Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Krv, to jediné bez čoho nedokáže upír existovať. Jediné, čo ho láka, mámi, priťahuje. Jediné, čomu nedokáže odolať. Vtedy idú city bokom. Neexistuje svedomie. Démon rozhoduje za vás. Nič mu neodmietnete. Priveľká daň za nesmrteľnosť. Priveľká daň za zbytočne dlhú existenciu.

Pohľad Anthony

Posledný zúfalý úder jej srdca, posledný nádych, posledná kvapka krvi. Myseľ sa vyostrovala. Démon spokojne zavrnel a nadobro sa vytratil. Dostal, čo chcel. Na pár dní mu to postačí.

Pozrel som na ženu v mojom náručí, na jej mŕtve telo, na každú črtu jej tváre. Vrýval som si ju do pamäte. Ja nikdy nezabudnem. Nikdy si neodpustím. Navždy budem spomínať. Zavrel som oči, slzy stekali po tvári. Prvýkrát mi bolo úplne jedno, že ich Jane uvidí. Len nech si ma vychutná. Zaslúžim si to. Zaslúžim si oveľa viac. Trpieť, nikdy viac nepocítiť šťastie.

Váha jej tela zmizla, no ja som stále nedokázal otvoriť oči. Ešte nie. Príliš to bolelo. Srdce sa trhalo na malé kúsky. Výčitky nahlas kričali. Na duši sa usádzala bolesť. Na duši? Má vôbec démon dušu? Má na ňu právo? Má. Ja tomu verím. Príde čas platiť za svoje hriechy. Každý raz zaplatí. Ja zaplatím rád.

„Vstaň, musím upratať,“ šepla Jane. Jej slová nedávali zmysel. Otvoril som oči. V ruke držala čistú plachtu. Pozrel som na tú na posteli. Žiarili na nej drobné čiastočky krvi, ako pripomienka môjho zlyhania. Pripomienka vlastnej slabosti, vlastnej podstaty.

Sťažka som sa postavil, nohy akoby mi nepatrili. Poobzeral som sa po izbe. Telo ženy tam už nebolo. Jane vymenila nielen plachtu, ale prezliekla aj vankúš. Vôbec som nechápal o čo jej ide. Žiadny potešený úsmev na tvári, žiadne provokácie. Asi to len malo prísť.

Nemusel som dlho čakať. Vyhodila špinavú posteľnú bielizeň za dvere a pomaly prešla ku mne. Privrel som oči. Nechcel som vidieť, čo sa bude diať. Nech si robí, čo len chce. Nič horšie sa už stať nemôže. Bola tak blízko, cítil som chlad jej tela, i keď sa ma nedotýkala. Zvláštny pocit. Nekonečné sekundy bez jediného pohybu. Do nosa udierala jej omamná vôňa. Opojne sladká.

„Musíš sa prezliecť,“ prerušila to zvláštne ticho. Pocítil som chladný dotyk na bedrách. Pozrel na jej ruky. Zvierala v nich lem môjho trička. Vyťahovala ho nahor. Pomaly, snáď dokonca nežne. Na každom mieste, ktorého sa letmo dotkla, naskákali zimomriavky. Hruď mi zavibrovala.

„Urobím to,“ vyletelo zo mňa. Ruky okamžite stiahla. Vyzliekol som tričko a hodil ho na posteľ. Otočil som sa k skrini, vybral čisté a rozbehol do kúpeľne. Na Jane som ani nepozrel. Čo sa to, preboha, stalo? Nedokázal som súvisle myslieť.

Pustil som studenú vodu, trasúcimi rukami ovlažil tvár. Vlastný odraz v zrkadle ma zmiatol. Kruhy pod očami zmizli, oči sa rozjasnili, pokožka stratila chorobne svetlý nádych. Prečo vyzerám normálne, keď moje srdce zviera neviditeľná sila? Drví ho na kusy, zabraňuje voľne dýchať. Na túto otázku som poznal odpoveď. Zabil som a nezmierim sa s tým.

Ale prečo sa cítim tak zvláštne? Prešiel som si prstami po boku. Stále som cítil jej dotyk. Nerozumel som vlastným pocitom. Prečo sa tak správala? Prečo si ma nepodala? Nepobavila sa? Možno sa mi len zastreli zmysly. Bolesť v srdci zabránila normálne myslieť. Nebolo by to prvýkrát.

Musím sa jej postaviť teraz alebo nikdy. Realita ma raz aj tak dobehne. Odhodlane som vyšiel z izby. Jane tam už nebola. Nebola tam ani jediná stopa po mojom zločine. Dokonca ani zvyšky nábytku, ktorý som zničil. Akoby sa nič nestalo.

Vlastné činy pripomínal len tlak na hrudi. Položil som ruku na to miesto. Prečo ešte bije? Ako to dokáže, tá bolesť sa nedá zniesť. Zviezol som sa k zemi. Hlavu zložil do dlaní. Takto žiť nedokážem. Nemôžem zabíjať. Existovať za takú cenu.

Opatrné kroky na chodbe, nechutné poznámky stráži doprevádzané vystrašeným tlkotom srdca, mohli znamenať len jediné. Utrel som si uslzené oči. Prebehol k oknu. Nasal do pľúc čerstvý vzduch. Ozvalo sa nesmelé zaklopanie. Možno, keď neodpoviem, nevojde, nahováral som si. Znovu zaklopala a pomaly pootvorila dvere. Čo som aj čakal. Väzeň celu neopúšťa. A ona to vedela.

„Tony, smiem?“ spýtala sa. Pri jej hlase som sa zachvel. Ako ju mám teraz poslať preč, keď tak túžim byť s ňou.

„Nemala si sem ísť,“ šepol som. Nemala chodiť, kým ju sám nepožiadam. Pre jej vlastnú ochranu. Ona je človek, tak krehký a hlavne tak voňavý. A ja stále v ústach cítim lahodnú chuť ľudskej krvi. Každý chuťoví pohárik sa chveje pri spomienke na tú dokonalú emulziu. Nič lepšie neexistuje. Pár okamihov eufórie, ale za akú cenu? Za tú najhoršiu. Za cenu života ľudskej bytosti.

„Jane vravela, že už smiem.“ Vošla a zavrela za sebou dvere. Na tvári jej hral jemný úsmev. Okamžite som sklopil zrak. Prečo ju sem Jane poslala? Toto má byť jej výsmech? Donúti ma povedať pravdu niekomu, na kom mi záleží?

„Jessy, chápeš, prečo ťa sem poslala?“ Spravila ku mne pár krokov.

„Nepribližuj sa,“ požiadal som. Stále som sa pre ňu cítil nebezpečný. Nedýchal som, no dochádzal mi kyslík. Zastavila.

„Neposlala ma, prišla som, pretože som chcela. Len mi to dovolila. Neodháňaj ma, prosím.“ Pozrel som do jej tváre. Tak jemnej, tak úprimnej, tak láskavej. Nedokázal som odolať. Prešiel som posledné metre, ktoré nás delili. Pritiahol si ju do náručia. Aspoň na pár sekúnd vychutnával objatie.

„Zabil som človeka,“ šepol som. Povolil zovretie. Dal jej možnosť... ani neviem, snáď na útek.

„Musel si.“ Pevnejšie ma k sebe pritiahla. Mal som jej odporovať, presvedčiť ju o opaku. Donútiť pochopiť. No nedokázal som to, sebecky som túžil po jej dotyku. Po jej blízkosti. Po teple jej tela.

Nevadilo by mi zostať takto večnosť. Tak neskutočne mi chýbala. Tých pár dní bez jej smiechu, úsmevov, bez jej humoru, bez nej. Zhlboka som sa nadýchol. Nasal do pľúc jej vôňu. Pripravený na všetko. Len na toto jediné nie.

„Jessy, máš nové lieky?“ Musel som sa odtiahnuť. Jej vôňa ma zaskočila. Bola tak zvláštne iná. Horká. Prešla k oknu, zadívala sa do tmy nočnej krajiny.

„Kráti sa mi čas,“ povzdychla si. Ako sa jej môže krátiť čas? Mala mať predsa len pol roka, maximálne rok. Už tak to bolo zúfalo málo. Primálo, aby ju Aro premenil. Žiadnu nepremenil po menej ako roku v jeho službách.

„Koľko?“ Musel som to vedieť. Poznať pravdu. Dávno som neodpočítaval dva roky vo Volterre. Počítal som čas s ňou.

„Neboj sa, stále mám pár mesiacov, ak zaberie nová liečba aj viac,“ šepla bez toho, aby na mňa pozrela. Otočil som ju k sebe, musel som jej vidieť do očí. V tých nádherných modrých studničkách sa leskli slzy.

„Máš aj inú možnosť,“ pripomenul som. Už pred týždňom som jej dal list pre Carlislea, v ktorom ho prosím, aby ju premenil. Musel som to urobiť. Vtedy mi to prišlo samozrejmé, viac než logické. Neodmietol by ma. Viem to. No ona odmietla. Niečo ju tu držalo.

„Možno neskôr,“ sľúbila. Nezostávalo mi iné, len prikývnuť. Nechápal som ju. Prečo odmietala takú možnosť. Moja rodina by sa o ňu postarala. Mohla by žiť na zvieracej krvi. Stačilo, aby im nepovedala, kde ma spoznala. Vyhýbala sa môjmu otcovi. Chránila si pred ním myseľ aspoň tých pár dní do premeny. To jediné som od nej žiadal na oplátku. Potom by to už bolo jedno, ako novorodená by myslela len na krv.

Krv, to jediné bez čoho nedokáže upír existovať. Jediné, čo ho láka, mámi, priťahuje. Jediné, čomu nedokáže odolať. Vtedy idú city bokom. Neexistuje svedomie. Démon rozhoduje za vás. Nič mu neodmietnete. Priveľká daň za nesmrteľnosť. Priveľká daň za zbytočne dlhú existenciu. Vždy som to takto cítil. Nechápal ľudí, ktorí po tom túžili. No u nej to bolo iné. Ona dokáže byť iná. Tak ako moja rodina. Verím tomu.

„Chceš to ešte?“ musel som sa uistiť. Bez nej by som niečo stratil. Zvláštne, za aký krátky čas získate priateľa. Nedokážete bez neho existovať. Túžite po jeho šťastí. Viac než po tom vlastnom. Zahodíte všetky predsudky, ktoré vás zväzovali.

„Neviem,“ šepla a zadívala sa do zeme. Podoprel som jej dvomi prstami bradu a jemne ju podvihol. Musel som jej vidieť do očí.

„Nechcem, aby si umrela.“ Tak mladá, tak dobrá. To by nebolo fér. Ona musí žiť.

„Vždy som si myslela, že ako upír budem šťastná. Teraz, keď poznám teba, uvedomila som si, aké to naozaj je,“ povzdychla si.

„Tak to nie je, nemusí byť. Keby si šla k nám. Tam by si nemusela...“ zarazilo ma. O čom ju to presviedčam. Túžba po krvi dokáže pohltiť a ja jej klamem. A to dokonca priamo do očí. Odvrátil som pohľad.

„Naučíš sa ovládať. Časom určite. Nebude to hneď.“ Zaslúžila si pravdu. Možno niekoho zabije. Neovládne sa. Takmer každému z mojej rodiny sa to stalo.

„Prečo sa tak málo z vás živí zvieracou krvou?“ čakal som tú otázku oveľa skôr. Povzdychol som si.

„To je ťažké vysvetliť.“ Prešiel som k posteli. Ľahol si a poklepal na voľné miesto vedľa seba.

„Aspoň to skús,“ požiadala. Vyzula si zbytočne vysoké lodičky a ľahla vedľa mňa.

„To by ti mal vysvetliť niekto iný. Asi nie som ten pravý.“ Nikdy som nezažil to, čo upír. Poznal som to len z rozprávania.

„Nikto iný tu nie je,“ šepla. Preplietla si prsty s tými mojimi.

„Upír cíti celý život v hrdle pálenie. Uhasí ho len ľudskou krvou. Zvieracia krv pálenie len zmierňuje. Okrem toho nechutí tak dobre,“ povedal som aspoň to základné. Aj keď na rozdiel medzi chuťou ľudskej a zvieracej krvi to zďaleka neboli správne slová. To sa ani nedalo porovnať. To je akoby ste chceli porovnať chuť hliny s chuťou najlahodnejšieho zákusku.

„Bolí to pálenie veľmi?“ spýtala sa. Pohladil som ju po chrbte ruky. Jej pokožka ma fascinovala. Naozaj pokožka, nie žily, ktoré sa pod ňou tak jasne črtali a nemohli uniknúť môjmu zraku.

„Ako upír dokážeš myslieť na dvadsať vecí naraz. Tú jednu časom dokážeš potlačiť. Nemyslieť na ňu.“ O tom som vedel len od rodiny, ale nemal som im dôvod neveriť.

„Teba to teraz bolí?“ Prešla mi končekmi prstov po krku. Nasucho som prehltol. Toto ešte nespravila.

„Teraz áno, ale u mňa je to trošku iné.“ Požiar v hrdle sa jej dotykom len znásobil. Bola príliš blízko. No napriek tomu som ju tam chcel.

„V čom je to iné?“ spýtala sa. Povzdychol som si. To sa naozaj ťažko vysvetľovalo. Alebo dokonca porovnávalo. Neporovnáte niečo, čo ste nezažili.

„Necítim to stále. Keď nie je blízko človek, pálenie u mňa úplne zmizne. To by u upíra nemalo. V podstate si myslím, že vtedy cítim len to, čo človek. Objaví sa len ak som bez krvi viac ako desať dní.“ Možno som naozaj mal celý život sedieť doma a nikam okrem lovu nechodiť. Moje obete mohli ešte žiť.

„No ak sa priblíži človek, akoby sa upír vo mne prebúdzal. Je to naozaj ťažké opísať. Začnem inak myslieť. Sám seba niekedy prekvapujem. A nie práve v dobrom.“ Ťažko to pochopiť. Aj Carlisle to vedel najlepšie prirovnať len k schizofrénii. Bohužiaľ nemal okrem mňa iný subjekt na pozorovanie. Moja sestra to nikdy takto necítila. Netúžila po krvi. V tomto je po mame. A ja nikoho iného môjho druhu nepoznám. Možno ani neexistuje.

„Takže teraz pri mne myslíš na viac vecí naraz a jedna z nich je moja krv?“ Srdce mi vynechalo úder, zatiaľ čo to jej naďalej spievalo rovnako pokojnú melódiu. Spýtala sa to, akoby o nič nešlo. Naďalej si so mnou preplietali prsty a kreslila si v mojej dlani.

„Nedokážem myslieť na viac vecí naraz ako upíri. Len myslím príliš rýchlo, aby si postrehla zaváhanie.“ Čakal som akúkoľvek reakciu, ale ona ostala úplne pokojná. Ako sa takým nízkym pudom sebazáchovy mohla prežiť dvadsať rokov života?

„Nebolo by pre teba ľahšie, ak by som odišla?“ Venovala mi jeden svoj krásny úsmev a ja som nad odpoveďou ani nemusel premýšľať.

„Určite nie. Mám ťa rád pri sebe,“ odpovedal som popravde. Jej krv ma nelákala a ešte pár dní nebude. Aspoň nie neznesiteľne.

„Tak by som mohla ostať na noc,“ šepla. Zaskočilo ma to. Nikdy som s nikým okrem rodičov a sestry nestrávil noc.

„Samozrejme, vo všetkej počestnosti,“ dodala.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

2)  anonym (23.09.2012 16:36)

To se mi... hmm... no... PŘÍŠERNĚ LÍBÍ!!!!!!!!!!

1)  laura (22.09.2012 21:22)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse Jacob 2