Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Reflexívne som o krok ustúpil. Snáď prvýkrát vyzeral ako skutočný upír. Ten, čo sa za každých okolností dokonale ovládal, bol dnes už druhýkrát na pokraji výbuchu. Len ťažko povedať či zúfalstva alebo hnevu.

Pohľad Anthony

Tak to som pekne pokašlal. Preskočilo mi? Nemohol som sa spýtať, ako to myslela? Asi nemohol. To by urobil niekto normálny a to ja viditeľne nie som. Pokazil som nám celý večer úplne nezmyselnou hádkou. Alec mal pravdu. Hádali sme sa ako malé deti. Pre nás tak typické.

Pravdu mal ešte v jednej veci. Hádali sme sa zase. Nebola to naša prvá hádka. Len túto bolo počuť viac ako tie predchádzajúce. Podobne nezmyselných výmen názorov sme absolvovali nespočet. Jane, ak niečo rozčúlilo, dokázala mi dať pekne do tela.

Najviac ju asi vytáčala občasná prítomnosť Jessy v mojej izbe. Neverila v nevinnosť nášho priateľstva. Tak som sa ju snažil presvedčiť o opaku. Dokonca som mal chvíľu naivný pocit úspechu. Bolo to asi pred mesiacom, keď sme bez zbytočných konfliktov vydržali všetci traja v jednej miestnosti celých šesť minúť a štrnásť sekúnd.

Znie to neuveriteľne, ale túto zdanlivú idylku pokazil kúsok čokoládovej zmrzliny, ktorý sa odlomil z nanuku. Neskončil Jessy v ústach, ale na tričku. Jeho pád k zemi zastavilo jej značne vyvinuté poprsie. A ja hlupák som sa pozrel. Na ten fľak! Nie na to poprsie. Len ten podstatný rozdiel vysvetliť Jane bolo nad moje sily.

Udobrili sme sa až po dvoch dňoch. Vlastne sa veľmi udobrovanie ani nekonalo. Jane sa dva dni neukázala, nechala ma pekne vydusiť a keď ma už od nervov a hlavne toho, ako mi chýbala, takmer roztrhlo, prišla s nevinným úsmevom na perách. Pôvodne som sa chcel hnevať, ale pohľad na ňu mi vzal silu. Podlomili sa mi kolená a ja som už nemyslel na nič iné, ako na snahu dostať ju čo najrýchlejšie do mojej náruče.

V tej nakoniec skončila, ale nie na dlho. Jane som vždy považoval za veľmi silnú a vyrovnanú. Nečakane však mala jeden komplex. Znepokojovala ju veľkosť vlastného poprsia. Považovala svoje prsia za píliš malé. Akokoľvek to bolo pre mňa nepochopiteľné, ona sa trápila. A tak som ju presviedčal o jedinečnosti a neskutočnej kráse jej predností.  Štyri hodiny! Bez úspechu. Nakoniec som to vzdal a poslal ju do kameňolomu po väčšie. Samozrejme zo žartu. Pointu vtipu nepochopila a keď pri odchode tresla dvermi, až ich vylomilo zo zárubne, ani mne to už tak vtipné neprišlo.

Neukázala sa ďalšie dva dni. Tentokrát som sa ani nečudoval. Ale ja som nemohol bežať za ňou. Nemohol som ju ani zahrnúť darčekmi a prosiť o odpustenie. Mohol som len sedieť na zadku v tejto prekliatej izbe a čakať, kým príde sama. Tak som sa aspoň sťažoval jej bratovi. V podstate ako vždy.

Alec si s nami chudák toho vytrpel. Vždy nad nami len krútil hlavou. Nechápal, ako sa môžeme toľko hádať pre obyčajné malichernosti. Predovšetkým, ak sa tak milujeme. Vlastne to nechápem ani ja. Nerozumiem, čo sa so mnou deje. Ale ona ma niekedy dokáže priviesť do stavu úplného zúfalstva, ktoré po chvíli prerastie v zúrivosť a za okamih jej zas zobem z dlane. Z tej rozkošnej, hebkej dlane...

Z myšlienok ma vyrušilo otvorenie dverí.

„Obleč sa, pôjdeš so mnou,“ prikázal Cody. Strážny, s ktorým sme sa za posledné mesiace dali párkrát do reči. V podstate som si ho obľúbil. Teda až do dnes, keď som ho našiel Jane na zozname. Sympatie sa zázračne rýchlo vytratili. Asi som fakt žiarlivý.

„Som oblečený,“ šepol som zaskočene. Pre istotu som sa rýchlo prebehol pohľadom. Síce pri Jane niekedy strácam rozum a súdnosť, ale našťastie som sa nemýlil.

„Tony, niečo lepšie.“ Zarazene som na neho pozrel. Alice by ho za túto vetu asi vytrieskala. Na našom oblečení si dávala záležať. Šedé tepláky a čierne tričko neboli práve niečo extra, ale ako bezdomovec som rozhodne nevyzeral.

„Kam vlastne idem?“ spýtal som sa, aj keď som odpoveď tušil. Už takmer mesiac o nás kolovali reči. K pravde sa veľmi nepriblížili. Šuškali si, že je náš vzťah o sexe. No on je o všetkom inom, len o tom jednom nie. To už po dnešku pochopil asi aj úplný idiot.

„Mám ťa priviesť za Arom,“ vysvetlil. Pousmial som sa. Nastala chvíľa pravdy. Teraz si to vypijem. Zaplatím za šťastie, čo ma postretlo. Zvláštne, ale nevadilo mi to. Stále viac ma pohlcovali výčitky voči rodine.

Išiel som sem, aby som ich ochránil pred týmto miestom. Aby ostali rodinou. Všetci pokope. Oni mali byť tí šťastní. Nie ja. No osud sa so mnou nepekne zahral. Našiel som tu priateľov a hlavne lásku. Tak silnú, aká by nemala ani existovať. Spáchal som v živote tak veľa zlého. Priveľa, aby som si zaslúžil toľko lásky. Raz to muselo prísť. Priamy rez. Teraz je ten čas.

„Tak poďme,“ povedal som odhodlane. Díval sa na mňa ako na prízrak. Musel som ho jemne popostrčiť von z dverí. Nebolo mi úplne jasné, čo ho tak zarazilo. Mal som sa snáď od strachu rozplakať? To by som možno urobil pred pár mesiacmi. Teraz už nie. Niečo sa vo mne dávno zlomilo.

Priveľa bolesti neostalo bez následkov. Na tú fyzickú sa dalo zvyknúť. Výcvik som absolvoval každý tretí deň. Znášal som to lepšie ako Jane. Tá mala kolaps pre každú modrinu. O zlomeninách škoda reči - to predvádzala rovno hysterické záchvaty. Ešteže s tým nemohla nič robiť. Musela pekne mlčať a nedať najavo, ako jej to prekáža.

Až sa to hanbím priznať, ale svojim spôsobom som bol rád. Možno naozaj budem masochista, ale mňa tie výcviky bavili. Nech bol Felix akokoľvek tvrdý, veľa ma naučil. Dostať ho na lopatky bol vždy neuveriteľný pocit a ak sem tam utrúsil nejaké pochvalné slovko, moje ego vyletelo do nebies. Nevadilo mi ani, že to hneď rýchlo zahovoril.

Horšia je bolesť, ktorá sa usádza na srdci. Rodina mi chýba stále viac. Na také dlhé odlúčenie nie som zvyknutý. Vlastne nie som zvyknutý na žiadne. Možno by ma to netrápilo, ak by som mal istotu, že sa majú dobre. Ale Aro sa prejavil ako pekný sviniar. Strávil som tu štyri mesiace a on im stále nemal potrebu oznámiť, ako sa veci zmenili.

Žijú v neistote. Nevedia, že sa už nemusia báť toho, čo sa stane, až uplynie Arova ročná lehota. Ani si netrúfam odhadnúť, čo si vlastne o mne myslia. Pre nich musím byť obyčajný zbabelec. Miesto toho, aby som bol doma a presviedčal ich, aby ma poslali do Volterry, niekde si užívam života. Presne tak to musí vidieť otec a je určite neuveriteľne sklamaný. Ako vždy. Nikdy nemal dôvod na hrdosť.

Nechcel som, aby sa dozvedeli, kde sa nachádzam. Ale ani sa nemali trápiť nad Arovou podmienkou. Lenže to by som si to musel dohodnúť s Arom vopred. Mňa to však nenapadlo a on to pekne využil na mučenie mojej rodiny.

„Ako si to dokázal?“ vyrušil ma Cody z premýšľania. Vôbec som nechápal o čom hovorí. Asi som sa zatváril veľmi inteligentne, pretože hneď pokračoval.

„Vrieskal si na Jane a nič ti neurobila,“ šepol a poobzeral sa po chodbe, akoby sa bál, či menovaná nevyskočí niekde spoza rohu.

„Náhoda,“ zaklamal som. Od facky pri našom prvom vyznaní lásky ma viac nenapadla. Na moje prekvapenie sa ovládala aj v stave maximálneho vytočenia. Radšej zdrhla alebo sa vyzúrila na stole či skrini. V neďalekej predajni nábytku z nás musia mať radosť.

Moja odpoveď ho uspokojila. Cez hradné chodby sme pokračovali mlčky. Ďalšie zamyslenie som si odpustil. Teraz mi trochu pohladil ego, tým ako sa jej bál napriek tomu, čo spolu mali. Nechcel som sa v zamyslení potknúť a nechať ho padnúť zas na dno.

Nestihli sme zísť ani na prízemie a prirútil sa k nám Alec. Jeho náladu som nedokázal odhadnúť. Na emócie si nedával pozor len keď sme boli sami.

„Cody, môžeš ísť, ja ho odvediem,“ prikázal.

„Iste, pane.“ Cody sa hlboko uklonil a stratil za najbližšími dverami. Alec mi venoval smutný úsmev.

„Aro všetko vie,“ povzdychol si. „Pozval si len teba a Jane, ale aj tak pôjdem s vami.“ Ak sa mi doposiaľ strach vyhýbal, tak teraz sa objavil so všetkým, čo k nemu patrí. Zovrelo mi pľúca, srdce sa prudko rozbúšilo, musel som sa chytiť steny. Naivne som čakal, že si to vybaví len so mnou a Jane vynechá.

„Tony, čo je s tebou? To bude dobré. Veď ste sa len zamilovali, nespáchali ste nejaký zločin,“ snažil sa ma utešiť. Dokonca sa pousmial.

„Prečíta Jane myšlienky?“ spýtal som sa. Stále vo mne horel malý plamienok nádeje, ktorý uhasil jediným prikývnutím. Musel som s pravdou von. Lepšie nech sa to dozvie teraz ako od Ara.

„Živil som sa zvieracou krvou,“ šepol som takmer nečujne.

„To nemyslíš vážne.“ Neveriacky pokrútil hlavou. „Nemusím ani hádať, kto bol tak sprostý a umožnil ti to,“ vyprskol. Črty mu stvrdli, na čele sa utvorila malá vráska. Párkrát sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Radšej som mlčal.

„Porušil si dohodu s Arom, uvedomuješ si to?“ spýtal sa nahnevane. Len som prikývol.

„Jane porušila kvôli tebe jeho príkaz, aj to si uvedomuješ?“ Prepaľoval ma pohľadom.

„Odpusť...“ Viac slov som nenašiel. Zvieralo mi hrdlo. Zradil som jediného priateľa a ohrozil životnú lásku. Len pre vlastnú sebeckosť.

„Ešte niečo ste mi nepovedali?“ spýtal sa. Sklamanie v jeho očiach sa mi zabodávalo priamo do srdca. Veril nám a my sme mu zatajili pravdu. A keby len to...

„Viem o Arovom pláne na získanie mojej rodiny do gardy,“ šepol som a čakal na jeho výbuch hnevu. Reagoval však úplne opačne. Oprel sa o stenu, zavrel oči a stisol k sebe pery.

„Alec?“ oslovil som ho. Ani sa nepohol. Prešiel som k nemu a chytil ho za rameno.

„Zabila ťa a ani si to neuvedomuje,“ šepol a otvoril oči. Mal v nich nefalšovanú hrôzu. „Zradila ti jeho najtajnejší plán... nemôže ťa... nechať nažive,“ vykoktal. Takto som to doteraz nebral. Neprišlo mi to, ale mal pravdu. Ak by sa dozvedeli iní upíri, akú hru s nami rozohral, len aby si zvýšil svoju moc získaním nových talentov do gardy, neboli by nadšení.

„Ale Jane bude v poriadku?“ potreboval som sa uistiť. Jej predsa nemôže ublížiť. Je pre neho príliš cenná.

„Zbláznil si sa?“ hystericky sa zasmial. „Cez smrť jedinej lásky sa nedá preniesť.“ Tomu som neveril. Možno nie hneď, ale zvládne to. Zaslúži si niekoho lepšieho. Ja jej nemôžem dať nič. Nie som pre ňu ten pravý.

„Dá, ak jej pomôž...“ Nenechal ma dopovedať, rukou mi prikryl ústa.

„Mlč! Potrebujem premýšľať,“ zavrčal a stiahol ruku z mojich úst. Reflexívne som o krok ustúpil. Snáď prvýkrát vyzeral ako skutočný upír. Ten, čo sa za každých okolností dokonale ovládal, bol dnes už druhýkrát na pokraji výbuchu. Len ťažko povedať či zúfalstva alebo hnevu.

Vôňa, ktorá naplnila vzduch, sa mi vôbec nepáčila. Teraz tu nemala byť. Každá moja bunka sa zachvela nadšením i strachom zároveň.

„Jane,“ vydýchol som. Alec bol u nej skôr, ako som dopovedal. Prirazil ju prudko k stene. Nestihol k nim spraviť ani krok a srdce mi zovrelo bolesťou. Nepomôžem jej, to prvé ma napadlo po tom, ako som upadol do temnoty.

Všetky vnemy boli preč. Ostali len vlastné myšlienky a strach. Strach tak silný a hlboký, aký som ešte necítil. Bolestivo pripomínal vlastné chyby a hlavne bezmocnosť. Som k ničomu. Nedokážem ju ani ochrániť. Postarať sa o ňu. Dať jej šťastie. Nedokážem nič. Zamilovala sa do obyčajného slabocha.

Zmysli sa vrátili veľmi skoro. Ťažko určiť presný čas, no nenechal ma dlho trápiť. Na nohách som bol skôr, ako som dokázal normálne vnímať. Jane som nemusel dlho hľadať. Takmer som do nej tým prudkým pohybom vrazil. V sekunde som ju prebehol pohľadom a pritiahol si ju do náručia. Vyzerala otrasene, ale v poriadku.

„Prepáč mi, ja... “ šepla. Umlčal som ju bozkom. Ona sa nemala dôvod ospravedlňovať. Odtrhli nás od seba dve chladné paže. Doteraz som Alecovu prítomnosť ani nevnímal. Existovala len Jane.

„Teraz ma budete obaja pozorne počúvať!“ vyprskol. „Jane som už svoje povedal, ale zopakujem to pre vás oboch. Aro nás zachránil, vychoval a dal nám všetko, čo sme kedy chceli. Jane sa mu odplatila zradou. Netuším, ako to vezme, ale nadšený určite nebude.“ Nadýchol sa.

„Vy dvaja budete mlčať, kým vám nedá slovo. Budete sa správať pokorne a hlavne...“ odmlčal sa a zadíval Jane do očí. „Prijmete akýkoľvek trest vám určí. Bez emócií. Na ne nebude miesto. Neurobím vôbec nič, nepomôžem vám...“ Jane vzlykla a to ho prerušilo. Túžil som ju k sebe pritúliť a utešiť, ale držal nás na meter od seba.

„Jane, neskončil som,“ šepol už jemnejším tónom. Sklonila hlavu. Ubíjalo ma to. Bola tak nešťastná a len kvôli mne. Spôsoboval som jej len problémy. Ten pohľad musel obmäkčiť aj Aleca. Spravil to, čo som túžil urobiť ja sám. Pritiahol si ju do náruče.

„Dovolím akýkoľvek trest, ale nedovolím, aby ho zabil. Ak sa nenechá presvedčiť, postavím sa za vás.“ Pohladil ju po vlasoch. Prekvapením som utvoril ústa. Alec nám môže pomôcť. Proti jeho daru neexistuje vo Volterre štít, ale za akú cenu... On si Ara váži a miluje ho ako otca a kvôli nám možno bude musieť zradiť.

„Si najlepší,“ pípla Jane. Pousmial sa a pozrel na mňa. Neviem, čo videl v mojej tvári, vlastné emócie som nechápal. Menili sa prirýchlo. Strach, vďačnosť, láska a ešte omnoho viac.

„Tak si ju ber, ty moje nešťastie,“ šepol a presunul mi Jane do náruče.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse - poster