Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Kolesá lietadla sa prvýkrát obtreli o pristávaciu dráhu a môj strach sa ešte znásobil. Je v poriadku? Uvidím ho vôbec? Dajú mi tú možnosť? Alebo je to len obyčajná pasca? Ako sa vôbec do Volterry dostal? Len na poslednú otázku sa odpoveď vtierala do mysli. Možno šlo skôr o neblahé tušenie.

Pohľad Anthony

Tri dni ubehli až prekvapivo rýchlo. Možno to bolo tým, akým spôsobom ma Jane dokázala zamestnať. Vlastne nie len mňa. Len sme sa v stredu na obed vrátili s Alecom z klenotníctva, už mala pre nás pripravený nový program. Slnko, ktoré jasne žiarilo na oblohe, pre ňu nebolo prekážkou. Navliekla si šaty s dlhým rukávom, ktoré jej siahali až po členky, obula vysoké čižmy, na ruky natiahla saténové rukavičky, cez hlavu prehodila šatku a bola pripravená.

Alec sa z poobedňajších nákupov vyvliekol. Na jeho šťastie nenašla nič, čo mu môže nasadiť na hlavu tak, aby nevyzeral ako psychopat alebo terorista. Ja som sa, bohužiaľ, nemal ako zachrániť. Obliekol som si šortky a tričko s krátkym rukávom, vzal moju moslimskú skoro manželku za ruku a vyrazil na pekelné nákupy.

Ak som niekedy považoval Alice za nákupnú maniačku, musím sa jej hlboko ospravedlniť. Prepáč, teta. Jane je ešte horšia. Po šiestich hodinách nákupov s ňou som myslel, že smrť je blízko. Vlastne som v to dúfal. Avšak nebola. Vláčila ma po obchodoch ešte ďalšie dve hodiny. Za deň sme nakúpili do nášho nového domu všetok riad, záclony, uteráky, posteľnú bielizeň a milión iných vecí. Väčšina ľudí síce začína nábytkom, ale odporujte rozbehnutej žene. Ja som nemal odvahu.

Prišlo však aj na nábytok. Hneď vo štvrtok. Celý deň bolo zamračené, tak sa nevyvliekol ani Alec a pekne si to užil so mnou. Za deň sme zariadili obývačku, našu spálňu aj jednu hosťovskú izbu. Veľká zábava. Moja snúbenica najprv nakupovala, a potom uvažovala, kam to vôbec pôjde. Bielu dvojsedačku som prenášal z obývačky do našej spálne na poschodí. Hore – dole. A pekne dookola. Sedemkrát! Jane si potrebovala porovnať, kde bude najviac ladiť. Nakoniec sa rozhodla, že si ju vezme do svojej izby vo Volterrskom hrade, pretože nám sa sem proste nehodí. Chvíľu som mal vražedné sklony, ale stačil jeden jej bozk a zázračne sa vytratili.

Neviem, či sme naozaj potrebovali tak rýchlo zariadiť dom alebo ma len chcela zničiť. Osobne vsádzam na druhú možnosť. Posledné dva večery som padal do postele rovno na hubu. Jej spokojný úsmev mi až príliš naznačoval, o čo jej išlo. Zaumienila si milovanie až po svadbe. A vyhrala. Nezmohol by som sa na nič, ani keby mi behala po izbe nahá.

Piatok mi nechala voľný, aby som sa dal dokopy a nevyzeral na svadbe na zdochnutie. Rozlúčku so slobodou som neplánoval, ale môj svedok mal iný názor. V piatok podvečer ma vytiahol na lov. Dokonca sa pridal aj Felix. Najprv som mal z toho dosť zlý pocit, ale prekvapili. Obaja si so mnou dali zvieraciu krv. Pre Aleca to bolo prvýkrát. Patrične sa podľa toho tváril. Kráľovstvo za foťák.

Po návrate by sa dala moja dobrá nálada krájať. Mal som energie na rozdávanie. Samozrejme som ju využil hneď, ako sa objavila Jane. Pritiahol som si ju do náručia a zahrnul bozkami. Pomaly strácala silu na odolávanie. Už som ju takmer mal! Ale o 23:59 jej zazvonil mobil.

„Vidieť nevestu v deň svadby pred obradom prináša smolu,“ šepla, vytrhla mi svoju podprsenku z ruky a vyletela z izby, kým som sa stihol nadýchnuť na nejaký protest.

Jej náhly odchod som predychával takmer pätnásť minút. Značne mi pomohla studená sprcha a predstava zajtrajšej noci. To už nezdrhne. Aspoň dúfam. Do postele som líhal v dobrej nálade. Na veľké prekvapenie ani zaspať nebol problém.

Len sny neboli práve príjemné. Moje podvedomie do nich vytlačilo všetky možné obavy. V jednom Jane povedala – nie. V ďalšom vôbec neprišla, nasledujúci bol o rodičoch a ten posledný bol úplný vrchol. Miesto Jane sa v svadobných šatách objavil Aro. A čo bolo najhoršie povedal – áno. A ja tiež! Zobudil som sa v šoku a celý spotený. Pol hodinu som sedel na posteli a snažil sa zabudnúť na tie nočné mory. Z rozjímania nad mojou rodinou a Arom v bielych šatách s vlečkou takmer tri metre, ma vyrušil až príchod môjho svedka.

„Dúfam, že si sa vyspal do ružova,“ kričal ešte pred dverami. Už len z tónu hlasu bolo zjavné, že sa usmieva. Otvoril dvere a ráznym krokom vošiel. Pozrel na mňa a úsmev mu na tvári zamrzol.

„Dobré ráno,“ pozdravil som, vyskočil z postele a zamieril si to rovno do kúpeľne. V polovičke cesty ma Alec chytil za rameno a otočil k sebe.

„Si v pohode?“ spýtal sa. Zmohol som sa len na prikývnutie. Nechcel som mu klamať do očí, ale inak to nešlo. Pravda by sa mu nepáčila. Nebol som v poriadku. Vôbec. Trhalo mi srdce.

„Daj si sprchu na uvoľnenie,“ šepol a pustil ma. Na nič som nečakal a zapadol do kúpeľne.

Postavil som sa pred zrkadlo a zadíval na vlastný odraz. Ja sa dnes žením, opakovalo sa mi v mysli. Dnes si vezmem ženu, ktorú zbožňujem. Spojím život s milovanou bytosťou. Naveky. Tak prečo sa cítim tak zle?  Spomienky zaboleli.

„Dokážeš ho mať niekedy rád?“ spýtala sa. Pomrvil som sa na posteli.

„Nessie, kvôli tebe dokážem čokoľvek, ale toto nie je len na mne,“ šepol som. Ja do Jakea sústavne neskáčem.

„Kúpil si mu granule pre psa, to ti príde v poriadku?“ vyprskla. Sklopil som zrak, ale nie z hanby. Nechcel som, aby videla ten úškrn, čo sa mi usádzal na tvári.

„Nemôžem za to, že si ich pomýlil s cornflakmi a kým na to prišiel, polovičku zjedol,“ zasmial som sa. Nešlo to ovládnuť. Kto už len je taký sprostý?

„Ty si mu ich narafičil do škatule!“ Naštvane našpúlila pery.

„Prepáč,“ šepol som a na dôvažok svojich slov skúsil nahodiť kajúcny výraz. Vydržal mi presne pol sekundy, potom sa mi pery zase roztiahli do úsmevu.

„Tony, ja vás nechápem, milujem vás oboch, ale správate sa k sebe hrozne. Pochop ma, ja s ním budem navždy. Raz si ho vezmem, budem s ním mať deti, musíte sa zmieriť.“ Pozrela mi do očí a mňa smiech rýchlo prešiel.

„Chápem, už sa to nestane,“ ospravedlnil som sa. Teraz už som to myslel vážne. Je jedno, čo mi Jacob urobil a že to bolo oveľa horšie ako nejaké granule. Ona to vedieť nemusí. Trápila by sa oveľa viac.

„Ďakujem,“ šepla a pohladila ma líci. „Si pre mňa hrozne dôležitý, chcem všetku svoju radosť prežívať s tebou. Na svadbe mi pôjdeš za svedka, prvý syn dostane meno po tebe, už len preto sa nemôžete neznášať.“

„Nápodobne,“ pousmial som sa, naklonil k nej a vtisol jej bozk na líce.

„Tvoj syn bude iste nadšený, keď sa bude volať Renesmee,“ zasmiala sa. Potvora, prekrúti všetko. Samozrejme som myslel dcéru.

Pustil som z kohútika studenú vodu a ovlažil si tvár. Mal som problém udržať slzy. Nedodržím sľub. Sestra nebude na svadbe stáť po mojom boku. Neuvidím jej úsmev. Nepodelím sa s ňou o lásku, ktorú cítim v srdci. Nedá mi požehnanie. Ani ona, ani nikto z rodiny. Neobjímem otca, nepobozkám mamu, nevypočujem si Emmettove vtipné poznámky na svadobnú noc, ani Jasperove rady. Nebude nič.

Nebudem mať deti. S Jane to nie je možné. Snáď je to tak aj lepšie. Čo by po mne zdedili? Určite nič dobré. Celý život by sa užierali. Nedokázali odolávať ľudskej krvi, a potom len trpeli. Tak ako ja.

Ten tlak na hrudi sa nedal vydržať. Prečo teraz? Prečo nemôžem mať chvíľu pokoj? Len žiť a nepremýšľať. Nemyslieť na to, ako všetkým ublížim. Znova. Som nepoučiteľný. Snáď by bolo lepšie, ak by som sa nenarodil. Rodičia by sa zbytočne netrápili. Nespôsoboval by som im bolesť. Mali by len Nessie. Jediné bezproblémové dieťa.

„Si oblečený?“ ozvalo sa spoza dverí. Žeby ma srdce zase prezradilo? Som tak priehľadný.

„Nie,“ zaklamal som. Nechcel som, aby ma takto videl. Slzy už nešlo zastaviť.

„Máš sekundu na nápravu.“ Chvíľu počkal, otvoril dvere a vošiel. O sekundu neskôr ma už zvieral v pevnom objatí. Prvýkrát za trvanie nášho priateľstva spravil tak ľudské gesto. Šetril si ho na najlepšiu možnú chvíľu. Práve teraz som to naozaj potreboval. Nepýtal sa, nevyčítal, doprial mi čas a ja som mu bol vďačný.

Odtiahol som sa a konečne mu pozrel do tváre. „To nie je kvôli Jane,“ šepol som. Nechcel som, aby si myslel, že si ju nechcem vziať. Mohlo to tak vyzerať.

„Ja viem. Daj si sprchu, bude ti lepšie.“ Venoval mi jeden smutný úsmev a zmizol za dverami kúpeľne.

Vyzliekol som sa a vliezol do sprchy. Striedal som si studenú a teplú vodu. Potreboval som sa prebrať a vytesniť z hlavy všetky myšlienky na rodinu. Ani som si neuvedomoval, že sa tu vlastne sprchujem poslednýkrát. Dnes navždy opustím izbu, v ktorej som prežil štyri dlhé mesiace. Viac sa sem nevrátim. Po svadbe pôjdeme do nášho domu. Väčšinu vecí tam už mám.

Z kúpeľne som vyšiel len s uterákom okolo bedier. Na posteli ma už čakalo nachystané oblečenie. Lepšieho svedka ťažko nájsť. Čierne nohavice a bielu košeľu som mal na sebe za pár sekúnd. Horšie to bolo so striebornou francúzskou kravatou. Len čo som si ju uviazal na krk, mal som pocit, že sa zadusím. Po treťom pokuse som už fučal ako dostihový kôň po Veľkej pardubickej. Alec sedel na okne a pozoroval krajinu.

„Nervozita neprešla?“ spýtal sa, zoskočil z okna a ladným krokom preplával ku mne. Kravatu s dokonalým uzlom som mal na krku takmer okamžite. Určite niekde potajomky cvičil.

„Asi prešla, ja neviem.“ Toto bol iný pocit. Ja som sa začínal tej svadby normálne báť. Prebehlo mi mysľou minimálne pätnásť vecí, ktoré sa môžu pokaziť. Niektoré boli mierne nereálne.

Sťažka som na seba navliekol striebornú vestu a čierne sako. Celé telo ma začalo podivne svrbieť. Čo to je za látka, preboha? Tlak mi stúpol snáď na dvesto. Alec ma chytil za obe ramená a zadíval sa mi do očí.

„Tony, počúvaj ma! Zhlboka dýchaj, všetko bude dobré, si zbytočne nervózny,“ upokojoval ma.

„Ja nie som nervózny!“ vyprskol som. Na veľký dôkaz mojich slov som sa nervózne obšil. Ani sa nečudujem, že mi svedok pretočil očami. „Len tá látka ma nejako hryzie,“ šepol som. Mal som ju chuť zo seba okamžite strhať.

„V butiku ti nevadila,“ zasmial sa. „Ten oblek stál viac ako nové auto. Nič mu nie je.“ Sadol som si na posteľ a zložil ruky na kolená.

„Čo ak Jane nepríde alebo povie nie? Čo ak to nestihneme? Pokazí sa nám auto? Nepríde kňaz? Spadne kostol?“ vypálil som na neho takmer všetky obavy. Teda tie, ktoré boli aspoň trochu reálne.

„Nebuď hlúpy, nemáš sa čoho báť. Máme ešte dve hodiny, Jane určite príde a povie áno. Ostatok sú hlúposti.“ Položil mi ruku na rameno. Nechcel som sa mu pozrieť do očí, tak som sa zadíval von oknom. „Aj Jane má podobné obavy. Mám za úlohu ťa strážiť. Takže na to okno ani nepozeraj. Som rýchlejší.“ Musel som sa zasmiať. On vždy vie, ako zlepšiť náladu.

 

Pohľad Renesmee

Zažmurkala som a zmätene sa poobzerala okolo seba. Nechápem, ako sa mi podarilo zaspať. Z reproduktorov sa ozývalo hlásenie. Budeme pristávať. Zapla som si pás a psychicky sa pripravila na časť letu, ktorú najviac neznášam.

Dnes som výnimočne dlhú prípravu nepotrebovala. Ťažili ma iné veci. Letecká nehoda bola niekde na konci zoznamu. Od včera mi srdce zvierala neviditeľná sila. Strach si našiel cestu do každej bunky môjho tela.

Nerobím chybu? Tá jediná otázka sa mi opakovala v hlave. Stále dookola. Nech je odpoveď akákoľvek, nemohla som inak. Včerajšia sms mi nedala na výber. Jej text nikdy nezabudnem.

Ak nechceš, aby tvoj brat veľmi trpel, choď na letisko, vyzdvihni si letenku na tvoje meno a použi ju. Doma si niečo vymysli. Do troch dní si naspäť. Budeme ťa čakať.

Nemusela som ani vidieť priloženú fotografiu, aby som vedela, že je vyhrážka skutočná. No aj tak ma pri pohľade na ňu zabolelo pri srdci. Spal, ale vyzeral tak strhane a vyčerpane. Noviny pohodené na posteli mali dátum len z pred dvoch dní.

Žiadne dlhé rozhodovanie sa nekonalo. Náročky som sa pohádala s Jacobom, zbalila si pár veci, nechala lístok pre rodičov a utekala na letisko. Doma by sa nemali strachovať. Párkrát som si už takto spravila voľný víkend. Rada cestujem a oni to vedia. Aspoň prvé dva dni sa iste báť nebudú, no potom to už bude horšie. Nech už sms tvrdila čokoľvek, v svoj návrat domov neverím.

Hlavne, ak práve pristávam vo Florencii. Odkiaľ je to do sídla vládcov nášho sveta len kúsok. A ja presne tam smerujem. To mi bolo jasné od chvíle, ako som dostala do rúk letenku. Predtým na premýšľanie nebol čas.

Kolesá lietadla sa prvýkrát obtreli o pristávaciu dráhu a môj strach sa ešte znásobil. Je v poriadku? Uvidím ho vôbec? Dajú mi tú možnosť? Alebo je to len obyčajná pasca? Ako sa do Volterry vôbec dostal? Len na poslednú otázku sa odpoveď vtierala do mysli. Možno šlo skôr o neblahé tušenie.

Prišiel tam sám a dobrovoľne. Mala som na to prísť oveľa skôr. Prečo mi to predtým ani nenapadlo? Veď sa taká možnosť priam ponúkala. Naozaj som verila, že nás len tak opustil? Ako som mohla vôbec pomyslieť. Hanba mi doslova zaplavila vnútro.

Do duše sa zabodávali tisícky dýk. Príliš hlboko. Len predstava, že strávil vo Volterre štyri mesiace ako pokusný králik, bola desivá. Nemohla som ju vytesniť z mysle. Čo všetko mu spravili? Ako sa k nemu správali? Trpel veľmi?

Vytiahla som svoju tašku zo skrinky nad hlavou a vystúpila. Cítila som sa ako duch. Telo akoby mi nepatrilo. Samú seba som videla z výšky. Overovanie dokladov, kontrola batožiny a všetky ostatné povinne úkony prebehli prirýchlo. Vnímala som až cestu k východu. Roztriasla som sa na celom tele. Mám čakať tu alebo vonku? Čo mám robiť? Odpoveď som dostala veľmi rýchlo.

„Ahoj, čakala som ťa,“ zaznel mi za chrbtom melodický hlas. Ľakom som nadskočila.

„Neboj sa, prosím,“ šepla, keď som sa otočila. Srdce sa mi rozbehlo šialenou rýchlosťou. Práve ju som netúžila stretnúť.

„Jane, kde je môj brat?“ spýtala som sa. Hlas sa mi napriek snahe zachvel strachom.

„Je v poriadku, uvidíte sa za hodinu. Všetko ti vysvetlím v aute.“ Ukázala na východ. Prvý krok bol najťažší. Nechcela som ju mať za chrbtom. Inštinkty na mňa doslova kričali. Prosili, aby som utekala. Nikam s ňou nešla. No ja som nemala na výber. Život môjho brata mi bol prednejší ako ten vlastný.

Kráčala som pred Jane až k východu. Auto určené pre nás som poznala okamžite. Upír, ktorý držal otvorené dvere, sa nedal prehliadnuť. Vysoký, bledý a hlavne nadpozemsky krásny. Slnečné okuliare zakrývali určite nechutne karmínové oči. Až vtedy som si uvedomila, že Jane okuliare nemala. Rýchlo som sa otočila. Zaujali ma oči s fialovým nádychom. Ten odtieň museli spôsobiť modré kontaktné šošovky v spojení s farbou jej očí. Viac ma však prekvapil jej milý úsmev. O čo sa snaží? Hrá divadielko, kým sme na verejnosti?

Nastúpila som dozadu a dúfala, že si Jane sadne na miesto spolujazdca. Nemala som také šťastie. Sadla si ku mne. Natlačila som sa k dverám najviac, ako to bolo možné. Vodič nastúpil na svoje miesto, dupol na plyn a moja posledná šanca na útek sa rozplynula v ovzduší spolu s výfukovými plynmi.

„Oficiálne sme neboli predstavené,“ šepla tá mrcha a natiahla ku mne ruku. „Som Jane Volturi, teda zatiaľ,“ jemne sa zasmiala na niečom, čo som nepochopila.

„Renesmee Cullenová.“ Podala som jej ruku a čakala, že mi ju rozdrví, aby demonštrovala, kto tu má navrch. Na prekvapenie mi ju však len jemne stisla a pustila.

„Smiem ťa volať Nessie?“ spýtala sa a neodpustila si ďalší milý úsmev.

„Nessie som len pre priateľov,“ odpovedala som automaticky. Hneď som si za to mala chuť nafackovať. Preskočilo mi? Dráždiť Jane môže len hlupák. Čakala som na bolesť, ale žiadna neprichádzala.

„V poriadku, chápem, len Tony vravel, že nemáš rada, ak ťa volajú celým menom,“ šepla a smutne sa pousmiala. Zmienka o bratovi mi vliala adrenalín do žíl. Určite jej také veci nerozprával pri zdvorilostnom rozhovore.

„Čo si mu urobila?“ vyprskla som. Ruka mi hneď vyletela k ústam. To sa neviem ovládať? Čakala som od Jane akúkoľvek reakciu, okrem tej jedinej – sklopila zrak a nervózne sa obšila.

„Ja neviem ako začať,“ šepla a hrala sa s prsteňom na prstenníku ľavej ruky. Pútal pohľad. Biele zlato a kryštálovo čistý oválny diamant. Minimálne desať karátov. Taký prsteň sa dáva ako snubný. Takmer som sa nad tou zblúdilou myšlienkou pousmiala. Kto by si len chcel vziať príšeru?

„Začni, prosím, tým, kde je môj brat,“ požiadala som. Skôr som ju prosila. Tá neistota sa nedala vydržať. Jej správanie nedávalo zmysel. Pamätala som si ju inak.

„Renesmee, tvoj brat prišiel do Volterry pred štyrmi mesiacmi. Nemusím ti vysvetľovať jeho dôvody. Si veľmi chápavá a hlavne, ako pozerám si mu povahovo aj veľmi podobná,“ šepla a pozrela mi do očí.

A potom to prišlo. Za desať minút mi porozprávala o jeho prvom dni vo Volterre, o dohode, ktorú uzavrel s Arom, o doktorovi a jeho zisteniach, o priateľstve s jej bratom, o výcviku, o jeho prvom zabití. Takmer som ani nedokázala dýchať a spracovať všetky tie pocity. Beznádeje a smútku. Odmlčala sa a ja som na ňu v očakávaní pozrela. Chcela som vedieť všetko. Každý detail jeho života. Nech ma to bolelo akokoľvek.

„A ďalej?“ požiadala som. Odvrátila tvár a zadívala sa na ubiehajúcu krajinu za oknom. Len na pár sekúnd, ale mne sa zdali ako večnosť.

„Zamilovala som sa.“ Pozrela na mňa a podvihla mi do zorného uhla ľavú ruku s tým obrovským kameňom na prstenníku. „Dnes sa berieme. Chcem,“ odmlčala sa, „nie, ja ťa prosím, aby si bola svedkom na našej svadbe.“ Zalapala som po vzduchu. Nemohla som sa nadýchnuť. Rukou som si obopla hrdlo v prirodzenej reakcii na nedostatok kyslíku.

„Felix, zastav,“ vykríkla. Auto prudko zabrzdilo. Ani som sa nenazdala a ťahala ma von z auta.

„Prehni sa a dýchaj,“ prikazovala a podopierala ma za pás. Prekvapivo to naozaj pomohlo. Dýchacie cesty sa uvoľnili. Prvý nádych, druhý, a potom tretí. Pomaly uvoľnila zovretie a ja som sa mohla vystrieť. Otočila som sa na ňu. O dva kroky ustúpila. Asi som sa zatvárila presne tak, ako som sa cítila.

„Zbláznila si sa!“ vyprskla som. Neviem, či to bola otázka alebo konštatovanie. „Nemôžeš ho donútiť k svadbe. Nesmieš!“ Preboha, čo to robí? O čo jej ide. Prečo chce, aby si ju vzal. Psychopatická mrcha. Nemôže chcieť, aby jej sľúbil vernosť. Pred bohom.

„On ma tiež miluje,“ šepla. Neveriacky som pokrútila hlavou a spravila krok k nej. Synchrónne o krok ustúpila.

„Neklam!“ vyprskla som. O čom ma tu presviedča? Myslí si, že som úplná hlupaňa? Čo za zvrátenú hru to so mnou hrá. Môj brat by nikdy nemiloval netvora.

„Neklamem, povedal mi to,“ šepla a zdvihla ruky v obrannom geste. Všetko mi bolo jedno. Všetky rozdiely sily medzi nami dvoma mi boli ukradnuté. Pohlcoval ma hnev a zúfalstvo. Červená clona zastierala videnie.

„Ako dlho si ho mučila, aby ti niečo také povedal?“ odfrkla som si a napriamila sa k skoku.

Kým som doskočila na miesto, kde predtým stála bola už o pár metrov ďalej. Netuším, ako dlho som ju naháňala okolo auta. Možno len minútu, možno dve. Hnev začal opadať. Upír vo mne sa pomaly vytrácal. Pohltil ma snáď prvýkrát v živote. Nikdy predtým som sa takto necítila. Plná sily a primitívnych pudov, keď hnev zastiera zdravý rozum...

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Jalle

4)  Jalle (09.02.2013 15:42)

granule pre psa

3)  Ann (08.11.2012 21:07)

skvělé....

2)  anonym (06.11.2012 20:19)

Jak to Renesmee přijme?? Co udělá až uvidí Tonyho?? Budou s Jane kamarádky?? Je toho strašně moc na vyptávání a proto se těším na tvoji další kapitolku...

tamias01

1)  tamias01 (06.11.2012 19:15)

WOW tak to bude ještě zajímavé jsem zvědavá jak to bude dál snad se nám holky moc neporvou přece jen Tony by rados neměl.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek