09.10.2012 [18:30], Ivana, ze série Milujem obe svoje deti, komentováno 2×, zobrazeno 1672×

Ak niekoho milujete, nemali by ste sa ho snažiť zmeniť, ale ja som ju zmeniť chcel.

Pohľad Anthony

Milovať a dostať lásku na oplátku. Nič viac si nemožno priať. Možno len tričko na prechod cez Volterrský hrad, ale nemohol som mať všetko. Našťastie sme zatiaľ stretli len dvoch upírov, ktorí nám nevenovali pozornosť a jednu upírku, ktorá naopak venovala mojej nahej hrudi pozornosti až priveľa. Netrvalo to dlho. Jane ju odmenila takým pohľadom, že sa radšej rýchlo spakovala.

„To nebolo práve nenápadne,“ šepol som, keď sme osameli. Ak sa o nás nemá nikto dozvedieť, nemôže sa takto správať.

„Ja sa nedelím!“ vyprskla, poobzerala sa po chodbe, aby sa ubezpečila, či nás nikto neuvidí a vtisla mi rýchlu pusu. Jej žiarlivosť ma pobavila. Nemala na ňu jediný dôvod.

„Nemáš dôvod žiarliť. To skôr ja ho mám.“ Nikdy som sa nepovažoval za nič výnimočné. Možno ľudské ženy o mňa mali záujem, ale to bolo spôsobené skôr mojou podstatou, ktorá ich prirodzene lákala. Lákala korisť. Zato Jane je nádherná. Hlavne, ak sa netvári ako masový vrah, čo, bohužiaľ, nie je veľmi často.

„Nevidíš sa reálne,“ povzdychla si. Bolo to skôr opačne. Láska zatemnila jej vnímanie. Prešiel som k dverám, aby som jej ich otvoril. Väčšinou sa valila takou rýchlosťou, že som na niečo podobné nemal šancu. Zvláštne ma to rozčuľovalo.

„Viem si otvoriť aj sama,“ šepla a prešla dverami. Ona proste musela mať pripomienku aj na úplne normálnu vec.

„Zvykaj si.“ Budem si ju musieť trošku naučiť. Pousmiala sa. Aspoň sem - tam sa dokázala nehádať.

Cez obývanú časť hradu sme prešli mlčky. Nemohli sme sa rozprávať, aby nás niekto nepočul. Chodby boli prázdne. Len pred dverami mojej izby hrali stráže karty. Pred Jane okamžite vyskočili na nohy a pozdravili ju úctivým úklonom.

„Zabávať sa môžete vo voľnom čase!“ vyštekla. Na tvári sa jej usídlil vražedný výraz. Úprimne som jej nerozumel. Veď nerobili nič zlé. Len si krátili čas. Nemusela po nich kričať.

Radšej som vošiel do izby. Nechcel som vedieť, ako bude ich rozhovor pokračovať. Možno mi malo byť jedno, ako sa správa k ostatným a záležať len na tom, aká je ku mne. Len to nešlo tak jednoducho. Ak niekoho milujete, nemali by ste sa ho snažiť zmeniť, ale ja som ju zmeniť chcel. Chcel som, aby každý spoznal jej dobrú stránku tak, ako som ju spoznal ja.

Niekde vo vnútri je dobrá. Krutosti ju len naučili. Taká sa nenarodila. Takto ju vychovali. Ten parchant Aro z nej spravil to, čím je dnes. Spravil z nej vlastnú kópiu.

Sadol som si na okno a počkal pár minút. Dúfal som, že pošle stráže preč a príde za mnou, ale nestalo sa tak. Najprv na chodbe utíchol jej hlas, a potom aj kroky.

Vytiahol som zo skrine čisté oblečenie a zapadol do sprchy. Potreboval som poriadne studenú. Len spomienka na naše bozky mi prehrievala celé telo. Ak by som si neotváral ústa, mohli sme mať za sebou aj omnoho viac. Napriek tomu som to neľutoval. Alebo ľutoval len trochu. Možno bolo na taký krok priskoro, ale u nej mi to bolo jedno. Všetky moje zábrany padli. Milujem ju a chcem ju. Zamestnala celú moju myseľ. Prebralo ma až zaklopanie na dvere.

„Neutopil si sa?“ zakričala Jessy spoza dverí. Vypol som vodu.

„Za minútku som von.“ Vyšiel som zo sprchy a rýchlo nahmatal prvý uterák. Suchý a prezlečený som bol za pár sekúnd.

„Všetko najlepšie k narodeninám,“ vypískla hneď, ako som otvoril dvere. Do ruky mi vtisla malý balíček. Už po hmate som to odhadol na cd-čko.

„Ďakujem, nemala si si robiť starosti,“ šepol som, roztrhal baliaci papier a pozrel na ten skvost. Nielenže si zapamätala, akú hudbu mám rad, ale dokonca mi ho dala podpísať.

„Nespýtaš sa na čo ti bude?“ zasmiala sa. Nad tým som sa nepozastavil. Nemal som si ho kde pustiť, ale na tom nezáležalo.

„To je jedno.“ Pritiahol som si ju do náruče. „Je to krásny darček...“ Nestihol som ani dopovedať a do izby vletel vysmiaty Alec. Stačil mu jeden pohľad na nás a úsmev mu na tvári zamrzol.

„Neruším?“ vyprskol. Najprv ma jeho nahnevaný výraz zarazil, ale stačila desatiny sekundy a kúsky skladačky zapadli na svoje miesto. Jessy som hneď pustil. Nech to bolo akokoľvek nevinné, nechcel som provokovať. Žiarlivosť asi majú v rodine.

„Nie, len mi Jessy gratulovala k narodeninám.“ Alec si upravil výraz do nič nehovoriacej masky a prešiel k posteli. Položil na ňu škatuľu, ktorú mal v rukách. Netrúfal som si odhadnúť, čo v nej je.

„Ja sa už budem musieť vrátiť na recepciu, ale večer si spravíme oslavu,“ šepla a spravila v danej chvíli najväčšiu možnú hlúposť – vtisla mi bozk na líce.

Len ľutujem, že bola Alecovi chrbtom. Prišla o slušne znechutenú grimasu. Zato ja som si ju užil dostatočne, spolu s pohľadom na jeho ruky zaťaté v päsť. Počkal som, kým sa za ňou zavrú dvere, aby som začal vysvetľovať, ale predbehol ma.

„Máte spolu niečo?“ spýtal sa. Neznelo to nahnevane, skôr zmierene. Prekvapil. Asi nie je tak výbušný ako jeho sestra.

„Vôbec nič,“ ubezpečil som ho. Zvláštne, že som si to nevšimol skôr. Už len spôsob, akým vyslovoval jej meno, ma mohol zaraziť. A to ani nehovorím o tých jeho pohľadoch.

„Prečo? Nepáči sa ti?“ Na chvíľu som sa zamyslel. Na to sa ťažko odpovedalo. Jessy je naozaj krásna žena a ja som si dlho myslel, že by medzi nami mohlo byť aj niečo viac. Lenže láska prišla úplne z inej strany.

„Nebudem ti klamať. Ona je nádherná. Ale necítim k nej nič viac ako priateľstvo a to sa nikdy nezmení.“ Ak by som bol normálny, určite sa do Jessy zamilujem, ale ja som pravdepodobne masochista, tak som si vybral radšej jeho sestru.

„Nikdy nehovor nikdy,“ šepol. Moje srdce sa už rozhodlo, ale to on nemohol vedieť. Môcť mu tak povedať pravdu, nemuseli sme tu riešiť hlúposti.

„Alec, ak sa ti páči, pozvi ju niekam, nečakaj. Sám vieš, ako je na tom s časom.“ Páčila sa mi predstava ich dvoch spolu. Prišlo mi to ideálne pre všetkých. Alec potreboval k sebe milujúcu ženu a Jessy bola lásky určite schopná. Pritom jej môže pomôcť vyriešiť problém s premenou. Happy end pre všetkých. Na tom budem musieť popracovať. Na tvári mi pri tej predstave naskočil široký úsmev, ktorý hneď vystriedala bolestná grimasa. To teda zabolelo. Priložil som ruku k lícu. Alec ku mne hneď priskočil a ruku mi stiahol.

„Toto si včera nemal. Kto to urobil?“ vyprskol. Povzdychol som si. Teraz, aby som vymýšľal výhovorky. Mali sme s Jane vymyslieť nejakú spolu. Len som jej ten incident nechcel pripomínať a ju to nenapadlo.

„Zakopol som,“ skúsil som prvé, čo ma napadlo a samozrejme automaticky uhol pohľadom. Ja do očí klamať neviem. Budem sa to musieť naučiť. Alec len pretočil očami, ani ma neprekvapilo, že mi neveril.

„Netáraj, si sčasti upír, nezakopávaš,“ konštatoval. Náhodou sa dosť mýlil. Párkrát sa mi už podarilo potknúť o vlastné nohy. Hlavne, ak som sa zamyslel. Emmett sa na tom vždy výborne bavil. Vraj mamu nezapriem, aj keď sa na ňu veľmi nepodobám.

„Výcvik som dnes jasne zakázal, tam sa to nemohlo stať,“ pokračoval Alec vo svojich úvahách. Len som s napätím očakával, kam sa dopracuje.

„Ak si to dovolil jeden zo strážcov,“ vyprskol a pobral sa k dverám. Chytil som ho za plece. Bolo by jednoduché zvaliť to na stráže, ale určite nie fér.

„Stráže to neboli, nechaj to tak.“ Privrel oči, črty mu stvrdli. Zmocnil sa ma nepríjemný pocit. Okrem stráži sem mala prístup len Jane a on to vedel.

„Jasne som jej povedal, aby ti dala pokoj. To nemôže pre mňa urobiť ani takú drobnosť?“ Nervózne si prehrabol vlasy.

„Nespravila to naschvál, bola to vlastne moja vina,“ šepol som. Tiež som jej nemusel vyznať lásku práve pri pohľade na jej nahé ňadrá. Nečudo, že reagovala prehnane. Časom mi to došlo.

„Čo si jej spravil také hrozné? Otvoril dvere? Alebo dokonca odsunul stoličku?“ Povzdychol som si. Nevedel som ako z toho von.

„Alec, to je medzi nami, už sme si to vyriešili.“ Naivne som dúfal, že to nechá tak. Zamyslel sa. Na podozrivo dlhý čas.

„Ale je to divné... Jane fyzické násilie nepoužíva, je na ňu až príliš jemné a hlavne... som mal niekedy pocit...“ zarazil sa. V úžase pootvoril ústa. Srdce mi zrýchlilo na dvojnásobok bežného tempa. Udržal som naše tajomstvo presne hodinu. Som naozaj šikovný. Nezmohol som sa ani na slovo. Vytiahol mobil a stlačil jednotku na rýchlej voľbe.

„Jane, dones svoj tajnostkársky zadok do Tonyho izby,“ šepol do telefónu. Jej reakciu som, našťastie, nepočul, no aj tak mi zostalo nevoľno. Prešiel som k posteli a radšej si sadol. Hlavu som sklonil do dlaní. Za toto ma Jane zabije, ak ju jej brat nepredbehne.

„Netvár sa ako kôpka nešťastia,“ vyrušil ma z premýšľania, kam chcem pochovať. Les by bol fajn. Vždy som sa v ňom cítil dobre. Pozrel som na neho. Usmieval sa ako mesiačik na hnoji. On mal z toho snáď radosť.

„Alec, tebe to vôbec nevadí?“ spýtal som sa. Mne popravde vadilo, keď mi jedno protivné šteňa začalo behať za sestrou. Ak sme už museli mať domáce zvieratko, dal by som prednosť mačke. Čakal som od neho podobnú reakciu.

„No, pôvodne som ti chcel dať k narodeninám niečo iné.“ Ukázal na škatuľu položenú na posteli. „Ale možno ti dám sestru,“ zasmial sa. Neveriacky som na neho pozrel. Nemohol som tomu uveriť.

„To si ani nezaslúžim,“ šepol som. Naozaj ma prekvapil. U neho mi to prešlo až príliš ľahko.

„Tiež si myslím. Vie byť pekne protivná. Nechceš radšej ten notebook?“ zasmial sa.

„Dám prednosť Jane,“ odpovedal som okamžite. Nebolo nad čím premýšľať.

„Za takú odpoveď ti asi nechám oboje,“ šepol pobavene. Nadýchol som sa, chcel som mu aspoň poďakoval, ale naznačil mi, aby som bol ticho. Posadil sa na stôl oproti posteli a v očakávaní zadíval na dvere.

Jane vpálila do izby o pár sekúnd neskôr. Musela bežať celou cestou. Z mokrých vlasov jej stekali kvapôčky vody, oblečený mala čierny župan. Asi ju vyrušil v sprche. Tušil som, že pod ním nič nemá a nerobilo mi to práve dobre. Stačilo by potiahnuť za uviazaný opasok a... Nasucho som prehltol.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa. Zaklipkala očami a nevinne sa na brata usmiala. Ešte chýbalo, aby cudne sklopila zrak a asi by som neudržal smiech.

„Len sa pekne posaď, drahá sestrička.“ Pokynul jej k posteli. Cestou mi venovala jeden vydesený pohľad. Sadla si a prehodila nohu cez nohu. Župan jej skĺzol a odhalil nahú pokožku až do polovice stehna. Prestal som na jej nohu civieť, až keď si Alec odkašľal.

„Upíri nekašľú,“ ohriakla ho. Asi si môj pohľad nevšimla. Alec ju obdaril podvihnutím obočia.

„Milá Jane, na tvojom mieste pomlčím. Nechceš mi niečo povedať?“ spýtal sa. Ruky si skrížil na hrudi.

„Ani nie,“ pípla po krátkom zaváhaní.

„Určite?“ naliehal. Zhrýzla si dolnú peru a nesúhlasne pokrútila hlavou. Na to, aká bola suverénna pred ostatnými, u brata mala s klamstvom problém.

„Ani k bitiu mojich priateľov mi nechceš nič povedať,“ káral ju otcovským hlasom. Jane si vydýchla, asi si myslela, že ide len o toto.

„Ty ich máš snáď viac?“ pobavene sa usmiala. Alec pretočil očami.

„Tak inak, čo spolu máte?“ vyprskol. Vyskočila na nohy.

„S kým?“ spýtala sa prihlúplo, ruky si dala v bok. Alec jej pohyb napodobnil. Pár sekúnd vyzerali ako dva kohúty tesne pred bitkou o jedno smetisko. Hľadeli si do očí. Celé mi to prišlo smiešne. Správali sa ako malé deti. Jane zbytočne zapierala a Alec ju provokačne naťahoval.

„Môžeš trikrát hádať,“ šepol. Stačilo mi predstaviť si, že s tým naozaj začne a rozosmial som sa. Smiech som sa snažil tlmiť aspoň rukou. Ticho, ktoré nastalo ma ubezpečilo, že mi to nevyšlo. Pozrel som na Jane. Zazrela po mne a odkašlala si.

„Upíri nekašľú,“ ohriakol ju Alec. To proste nešlo ustáť. Už som sa smiech ani nesnažil tlmiť. To by nevydržal nikto. Ledva som si stihol utierať slzy.

„Bavíš sa?“ spýtala sa Jane nahnevane. Popravde som sa bavil neskutočne.

„Prepáčte, neviem to zastaviť, ale nenechajte sa rušiť,“ šepol som cez smiech. Pomaly mi dochádzal dych.

„Ja ti pomôžem. Jane iste nebude zaujímať, v akej chúlostivej polohe som ťa našiel s Jessy, keď s tebou nič nemá.“ Mal pravdu, smiech ma prešiel okamžite. Nepotreboval som na Jane ani pozrieť, aby som pochopil v akej je nálade. Stačil mi zvuk, ktorý sa jej dral z hrdla. A pradenie to rozhodne nebolo.

„Jane, nič sa medzi nami nestalo,“ snažil som sa obhájiť. S nádejou som pozrel na Aleca, či mi pomôže. Ale teraz sa skvele bavil on.

„Opíš mi ako to nič vyzeralo,“ vyprskla. Prepaľovala ma pohľadom, ruky zaťaté v päsť neveštili nič dobré. Na chvíľu ma napadlo znížiť sa ku klamstvu, ale hneď som to zamietol. Musíme sa naučiť normálne vychádzať. Musí mi aj trochu veriť.

„Obyčajné objatie a jedna pusa na líce.“ Hrdelný zvuk vychádzajúci z jej hrdla sa ešte znásobil. A to som si predtým myslel, že už je na maxime. Reagovala prehnane ako vždy. Postavil som sa, chcel som ísť k nej, aby som ju trochu upokojil. Cestu mi však zatarasil Alec. Už sa netváril pobavene.

„Maj rozum, teraz k nej nesmieš, ublíži ti,“ šepol. Ja som si to nemyslel, ale aj tak som poslúchol.

„Zúrim, ale neublížim mu. Milujem ho,“ precedila cez zaťaté zuby. Tento jej nepríčetný výraz si budem musieť zapamätať. Spomeniem si naň, keď budem potrebovať schladiť.

„Vidíš, ani to nebolelo priznať a teraz sa choď upokojiť.“ Pokynul jej k oknu. Poslúchla okamžite. Vyskočila z okna. Chcel som potlačiť nutkanie skontrolovať, či sa jej nič nestalo, ale nepodarilo sa. Naklonil som sa cez rímsu. Videl som len jej chrbát miznúci v lese.

„Aj ty ju máš rád?“ spýtal sa a položil mi ruku na plece.

„Viac, ako si vieš predstaviť.“ Možno práve preto sa ma zmocňoval nepokoj. Alec sa to nemal dozvedieť. Skončíme zle.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1