Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

To je to najhoršie. Počúvať srdce. Stále má na všetko vlastný názor. Zvyčajne dosť otravný.

Pohľad Anthony

Jane vletela do izby ako víchor. Na veľké prekvapenie však do dverí predtým jemne ťukla. Neviem, či to mal byť jej prvý pokus o zaklopanie, ale bolo to milé gesto. Raz možno aj  počká, kým ju pozvem ďalej.

„Ahoj,“ šepla, prešla k stolu a položila naň tácku s neidentifikovateľným obsahom. Vyzeralo to divne a smrdelo to ešte divnejšie.

„Varila si?“ vyletelo zo mňa skôr, ako som si stihol premyslieť, čo hovorím. Zamračila sa. Sakra, to som nechcel. A začali sme tak pekne. Dokonca pozdravila.

„Nechceš to jesť?“ spýtala sa. Ten urazený tón mi nemohol uniknúť. Postavil som sa a prešiel k nej.

„Jane, prepáč, ani som nepozdravil. Takže ahoj. A chcem sa ti ospravedlniť aj za minule. Nezachoval som sa k tebe vôbec vhodne. Mrzí ma to. Dúfam, že mi môžeš odpustiť.“ Zadívala sa mi do očí. Po pár sekundách som to nevydržal a uhol pohľadom. Tá karmínová ma trošku desila. Aj keď som na taký pocit nemal právo. Keby som bol upír, aj moje oči sú červené.

„Zabudnuté,“ šepla a pozrela na tácku s jedlom.

„To mi poslala Jessy?“ musel som sa spýtať. Nechcelo sa mi tomu veriť. Jessy mala pri výbere jedla vždy dobrý vkus. Okrem toho toto bolo určite minimálne pokazené. Ak to už niekto predtým nejedol.

„Nie, Renata.“ Tá odpoveď ma zaskočila. Snáď sa Jessy niečo nestalo. Už len pri tej myšlienke mi nepríjemne zovrelo žalúdok.

„Kde je Jessy?“ Jane spravila krok ku mne, takmer sa ma dotkla telom. Len pri predstave, ako málo by stačilo, aby sa naozaj dotkla, mi na tele naskákali zimomriavky. Postavila sa na špičky a naklonila k môjmu uchu.

„U onkológa,“ šepla. Ovial ma jej ľadový dych. Zvláštne mi rozochvel celé telo.

„Ospravedlň ma na chvíľu,“ požiadal som. Vbehol do kúpeľne, pustil do umývadla studenú vodu a strčil pod ňu hlavu. Ja som sa mal asi vážne s tou Leilou vyspať. Toto nie je normálne. Najprv Jessy a teraz ešte aj Jane.

Ako ma, preboha, môže vzrušovať Jane. To je mi už naozaj jedno? Veď ani nie je pekná. Takmer stále sa mračí a na čele sa jej pri tom tvorí taká rozkošná malá vráska. Rozkošná? Zodvihol som hlavu spod tečúcej vody. Zúfalo sa snažil pohnúť páčkou ešte viac doľava. To im tu vážne netečie studenšia voda?

Keby toto Jane vedela, asi ma vyhodí von oknom. Ani by sa ho predtým neobťažovala otvoriť. Naopak, Jessy je milá, dobrá, láskavá. Dávno vie, že sa mi páči. Vie, ako ju mám rád a aj ona má rada mňa. Možno časom, ak ho budeme mať viac, sa z priateľstva stane láska. Bola by ideálna partnerka. I keď srdce si to zatiaľ nemyslelo.

To je to najhoršie. Počúvať srdce. Stále má na všetko vlastný názor. Zvyčajne dosť otravný. No teraz sa len bojí o Jessy. Výnimočne sa zhodneme. Jane vie u akého je doktora. Musí vedieť aj o jej chorobe. A to vôbec nie je dobre. Odhodlal som sa vyliezť z kúpeľne. Jane sedela na okne a hrala sa s Rubikovou kockou.

„Jane, ty vieš o Jessy?“ Venovala mi pohľad, ktorý sa zastavil na mojich mokrých vlasoch.

„Prečo máš mokré vlasy?“ spýtala sa. Pretože si ťa viem predstaviť nahú rýchlejšie, ako sa ty sama dokážeš vyzliecť, prebehlo mi mysľou. Nad vlastnými myšlienkami som sa musel pousmiať. Ešteže zo mňa pri troche šťastia hovorí len udretá hlava.

„Prosím, nezahováraj, vieš o Jessy?“ Ukázala na dvere, pred ktorými stáli stráže. Ako vždy, kým ich Alec alebo ona neposlali preč. Zovrelo mi žalúdok. Takže to vie. Inak by ma neupozornila, aby som bol tichšie. Len prečo to tají? Na čo čaká. Prešiel som k nej bližšie.

„Povieš to Arovi?“ spýtal som sa, hlas sa mi strachom chvel. Nemá Jessy rada. Nechápem prečo, ale tá nevraživosť sa nedá prehliadnuť. Nemá dôvod udržať jej tajomstvo.

„Čo mi dáš za moje mlčanie?“ zasmiala sa. Nemusel som nad odpoveďou vôbec uvažovať.

„Čokoľvek.“ Myslel som to úplne vážne. Ak by sa Aro dozvedel, že tu nie je kvôli lojalite k upírom, ale pre svoju chorobu a chce si len zachrániť život, okamžite by ju zabil.

„Lákavé,“ šepla. Prešla mi pomaly končekmi prstov od krku až po pás. Ešte pred pár minútami by som sa pri takom dotyku pravdepodobne roztiekol blahom, ale teraz som na jej ruku len šokovane hľadel. Nechápal som, o čo jej ide.

Keď si ma za opasok na nohaviciach pritiahla bližšie k sebe, začínal som tušiť. Tričko mi roztrhla jediným rýchlym pohybom. Ostalo mi nevoľno. Nebol som schopný ani normálne dýchať, nie ešte niečo povedať. Vlastne, prečo vôbec niečo vravieť. Ak toto chce za svoje mlčanie, dostane to. Dostane čokoľvek.

Snažil som sa nevnímať chladný dotyk na bedrách, ktorý pomaly postupoval vyššie. Prebralo ma, až keď sa jej prsty dotkli pravého boku. Neubránil som sa syknutiu. Zlomené rebrá stále boleli. Zodvihla ku mne pohľad. Oči mala túžbou úplne čierne. Mohol som len dúfať, že v tých mojich sa nezračí všetok ten odpor, ktorý práve cítim. Nie ani tak odpor k nej, ale skôr k okolnostiam, aké si zvolila.

Dúfal som márne. Sklopila zrak, zoskočila z okna a kým som stihol čokoľvek povedať, vybehla z mojej izby. Chcel som bežať za ňou, no len som vyšiel z dverí, zastavili ma chladné paže. Na stráže som úplne zabudol.

„Kamže,“ zasmial sa jeden zo strážnych, kým ma prirazil k stene. Tupá bolesť mi vtlačila do očí slzy. Ako im teraz vysvetliť, že to nebol pokus o útek? Keby som chcel utiecť, vezmem to oknom a nezabudnem sa obliecť.

„Potrebujem hovoriť s Jane,“ aspoň som to skúsil, aj keď som si veľa šancí nedával.

„Ale hádam sa radšej pohraj s nami,“ precedil cez zuby. Kým som stihol reagovať jeho stisk povolil, s krikom sa zviezol k zemi. Stačil jediný pohľad na jeho bolesťou skrivenú tvár a vedel som, kto je zdrojom jeho utrpenia. Vyhľadal som ju pohľadom. Stála rozzúrená len pár metrov od nás.

„Jane, prosím, dosť. Hneváš sa na mňa nie na neho.“ Nebol mi práve sympatický, ale to ja som si zaslúžil jej hnev. On len robil svoju prácu. Takú bolesť si nezaslúžil, príliš dobre som vedel, aké to je. Jane na moje prekvapenie prestala.

„Vy dvaja vypadnite!“ sykla. „A ty ma počkaj v izbe.“ Pokynula mi hlavou k dverám.

Poslúchol som okamžite, aj keď som sa od nej bál odísť. Čo ak pôjde za Arom a povie mu o Jessy? Doteraz to nemohla stihnúť. Nebola preč ani minútu. Dá mi aspoň šancu sa jej ospravedlniť? Urobím čokoľvek bude chcieť, aby Jessy neprezradila.

Vydýchol som si, keď o pár sekúnd vošla za mnou. Tvárila sa chladne, len jej oči boli smutné. Pripravoval som si v duchu reč, ktorú jej prednesiem, ale predbehla ma.

„Už nikdy nevychádzaj z izby sám,“ šepla.

„Prepáč, mal som strach.“ Musel som sa nadýchnuť, aby som mohol pokračovať. Dodať si odvahu. Nájsť správne slová, aby som ju neurazil ešte viac.

„Prosím, nepovedz to Arovi, on ju zabije.“ Zďaleka som nepovedal všetko, čo som chcel. Ale ako jej povedať, nech pokračujeme, kde sme prestali. Sľúbiť, že sa už nebudem tváriť tak znechutene. Alebo sa o to aspoň pokúsim. Prešla k oknu, nevenovala mi jediný pohľad. Obavy ma pohlcovali stále viac.

„Jane, prosím, povedz niečo, nakrič na mňa alebo...“ Vetu som nedokončil. Nech si ju dokončí sama. Nech si vybije zlosť, ako uzná za vhodné. Otočila sa od okna a pousmiala. No bol to smutný úsmev. Celá pôsobila nešťastne. Na chvíľu som pocítil nutkanie ju objať. Utešiť. Vyzerala tak krehko. Zraniteľne.

„Ty mne prepáč,“ vzlykla. Už som to nevydržal, spravil k nej pár krokov, pritiahol si ju do náruče. Neopísateľný pocit. Akoby tam odjakživa patrila. Všetok odpor k nej z pred pár minút sa vytratil.

„Nemám čo.“ Bola to moja vina. Mohla predtým zachytiť moju reakciu. Predsa ma vzrušovala. Srdce ma iste prezradilo. Čo spravila jej nemôžem vyčítať. Pohladil som ju po vlasoch. Prišlo mi to tak prirodzené. Pevnejšie ma k sebe pritiahla. Až bolestivo.

„Jane, trochu jemnejšie,“ požiadal som. Odskočila ako po zásahu elektrinou. Hneď som svoju žiadosť oľutoval.

„Alec ma poslal... vlastne, aby sme sa dohodli... potrebuješ krv,“ koktala. Doteraz som si na dôvod, prečo som ju tu chcel, ani nespomenul.

„To nie je dôležité,“ šepol som. Teraz mi to prišlo nepodstatné.

„Keď ti poviem, že budem o Jessy mlčať, bude to dôležité?“ spýtala sa. Otvorila moju skriňu. Vytiahla mi z nej tričko a hodila ho po mne. Dosť pomaly na to, aby som ho bez problémov chytil.

„Naozaj to urobíš?“ musel som sa ubezpečiť. Zodvihla zo zeme tričko, ktoré predtým roztrhla a usmiala sa.

„Ak sa oblečieš.“ Otočil som sa jej chrbtom. Obliecť sa so zlomenými rebrami, nie je také jednoduché. Nechcel som, aby videla, ako sa pri tom budem tváriť. Obliekol som sa, na vlastné prekvapenie, bez vydania akéhokoľvek zvuku.

„Tak urobíš?“ Otočil som sa znova na ňu.

„Áno, ale nielen kvôli tebe. Dala som slovo aj niekomu inému,“ šepla zahanbene. Prekvapilo ma to.

„Komu?“ vyletelo zo mňa. Komu ešte na Jessy záleží a hlavne na kom ešte záleží Jane, aby mu niečo také sľúbila.

„Tony, nemôžem prezrádzať tajomstvá, ktoré mi nepatria.“ Zmohol som sa len na prikývnutie. To som po nej naozaj nemohol chcieť. Aj tak som trochu tušil. Jane záleží len na Alecovi. Aspoň pokiaľ viem. No ťažko povedať, čo sa deje za múrmi tejto izby. A prečo ju o to Alec požiadal. Nech to už to bolo hocijako, bol som za to rád.

„Sľub máš, na rade je tvoja strava,“ šepla. Povzdychol som si. Čím bližšie bol čas, kedy zabijem, tým viac sa mi to priečilo.

„Neodložíme to na zajtra?“ spýtal som sa. Oddialiť to aspoň o deň mi prišlo ako skvelý nápad.

„To bude perfektné, dnes nemáme bohvieaké menu.“ Pri jej poslednom slove som sa otriasol. Ona o ľuďoch dokáže hovoriť priam nechutne. No viac ma prekvapilo, že nenamietala. Ak už aj ona začala rešpektovať moje rozhodnutia, mám asi dosť veľký problém. To sem rovno ani nemusí nikoho vodiť. Nebude ho mať kto zabiť.

 

Pohľad Renesmee

„Láska, čo robíš?“ zaznelo od dverí. Podľa kôpok baliaceho papiera rozložených na stole si mohol aj domyslieť. Ale čo už čakať od chlapa.

„Balím darčeky,“ snažila som sa o milý tón. Nechcela som, aby si odniesol môj hnev ako toľkokrát predtým. Nezaslúžil si ho. Nehnevala som sa na neho. Skôr na seba. Keby som bola bratovi väčšou oporou, možno by neodišiel.

„Ty si sama balíš darčeky?“ spýtal sa. Povzdychla som si.

„Jake, isteže nebalím svoje,“ šepla som. Mala som to ísť radšej robiť niekam inam. No myslela som, že bude v garáži o niečo dlhšie. Prešiel k stolu a otvoril jedinú nezabalenú škatuľku.

„To sú pánske hodinky,“ informoval ma. Aké prekvapenie. Veď som ich sama kupovala.

„Nedám snáď bratovi dámske,“ pípla som. Trošku som dúfala, že to prepočuje. Nechcela som sa znovu hádať.

„Ty si mu niečo kúpila?“ vyprskol. Vytrhla som mu hodinky z ruky, kým im niečo urobí.

„Zajtra máme obaja narodeniny.“ Stále som v sebe držala malú nádej, že sa zajtra Tony ukáže. Každé narodeniny sme oslavovali spolu.

„Ty máš narodeniny, monštrá narodeniny neoslavujú!“ vyštekol. Adrenalín sa mi vlial do žíl. Jeho nevraživosť k môjmu bratovi ma vytáčala. Celý život ho len odsudzuje. Ani ho nepozná. Nikto ho nepozná tak ako ja. Postavila som sa, no kým som stihla niečo povedať, do kuchyne vpálil otec.

„Šteňa, neziap mi na dcéru, lebo ťa vyhodím oknom,“ zhučal. Jake chcel niečo povedať, ale potom si to rozmyslel. Našťastie. Nechcela som tu hádku medzi otcom a priateľom. Nemusela by skončiť dobre. Za posledný mesiac sa niekoľkokrát takmer pobili.

„Necháte ma to, prosím, dokončiť?“ požiadala som. Chcela som byť sama. Jake hneď odišiel. Hádku asi dokončíme v súkromí. Len otec sa k odchodu nemal.

„Zlatko, ak ťa ten pes rozčuľuje, môžeme mu postaviť za domom búdu,“ šepol. Presne na také reči som práve nemala náladu. Brata mám bohviekde. Netušíme ani či je v poriadku a niečo sa mu nestalo a oni dokážu riešiť len malichernú nevraživosť. Otec sa háda s Jakeom. Jake nadáva na Tonyho. A ja to musím počúvať.

„Otec, odmietam riešiť hlúposti, kým neviem, či Tony vôbec žije.“ Povzdychol si, na stôl položil skrčenú obálku. Okamžite som spoznala bratove písmo. Chcela som si ju vziať, ale nedovolil mi to.

„Prišiel dnes, ale rozmysli si to. Nie je to pekné čítanie,“ šepol. V očiach sa mu zrkadlilo toľko bolesti. Na sekundu som zaváhala, no potom som sa po obálke znovu načiahla. Už mi nebránil.

Prezrela som ju ako najväčší poklad. Odoslané z mesta tridsať kilometrov odtiaľto a len pred dvomi dňami. On je tak blízko a je v poriadku. Zahrialo ma pri srdci. Adresované Carlisleovi. Viac by ma potešil list pre mňa. Ale hlavné je, že napísal.

Otvorila som obálku a vytiahla list. Bol už dosť pokrčený. Asi ho čítala celá rodina. Prešla som prstami po bratovom písme. Vždy som mu závidela krásny rukopis.

Drahý Carlisle,

Píšem ti tento list ako hlave rodiny. Chcem ťa požiadať, aby ste ma nehľadali. Netrúfam si odhadnúť, či to vôbec robíte. Ozvem sa každý mesiac, aby ste vedeli, že žijem a mám sa dobre. Rozhodol som sa pre život bez vás a verím, že to bude pre všetkých najlepšie. Život, aký som si zvolil, by ste neschvaľovali. Ale ja si už nedokážem a nechcem odopierať to, čo je pre nás prirodzené. Nemôžem viac patriť do tvojej rodiny. Všetky naše zákony dodržím a nepripustím odhalenie nášho sveta. Preto buď bez obáv.

S pozdravom Anthony

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

3)  lele (02.10.2012 16:56)

rychlo dalsi diel :) :) :)

2)  anonym (01.10.2012 21:59)

Jůů... to bude podle všeho zajímavé pokráčko už se těším

1)  ada1987 (01.10.2012 21:00)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek