a ovial ma jej opojne sladký dych. Pri nej sa nedalo premýšľať, či dokonca váhať. Existovala len túžba po jej dotykoch, po jej tele, po splynutí. Spojiť naše pery bola priam nevyhnutná potreba. Ani dotyk na hrudi, ktorý postupoval stále nižšie, ma nedonútil prerušiť bozk. Prinútil ma až tlak, ktorý vyvinula na moje nohavice. Musel som sa nadvihnúť, aby ich mohla vyzliecť. Látka sa obtierala o moje bedrá spolu s jej prstami. Nezabudla ani na druhú, teraz už zbytočnú časť oblečenia. Nohavice aj boxerky skončili na mojich kolenách.

Chvíľkový pocit hanblivosti ma premohol len na chvíľu. Stačilo, aby si pri pohľade na moje nahé bedrá olizla pery a ako prišiel, tak aj odišiel. Moje ruky priam automaticky vkĺzli pod jej šaty a vyhľadali lem jej nohavičiek. Ani ten jemný satén nebol tak hebký ako jej pokožka. Stačilo by jemné trhnutie a bol by preč. Zastavila ma v poslednej sekunde. Položila ruky na tie moje a pery priblížila k môjmu uchu. „Máme čas,“ šepla a pobozkala ma na ušný lalôčik. Ach, ako sa mýlila. Čas sme nemali, to som cítil s každým bozkom, s každým jej pohybom. Chcel som odporovať, ale pohladenie na mojom najcitlivejšom mieste ma umlčalo. Nedokázal som zo seba dostať jediné slovo. Mohol som len privrieť oči a vychutnávať si ten dotyk. Dotyk jej dlane. Neskutočné nežný a pritom tak opojný.

Snažil som sa nájsť akúkoľvek zlú spomienku. Čokoľvek, čo by ma aspoň trochu schladilo. Nikde nič. Mojej mysli vládla len ona. Moja láska, moja žena. Vnímal som každý pohyb, ktorý jej ruka spravila. Príliš intenzívne. Ovládnuť sa už bolo nad moje sily. Vzrušenie prešlo za únosnú hranicu a sústredilo sa na jedinom mieste. Prirýchlo. Stisol som k sebe viečka a zovrel pery. Pocit neuveriteľnej rozkoše sa dostavil spolu s hanbou. Takto som si to nepredstavoval. Skončil som skôr, ako sme vôbec začali. Najradšej by som sa zahrabal pod zem. Pekne hlboko. Nedokázal som otvoriť oči a pozrieť jej do tváre. Neprimälo ma ani pohladenie na tvári a ani bozk na pery, ktorý mi venovala.

Váha jej tela zmizla a až to ma prinútilo otvoriť oči. No nie, aby som na ňu konečne pozrel a čelil výrazu v jej tvári, ale len aby som sa rýchlo obliekol. Nohavice aj spodnú bielizeň som mal na sebe v sekunde. Ticho prerušoval len náš stále zrýchlený dych.

„Mrzí ma to,“ šepol som po chvíli. Aj keď tie slová dostatočne nevyjadrovali moje pocity.

„A čo?“ spýtala sa. Ten nechápavý tón v jej hlase ma zarazil. Otočil som sa na ňu a rýchlo si ju obzrel. Mala už upravené šaty a aj vlasy, ktoré som tak neuvážene rozcuchal. Na tvári sa jej rozlieval úsmev. Zarážajúco úprimný. Naše pohľady sa stretli a ja som radšej rýchlo sklopil zrak.

Prstami mi podoprela bradu a donútila ma na ňu znovu pozrieť. „Zlato, prečo sa tak tváriš?“ spýtala sa. To tu snáď posledných pár minút nebola? Obočie mi vyletelo nahor. Asi jej to stačilo, aby sa rozpamätala. Stiahla pery do úzkej linky a venovala mi jeden zo svojich vražedných pohľadov.

„Snáď sa nehanbíš,“ vyprskla, zhlboka sa nadýchla a vydýchla, kým pokračovala. „Ja som tvoja žena, nemáš dôvod cítiť sa zle za niečo úplne prirodzené. Príliš som ťa vydráždila,“ dodala už jemnejším tónom a natiahla sa po bozk. Vtisol som jej letmý na pery a hneď sa zas odtiahol.

„Prepáč,“ šepol som. Nebolo to ani ospravedlnenie za dnešok, ale skôr za spackanú budúcnosť, ktorá ju so mnou čaká. Ak som doteraz pochyboval, či som pre ňu dosť dobrý, teraz som to vedel určite - nie som a nikdy nebudem.

„Povedz to ešte raz a vážne sa nahnevám,“ zhúkla po mne a položila ľavú ruku na volant priamo do môjho zorného uhla. Ukazovákom druhej ruky si prešla po obrúčke a snubnom prsteni. „Milujem ťa viac, ako dokážem slovami opísať. Ale niekedy ma dokážeš naozaj vytočiť. Musíš si uvedomiť, že niektoré veci sa treba naučiť a na to treba čas. Máme celú večnosť,“ šepla a pobozkala ma na líce. „Okrem toho prvýkrát to má byť v posteli, len sa zbavíme našich rodín a ja si ťa vychutnám,“ zapriadla mi do ucha. Nasucho som prehltol. Takže v noci ma čaká ďalší trapas.

Pokúsil som sa o aký – taký úsmev a naštartoval. Naše rodiny sme už nechali pridlho osamote. Snáď sa nevyvraždili. Zmocňovali sa ma obavy. Pred reštauráciou sme parkovali o pár minút. Vystúpil som a chcel obehnúť auto, aby som otvoril dvere aj Jane, ale ona to už, samozrejme, zvládla sama. Povzdychol som si a vzal ju za ruku. Salónik, ktorý sme mali objednaný mal samostatný vchod. Kým sme stihli prejsť k dverám, prudko sa otvorili a vykukla na mňa strapatá hlava Alice.

„Kde ste boli?“ vyprskla a premerala si nás od hlavy až po päty. Prosil som vlastnú krv, aby sa mi nehrnula do tváre. Márne. Myseľ mi asi nemá na telo priamu linku. Alebo ma ignoruje zo zábavy. Výraz Alice sa menil spolu s mojou farbou. Pootvorila ústa v nemom úžase.

„No čo, tak sme sa trochu hrali,“ zasmiala sa Jane a prešla dovnútra okolo mojej šokovanej tety. Ak by ma nepotiahla za ruku, ja sa ani nehnem.

Ostatní už sedeli pri stole a tvárili sa presne podľa očakávania – mierne zaskočene. Vlastne okrem Jessy. Ona konverzáciu pri dverách nemohla počuť. Sadli sme si s Jane na voľné miesta, ktoré nám nechali. Okrúhly stôl poskytoval dokonalý výhľad na členov mojej rodiny, no mňa viac zaujímali biele tulipány naaranžované v jeho strede. Narátal som ich tridsaťtri. Zaujímavá voľba počtu. Trojka bola vždy moje šťastné číslo. Ani neviem prečo. Pohľad mi skĺzol na dvojposchodovú tortu. Nemohol som sa neusmiať. Postavičky, ktoré jej dominovali nemali chybu. Nemusel som ani hádať, kto ich vyberal. Len jeden upír má tak šialený zmysel pre humor. Zaujímalo by ma, kde zohnal figúrku blonďavej nevesty s vražedným výrazom v tvári. Ale ešte viac, kde našiel ženícha s nápadne bronzovými vlasmi snažiaceho sa o útek.

Trápne ticho a aj moje rozjímanie prerušila až moja drahá polovička. „Preboha, sme manželia,“ zamrmlala si. Prekvapivo to všetkých priam zázračne uvoľnilo. Alec vyskočil na nohy a začal otvárať šampanské. Jednému po druhom nám naplnil poháre.

„Rád by som pripil na šťastný pár,“ šepol a pohľad a aj svoje ďalšie slová venoval len nám dvom. „Jane, Tony, buďte šťastní tak ako dnes, aj po celú večnosť.“ Všetci sme sa postavili a naznačili prípitok. Skutočne som si štrngol len s Jane. Nečakal som, že bude piť ešte niekto okrem mňa a Nessie. A skutočne všetci len priblížili pohár k ústam a hneď ho zas položili. Upíri nepili z pochopiteľných dôvodov a Jessy kvôli liekom. Zaskočila ma len Jane. Otočila do seba celý obsah jej poháru. Pri tom pohľade mi takmer zabehlo šampanské, ktoré som si práve vychutnával v ústach.

„Hádam si pripijem na vlastnú svadbu,“ zasmiala sa, keď zbadala môj nechápavý výraz. Touto vetou vyprovokovala Alice k podobnému aktu. Aj ona znovu uchopila svoj pohár a na ex vypila jeho obsah. Znechutenie v jej tvári ma takmer zabolelo.

„Na svadbu synovca si dám tiež,“ šepla, keď sa jej podarilo predýchať vlastnú grimasu.

Nasledujúcich pár minút mi absolútne nedávalo zmysel. Jane si naliala ďalší pohár a s provokáciou v očiach sa dívala na Alice celý čas, kým pila. Vyhlásili si nejakú úplne nepochopiteľnú vojnu. Teta jej čin totiž okamžite zopakovala. Nepomáhalo odhováranie ani presviedčanie. Liali do seba jeden pohár za druhým. Pekne na striedačku. Alice sa vždy tvárila nanajvýš otrasene, ale Jane nezaprela svoj vek a ani dokonalé ovládanie. Úsmev jej z pier nemizol, no aj tak som tušil, že jej to vôbec nie je príjemné.

Po troch pohárikoch začali robiť dlhšie pauzy. Aro a Marcus to využili na odovzdanie svadobného daru. Zaplatili nám dvojtýždennú svadobnú cestu. Neprezradili, kam presne pôjdeme, ale vraj to nie je ďaleko a budeme tam mať súkromie. Od Felixa sme obaja dostali hodinky. Jessy darovala Jane kuchársku knihu a mne nejakú podivnú príručku pre šťastné manželstvo. Jej darčeky vyvolali vlnu smiechu. Asi si nikto z prítomných nevedel predstaviť Jane pri varení. Okrem nej samotnej, lebo sa jediná nesmiala a dokonca veľmi milo poďakovala. Od mojej rodiny sme nečakali nič. O svadbe nevedeli a nemali možnosť niečo si pripraviť, ale prekvapili. Využili to, čo mali u seba. Alice mi za celú rodinu vypísala šek, aby som si kúpil auto a ešte mi nejaké drobné ostali. Teda, ak sa dá pol milióna dolárov považovať za drobné. Už toto sa mi zdalo priveľa, ale ani ostatní sa nenechali zahanbiť. Jasper mi dal svoj zlatý zapaľovač, ktorý mám vraj použiť, ak manželka nebude počúvať. Tentokrát sa smiala len moja rodina. Ostatným to vtipné neprišlo. Vzniknutú napätú atmosféru zachránila Esme.

Siahla si na krk a rozopla náhrdelník, ktorý nikdy predtým nedávala dole. „Žijeme príliš dlho, aby si po nás niečo zdedil a mohol to dať svojej žene,“ šepla, postavila sa a prešla ku mne.

„Esme, ale to nemôžem prijať,“ snažil som sa odporovať. Náhrdelník dostala od Carlislea na prvé výročie svadby a bol to vždy jej najobľúbenejší šperk.

„Musíš,“ usmiala sa, chytila moju ruku a vložila mi svoj najväčší poklad do dlane.

Nezmohol som sa ani na poďakovanie. Vďačnosť som dokázal vyjadriť len objatím. Týmto gestom prijala Jane do rodiny. Odsúhlasila môj výber partnerky a ja viem, že ju to stálo veľa síl. Proti jej rozhodnutiu sa nikto nepostaví. Ani Carlisle, ani moji rodičia. Esme vždy bola a bude ten článok, čo drží našu rodinu pohromade. Jej láska a materskosť dávajú našej rodine to tak potrebné zázemie.

Náhrdelník putoval z mojich rúk rovno na krk mojej ženy. Málokedy dávala na verejnosti najavo slabosť, ale toto ju viditeľne dojalo. Vyzerala tak krehko a zraniteľne, až to asi vládcovia nezvládli. Narýchlo sa rozlúčili a aj s Felixom vytratili. Nezabudli nám pred odchodom pripomenúť limuzínu, ktorá nás o dve hodiny vyzdvihne a odvezie na svadobnú cestu.

Všetci sa po ich odchode ešte viac uvoľnili. Alecova prítomnosť im neprekážala. Ani som sa nečudoval. Keď chcel, vedel si svojim humorom získať každého a u mojej rodiny sa mu to podarilo veľmi rýchlo. Volterra sa v jeho podaní vôbec nezdala taká hrozná. Zdanlivú idylku narušilo až krájanie svadobnej torty.

Ja som s nejakým vzájomným novomanželským kŕmením nepočítal, ale Jane mala iný názor. Nabrala na lyžičku kúsok torty a vložila mi ju do úst. Bola vážne výborná, ale nie pre ňu. Preto som sa k podobnému činu nemal. Moju snahu ušetriť ju, odmenila zavrčaním.

„Tak si nechaj chutiť,“ vyprskol som, nabral obrovský kus torty na lyžičku a vložil jej ju do úst. Na to, s akým odporom prežúvala, ťažko nájsť slová. Pri tomto sa už ovládať nedokázala.

Naivne som si myslel, že to je koniec, ale to by nebola Jane, ak by sa po dojedení s provokačným úsmevom neotočila na Alice. Tá sa nemohla nechať zahanbiť. Ich bezdôvodná hra kto z koho začala nanovo.

Nemohol som sa na to pozerať. Vzal som si zo stola fľašu vodky a vypadol som do priľahlého parčíku. Vybral som si najkrajšiu lavičku v okolí. Prepadala ma únava a nejaká zvláštna psychická vyčerpanosť. Dnes toho bolo na mňa trochu veľa. Naivne som čakal, že môj odchod preruší ich nezmyselné sebatrýznenie a trochu sa uvedomia. Ale asi zbytočne. Prvý dúšok vodky nebol práve najchutnejší, ale druhý sa už dal vydržať.

„Hádam sa nechceš opiť,“ zasmial sa mi za chrbtom Jasper. Počul som ho prichádzať už pár sekúnd predtým.

„Tiež sa na to nemôžeš dívať?“ spýtal som sa. Preskočil lavičku a sadol si ku mne.

„Toto je nič, počkaj, až to z nich polezie von,“ uchechtol sa. Veľmi živú predstavu Jane pri zvracaní som rýchlo vytesnil z mysle. Dosť, že jej u toho budem držať hlavu. Nemusím na to myslieť dopredu. V dobrom aj v zlom si asi vyskúšame ešte dnes večer.

„Jasper, milujem ich obe, ale nepreskakuje im trošku?“ Alebo aj viac ako trošku. Musí im z toho byť príšerne zle. Ich kamenné telo sa určite bráni a odmieta ľudskú potravu.

„Dokazujú ti lásku. Jane chcela normálnu svadbu hlavne kvôli tebe a Alice sa nemôže nechať zahanbiť,“ pousmial sa, „vieš, tvoj výber partnerky znáša asi najhoršie. Možno, ak by aspoň videla, či s ňou budeš šťastný, ale ona len vie, aký nešťastný by si bol bez nej.“

„Neboj sa, bude nám spolu dobre, ver mi,“ šepol som, ale do očí som mu pozrieť nedokázal. Mne s ňou dobre bude, ale jej so mnou asi nie.

„Tak prečo si nešťastný?“ spýtal sa. Povzdychol som si. Baviť sa s niekým, kto cíti emócie je na zbláznenie.

„Neviem, ako to vezmú rodičia,“ povedal som to, čo ma trápilo najviac. Zvážil som už minimálne tridsať spôsobov, akými im Jane predstaviť, ale ani jeden nebol dobrý.

„Pozri, to nejako vyriešime. Zvládli už psa pre jedno dieťa, prežijú aj volterrskú princezničku pre to druhé. Nessie im to povie po našom návrate domov. Dohodli sme sa už v aute cestou sem. To bude jej svadobný dar pre vás.“ Radšej som sa po jeho slovách poriadne napil. Aké odvážne nechať sestru, aby za mňa povedala pravdu.

„Nechľastaj toľko!“ Vytrhol mi fľašu z ruky. „Svadobná noc sa síce preceňuje, ale nemusíš byť úplne na mol,“ zasmial sa.

„To je jedno, aj tak to pokazím,“ šepol som a zadíval sa na svoje ruky. Stále desať prstov. Fascinujúce.

„Netáraj, to je noc ako každá iná,“ ubezpečoval ma. Len mu unikala jedna podstatná skutočnosť. Pozrel som na neho s podvihnutým obočím. Úplne som videl, ako mu to pomaly šrotovalo v hlave.

„Vy dvaja ste ešte nikdy...?“ vetu nedokončil. Ani nemusel. Tento rozhovor bol dosť trápny aj bez toho, aby sme veci nazývali pravým menom.

„Ani s ňou, ani so žiadnou inou,“ oznámil som mu.

„Fakt?“ divil sa a mykalo mu kútikmi. Zmohol som sa len na pretočenie očami.

„Ty si vážne celý tatko,“ šepol cez potlačovaný smiech. Prestal sa smiať, až keď som ho tresol po chrbte. Nie práve jemne.

„Tony, prepáč, len som myslel... No chápeš, Jane sa po tebe neuveriteľne vešia... Určite sa neboj, večná láska je veľká čarodejka. Po fyzickej stránke ste si súdení rovnako ako po tej psychickej. Užijete si svadobnú cestu a my zatiaľ pripravíme zvyšok rodiny na váš príchod. Okrem toho si všetci uvedomujeme, čo si pre nás...“ Jeho monológ prerušilo až otvorenie dverí a Alecov pobavený hlas.

„Hej, vy dvaja, poďte sa postarať o svoje manželky,“ zakričal na nás. S Jasperom sme na seba len pozreli a mazali sme za našimi drahými polovičkami.

„Ktorá vyhrala?“ spýtal sa Jasper hneď, ako sme vošli na dámske toalety. K odpovedi sa veľmi nemali. Viedli súkromné rozhovory so záchodovými misami. Odhrnul som Jane vlasy z tváre a prichytil jej ich na temene hlavy. Niekedy nemá rozum, ale aj tak ju milujem.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

3)  Bariss (19.11.2012 20:43)

To je tak boží)
Fakt to žeru:D

2)  anonym (19.11.2012 18:56)

Je vážně neskutečný jak to vymýšlíš :'DD

tamias01

1)  tamias01 (19.11.2012 12:17)

Válka mezi Jane a Alicí byla okonalá úplně je vidí a tan konec. Už se nemůžu dočkat až Balla a Edwar zjistí, že je Tony ženatý a s kým

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek