Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Zavrčanie sa nedalo ovládnuť. Bolo mi jedno, že ma za toto asi zabije. Ak sa jej dotkol, roztrhám ho na kusy. A ju... no jej asi nedokážem urobiť nič.

Pohľad Anthony

„Radšej to nechajme na neskôr,“ šepla. Tvár jej až podozrivo posmutnela.

Chcem to vôbec vedieť? Nie je jednoduchšie užiť si pár chvíľ nevedomosti? Aspoň niekoľko nádherných okamihov s jedinou láskou môjho života. Niekedy je ľahšie nevedieť, nepremýšľať, netrpieť. Len chvíľu žiť bez starostí, sklamaní a bolesti.

Milujem Jane. Príliš na to, aby som bez nej dokázal existovať. Spravím všetko, čo bude Aro chcieť. Pokojne sa vzdám života, upíšem diablovi, zapredám dušu peklu. Dokonca budem po zvyšok života väzňom v tomto prekliatom hrade. Nechám sa mučiť hoc aj každý deň. Pre ňu urobím čokoľvek.

Len na čo by mu to všetko bolo? Nemôžem mu nič ponúknuť. Nie som pre neho zaujímavý. Nemám žiadny dar, nie som ani upír. Nemá dôvod po mne niečo chcieť. Okrem jedinej veci. Toho, čo chcel od začiatku. Na čom mu záležalo.

Moja rodina. Len oni ho lákajú. Ich dary sú jedinečné. Ja mu stojím v ceste. Som len nepríjemná prekážka. Máme dohodu. Dohodu, ktorú len ja môžem vziať späť. Ale to nikdy neurobím. Nedokáže ma prinútiť. Nezapredám rodinu za vlastné blaho. Na to nemám svedomie. Nemôžem byť tak sebecký. Ani pre lásku, pre šťastie, pre Jane.

„Povedz mi o tých podmienkach,“ požiadal som. Lepšie vedieť hneď, čo ma čaká. Čo nás čaká.

Miesto odpovede ku mne natiahla ruku. Prešla mi končekmi prstov od krku, cez bradu až na pery. Tam zastavila, zadívala sa mi do očí a ja som zase myslel len na jej vôňu, dotyk, bozky. Všetko som chcel a najlepšie hneď.

„Vieš, že vrníš?“ spýtala sa pobavene. Zasekol som sa v polke nádychu, priložil si ruku na hruď. Slabé vibrácie sa nedali prehliadnuť.

„Nezahováraj,“ šepol som naoko urazene. Povzdychla si, stiahla ruku z mojich úst a posadila sa. Chvíľu sa mlčky obzerala po izbe, akoby hľadala záchranu od blížiaceho sa rozhovoru. Pohľad sa jej zastavil až na nočnom stolíku. Zovrelo mi žalúdok. Vedel som presne, na čo pozerá.

„Musíš niečo vypiť, aby si sa rýchlejšie uzdravil,“ povedala rázne a už mi podávala termosku. V rukách som ju mal skôr, ako som stihol protestovať. Ešte mi do nej strčila aj dlhú slamku. Asi aby som si to mohol poriadne vychutnať.

„Už som mal,“ skúsil som sa zachrániť. Pozrela na mňa tak smutne, až ma pichlo pri srdci.

„Chcela som ti spraviť radosť. Nechutí ti?“ spýtala sa. V hlase mala toľko lásky. Nemohol som inak. Vytiahol som slamku. Poťažkal si termosku v ruke, aby som odhadol jej obsah a využil čas na psychickú prípravu.

„Ďakujem, si zlatá,“ šepol som, priložil si ten humus k ústam a v duchu sa pomodlil. Bože, prosím, nech sa nepovraciam.

Bolo tam toho viac, ako som dúfal. Každý hlt sa zdal ťažším, ale ako hovorieval Jasper, vždy pri nákupoch s Alice, pre lásku treba trpieť. S posledným dúškom odišlo aj ovládanie. Zvraštil som tvár, vyskočil z postele a rozbehol sa do kúpeľne. Na to, aká bola tá krv hnusná, mala niečo do seba. Za celý čas sa mi ani raz nezatočila hlava.

Nalial som si do úst pol litra ústnej vody a snažil sa zo všetkých síl vytesniť z mysle spomienky na tú chuť. Jane bola pri mne takmer okamžite. Šokovane na mňa hľadela.

„Asi ti to nechutilo,“ konštatovala, kým som si vyplachoval ústa.

„Prečo myši?“ vyletelo zo mňa. Pôvodne som sa nechcel pýtať. Mal by som skôr oceňovať jej snahu a nie sa ešte sťažovať.

„Vieš, ja...“ Mykla ramenami.

„Áno?“ snažil som sa ju posmeliť. Vzbudila vo mne zvedavosť.

„Chcela som srnku, ale...“ ruky si spojila za chrbtom a zadívala sa do zeme, „ona sa na mňa vystrašene pozerala. Tie jej hnedé oči.“ Zdvihla ku mne zrak. Vyzerala tak zahanbene. Prehltol som všetky provokačné poznámky. Ľudia jej nevadia, ale srnka sa vystrašene pozerá, povzdychol som si aspoň v duchu.

„Zlatko, prepáč, ale hlodavce proste nie. Už keď mi to dával Alec, mal som problém...“ zarazil som sa. Práve som sa preriekol.

„Ty si vedel, že ti nechutí a pil si?“ vypískla, ruky si dala v bok a urazene našpúlila pery.

„Milujem ťa,“ šepol som a pokúsil sa vyčarovať nevinný úsmev. Až tak veľa som toho snáď nespravil. Chvíľu na mňa hľadela s podvihnutým obočím, ale nakoniec sa usmiala aj ona. Táto veta proste zaberá vždy.

„Aj ja teba.“ Spravila krok ku mne a natiahla sa po bozk. Vtisol som jej letmý na líce. Rád by som oveľa viac, ale nechcel som sa rozptyľovať.

„Mohli by sme ísť za Arom, potrebujem vedieť jeho podmienky,“ navrhol som. Úsmev jej okamžite zmizol z tváre.

„Ja by som sa rada porozprávala o tom, čo ti nechutí a hlavne, čo sa ti nepáči.“ Pohľadom skĺzla na svoj hrudník. Pretočil som očami.

„Jane, dnes nie,“ ohriakol som ju. Nás dvoch osud spojil asi zo žartu. Teraz sedí niekde na obláčiku a neuveriteľne sa zabáva na hlúpostiach, ktoré riešime miesto vážnych vecí.

„Ale ja sa o nich chcem porozprávať,“ nedala sa odbiť. Mal som toho dosť. Ak som doteraz len tušil, teraz mi to bolo jasné - zahovárala. Prešiel som okolo nej von z kúpeľne a zamieril si to rovno k skrini. Otvoril som ju, vybral si tričko a tepláky. Prezlečený som bol za pár sekúnd.

„Nemusel si sa obliekať, budem ťa musieť dlho vyzliekať,“ šepla mi tesne za chrbtom. Ani netuším, ako sa tam dostala. Len z jej blízkosti naskákali zimomriavky. Obmotala ruky okolo môjho pásu a natlačila sa na mňa. Dotyk jej pŕs na mojom chrbte mi rozochvel celé telo. Zrazu aká prítulná.

„Jane, doktor zakázal, aby som sa rozrušoval,“ snažil som sa ju uzemniť. Najradšej by som sa otočil a strhal z nej šaty, ale bolo mi jasné, o čo jej ide.

„Veď ja budem opatrná,“ šepla a jej ruky zamierili pod moje tričko. Neuveriteľné, čo so mnou jej dotyk robil. Musel som pozbierať posledné zvyšky síl, chytiť jej ruky a vymaniť sa z objatia.

„O čo ti ide?“ spýtal som sa už mierne podráždené. Aj keď som bol skôr len frustrovaný. Chcel som ju a veľmi. Ale nie takto. Milovať sa, aby sme sa vyhli rozhovoru asi nie je najlepší dôvod.

„Nechcem, aby si mi odišiel,“ pípla, prešla k posteli a sadla si. Ruky si zložila do lona. Ramená jej klesli, akoby niesli všetku váhu sveta.

„Kam by som chodil?“ Nesmiem predsa z tejto izby ani na krok. Síce ma Aro nazýva jeho hosťom, ale som len obyčajný väzeň.

„Nemôžem ti nič povedať,“ šepla. Kľakol som si pred ňu, chytil jej ruky do dlaní.

„Jane, ak to bude v mojich silách. Urobím všetko, aby sme boli spolu.“ Zodvihla ku mne zrak a smutne sa pousmiala.

„Mal by si urobiť radšej všetko pre to, aby si bol šťastný.“ Postavila sa a natiahla ku mne ruku. Povzdychol som si. Ona je moje šťastie, len to nechce pochopiť.

„Milujem ťa, si môj svet, moje všetko, moja láska. Bez teba môj život nemá zmysel. Chcem byť s tebou naveky.“ Ak by som nemal zmätené pocity z jej správania, určite nájdem viac slov. Vyskočil som na nohy.

„Vieš, že si kľačal a znelo to ako žiadosť o ruku?“ pousmiala sa. Keby len o ruku. Ja by som ju bral najradšej celú.

„Ak by som mal nejaký poriadny šuter, pokojne...“ zarazil som sa. Myslela to zo žartu alebo vážne? Chvíľu sme na seba len hľadeli. Ostala asi v podobnom šoku ako ja. Párkrát sa nadýchla a otvorila ústa, aby niečo povedala, ale nakoniec si to rozmyslela.

„Jane, ja...“ snažil som sa prerušiť to trápne ticho. „Milujem ťa a ak by som ti mal čo ponúknuť, tak...“ liezlo zo mňa ako z chlpatej deky. Priložila mi prsty na pery.

„Potrebujem len teba, nič viac,“ šepla. Pritiahol som ju bližšie k sebe a vtisol jej bozk do vlasov.

„Prsteň zoženiem,“ sľúbil som. Síce ho bude musieť kúpiť Alec, ale aspoň nejaký vyberiem. Ak mi Jane vráti peňaženku, čo mi vzala po mojom príchode do Volterry, snáď aj zaplatím.

„Tak sme sa zasnúbili?“ spýtala sa.

„Povedala si áno?“ vrátil som jej otázku. Zdvihla ku mne zrak.

„Áno,“ pípla. Neubránil som sa úsmevu.

„Ďakujem, len aspoň týždeň, prosím, nepodávaj Arovi ruku,“ zasmial som sa. Z tohto ho minimálne porazí. Ak ma doteraz nechal žiť, iste si to veľmi rýchlo rozmyslí.

„Vieš,“ šepla a odtiahla sa. „Asi by si mal vedieť...“ zošpúlila pery, sklopila zrak a nervózne sa obšila. „Aro chce, aby sme sa vzali,“ dokončila. Srdce mi vynechalo úder. Aspoň som si to zozačiatku myslel. Nakoniec to boli tak dva - tri.

„Nechápem,“ vysúkal som zo seba. Prečo by to chcel? Preskakuje mu už?

„Mali by ste sa porozprávať,“ šepla, vzala ma za ruku a ťahala k dverám. Keď chce má neuveriteľnú silu. Nedokázal som ju zabrzdiť.

„Jane, stoj,“ vyprskol som. Zastavila a otočila sa na mňa. Obočie jej vyletelo nahor v nemej otázke.

„Súhlasila si len kvôli Arovi?“ spýtal som sa prvé, čo ma napadlo a hlavne najviac trápilo. Nechcem, aby si ma brala len preto, že si to praje jeden tritisícročný psychopat.

„Milujem ťa,“ šepla a totálne ma odzbrojila. Asi tá veta nezaberá len na ňu.

Celú cestu k Arovej pracovni sme absolvovali mlčky. Nervozita ma zázračne obchádzala. Stačilo mi držať Jane za ruku a celý svet mal zmysel. Hlavne ten dotyk našich rúk ma zvláštne tešil. Priznávala sa ním otvorene k nášmu vzťahu. Ja som ju pustiť chcel, ale ona to nedovolila. Pohľady členov Volterrskej gardy mi pohladili ego tak veľmi, až som sa trochu hanbil.

„Vyber si najlepšie pre teba,“ požiadala takmer nečujne a zaklopala na masívne dvere.

„Poďte, deti,“ ozval sa Arov presladený hlas. Povzdychol som si a otvoril dvere pred Jane. Vošla a ja som ju nasledoval. Strach sa dostavil s prvým vdýchnutím Arovej vône. Museli to poznať. Jane mi pevnejšie zovrela ruku a Aro ku mne dvihol zrak.

„Pane,“ pozdravili sme takmer naraz a naznačili úklon. Jane z úcty a ja som ho nechcel vytáčať. Chcelo sa mi ešte chvíľu žiť.

„Sadnite si,“ prikázal. Aspoň mne to ako príkaz znelo. Nedokázal som odhadnúť jeho náladu. Poslúchli sme a sadli si na gauč oproti jeho písaciemu stolu. Dopísal niečo do papierov na stole a pozrel na nás. Najviac ho zaujali naše spojené ruky.

„Vidím, že vás môj malý trest nerozdelil,“ zapriadol a pousmial sa. Úsmev som mu oplatil. Ani neviem prečo. Nechcel som provokovať, ale prišlo to samo. Jane ma štuchla lakťom medzi rebrá. Nie práve citlivo. Ak by sedela z pravej strany asi vyletím z kože. Našťastie sedela z ľavej, no aj tak mi úsmev zmazalo z tváre.

„Anthony, musíme sa pozhovárať, mám pár podmienok, ktoré chcem, aby si splnil.“ Postavil sa a prešiel k oknu. Vyzeral, akoby čakal reakciu.

„Iste,“ šepol som. Nič lepšie ma nenapadlo. Pozrel na mňa a zamračil sa.

„Najprv chcem počuť tvoje ospravedlnenie. Pri treste som sa ho nedočkal. Čo ma naozaj zaskočilo. Väčšina prosí o odpustenie po pár minútach. U teba som musel zájsť zbytočne ďaleko.“ Prekvapením som otvoril ústa a hneď ich zase zavrel, aby som nevyzeral ako úplný hlupák.

„Mrzí ma to,“ ospravedlnil som sa. Síce presne neviem za čo. Úprimne som žiadny svoj čin neľutoval. Nedokázal som to. Jedine som snáď nemal porušiť slovo, ktoré som dal. Alebo skôr na to nemal prísť.

„V poriadku,“ povedal. Ešte, že to nechcel bližšie špecifikovať.

„Prejdem teda k mojim podmienkam. Mal som ich päť, ale Jane a Alec ma od dvoch odhovorili,“ zazrel na Jane, „v podstate, čo už som mal s nimi robiť,“ povzdychol si. Jane sa nervózne pomrvila.

„Pane, to snáď ani nemusí vedieť,“ šepla. Kmitol som pohľadom z Ara na Jane.

„Nech len pekne vie, čo si uviazal na krk,“ zasmial sa. „Aby si bol v obraze, Anthony, ak Jane niečo veľmi chce, vie byť neodbytná a neváha použiť svoje ženské zbrane.“

„Prosím?“ vyprskol som a vyskočil na nohy. Zavrčanie sa nedalo ovládnuť. Bolo mi jedno, že ma za toto asi zabije. Ak sa jej dotkol, roztrhám ho na kusy. A ju... no jej asi nedokážem urobiť nič.

„Sadni si!“ ohriakol ma ešte prekvapivo jemným tónom. Jane ma chytila za ruku a nasilu stiahla do sedačky.

„Nechaj si to vysvetliť,“ šepla mi pri uchu. Skrížil som si ruky na hrudi.

„Mala by si začať veľmi rýchlo,“ osopil som sa na ňu. Keby si Aro neodkašlal, asi aj zabudnem, že sa nesprávam práve vhodne. Párkrát som sa nadýchol a vydýchol. Aspoň sa zjemnilo to vrčanie, čo sa mi dralo z hrude.

„Anthony, niekedy sa čudujem, že ste sa vy dvaja ešte nepozabíjali. Viem o vás takmer dva mesiace. Vaše výlevy žiarlivosti by si nevšimol len hlupák. Vyčkával som. Veril, že ide len o pobláznenie.“ Odmlčal sa a oboch nás spražil pohľadom. „Každopádne som sa mýlil. Jane ťa miluje a preto ma aj donútila, aby som zľavil zo svojich podmienok.“ Zhlboka sa nadýchol.

„Použila svoje ženské zbrane, ale nie také ako si myslíš. Hodinu mi vzlykala v kancelárii, aby som ťa netrápil a dovolil ti živiť sa zvieracou krvou. Nakoniec som to nevydržal a povolil.“ Ups, na túto ženskú zbraň som zabudol. Hodil som po Jane šteňací pohľad. Pretočila očami, ale nakoniec jej kútiky pier vyleteli nahor.

„Toto si nechajte na neskôr!“ vyprskol Aro. Prešiel k svojmu kreslu a posadil sa. Využil som čas a nenápadne pohladil Jane po stehne. Ja si ju vážne nezaslúžim.

„Ďalšia vec, ktorú som chcel, bola tvoja rodina do mojej gardy,“ šepol a nezabudol sa odmlčať, aby ma poriadne napínal. „Ale jeden Cullen mi narobil v hrade viac neplechy, ako dokážem uniesť. Z najnebezpečnejšieho upíra si si spravil priateľa, z najbezcitnejšej upírky životnú lásku a nerád to priznávam, ale aj mne si svojim spôsobom sympatický. Máš odvahu a to sa mi páči. Preto ti dám na výber.“ Ospravedlňujúco pozrel na Jane.

„Si voľný, môžeš ísť domov. Budem to brať tak, že si svoju časť dohody dodržal. Ja dodržím tú svoju. K tvojej rodine sa ani nepriblížim.“ Ukázal na dvere. Neviem, čo ma zaskočilo viac. To, že mi dával voľnosť alebo ako sa vzdal darov členov mojej rodiny. Bol by som šťastím bez seba, ak by nezabudol na niečo pre mňa príliš podstatné.

„A Jane?“ spýtal som sa. Bez nej odísť nemôžem.

„Ona ostane tu. Budete si obaja žiť svoj život taký, ako pred vašim stretnutím.“ Pozrel som na Jane v rovnakej chvíli ako ona na mňa. Na tvári si držala kamennú masku, ale oči ju prezradili. Tohto sa celý čas bála. Myslela si, že len tak odídem.

„Choď,“ šepla. Nesúhlasne som pokrútil hlavou.

„Mám aj inú možnosť?“ Táto nepripadala do úvahy. Nemôžem sa jej vzdať. Nechal by som tu kus srdca. Priveľký kus, aby som bez neho dokázal existovať.

„Máš, stačí splniť tri moje podmienky,“ zapriadol. Prikývol som, aby som ho donútil pokračovať.

„Chcem, aby ste sa vzali,“ objasnil mi prvú, o ktorej som už vedel.

„Vezmeme,“ okamžite som súhlasil. Nemal som dôvod pýtať sa Jane na názor. Už mi ho vyjadrila a nezbaví sa ma.

„Vzdáš sa priezviska, neželám si, aby Jane spájali s klanom Cullenovcov. Buď si vezmeš jej priezvisko alebo si vyberiete spoločné.“

„V poriadku,“ šepol som. Mal by som sa hanbiť, ako rýchlo som súhlasil. Mal, ale nehanbil. Moja rodina pre mňa znamená veľa. Nikdy by som sa ich nedokázal vzdať. Vzdať sa priezviska však šlo až prekvapivo ľahko. Voliť medzi slovom za menom a životnou láskou nebolo vôbec ťažké.

„Masenová by sa mi páčilo,“ pípla Jane a usmiala sa na mňa. Musel som sa premáhať, aby som ju pred Arom nevybozkával. Bez váhania spravila to isté ako ja. Vzdala sa svojho priezviska. A ešte načrtla možnosť, aby som si ja aspoň jedno ponechal.

„Môžem si nechať druhé priezvisko?“ chcel som si hneď overiť. Aro prikývol.

„Skvelé, tak sa vezmeme a budeme mať spoločné priezvisko Masen,“ potešil som sa.

„Určite?“ spýtal sa. Asi ho moja radosť zaskočila. Vlastne prekvapila aj mňa. Myšlienky na rodinu a ich reakciu som dokázal vytesniť z hlavy. Aspoň pre túto chvíľu.

„Určite, druhé otcove priezvisko mi stačí.“ Aspoň to ma bude navždy spájať s rodinou. Snáď mi to niekedy dokážu odpustiť.

„Berieš to dobre,“ pousmial sa. „Ešte chcem jednu vec. Staneš sa upírom a vstúpiš do mojej gardy.“ Vydesene som pozrel na Jane. Sklopila zrak a stisla mi ruku.

„Prečo?“ spýtal som sa. Táto podmienka bola aj na neho až príliš zákerná.

„Bojuješ dobre, ak budeš upír, ešte sa to zlepší. Už teraz dokážeš zložiť Felixa a okrem toho dúfam, že sa tvoj dar bude dať rozvíjať. Musíš mať nejaký štít, ak ti nevidím myšlienky.“ Pokrútil som hlavou. Na to som sa nepýtal.

„Podľa mňa ma nie je možné premeniť,“ vysvetlil som svoje obavy. V mojich žilách prúdi jed celý život a nikdy som sa nezmenil. Chce niečo, čo možno nedokážem splniť.

„S takou možnosťou počítam. Budem brať podmienku za splnenú, ak sa o to pokúsiš. Pokiaľ k premene nedôjde, do mojej gardy nevstúpiš. Si príliš rozbitný,“ zasmial sa.

„V poriadku,“ šepol som. V podstate je pre mňa premena najlepšie riešenie. Nebudem po boku Jane úplne k ničomu. Dokážem ju ochrániť.

„Tebe to nevadí?“ spýtala sa Jane prekvapene. Miesto odpovede som jej vtisol bozk na pery. Prerušilo ho až Arove odkašľanie.

„Ospravedlňujem sa, počúvam ďalej,“ šepol som a čakal, čo ďalšie pre nás prichystal.

„Anthony, nevieš počítať?“ spýtal sa. Žartuje? To nemôže byť všetko. Tomu neverím.

„Viem, ale...“ odmlčal som sa, aby som našiel vhodné slová. Ideálne nejaké, ktoré ho neurazia. „Zaujímajú ma aj ostatné veci, ktoré musím dodržať.“

„Očakávam splnenie mojich podmienok do mesiaca, dovtedy neodchádzaj z mesta. Inak si rob, čo uznáš za vhodné.“ Pokynul k dverám. „A teraz ma, deti, ospravedlňte, mám ešte nejakú prácu.“ Ak by ma Jane nedonútila postaviť a neodtiahla k dverám, sedím tam v šoku doteraz.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

4)  Káta (04.11.2012 00:00)

hezky napsané, jsem zvědavá jak to bude pokračovat

3)  lila (03.11.2012 23:58)

pěkné..:)

tamias01

2)  tamias01 (31.10.2012 17:41)

Po delší době zase přidávám komentář. Jsem moc zvědavá jak dopadne přeměna z poloupíra na upíra a příjmení Masen no aspoň z části bude pořád Cullen a představa co by zbytek jeho rodiny udělal s místními upíry, když on se zamiloval do Jane a s přátelil s Alecem. Ne nevím nnevím. Moc se těším na další díl.

1)  ada1987 (30.10.2012 21:48)

super

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still