Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Ticho, ktoré nastalo, sa dalo takmer krájať. Vznášalo sa v ovzduší. Nikto okrem mňa nemal potrebu nadýchnuť sa, pohnúť, či aspoň žmurknúť. Arove dlhé premýšľanie mohlo byť dobrým, ale aj zlým znamením. Vymýšľal nám trest, ale netrúfal som si odhadnúť aký.

Masívne dvere Arovej pracovne ma vôbec nelákali. Cesta späť však neexistovala. Alec zaklopal, nečakal ani na vyzvanie a vošiel. Výnimočne som sa nedržal hesla - dámy majú prednosť. Do jamy levovej snáď neplatí. Prekročil som prah a zastavil. Z donútenia. Jane zvierala moju ruku a odmietala sa hnúť. Potiahnem tank, ale nehnem s malou blondínkou? Do jedného trhnutia som dal všetku silu. Preletela cez prach rovno do mojej náruče.

„Deti, to si nechajte na neskôr,“ zapriadol Aro. Do nosa mi udrela sladkastá vôňa, no nie len jeho. Pustil som Jane a prebehol miestnosť pohľadom. Okrem Ara a nás troch tu bol ešte ďalší vládca. Marcus stál v rohu. Jeho dar ma vždy zaujímal. Cítiť vzťahy musí byť fascinujúce. Cíti aj ten náš?

„Pane,“ šepol Alec a uklonil sa. S Jane sme toto gesto úcty napodobnili. Obaja vládcovia na nás doslova civeli. Aro pohŕdavo na mňa a Marcus s pootvorenými ústami na Jane.

„Sadnite si,“ ukázal Aro na čierny kožený gauč oproti jeho písaciemu stolu. Sadol som si rád, klepali sa mi kolená, no veľmi mi ani to nepomohlo. Mal som pocit, akoby som zjedol pravítko. Nevedel som sa uvoľniť. Jane si sadla ku mne. Najbližšie, ako to bolo možné. Dotyk jej pokožky, i keď len cez šaty, ma zázračne upokojoval. Alec ostal stáť. Tieto zbytočné ľudské gestá nikdy neobľuboval.

„Alec, neber to v zlom. Vždy ťa rád vidím, ale prečo si prišiel aj ty?“ spýtal sa Aro, postavil zo svojho kresla a natiahol k nemu ruku, aby si vzal jeho myšlienky. Len pri tej predstave ma otriaslo. Teraz to príde. Posledné sekundy pri Jane ubiehali prirýchlo, no na moje prekvapenie mu Alec ruku nepodal.

„Aro,“ oslovil ho dôverne. Zaskočilo ma to. Každý ho volal pane. Aj Alec a Jane. „Vieš ako veľa pre mňa znamenáš. Vždy som ti otvoril svoju myseľ a urobím to aj dnes. Prvýkrát však nebudeš nadšený. Prosím ťa, zváž svoje kroky.“ Aro šok ani neskrýval. Zrkadlil sa mu v tvári. Ruku stiahol pozdĺž tela.

„Synu,“ vrátil mu ešte dôvernejšie oslovenie. „Ty sa snáď bojíš mojej reakcie? Ublížil som niekedy tebe alebo tvojej sestre?“ spýtal sa starostlivo. Znel dokonca úprimne. Môže mu na nich naozaj záležať?

„Neublížil a vážim si to,“ šepol Alec a sklonil hlavu.

„Povedz mi, čo chceš. Dám ti to, kým uvidím tvoje myšlienky.“ Rozhodil rukami. Prečo som mal pocit, že práve tam Alec smeroval a jeho jemný úsmev mi to len potvrdil.

„Chcem, aby žil.“ Kmitol ku mne pohľadom, počkal na Arove prikývnutie a až potom pokračoval. „A chcem našu recepčnú,“ dokončil.

„Alec, len ty dokážeš žiadať naraz o niekoho život a zároveň o dezert,“ zasmial sa. Ledva som ovládol zavrčanie. Jessy nie je žiadny zákusok. „Na život mu nesiahnem a čo sa týka našej recepčnej, nechápem, prečo sa vôbec pýtaš. Keď máš na ňu chuť, mohol si ju zabiť dávno. Nie je cenná.“ Upútal ma pohyb v miestnosti. Marcus vystúpil z tieňa rohu a povzbudivo sa na Aleca usmial.

„On ju nechce na večeru, ale na úplne iné účely,“ objasnil za neho. Aro k nemu okamžite natiahol ruku. Marcus mu tú svoju bez váhania podal.

„Zaujímavé, Alec, si si vedomí, že ona ťa nemiluje?“ spýtal sa. To vedel až príliš dobre. Jessy mu to nikdy netajila. Mala ho rada – to áno. Ale lásku k nemu necítila. Napriek tomu boli spolu a robila ho šťastným. Pre mňa tvorili dokonalý pár. Aj keď sa nežnostiam vyhýbali.

„Viem,“ odpovedal okamžite. Bolestný tón však nedokázal ovládnuť. Vôbec som sa nečudoval. Neopätovaná láska ho ničila.

„V poriadku, je tvoja a teraz prejdime k veci,“ šepol a nedočkavo natiahol k Alecovi ruku. Zovrelo mi žalúdok. Alec už nezaváhal. Vložil dlaň do tej Arovej. Sekundy sa zdali minútami. Aro striedal výrazy v tvári neuveriteľne rýchlo. Keď pustil Alecovu ruku, usídlil sa mu na tvári pobúrený.

„Chcem vidieť tvoje dôvody,“ osopil sa na Jane. Pomaly sa postavila a natiahla k nemu ruku. Celé telo sa jej chvelo strachom. Srdce mi zvierala neviditeľná sila. Ak by som pred pár mesiacmi tušil, čo spôsobím svojou prítomnosťou, radšej by som sem nešiel. Aj keď neviem, či by som sa dokázal vzdať lásky, ktorú k nej cítim.

„Prečo si to urobila? Zbláznila si sa?“ spýtal sa nevrlo, keď pustil jej ruku. Jane sklonila hlavu. Začínalo to vo mne vrieť. Potreba ju chrániť sa zmietala s potrebou zachovať sa rozumne. Jediné rozumné bolo ticho sedieť, najlepšie sa ani nehýbať a už vôbec nehovoriť. Dosť, že im moje srdce prezrádzalo takmer všetko, čo cítim.

„Len zamilovala,“ šepol Marcus a povzbudivo sa na Jane usmial. Dokonca milo pozrel aj na mňa.

„Zbláznila či zamilovala. To je to isté,“ vyprskol Aro. Priložil si ukazováky k spánkom a krúživými pohybmi ich trel. Toto robia ľudia pri migréne. Môže mať upír migrénu? Jane si sadla naspäť ku mne. Položil som jej ruku na chrbát a aspoň si naň prstami kreslil. Srdiečka. Stal sa zo mňa sentimentálny blázon. Chcel som si užiť posledné chvíle jej prítomnosti. Ak ma aj Aro nezabije, určite k smrti nebudem ďaleko.

Ticho, ktoré nastalo, sa dalo takmer krájať. Vznášalo sa v ovzduší. Nikto okrem mňa nemal potrebu sa nadýchnuť, pohnúť, či aspoň žmurknúť. Arove dlhé premýšľanie mohlo byť dobrým, ale aj zlým znamením. Vymýšľal nám trest, ale netrúfal som si odhadnúť aký. Jeho správanie k Jane ma dnes však prekvapilo. Akoby ju mal naozaj rád. Díval sa na ňu aj na Aleca zvláštne. Vôbec nie bezcitne. Nespoznával som ho. Dávalo mi to aspoň nádej. Snáď ju nedokáže potrestať.

Po dlhých piatich minútach si zložil ukazováky zo spánkov, sadol si do kresla, zhlboka sa nadýchol a uprel svoje karmínové oči na Jane.

„Drahá, prekvapila ma tvoja voľba partnera. Mohla si si vybrať aj lepšie, ale s tým už nemôžem nič robiť. Ak by som ti bránil v láske k nemu,“ pohŕdavo na mňa pozrel a hneď zas nasmeroval zrak na Jane, „len by som ťa trápil. Napriek tomu, ako ťa mám rád, sklamala si ma a ja vás musím potrestať. Marcusa som zavolal, aby mi potvrdil, či sú vaše city vzájomné. Trochu som dúfal, že ťa len vodí za nos, ale, bohužiaľ, tomu tak nie je. Takže mi ostáva len nájsť trest, ktorý vás poučí, ale nerozdelí.“ Naozaj len toľko? Chce nás len potrestať a nechá nás spolu? V niečo také som ani nedúfal.

„Prijmem akýkoľvek trest,“ šepla Jane. Vôbec sa mi jej slová nepáčili. Je to naozaj nevyhnutné? Veď všetko robila len kvôli mne. Prečo chce trestať aj ju?

„A čo ty, Anthony, vnímaš to podobne?“ spýtal sa a pozrel na mňa. Rýchlo som v hlave zvážil každé slovo. Nech si o ňom myslím čokoľvek, teraz nebola vhodná chvíľa dať to najavo.

„Pane, ja som porušil slovo, ktoré som ti dal. Jane za to nemôže. Potrestaj len mňa.“ Chytil som Jane za pás a pevnejšie ju k sebe pritiahol. Spôsob, akým na mňa zazrela, som radšej ignoroval.

„Ja si to nemyslím. Jane má väčší podiel viny ako ty,“ povedal rázne. Nesúhlasne som pokrútil hlavou. To snáď nemôže myslieť vážne. Nemôže jej ublížiť. To nezvládnem.

„Ale ona...“ chcel som mu odporovať, ale prerušila ma Alecova ruka, ktorá mi pristála na pleci. Zdvihol som k nemu zrak a radšej ho hneď sklopil. Netváril sa vôbec nadšene. Len pred chvíľou nám prízvukoval, aby sme sa vyhli emóciám. Ale to nešlo tak ľahko. Jane milujem, neznesiem pomyslenie na jej bolesť.

„Aro, ako chceš s nimi naložiť?“ spýtal sa Alec. Pôsobil chladne. Dokonca snáď nezaujato, ale tušil som, že v jeho vnútri to vrie. Na mne už mu možno nezáleží po tom, ako som sa k nemu zachoval a čo všetko som mu zatajil, ale Jane je jeho sestra. Ju nikdy neprestane milovať.

„Alec, je to ťažké rozhodovanie. Jane nemôžem nechať mučiť. Žiadny gardista by sa na to pri jej postavení dobrovoľne neodhodlal. A mňa samého by to bolelo.“ Teatrálne si položil ruku na srdce. Nech to vyzeralo akokoľvek hrane, niečo na ňom bolo úprimné. Musel som sa pousmiať. Páčili sa mi jeho slová.

„Na druhej strane tvojho priateľa by som nechal mučiť veľmi rád.“ Pozrel na mňa, akoby čakal reakciu. Úsmev z tváre mi zmazala až bolesť v zápästí. Jane zvierala moju ruku, musel som jej ju vytrhnúť. Pozrela na mňa s podvihnutým obočím. Neviem, čo čakala. Snáď som sa nemal tešiť? To ma vážne považuje za takého slabocha? Aro sa na chvíľu odmlčal. Kým znovu pokračoval, zhlboka sa nadýchol.

„Vidím jediné riešenie,“ pousmial sa. Neviem prečo, ale prebehol mi mráz po chrbte. „Jane, potrestáš si priateľa sama. Tak si najlepšie zapamätáš svoje nevhodné správanie.“ Srdce mi vynechalo úder. Myslí to vážne? Má na mňa použiť svoj dar? Ale veď to jej ublíži viac ako mne.

„Pane, ale...“ vzlykla. Zovrelo mi srdce. Bolo to najlepšie riešenie, ale ako ju presvedčiť? Jej dar je síce to najhoršie, čo som doteraz zažil, ale jej nikto neublíži. Aspoň nie fyzicky. Čo je oproti tomu trocha bolesti v srdci.

„Jane, urob to, prosím,“ šepol som. Chcel som, aby to bolo len pre jej uši, ale asi som to neodhadol. Len som dopovedal a všetky pohľady smerovali na mňa. Marcus sa naklonil k Arovi a niečo mu povedal. On však dokázal odhadnúť intenzitu hlasu, tak aby sme nič nepočuli.

„Nie som bezcitný,“ osopil sa na neho Aro. „Ak splnia pár mojich podmienok, nechám ich spolu.“ Zaujali ma len jeho posledné slová. Podmienky mi boli ukradnuté. Urobím všetko, čo bude chcieť, aby som bol s Jane.

„Jane, ak je to pre teba príliš, môžem požiadať Caiusa,“ oznámil Aro. Ako Jane váhala sa mu vôbec nepáčilo. Mne sa vôbec nepáčili jeho slová. Caius je z troch vládcov najhorší. Vyžíva sa v mučení. On všetko Jane naučil. Jemu som sa do rúk dostať nechcel.

„Nie, ja to urobím,“ vypískla a vyskočila na nohy. V jej očiach bolo zrazu toľko odhodlania. Možno to cítila podobne ako ja.

Ani netuším prečo, ale postavil som sa a prešiel za gauč. Možno som si chcel urobiť viac miesta. Alebo len netresnúť hlavu o stôl. Divné, ale napadali mi samé hlúposti. Myslel som na všetko, len nie na to, čo malo prísť.

Jane mi nedala veľa možností na dlhé premýšľanie. Ledva som sa k nej otočil a bolesť ma zložila na kolená. Nestihla sa ani rozšíriť z hlavy do celého tela a začala sa vytrácať. Zmätene som pozrel na Jane.

„Jane, ja poviem, kedy skončíš,“ zhúkol Aro. Ani som sa mu nečudoval. Takto si to určite nepredstavoval. Pohľad na Jane ma ubíjal. Ak by som na kolenách dávno nebol, asi ma na ne položí. Bolesť v jej očiach sa mi zabodávala priamo do srdca.

„To je dobré,“ naznačil som jej perami. Vlastne som chcel, aby čim skôr pokračovala a nemusel som sa dívať do jej zmučenej tváre. Aké sebecké.

Neviem, či ju prinútili pokračovať moje slová alebo tie Arove, ale o pár sekúnd som mal možnosť pocítiť jej dar naplno. Celé telo vzbĺklo neviditeľnými plameňmi. Bol som naivný, ak som si myslel, že som na to pripravený. Nebol som. Ovládnuť sa a nekričať chcelo stále viac síl. Síl, ktoré ubúdali s každou sekundou.

Asi najviac som sa obával okamihu až bolesť prejde za únosnú hranicu. Jane sa bude kvôli mne trápiť ešte viac. A nielen to. Prejavím slabosť. Slabosť pred vládcami Volterry. Len ich ešte viac utvrdím v tom, že pre ňu nie som dosť dobrý. Nie žeby som bol. Ale nemusím to dokazovať tak často.

Jane už sama neprestala. Počkala vždy na Arov príkaz. Asi ma naozaj nechcel zabiť. Vždy, keď moje srdce miesto splašeného tlkotu predviedlo podivné zakolísanie, zastavil ju. No nie na dlho. Dal mi pár minút na vydýchanie a prikázal pokračovanie.

Raz, dvakrát, trikrát, potom už som zabudol počítať. Presne v rovnakom okamihu, ako som sa prestal ovládať. Nech som sa hanbil akokoľvek, nešlo to. Sily došli. Neexistovalo už nič iné len bolesť, ktorá prestupovala mojim telom. Láska už nebola dôležitá. V mysli na ňu nebolo miesto. Teraz nie. Nedokázal som kontrolovať vlastné emócie. Slzy nešlo zastaviť a ani ovládnuť krik, ktorý sa mi dral z hrdla.

Skončí to niekedy? Len na tú otázku ma zaujímala odpoveď. Okolie som dávno nevnímal. Ani to, čo sa deje s mojim telom. Nezaujímal ma už ani zvuk vlastného srdca. Lepšie, ak by nebilo. S jeho tlkotom by odišla aj bolesť. Aké krásne. Na inom nezáležalo. Už nie.

Len zvláštna chuť v ústach prinútila znovu vnímať. Možno aj premýšľať. Nemusel som dlho hádať, čo to je. Nezameniteľná sladkastá chuť. Moja vlastná krv. Tma zastierala videnie. Bolesť sa vytrácala. Doliehali ku mne hlasy. Vnímal som len ten jeden. Ten, ktorého zvuk tak milujem.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

1)  laura (24.10.2012 19:19)

Čtu tuhle povídku na eu a snažím se ti poslat alespon ,tak jsem si říkala, že se tady už vyjadřovat nebudu, ale je mi líto, že tu nemáš komentáře protože jsi skvělá.Takže- :) :) :) :) :) :) ;) ;) ;) ;) ;) ;) :) :) :) :)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek