Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Nedokázala som odolať nutkavej potrebe Jane objať a utešiť. Veď sa možno dozvie ortieľ, ktorý jej vezme nádej na lásku. Nestihla som k nej spraviť ani krok a zaujal ma iný pohyb. Alice sa zviezla na kolená a Jasper ju takmer okamžite nasledoval. Akoby ich k tomu prinútila neviditeľná sila. Predsa som sa v Jane mýlila a použila svoj dar? Ako len mohla? Takmer som jej už verila.

Pohľad Renesmee

Precitnutie – áno, to je to správne slovo. Inštinkty sa vytrácali, myseľ rozjasňovala. Až bolestivo pomaly. To, o čom som doteraz od brata len počula, som práve na vlastnej koži zažila. Upír sa prebudil. Hnev zastrel vnímanie. Tak také to je. V takom stave bol, keď zabil. Raz, druhýkrát, tretíkrát. Ovládaný pudmi, bez štipky zdravého rozumu.

Nie, ja som ho nikdy neobviňovala ani nesúdila. Len až dnes som to úplne pochopila. Zaplavila ma prekvapivá radosť. Až zvláštne úchylná. Vždy som chcela vedieť, aké to je. Mala som takú potrebu. Túžila som sa mu priblížiť. Presne chápať o čom hovorí.

Teraz rozumiem. Konečne sa cítim tak podivne kompletná. Akoby mi predtým chýbala druhá polovica. Tá, čo zo mňa robí to, čím skutočne som. Napol upír, napol človek. Momentálne zas viac ten človek. Zúrivosť začala vyprchávať a nahrádzal ju strach. Ja som napadla najväčšiu volterrskú mrchu! Naháňala som ju okolo auta! Prekvapením som vydýchla. Tohto som bola schopná? Kde sa stratil môj pud sebazáchovy?

Nenápadne som pohľadom prebehla svoje telo. Nikde ani škrabanec. Zabralo mi takmer desať sekúnd, kým som sa odvážila pozrieť na Jane. Na kapote auta mala položené zrkadielko a oboma rukami si upravovala neposlušné pramene. Až teraz som si uvedomila, aká je dnes krásna. Perfektný účes, dokonalé líčenie a aj šperky dodávali jej slovám na pravdivosti. Ona sa dnes naozaj chce vydávať. Len jediná vec o tom nesvedčila - jej oblečenie. Vypasované modré rifle a čierne tričko určite nepripomínali svadobné šaty. Asi sa ešte prezlečie. Z premýšľania ma vytrhlo až otvorenie dverí na strane vodiča. Felix vystúpil z auta, pozrel na mňa, a potom na Jane.

„Platia tvoje príkazy?“ spýtal sa. Zovrelo mi srdce. Nechala ma žiť, aby ma zabil on? Len sa so mnou pohrala? Dala mi nádej, aby sa zabavila?

„Choď,“ povzdychla si a pokynula mu smerom k lesu.

„Pani, ale...“ chcel niečo povedať, no jej zavrčanie ho zastavilo. Aj mne pri tom zvuku prebehla telom vlna absolútneho strachu.

„Veľa šťastia,“ poprial so sklonenou hlavou a rozbehol sa do lesa. Sledovala som jeho chrbát, až kým nezmizol za prvým stromom. Ničomu som nerozumela. Jane sa na mňa otočila a prívetivo usmiala.

„Renesmee, ak by to pre mňa nedopadlo dobre, rada som ťa poznala, tvojho brata milujem z celého srdca a chcem, aby bol šťastný. Teraz sa ukáže, či jeho šťastie znamená aj to moje alebo mu bude lepšie, ak nebudem,“ šepla a zadívala sa na cestu. Aj ja som už počula prichádzajúce auto, ale viac ma zaujala vôňa, ktorú ku mne dovialo. Tak známa. Prekvapením som pootvorila ústa.

„Nechápem,“  pípla som  a zadívala sa Jane do očí. Hľadala som v nich odpoveď. Akýkoľvek dôvod prečo koná tak iracionálne. Prečo sa ohrozuje na živote. Veď sama nemá proti takej presile šancu.

„Vsádzam na tvoju lásku k  bratovi. Verím, že nebudeš šťastná, kým nebude šťastný on. Jeho budúcnosť Alice nevidí, ale tú tvoju áno,“ pousmiala sa, „potrebujem vedieť, či mu so mnou bude dobre,“ dodala a prešla okolo mňa smerom k prichádzajúcemu autu.

Priveľa otázok mi zaplavilo myseľ. Nebol čas nájsť odpoveď na každú z nich. Brzdy hlasno zaškrípali. Auto ešte ani nezastavilo a dvere vodiča sa prudko otvorili. Stačilo mi zachytiť Jasperovo vrčanie a vedela som presne, čo musím urobiť.

„Nie!“ ozval sa Alicin výkrik v tej istej chvíli, ako som stiahla Jane za seba. Jasper kmitol pohľadom zo mňa na Alice, akoby ho trápila tá istá otázka, na ktorú som aj sama hľadala odpoveď. Koho z nás dvoch chcela zastaviť?

Dvoje dverí na aute sa otvorili takmer naraz. Obe vykročili pravou nohou. Prinesie nám to šťastie? Skončí dnešný deň svadbou? Ach, poznať tak odpoveď. Určite som vedela len jediné. Nedovolím, aby skončil pohrebom. Jane sa za žiadnych okolností nedotknú, o to sa postarám.

Všetky predsudky, ktoré som voči nej mala, zbúrala jediným činom. Takmer neprekonateľná hradba sa zrútila ako domček z karát. Rozpadla na jemný prach. Teraz ho ľahký vánok odnášal niekam do zabudnutia. Obetovala by život pre môjho brata. Pre jeho šťastie. Áno, to je láska. Áno, takú ženu chcem po jeho boku. Áno, verím, že ju môže milovať.

„Alice, Esme, Jasper,“ pozdravila Jane hlasom plným odhodlania. Jasper jej pozdrav okamžite odmenil zavrčaním. Esme sa nervózne obšila a natiahla ku mne ruku. Nechcela, aby som bola pri Jane. Chápala som jej obavy. Jediná pokojná ostala Alice. Pohladila manžela po tvári, niečo mu šepla a prekonala vzdialenosť, ktorá nás delila. Usmiala sa na mňa, a potom sa otočila na Jane.

„Ďakujeme za rezervovanie leteniek, len si to prehnala s počtom,“ šepla a natiahla k Jane ruku. Toto gesto ma prekvapilo a aj na Jane som postrehla zaváhanie. Nakoniec sa odhodlala a jej ruku prijala.

Šok - tak by som nazvala vlastnú reakciu. Alice miesto stisku rúk spravila niečo, čo by som od nej nikdy nečakala. Prudko Jane zovrela zápästie a pritiahla ju k sebe. Druhou rukou ju okamžite chytila pod krkom. Ani podivné praskanie ma nedonútilo reagovať. Prebralo ma až bolestné vzlyknutie, ktoré patrilo mojej budúcej švagrinej.

„Alice, prestaň!“ vykríkla som a pokúsila sa ju odstrčiť. Márna snaha. Ľahšie je pohnúť horou ako odhodlaným upírom. Kmitla som pohľadom k Esme, neviem, čo som čakala. Snáď pomoc? Bohužiaľ, zbytočne. Nevenovala mi jediný pohľad. Ťažko jej to vyčítať. Pre ňu je Jane len mrcha, ktorá pred siedmimi mesiacmi mučila jej vnuka.

Čas akoby sa spomalil. Zaplavila ma vlna bezmocnosti. Ako dlho môžu trvať úbohé tri sekundy? Niekedy pridlho.

Konečne Alice povolila zovretie. Prichádzajúca vízia ju prinútila. Ruky jej klesli pozdĺž tela, oči zabodla do diaľky. Vstúpila do iného sveta. Toho, ktorý je prístupný len pre ňu. Jane okamžite o dva kroky ustúpila, zdravou rukou si pošúchala hrdlo a zranenú pritiahla k hrudi. Bolestná grimasa na jej tvári ma zvláštne pichla u srdca. Je možné, aby som si ju tak rýchlo obľúbila?

Naozaj má o našom živote rozhodnúť jedna vízia? Nie sme to my, kto má právo voliť? Ak si ju môj brat vybral, mali by sme to rešpektovať. Mali, ale nemohli. Alice sa nikdy nemýli. Jej vízie sú presné. Môže ich zmeniť len nové rozhodnutie. Napätie ma zabíjalo. Aký rozsudok vyriekne tá, čo vidí našu budúcnosť?

Nedokázala som odolať nutkavej potrebe Jane objať a utešiť. Veď sa možno dozvie ortieľ, ktorý jej vezme nádej na lásku. Nestihla som k nej spraviť ani krok a zaujal ma iný pohyb. Alice sa zviezla na kolená a Jasper ju takmer okamžite nasledoval. Akoby ich k tomu prinútila neviditeľná sila. Predsa som sa v Jane mýlila a použila svoj dar? Ako len mohla? Takmer som jej už verila.

„Dosť!“ vykríkla som a otočila sa na Jane. Slová som si mohla pokojne odpustiť. Stačil jeden pohľad a vedela som, že ona s týmto nemá nič. Vyzerala rovnako šokovane ako ja.

Pokľakla som k Alice v rovnakej chvíli ako Esme. Aj Jasper sa už spamätal, vyskočil na nohy a pribehol k svojej žene. Jedine Jane sa držala ďalej.

Alice k nám zdvihla pohľad. „To sa nikdy nesmie stať,“ povedala a pozrela na Jane, akoby ďalšie slová chcela venovať len jej. „Nikdy ho nesmieš opustiť!“ skríkla. Bolesť v jej očiach mi rozbúchala srdce. To sila jej vízie ju prinútila padnúť na kolená a s ňou aj jej manžela.

„Čo si videla?“ spýtali sme takmer štvorhlasne.

„Dôsledok vlastného rozhodnutia. Rozhodnutia ju zabiť.“ Kmitla pohľadom k Jane. „Prvýkrát som ho videla. Skutočne videla vo svojej vízii,“ vzlykla. Zdesenie zaplavilo moje vnútro. Preto mala takú reakciu. Môjho brata vidieť nemôže. Bráni jej v tom jeho štít. Existuje len jediná možnosť, ako mohol prestať účinkovať.

„Videla si ho mŕtveho?“ spýtala som sa, aj keď som odpoveď dávno poznala.

„Nechcel by bez nej žiť,“ šepla. Takmer sa mi po jej slovách podlomili kolená. To by snáď neurobil? Dokázal by ma opustiť? Vziať si život pre lásku? Odpoveď zabolela. Každý z nás by konal rovnako. Bez druhej polovice nedokážeme existovať. Utrápili by sme sa. On ju skutočne miluje. Nebol dôvod viac pochybovať.

„Čo budeme robiť?“ spýtala sa Esme. Alice vyskočila na nohy a pobrala sa k autu. K tomu, v ktorom som prišla ja. Otočila sa na nás a na jej tvári už nebolo po bolesti ani pamiatky. Vyzerala zmierene a hlavne odhodlane.

„Neviem ako vy, ale mne sa žení synovec,“ šepla, otvorila dvere a nastúpila na miesto spolujazdca.

„Pôjdem za vami,“ oznámil Jasper a nasadol do svojho auta. Esme na chvíľu zaváhala. Spravila krok ku mne, ale napokon si to rozmyslela. Ospravedlňujúco sa usmiala a nastúpila k Jasperovi.

Pri aute som už ostala len ja a Jane. Ja a tá, ktorá ma nahradila v bratovom srdci. Už nebudem pre neho tá najdôležitejšia. Bude to navždy ona. Kratučký záblesk žiarlivosti som rýchlo potlačila. „Ak tvoja ponuka platí, rada budem svedkom na vašej svadbe,“ pousmiala som sa. Jane len prikývla a nastúpila na miesto vodiča. Vyzerala duchom neprítomná. Skôr však bola len otrasená.

Ktorým autom pôjdem som sa nemusela vôbec rozhodovať. Mala som ešte priveľa otázok. Takmer som za sebou nestihla ani zavrieť dvere a Jane dupla na plyn. Mala viditeľne naponáhlo. Nastalo zvláštne ticho. Dusná atmosféra zaplavila vnútro auta. Akoby sme každá túžila niečo povedať, ale nevedela nájsť odvahu. Po chvíli som sa odhodlala.

„Alice, ako si ma našla?“ spýtala som sa. Nevidí ma tak ľahko ako ostatných. Moja budúcnosť sa jej ukáže, len ak má moje rozhodnutie príliš vážne následky.

„Keď si na letisku dostala do ruky letenku a rozhodla si sa letieť do Volterry, začali sa mi objavovať zahmlené vízie našej budúcnosti. Bolo ich nespočetné množstvo. Akoby chýbalo ešte niekoľko dôležitých rozhodnutí. Niektoré boli krásne a iné tragické. Okamžite som chcela zavolať tvojim rodičom. Len som však navolila číslo a prišla ďalšia vízia. Tentokrát jasná, ale hlavne tragická. Videla som boj s volterrskou gardou.“ Zhlboka sa nadýchla. Aj toto krátke prerušenie ma zvláštne rozčuľovalo. Túžila som vedieť, prečo nakoniec prišli v takej zostave.

„Vždy, keď som sa rozhodla povedať niekomu z rodiny o tom, kam ideš, prišla ďalšia vízia. Len u Esme a Jaspera boli pozitívne i keď zvláštne zahmlené. Takmer nič som nevidela, len ma zaplavoval úžasný pokoj. Preto som im povedala pravdu a vyrazili sme na letisko. Tvoj odkaz som vymenila za môj. Teraz všetci akože nakupujeme,“ zasmiala sa.

„Ale ako ste sa sem dostali tak rýchlo?“ spýtala som sa. Jane si napravila spätné zrkadielko, aby na mňa lepšie videla.

„Za to môžem ja,“ šepla a venovala mi jeden úsmev. „Rezervovala som ti letenku s medzipristátím a celej tvojej rodine priamy let. Odlietali síce o tri hodiny neskôr ako ty, ale mali kratší let. Chcela som, aby nás dohnali. Ak by ti neostalo nevoľno, počkali by sme ich na neďalekom parkovisku.“

„Mohla si zomrieť,“ neodpustila som si poznámku. Riskovala priveľa. Ohrozila svoj život a s ním aj šťastie môjho brata.

Alice sa ku mne otočila a sklopila zrak. „Odkedy Jane opustila Volterru, videla som jej rozhodnutia. Nemohla som tomu uveriť. Beštia si chcela vziať môjho synovca. Zaplavoval ma hnev. Potom však prišlo vaše stretnutie a ty si ju napadla. Pohltil ma strach a objavila sa ďalšia vízia. Ona sa pevne rozhodla, že ti neublíži. Začala som váhať. Keď sme vás dohnali nevedela som ako ďalej. No zvíťazil odpor a ja som sa ju rozhodla zabiť. Verila som už síce, že Tonyho miluje, ale neverila som, že by aj on miloval ju. Vízia, ktorá prišla, mi však ukázala opak. Asi sa s ich vzťahom musíme zmieriť.“ Mykla ramenami.

„Ďakujem,“ pípla Jane a kútiky pier sa jej roztiahli do úsmevu. Bola mi stále sympatickejšia. Zvláštne. Ešte pred hodinou som ju z celého srdca nenávidela.

Alice sa k nej naklonila a zhlboka nadýchla. „Jane, ale ak mu niekedy ublížiš, ja si ťa nájdem. Nezastaví ma nič. Ani celá tvoja garda,“ povedala hlasom, pri ktorom som sa otriasla aj ja.

„Podobne,“ šepla som, aj keď som pre ňu nemohla predstavovať hrozbu.

„Spravím všetko, aby bol šťastný,“ ubezpečovala nás Jane. Jedna moja časť jej chcela veriť, ale tá druhá to nedokázala. Sú predsa tak rozdielni. Ona žije vo Volterre a on patrí k nám. Patrí k svojej rodine. Ona zabíja ľudí a môj brat to zo srdca nenávidí. Taký pár nemôže normálne fungovať.

„Kde chcete bývať?“ spýtala som sa. Jane sa na mňa otočila a sklopila zrak. Úplne ma vyviedla z rovnováhy. Celý život som prežila s upírmi. Mala by som byť zvyknutá, ale ja som stále nemohla pochopiť, ako môžu šoférovať tak nezodpovedne.

„Vieš, vlastne máme vo Volterre dom,“ povedala s hlavou stále otočenou na mňa. Zdvihla som ruku a ukázala na cestu. Poslúchla a konečne sa začala venovať šoférovaniu.

„Takže ostane bývať s tebou?“ zapojila sa aj Alice. Jane s odpoveďou neotáľala.

„Je to jedna z podmienok, ktoré nám Aro dal,“ šepla. Za tou vetou sa skrývalo priveľa. Ako som mohla na Ara zabudnúť? Snáď len na uvažovanie ešte nebol čas. Vládca Volterry určite nie je nadšený z partnera, ktorého si vybrala jeho najmilovanejšia gardistka.

Nebola som jediná, ktorú to zaujímalo. Alice sa jej okamžite spýtala na ostatné podmienky. Jane na malú chvíľu zaváhala, ale nakoniec nám o nich porozprávala. Svadba mi vôbec nevadila. Dokázala som sa zmieriť aj s tým, kde budú bývať. Neuvidím ho síce každý deň, ale môže nás chodiť navštevovať. Veľmi často. Jane prisahala, že mu nikdy nebude brániť a ja som jej verila. Nedalo sa pochybovať. Spôsob, akým vyslovovala jeho meno. Podivná iskra v očiach, keď o ňom hovorila. Gestá a úsmevy, ktoré nám venovala. To všetko spolu kričalo jediné – miluje ho večnou láskou a s ním aj jeho rodinu.

Nezaskočila ma ani druhá Arova podmienka. Vážim si naše priezvisko, ale nie je pre našu rodinu podstatné. Dôležitá je len láska, ktorú k sebe cítime. Len na tej záleží. Veď aj Jane sa vzdala svojho mena. Mena, ktoré vo Volterre znamená naozaj veľa.

Tak, ako sa mi prvé dve podmienky zdali prijateľné, u tretej som cítila presný opak. Aspoň som konečne pochopila, prečo Alice nemohla vziať ani Carlislea. U neho jediného som tomu nerozumela. Mama by sa hádala, otec by sa neudržal, Rosalie by nesúhlasila, Emmett si neodpustil nejaký extra nevhodný vtip, ale  Carlisle je predsa diplomat. Lenže s premenou by nikdy nesúhlasil. Bál by sa následkov, tak ako sa ich bojím ja. Kým som stihla niečo namietať, predbehla ma Alice.

„Takže on bude kvôli tebe riskovať život, odsťahuje sa tisíce kilometrov od rodiny a čo ty?“ vyprskla.

„Snažím sa zmeniť,“ šepla Jane a siahla si najprv do jedného, a potom do druhého oka. Na dlani sa jej zaleskli modré kontaktné šošovky. Nechápala som, kam tým mieri, kým som nezbadala jej odraz v spätnom zrkadielku.

„Ty sa živíš zvieratami,“ vydýchla som. Zlaté žilky v jej karmínových očiach sa nedali prehliadnuť.

„Len dva týždne. Bude to môj svadobný dar. Ešte to nikto nevie,“ pípla a neodpustila si znechutenú grimasu. Zvieracia krv jej asi veľmi nesedí.

„Ako si to utajila?“ spýtala sa Alice. Niečo také vo Volterre nemohli prehliadnuť.

„Nosím stále šošovky. Medzi ľudí modré a v hrade karmínové,“ vysvetlila a s nádejou na nás pozrela, akoby čakala odpoveď na nevyslovenú otázku – stačí nám zmena jej stravy ako istá kompenzácia?

Mne stačila. Posledný zámok od môjho srdca povolil. Dopadol s buchotom na zem. Dvere sa otvorili a ona vošla. Bez zaklopania, bez povolenia. Vplávala do môjho srdca aj do mojej rodiny.

„Vitaj medzi nami,“ šepla Alice a pousmiala sa.

Nastalo ticho. Každý si potreboval utriediť myšlienky. Prijať nové skutočnosti. Moje vnútro zaplavovala radosť. Vítala som ju s otvorenou náručou. Dnes sa mi žení brat. Dnes ho uvidím po tak dlhej dobe. Objímem, vybozkávam, ale najprv mu všetko poriadne spočítam. Všetok ten strach, ktorý som o neho tie štyri mesiace mala. Všetky lži, ktorými nás kŕmil mesiace predtým. Pekne si to vypije. Na tvári sa mi usadil škodoradostný úškrn.

Z myšlienok ma vyrušilo až prudké zabrzdenie. Museli sme zastaviť. Pred nami stála kolóna. Bola som tak zahĺbená do vlastných úvah, že som si ani neuvedomila, kedy sme vošli do tunela.

„O koľkej je vlastne svadba?“ spýtala som sa. Jane sa nervózne pomrvila a pozrela na hodinky.

„Za štyridsať minút,“ pípla. Celú jazdu som ju obdivovala, ako všetko dokonale naplánovala. Dostala ma na bratovu svadbu. Mňa aj časť rodiny. V podobe nás mu pripravila krásne prekvapenie, ktoré sa razom zmení na poriadny šok, ak tú svadbu nestihneme.

„Čože?“ vypískla Alice a zazrela po Jane. „Veď nemáme ani šaty, ani make-up a ešte máme pred sebou päťdesiat kilometrov.“

„Nepočítala som so zdržaním pri kontrole na letisku a hlavne s týmto,“ šepla moja budúca švagriná a rozhodila rukami. „Šaty pre vás mám nachystané v kostole a líčidlá sú v taške na zadnom sedadle.“

Alice na nič nečakala a začala preliezať ku mne. Normálny človek a možno aj upír by to vzal dverami. Ale v našej rodine nie je normálny takmer nikto a tak som len sledovala, ako sa tlačí cez miniatúrnu medzeru medzi prednými sedadlami. Nakoniec úspešne. Jane mala okrem kompletnej sady líčidiel aj všetko potrebné na vytvorenie dokonalého účesu. Po pár minútach sa do nášho mobilného kozmetického štúdia pridala aj Esme. Len Jasper zostal sedieť v aute za nami.

Pohli sme sa takmer po dvadsiatich minútach. Jane už bola s nervami na konci. Mala som pocit, že do nej stačí fúknuť a zosype sa. Dívala sa na hodinky každých desať sekúnd. Rovnako ako na mobil, ktorý v tuneli, samozrejme, nemal signál. Rozobrali sme už rôzne teórie, ako náš problém vyriešiť, ale žiadna nebola vhodná.

Behom by sme tam boli určite rýchlejšie, ale neexistovala možnosť ako to vziať mimo obývané územia. Štyri rozmazané šmuhy a jednu zadýchanú poloupírku by si niekto určite všimol. Tunel bol pridlhý aj na to, aby sme si vyšli nenápadne zavolať. Ostávalo len čakať na jeho koniec a šinúť si to v kolóne šialenou dvadsiatkou.

Jane chcela telefonovať hneď, ako sme opustili tunel, ale nedostala šancu. Mobil jej zazvonil skôr, ako stihla vyťukať číslo.

„Prosím,“ pípla, keď si ho priložila k uchu.

„Si v poriadku?“ pýtal sa neznámy mužský hlas. Obava v jeho hlase sa nedala prepočuť.

„Áno,“ šepla a nadýchla sa, aby pokračovala, ale ten na druhej strane linky jej nedal šancu.

„To mi nehovor ani zo žartu,“ vyprskol. Jane si odtiahla mobil od ucha. Jeho krik trhal ušné bubienky. „Ospravedlnilo by ťa jedine, ak by si niekde ležala roztrhaná na kusy. Ale to môžem rýchlo napraviť, len sa mi ukáž na oči!“ Podľa tónu, akým s ňou hovoril, som poznala jej brata.

„Prepáč, ja ti to neskôr vysvetlím, zadrž, prosím, kňaza, do polhodiny sme tam,“ požiadala.

„Kňaz vie, kto sme. Ten má rešpekt a počká, ale povedz mi, čo mám robiť s Arom? Už tridsať minút stojí bez pohybu s očami uprenými na hodinky a divne vzdychá.“

„A Tony?“ spýtala sa a hlas sa jej zachvel.

„Kúpe sa,“ odvrkol Alec a na chvíľu sa odmlčal. Jane zatiaľ na nás nechápavo pozrela. Na mňa sa dívala zbytočne. Ja som nemala poňatia, prečo sa môj brat rozhodol pre kúpeľ.

„Načo?“ spýtala sa Jane, keď usúdila, že sa už vysvetlenia nedočká.

„Pred piatimi minútami mi vzal vaše obrúčky a vyhodil ich do potoka. Minútu sa mu to zdalo ako dobrý nápad, a potom si to rozmyslel a šiel ich hľadať. Vylovím ti ho a prezlečiem. Ešte, že si paranoidná a nachystala si aj náhradné prstene, aj oblečenie,“ povzdychol si. „Ponáhľaj sa!“ prikázal a položil.

S Alice sme vybuchli v hlasný smiech. Len Jane veľmi veselo nebolo. Predstava môjho brata, ako loví v potoku obrúčky ju asi nenadchla. Bože, ako ja ho milujem aj s tou jeho šialenou povahou. Najprv koná a až potom premýšľa.

Tešila som sa na neho stále viac. Jane si z dopravných predpisov nerobila vôbec nič. Rútila sa koľko auto dovolilo. Nevesta sa netvárila vôbec šťastne. Ťažko sa jej čudovať. Meškať na vlastnú svadbu asi nie je príjemné. Pred kostolom sme parkovali v rekordnom čase. Stačil mi jeden pohľad z okienka a slzy šťastia som nedokázala zastaviť.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

5)  ada1987 (12.11.2012 16:42)

4)  mončička (12.11.2012 10:44)

júj, úžasné! Tony zabil, vyhodil prstene do potoka a Jane je paranoidná! Daj ďalšiu už prosííím! Kedy ju daš?

3)  Bariss (10.11.2012 16:52)


Zase skvělí:D
Aspoň že ségru na svatbě bude mít:D
Nevím čím to ale ta Jane mi opravdu přirostla k srdci)
Už teď jsem ale zvědavá jak to vysvětlí Belle a ostatním:D

2)  anonym (09.11.2012 16:09)

To je vážně skvělýýýý... Tony hledá prstýnky, bože on vážně koná a až potom přemýšlí :D

tamias01

1)  tamias01 (09.11.2012 14:55)

Krásná kapitola moc se mi líbila a ke koni jsem se i zasmála, ale na letišti to bylo jen o fous. Představa tonyho jako v potoce hledá prstýnky a Aro vzdychá při pohledu na hodinky k nezaplacení

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek