Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Cez hnev, ktorý mnou prechádzal, som ani nepočul kroky na chodbe. Spamätal som sa, až keď sa dvere rozleteli. Stačilo mi cítiť vôňu, aby som vedel, kto prišiel, no aj tak som sa otočil. Presne ten nám tu ešte chýbal.

Pohľad Anthony

Vymanila sa z môjho náručia, postavila z postele a prešla k oknu. Žien sa nemá pýtať na ich vek, ak si dobre pamätám. Ale otázka na posteľové zážitky asi tiež nebude najvhodnejšia. To si ani zapamätať nemusím. U žiadnej inej ma to nebude zaujímať. Len o Jane túžim vedieť všetko. Každý detail z jej života, ktorý nie je všeobecne známy. Každý tajný sen a túžbu, ktorú nosí v srdci. Ale nie za cenu jej smútku. Za to mi to nestojí.

„Prepáč, nemal som sa pýtať,“ šepol som, vyskočil na nohy, prešiel k nej a odzadu ju objal. Ruky som si preplietol pod jej prsiami. Sem tam mi prsty nenápadne zablúdili aj o niečo vyššie. Nedalo sa odolať. Dívala sa z okna na nočnú krajinu. Mlčala, nedýchala. Po chvíli som to nevydržal.

„Jane, povedz niečo, veď o nič nejde,“ požiadal som. Vedel som predsa, ako dlho je na svete a určite za ten čas veľa prežila. Otočila sa mi v náruči, hlavu si oprela o moju hruď.

„V podstate to máš právo vedieť,“ šepla a zhlboka sa nadýchla.

„Tak to bol Aaron, Adan, Adrian, Alan, Andre, Aric, Austin, Ave...“ Keď som sa odtiahol, prerušila výpočet a nechápavo na mňa pozrela.

„To máš nejakú slabosť na upírov, ktorých meno začína na A?“ spýtal som sa. Niežeby mi to vadilo. Aj moje meno začína na rovnaké písmeno. Len ma to prekvapilo.

„To je len abecedne, zlatko,“ zasmiala sa a znovu si oprela hlavu o moju hruď. Spravila dobre, aspoň nevidela môj výraz v tvári. Nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať.

„Bill, Blake, Brad, Brock, Bryant, Cael, Calvin, Cameron, Casey, Cody, Cole, Connor, Curtis, Cyrus...“

„Dosť, prosím!“ prerušil som ju. To už bolo na mňa trochu veľa. Je len na C a už ich má dvadsaťdva. Hneď som si to v hlave prenásobil počtom písmen v abecede. Predelil jej rokmi a stihol ešte dvadsať ďalších matematických úkonov. No stále mi nevychádzalo nič, čo by sa mi páčilo.

„Chceš to radšej chronologicky?“ spýtala sa. Aká vtipná.

„Ani nie. Nepotrebujem vedieť ich mená.“ Vlastne najlepšie nevedieť nič. Je to jej minulosť. Tá sa má nechať za nami. Dôležitá je len budúcnosť, ktorá nás možno čaká.

„Ak to chceš len číselne, tak ich bolo dvestodvadsaťosem,“ šepla, kým som stihol niečo namietnuť. Bože, prečo? To nevie, kedy mlčať? Vymanil som sa z jej objatia, prešiel k posteli a sadol si. Takúto reakciu som si zakázal, ale nemohol som dýchať. Zvieralo mi pľúca. Snažil som sa ovládnuť aspoň tú kyslú grimasu, čo sa mi usádzala na tvári.

„Netvár sa tak znechutene,“ šepla. Tak som sa asi snažil málo. Ťažko to prekonať. Už len tá predstava bola desivá. Predstava Jane v posteli s niekým iným. No fuj.

„Tvárim sa normálne,“ vyprskol som a to som chcel použiť milý tón. Ruky si skrížila na hrudi, urazene vystrčila bradu.

„Nemáš sa prečo vytáčať, ja som podstatne staršia ako ty!“ To mi ešte musela pripomínať aj toto? Aj keď mala určite pravdu. Nemal som dôvod na hnev. Nemohol som čakať, že si za vyše tisíc rokov nikoho nenašla. Ani som to nečakal. Len počuť to takto priamo ma zaskočilo.

„Viem, nehnevaj sa,“ skúsil som použiť zmierlivý tón. Prešla ku mne, sadla si, ruku položila na moje koleno. Chytil som ju za pás a pritiahol bližšie k sebe.

„Tony, ja ťa chápem, žiarliš. Aj ja by som. Je len šťastie, že si ešte žiadnu nemal, inak by som si ju určite našla a roztrhala na kusy.“ Tak to bol ten dosiaľ nepoznaný pocit, čo mi zabraňoval voľne dýchať. Obyčajná žiarlivosť. Povzdychol som si a vtisol jej bozk do vlasov.

„Prepáč,“ šepol som a zablúdil perami na jej ušný lalôčik. Presunula ruka z môjho kolena na stehno, otočila ku mne hlavu a chápavo sa usmiala.

„Nemusíš sa ospravedlňovať. Len chcem, aby bola pre nás táto téma uzavretá. Musíš ma chápať. Ja som upír a mám svoje potreby. Viac ako týždeň bez sexu neviem vydržať,“ povedala. Zarazil som sa v polke nádychu, chytil jej ruku a zosunul si ju zo stehna. Pomaly som sa postavil. Ostalo mi nevoľno. Poobzeral som sa po izbe, zaujal ma stôl. Ten chudák si už pri nás užil svoje. S ľudským tempom som sa neobťažoval. Stačila desatiny sekundy a odtrhával som si z neho malé kúsky. Aký oslobodzujúci pocit. Premáhala ma zúrivosť. Takto som sa ešte necítil.

„Je ti niečo?“ spýtala sa. Odtrhol som si ďalší kúsok a rozdrvil ho na prach.

„Nič,“ odvrkol som. Prečo by mi malo niečo byť? Veď mi len žena, ktorú milujem, práve oznámila, že ma za tri mesiace, čo sme spolu, stihla minimálne dvanásťkrát podviesť. Však prečo by radšej spala so mnou, keď môže mať dokonalých upírov so skúsenosťami? Ja by som so sebou asi tiež spať nechcel. S nemehlom neschopným.

„Niečo ti je.“ Prešla ku mne, natiahla ruku, aby ma pohladila. Predstava jej dotyku ma momentálne zvláštne znechucovala. Ruku som jej odstrčil.

„Choď obchytkávať toho, s kým spávaš!“ vyprskol som, hlasnejšie ako som pôvodne plánoval. Zamračila sa, rukou tresla do stola. Rozpadol sa na dve časti. V podstate som mohol byť rád, že netresla mne. Vytočená je nevyspytateľná.

„Čo si to povedal?“ zvrieskla. Môže byť upírka hluchá?

„Mám ti to snáď vyhláskovať?“ spýtal som sa nevrlo. Najradšej by som ju ani nevidel. Potreboval som sa upokojiť a ona viditeľne tiež. Zlosťou sa celá chvela.

„Chceš ma vytočiť?“ Ja ju? Ja neleziem do postele s celou gardou.

„Ty sa niekde ku...“ zasekol som sa v polke slova. Tak drsný výraz som použiť nechcel, ale v hneve mi takmer vyletel. Podľa jej výrazu si však domyslela. Ustúpila o dva kroky. Ruky zaťala v päsť.

„Nečakala som, že si taký nechápavý,“ vyprskla. Otočila sa k stene a celou silou do nej tresla. Ruka sa jej zaborila po lakeť do múru.

„Ja som nechápavý? A čo si potom ty? Nymfomanka?“ už som kričal aj ja. Vytiahla ruku z diery v stene. Stále sa však na mňa neotočila. Zhlboka dýchala. Po pár sekundách som to už nevydržal. Nebude sa snáď hrať na ukrivdenú.

„Tak mi odpovedz!“ Otočila sa na mňa s nepríčetným výrazom v tvári.

„Nemáš rozum! Neprovokuj ma!“ zhúkla. Otočil som sa jej chrbtom. Ruky zaprel do okennej rímsy. Vôbec sa mi nepáčilo, ako ma dokázala vytočiť a už vôbec sa mi nepáčilo, ako to zvaľovala na mňa. To ona ma zradila a mne to trhalo srdce na kusy.

„Vypadni, nechcem ťa už ani vidieť,“ sykol som. Cez hnev, ktorý mnou prechádzal, som ani nepočul kroky na chodbe. Spamätal som sa až, keď sa dvere rozleteli. Stačilo mi cítiť vôňu, aby som vedel, kto prišiel, no aj tak som sa otočil. Presne ten nám tu ešte chýbal.

„Zbláznili ste sa?“ zreval Alec, a potom už pokračoval potichu. „Ja sa tu ako taký hlupák tri mesiace vyhýbam Arovi, leziem po kanáloch, aby vás neodhalil a vy tu po sebe vrieskate na celý hrad ako malé hádavé deti.“ Kmital pohľadom medzi mnou a Jane. Zahanbene som sklopil zrak. Mal úplnú pravdu. Toto sme prehnali. Len mi bolo momentálne jedno, čo bude ďalej. S ňou už byť nechcem a bez nej môj život aj tak nemá zmysel.

„Prepáč,“ šepli sme s Jane takmer naraz. Snažil sa nám pomáhať a veľa u toho riskoval.

„Sadnúť, obaja!“ prikázal. Jane prešla k posteli a sadla si. Mne sa k nej vôbec nechcelo. Sadol som si na to, čo zostalo z okennej rímsy.

„Sadni si k Jane, chcem vás mať pekne pokope,“ šepol. No to určite, k nej sa už ani nepriblížim, radšej som sa zadíval von oknom.

„Mám ti pomôcť?“ spýtal sa po chvíli. Pozrel som na neho a mykol ramenami. Nech si robí, čo chce. Povzdychol si a rozišiel sa ku mne. V polovičke cesty ho Jane chytila za rameno.

„Nechaj ho,“ požiadala. Snáď sa bála, aby mi niečo nespravil? Alec by mi neublížil, ale aj tak to od nej bolo milé.

Rýchlo som sa otriasol nad takými myšlienkami. Od nej nie je nič milé, keď kašle na moje city. No aj tak som zoskočil z okennej rímsy a presťahoval svoj zadok na posteľ.

„Skvelé, stôl mi zničili a ja si mám sadnúť kde?“ mrmlal si Alec, kým sa obzeral po izbe. Za iných okolností by ma aj pobavil.

„Postoj, môže ti to byť jedno,“ poznamenala Jane. Pretočil očami, sadol si oproti nám do tureckého sedu, chrbtom sa oprel o stenu, ruky položil na kolená a venoval nám každému jeden dlhý skúmavý pohľad. Prečo som tušil, že o chvíľu začne prednášku? A vôbec som sa nemýlil.

„Tak, ktorí z vás dvoch upír...“ zarazil sa a pozrel na mňa. Neodpustil som si úškrn. „Proste, kto z vás dvoch sa zase nezmestil do kože?“ spýtal sa. Vôbec som netušil, kde si dokázal nacvičiť ten otcovský tón. To sa snáď takto baví s Jane bežne? Tak jej treba.

„Tvoj kamarát,“ zdôraznila každé slovo, „ma nazval ľahkou ženou.“ Alec na mňa pozrel s podvihnutým obočím.

„Tvoja sestra sa zabudla zmieniť, že tak som to úplne nepovedal,“ podotkol som. Možno som to trochu prepískol, ale priamo tak som ju nenazval. Aj keď  by si to zaslúžila. Zaklonil hlavu dozadu. Kým na nás znovu pozrel, zhlboka sa nadýchol.

„Zvláštne,“ šepol a na chvíľu sa zamyslel. „Keď som s Jane stále fňuká, ako jej chýbaš a ako ju mrzí, že nemôžete byť tak často spolu, aby to nebolo nápadné. Keď som s tebou, mám to presne rovnaké, len fňukáš za ňou. Ale keď ste spolu, neviete si prísť ani na meno.“ Pozrel som na Jane v rovnakej chvíli ako na mňa. Smutne sa pousmiala. Úsmev som jej oplatil. No nech ju milujem akokoľvek s tým, ako ma podvádza sa nezmierim.

„Na mňa sa dívajte! A vyklopte, čo máte za problém.“

„To by som aj ja rada vedela, čo má Tony za problém,“ šepla. Takmer som vyletel z kože. Tak ona nevie! Veď ja jej to objasním.

„Ty nevieš?“ vyprskol som. Nechápavo na mňa pozrela. „Tak ja sa tiež s niekým vyspím, keď to je vo vzťahu normálne.“ Vyskočila na nohy, postavil som sa oproti nej.

„To sa mi teraz pomstíš za každého s kým som spala? Však som ťa ani nepoznala!“ To som určite nemal v pláne. Nemal som právo hnevať sa za to, čo bolo pred našim zoznámením.

„Nie, len za každého s kým si spala po tom, ako sme sa spoznali,“ objasnil som. Snažil som sa ignorovať zvuky, ktoré spôsoboval Alec búchaním si hlavy o stenu. Asi nás mal plné zuby.

„Zbláznil si sa? S nikým som nespala odkedy sa poznáme!“ To myslela vážne? Pokrútil som hlavou. Ale veď tvrdila niečo iné. Ale ak by to bola pravda... Tak som to pekne pokazil.

„Vravela si, že viac ako týždeň bez sexu nevydržíš.“ O rameno mi niečo narazilo a s malých buchnutím dopadlo na zem. Pozrel som na Aleca, a potom na zem. Ležal tam zapaľovač.

„Prosím vás, zbavte ma utrpenia,“ šepol. Jane mu venovala jedno zavrčanie a znovu pozrela na mňa.

„Mala som na mysli predtým, ako sme sa spoznali. Ako môžeš o mne pochybovať?“ vyprskla.

„Vyznelo to inak,“ šepol som zahanbene.

„Nevyznelo.“

„Vyznelo.“

„Nevyznelo.“

„Vyznelo.“

„Ticho! Mám vás dosť. Neviete sa ovládať, pôjdete od seba.“ Prihnal sa k Jane, chytil ju za rameno, ťahal k dverám. Zúfalo na mňa pozrela.

„Pusť ju!“ prskol som a spravil krok k nim. Jane  sa mu zatiaľ obratne vytrhla. Skončila v mojom náručí. Presne tam, kam patrí. Nestihol som ju k sebe ani pevnejšie pritisnúť a cítil som, ako jej telo ochablo. Vydesene som pozrel na Aleca.

„Daj mi ju!“ šepol, no znelo to ako hrozba. Nazbieral som odvahu a pozrel na Jane. Tvár mala bez jedinej emócie, vyzerala, akoby spala.

„Stiahni to!“ Srdce mi zovrelo bolesťou, keď som si predstavil, aký to bol pocit, keď svoj dar použil na mňa. Ako jej to mohol urobiť? Pohladil som ju po vlasoch.

„Tony, hneď mi ju daj!“ prikázal. Vyzdvihol som si ju do náručia a nesúhlasne pokrútil hlavou. Z hrude sa mu vydralo zavrčanie. Začínal som sa báť. Nie o seba, ale o ňu. Aj keď to bolo iracionálne. Je to predsa jej brat.

„Stiahni to z nej!“ Pevnejšie som ju k sebe pritisol. Alec sa nadýchol a pomaly vydýchol, snažil sa upokojiť. Takého som ho nezažil.

„Stiahnem to u nej v izbe, ale daj mi ju. Neznesiem, aby bola v takomto stave u niekoho iného ako u mňa. Neprovokuj ma, inak skončíš rovnako.“

„Radšej ja ako ona, veď sa musí báť,“ šepol som. Zmocňovalo sa ma zúfalstvo.

„Nebojí sa. Už to zažila. Vie, že sa jej nič nestane, skôr len zúri,“ povzdychol si. „Ale ja sa bojím, keď ju nemám u seba. Ak by som nevedel, aký k nej máš vzťah, tak ťa umŕtvim prvého. Pri nikom inom by som ju takému riziku nevystavil.“ Natiahol ku mne ruky. Nechcelo sa mi do toho, ale chápal som ho a hlavne on by jej nikdy neublížil. Opatrne som mu ju podal, no aj tak som nedokázal pustiť jej ruku.

„Nemôžeš to z nej dať dole hneď?“ spýtal som sa. Nemohol som sa na to dívať. Vyzerala tak bezbranne.

„Tony, pochop ma. Chcem vám dobre. Neviete sa ovládať. Zas ste po sebe ziapali. Proste budete od seba, kým sa neprestanete hašteriť. Aspoň si premyslíte, o čom sa budete nabudúce hádať. Nenechám vás vystavovať sa riziku pre vaše žiarlivé povahy. Aj tak sa obávam, že už to neutajíme.“ Pozrel na moju ruku. Neochotne som Jane pustil.

„Mohol si mňa a nie ju,“ neodpustil som si poznámku.

„Jej to nie je také nepríjemné, ako by bolo tebe. Medzi nami je prisilné puto, aby sa bála. Vie, že ju mám u seba a nespustím z nej oči. A hlavne urobiť to tebe, tak by ostala nepríčetná. Zase mám nejaký pud sebazáchovy,“ pousmial sa a otočil na odchod.

„Aj tak sa o ňu bojím,“ šepol som.

„O ňu? Boj sa o seba. Doteraz kolovali len divné reči, ale teraz netuším, či to ešte uhráme,“ povzdychol si a zmizol  za dverami aj s mojou láskou v náručí.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

3)  Bariss (22.10.2012 17:10)

To je tak roztomilý jak se hádaj:DD ikdyž celkem nechápu o co Tonymu de:D Já to na rozdíl od něj pochopila:DD
Pokračuj))

2)  lele (21.10.2012 19:31)

suprova poviedka :) :) :) :) :) :) :)

1)  ada1987 (19.10.2012 19:12)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still