Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Nastal čas porušiť druhé pravidlo správania vo Volterre: Nikdy neukáž, aký si slabý.

Pohľad Anthony

Pohľad na Jane mi takmer spôsobil nervový kolaps. Podľa výrazu v tvári bola vo svojej zvyčajnej nálade. Vytočená do nepríčetna. Za tie roky, čo tu spríjemňuje ako upír, sa vráska z mračenia musela vytesať aj do kameňa. Akoby mi čítala myšlienky. Vyrovnala tvár do nič nehovoriacej masky. Vráska zmizla. Divné.

„Jessy, môj brat vás požiadal, aby ste sa dohodli na zabezpečení nevyhnutných ľudských potrieb. Nemyslím, že to zahrňovalo aj poskytovanie sexuálnych služieb,“ vyštekla tá mrcha. Jessy sa celá roztriasla. Mne z hrude vyšlo tlmené zavrčanie. Samo. Vrčím tretíkrát v živote a práve na najnebezpečnejšieho upíra vo Volterre. Ja fakt nebudem normálny.

„Ju vynechaj,“ sykol som nahnevane. Zbohom, život. Len prečo mi to bolo jedno. Toto miesto si s mojimi pocitmi nepekne zahrávalo.

„Jessy, vypadnite,“ prikázala a odstúpila od dverí, aby mohla prejsť. Jessy som musel postrčiť. Bola stále v šoku. Len sa za ňou zatvorili dvere, Jane si to pomalým krokom zamierila ku mne. Dala mi dosť času, aby mi došlo, čo som urobil. Vlastne som toľko ani nepotreboval. Toto bude sakra bolieť, prebehlo mi mysľou.

„Hráš sa na hrdinu?“ spýtala sa a zabodla mi prst do hrude. Zakolísal som. Musel som sa chytiť rímsy, aby som nevypadol z okna. Trošku som to aj oľutoval. Nebolo to tak vysoko. Pravdepodobne by sa mi nič nestalo  a bol by som na chvíľu z dosahu tej mrchy.

„Ja...“ začal som hovoriť skôr, ako si uvedomil, že nemám čo povedať. To proste nešlo ukecať. Naklonila sa ku mne a oprela si ucho o moju hruď.

„Milujem tú melódiu. Takto znie strach,“ šepla pobavene. Bola tak blízko. Akoby mi na hruď položili ľad. Nechápal som to. Celá moja rodina sú upíri. S každým z nich som mal omnoho bližší kontakt. A nikdy mi nevadil chlad. No teraz sa ľadová smršť zabodávala do môjho srdca. Nedalo sa to vydržať.

Spravil som krok do boku. Nečakala to. Zakolísala. A ja hlupák som ju zachytil. Prudko ma odstrčila. Preletel som pol izby a skončil na zemi. V zápästí sa ozvala bodavá bolesť. Inštinktívne som ho pritiahol k hrudi. Jane sa potešene usmiala.

„Čo som ti vlastne urobil?“ spýtal som sa. V podstate ma to ani nezaujímalo. Len som tomu nerozumel. Nepozná ma a nenávidí ma. Vôbec nezaváhala.

„Nemáš ani existovať. Si hanba pre všetkých upírov. Nie si nič. Len druh, ktorý nemal vzniknúť,“ sykla zhnusene.

„Tak o toto ti ide?“ Prekvapila ma.

„Nie, chcem ťa dostať na kolená.“ Pousmial som sa. Nechápem, kde sa to vo mne vzalo.

„To nepôjde,“ šepol som. Zavrčala, prestávala sa ovládať.

„To sa ešte uvidí, ty...“ začala vrieskať.

„Mlč,“ prerušil som ju. Šokovane na mňa pozrela. Pravdepodobne si nikto nedovolil skákať jej do reči. Kto by aj bol tak sprostý ako ja.

„Chceš ma vidieť na kolenách? Prosím, tam už dávno som.“ Kľakol som si pred tou mrchou na kolená. Zalapala po vzduchu, aj keď ho nepotrebovala.

„Ale ty si ma tam nedostala. To som zvládol úplne sám.“ Sklonil som hlavu do dlaní. Do očí sa tlačili slzy. Myšlienky, ktoré som si zakázal, ma pohltili. Znovu sa zabodávali do srdca. Presne ako v ten deň, keď som hľadal v Carisleovej pracovni informácie o Volterre. Neveril som, že nám rodičia povedali všetko. No našiel som niečo iné. Niečo, čo malo pred nami ostať navždy ukryté. Zápisky z maminho tehotenstva. Posledný impulz, ktorý mi chýbal, aby som sa rozhodol zahodiť svoj život.

„Ako?“ z jej hlasu bol cítiť záujem. Všetko mi bolo jedno. Najskrytejšie myšlienky vlastnej duše odhalím pred najväčšou príšerou.

„Nemám existovať, je to neprirodzené. Už môj príchod na svet bol zvrátený,“ šepol som. Postavil som sa, prešiel vedľa nej a vybral zo svojej tašky jednu z kníh. Hodil som jej ju. Ladne ju chytila a prečítala názov. Nechápavo na mňa pozrela. Prešiel som k nej a knihu otvoril. Vnútro bolo vyrezané. Tam som si skoval fotokópie zápiskov  z maminho tehotenstva, ktoré ma najviac zaujali.

„Čítaj nahlas,“ požiadal som. Prekvapivo poslúchla.

„Tá vec jej láme kosti. Rastie neuveriteľne rýchlo. Zabíja ju, no ona si nechce dať povedať. Nevieme ju donútiť, aby sa toho zbavila. Jediný, kto pri nej stojí je Rosalie. Edward je takmer nepríčetný. Nenávidí to dieťa a ja s ním musím súhlasiť. Je to neprirodzené. Bella to nemôže prežiť, ale je príliš tvrdohlavá,“ zasekla sa.

„Pokračuj,“ pobádal som ju. Nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Prečo nie? Pre teba by to malo byť príjemné čítanie. Pre bezcitné stvorenie je to pohladenie na duši, ak nejakú máš.“ Nezdvihla pohľad len prešla na ďalšiu stránku. Desať strán prečítala za pár sekúnd. Pozrela na mňa, v tvári mala zvláštny výraz. Nevedel som ho identifikovať.

„A vieš, čo je na tom najlepšie?“ spýtal som sa.

„Nie,“ šepla.

„Najlepšie je, že napriek tomu všetkému, čo mi mama obetovala, sa zo mňa stal vrah. Zabil som štyroch ľudí. Len tak. A teraz tu budem musieť zabíjať ďalších.“ Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Akoby ten výdych mohol dostať z mojej duše všetku tú bolesť.

„To, čo máš v ruke, som našiel dva dni po príchode domov z tohto vášho pekelného zámku. Vtedy som sa rozhodol. Toto bude môj súkromný očistec. Preto ťa musím sklamať. Mňa môžeš mučiť, hoci aj zabiť. Pretože mne je to úplne jedno. Ale zlomiť ma nemôžeš, zlomený už som. A teraz ak dovolíš. Urob prečo si prišla alebo vypadni, potrebujem sa vyspať.“ Pravidlo číslo dva správania vo Volterre porušené: Nikdy neukáž, aký si slabý.

Neotáčaj sa jej chrbtom, prosili ma inštinkty. Neposlúchol som, otočil sa a dal jej čas reagovať. Ani sa nepohla, nedýchala. Pomaly som prešiel do kúpeľne. Zabuchol za sebou dvere a zamieril k umývadlu. Pustil studenú vodu a strčil pod ňu boľavé zápästie. Konečne úľava.

Potreboval som sprchu, ale na to už neostali sily. Po pár minútach som sa konečne odhodlal vyliezť z kúpeľne. Jane v izbe nebola. Netuším, kedy odišla. Malo sa mi uľaviť, ale bol som tak emočne vyprahnutý, že mi to bolo jedno. Prešiel som k posteli, ani sa neprezliekol, len vyzul topánky. Mám pocit, že som spal skôr, ako moja hlava pristála na vankúši. Oslobodzujúca tma a zabudnutie. Niet nad bezsenný spánok.

 

O dva týždne neskôr

Pohľad Edward

Sedel som v obývačke a zvieral Bellinu ruku. Stisla mi ju, aby naznačila, že je to prisilno. Ospravedlňujúco som sa usmial a snažil sa ovládať. Čakali sme na Jaspera a Alice. Len oni dvaja z nášho pátracieho teamu chýbali. Mali sme sa stretnúť doma o šiestej a podeliť o informácie, ale už bola takmer minúta po termíne a ich nikde.

„Meškáte,“ vyštekol som, keď otvorili dvere na verande. Alice pozrela na hodinky.

„Štyridsaťosem sekúnd,“ šepla a podvihla obočie. Sklonil som hlavu.

„Prepáč, ja len... tá nádej,“ ospravedlnil som sa. Vedel som, že nikto nemá nič prevratné, to by oznámil telefonicky. Lenže ja som túžil vedieť aj tú najnepodstatnejšiu informáciu o mojom synovi. Alice si sadla ku mne a objala ma. Jasper zostal stáť.

„Asi začnem, keď sme meškali a myslím, že čo máme ovplyvní aj informácie od vás.“ Významne sa usmial  a pokračoval.

„Navštívili sme nášho priateľa, pána Jenksa. A za posledné mesiace sme neboli jediní. Tony si u neho pred dvomi mesiacmi nechal vyrobiť falošný pas, vodičák aj rodný list.“

„Na aké meno?“ vyletelo zo mňa.

„No to je práve problém. Tak, ako ja vždy doklady dokončujem sám, aby nepoznal naše tváre. Tony si ich tiež dokončil sám. Lenže on mu nechal fotografiu, no nenechal meno.“ Pokrčil ramenami.

„A to len tak nášmu synovi vyrobil doklady?“ vyštekla Bella.

„Bella, tvoj syn je Cullen. Keď Jenks počuje naše priezvisko, vybaví aj cestu na Mars,“ povzdychol si. Mal pravdu. Jenks pre Jaspera falšoval naše doklady tak dlhý čas, že k našej rodine prechovával viac než rešpekt. Jasper si sadol a jeho miesto zaujal Carlisle.

„Ja a Esme môžeme začať od začiatku. Len bez mena neviem ako. Prešli sme všetky letiská, požičovne áut a dokonca aj autobusové zastávky v okruhu sto kilometrov. Ale ani na jedno meno, ktoré má Tony na dokladoch od nás, sme nič nenašli. Teraz je jasné prečo,“ povzdychol si.

„U nás je to rovnaké. S Emmettom sme prešli všetky hotely a nič,“ šepla Rosalie. Všetky pohľady sa otočili na nás s Bellou. No bohužiaľ, ani naše informácie ich nemohli potešiť.

„Začali sme barmi, pred ktorými sme nachádzali Bellino auto, keď prišiel domov opitý a postupne prešli aj všetky ostatné. No nikde ho nikto nespoznal.“ Táto nemilá úloha ostala na mne s Bellou práve pre môj dar. Môj syn sa na mňa tak podobal, že keby ho niekde vídali, pri pohľade na mňa by si na to určite spomenuli.

Nemali sme nič. Prešli dva týždne a po mojom synovi ani stopy. U srdca ma zabolelo. Nechal si vyrobiť falošné doklady. Plánoval to. Chcel od nás preč. Nezanechal jedinú stopu. Akoby sa ani nechcel vrátiť. Doklady mal dva mesiace. Naozaj len čakal na príležitosť a ja som mu ju poskytol? Zalapal som po vzduchu. Neodišiel kvôli mne. Dochádzalo mi to. Dva týždne mučivých výčitiek sa rozplynuli.

Bella mi odpustila už pred desiatimi dňami. Utešovala ma. Nedávala mi to viac za vinu. No ja sám som si dokázal odpustiť až teraz. Bolesť, ktorá zvierala moje srdce, sa vytratila. Výčitky nahradili otázky. Prečo to urobil? Nenávidí nás? Vráti sa niekedy? Nestalo sa mu niečo? Radšej zabíja ľudí, akoby žil s nami? Na srdci sa usádzal nový druh bolesti. Strach.

„Ja, viete... som tiež trošku pátrala,“ vyrušil ma z myšlienok dcérin hlas. Všetci sme na ňu prekvapene pozreli. Nessie mala ostať s Jacobom doma. Mali čakať, ak by sa Tony vrátil domov.

„Nemala si nikam chodiť,“ šepla Bella.

„Musela som. Nedalo sa len sedieť na zadku. Prešla som všetky banky. Tony si otvoril päť bezpečnostných schránok v rôznych bankách. Všetky na meno Anthony Masen. Asi nečakal, že sa dostaneme k informáciám aj v banke, a preto nebol veľmi nápaditý.“

„Ako sa ti podarilo získať v banke informácie o klientoch?“ spýtala sa prekvapene Bella. To isté zaujímalo aj mňa. Nessie sa postavila, prešla k mame a položila jej ruku na tvár. Je možné, že Bella zbledla viac, ako je u upíra normálne?

„Renesmee Cullenová, máš domáce vezenie do konca života,“ vyštekla moja žena, keď Nessie svoju ruku stiahla.

„To je trošku dlho nie?“ smial sa Emmett. Ničomu som nerozumel.

„Dobre, tak sto rokov,“ zľavila Bella. Už som to nevydržal a pritiahol si dcérinu ruku k tvári. Nessie sa nevzpierala, no v poslednej chvíli zasiahla Bella a jej ruku stiahla. Nemala s tým problém, nepoužíval som takmer žiadnu silu, aby som dcére neublížil.

„Nessie, toto nie je pre tvojho otca vhodný pohľad,“ šepla. Zazrel som na manželku.

„Nie som malý. Chcem to vidieť,“ sykol som nahnevane. Čo už len moja žena mohla vidieť a ja nie. Bella len pokrčila ramenami. Nessie položila ruku na moje líce a ukázala mi spomienku.

Slizký päťdesiatnik sediaci za stolom, slintajúci nad mojou dcérou. Kam sa jej to, preboha, díva. Tam nemá oči. A tá jeho spotená tvár, jemu snáď tečú aj sliny. Očami ju doslova hltal. Rukou si nervózne napravil okuliare. A v odraze ich skiel som to zbadal. Slintal nad ženou v červených minišatách, vlasy vyčesané v perfektnom drdole, dokonale nanesený make-up, nemala jedinú chybičku. Nakláňala sa k nemu a poskytovala mu výhľad na svoje ňadrá.

Zalapal som po vzduchu. Práve som videl prsia svojej dcéry. A okrem mňa ich videl bohviekto. Šokovalo ma to. Samozrejme som vedel, že nejaké prsia má. Ale dúfal som, že ich neuvidím. A vlastne ideálne, keby ich nikto nevidel. Najlepšie nikdy.

„Môžem aj ja?“ spýtal sa Carlisle a šinul si to k mojej dcére. Všetci ostatní ho napodobnili. Celá rodina chcela vedieť, čo nás tak rozrušilo.

„Nie!“ zvrieskol som. Zastavili sa v pohybe a nechápavo na mňa pozreli.

„To nechcete vidieť,“ vysvetlil som a otočil sa na dcéru.

„Nessie, choď do svojej izby. Ešte sa porozprávame,“ prikázal som. Bol som rozrušený.

„Ak sa Tony vráti po obsah tých schránok, zavolajú nám,“ šepla a pobrala sa k schodisku. No dalo sa na ňu hnevať? Jediná zistila niečo užitočné.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

3)  lele (14.09.2012 17:31)

Ajvi

2)  Ajvi (14.09.2012 10:44)

1)  ada1987 (14.09.2012 09:44)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse - Volturi