Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Krátky pohľad ku Cullenovcom, a potom späť do Volterry.

Pohľad Bella

„Vypadni,“ vyštekla som na manžela. Jasne som mu povedala, že sa mi nemá ukazovať na oči a on neustále doliezal. Mala som ho roztrhať hneď po našom návrate. No zničila som len našu izbu a jeho oblečenie. Keby sa mi aspoň uľavilo.

„Bella, prosím,“ šepol a pokúsil sa ma objať. Vytrhla som sa. Kde berie právo dotýkať sa ma? Vyhnal nášho syna z domu. Napadol ho, ublížil mu. Je to takmer deň a on sa stále nevrátil.

„Nepros, doveď mi domov dieťa.“ Tvár sa mu skrivila bolesťou. Teraz ľutoval. Príliš neskoro. Musela som od neho preč.

Vybehla som na druhé poschodie nášho domu. Zastavila pred dverami synovej izby. Tak málo by mi stačilo ku šťastiu. Len vedomie, že v nej je. Ale on nebol. Otvorila som dvere. Jeho vôňa bola všade. Nič sa tu nezmenilo. Akoby si takmer nič nezbalil. Na stole ležali rozhádzané cédečka, v knižnici chýbali len dve knihy. Nevedela som aké, a to ma zamrzelo. Odišiel a ja neviem, čo bude čítať. Čítala by som to isté. Aspoň tak sa mu snažila priblížiť.

Prešla som k posteli. Nebolo ustlané. A ani nebude, kým sa nevráti. Nič sa tu nezmení. O to sa postarám. Vzala som do ruky tričko, v ktorom spával. Pritiahla si ho k tvári a zhlboka sa nadýchla. Citrusy, pelargónia a bergamot - nezabudnuteľná vôňa môjho syna. Vyzliekla som si blúzku a obliekla tričko, ktoré som mala v rukách. Aspoň tak som ho mohla mať bližšie.

„Mami, čo tu robíš?“ Vo dverách sa objavila Nessie. Premerala si ma a pohľad sa jej zastavil na mojej hrudi. Až teraz som si všimla nápis na tričku. Nepotrebujem google, moja sestra vie všetko najlepšie, kričalo čierne písmo.

„To je od teba?“ spýtala som sa. Prikývla a pousmiala sa.

„Chceš ho?“ ponúkla som neochotne. Prešla k posteli a nadvihla jeden vankúš. Vytiahla čierne tričko a podala mi ho.

„Vymením, to druhé si vziať nemôžem,“ šepla. Pozrela som na tričko. Liga za kastráciu vlkov, prečítala som nápis. Ochotne som tričká vymenila. To druhé sa mi naozaj páčilo.

„Mami, pôjdeme ho hľadať?“ Posadila sa na posteľ a z nočného stolíka vytiahla čokoládovú tyčinku. Vôbec nezaváhala. Poznala zvyky svojho brata dokonale.

„Carlisle si myslí, že by sme nemali,“ šepla som. Aj ja som sa po návrate domov chcela rozbehnúť za synom. Nájsť ho a doviesť domov. Pokojne násilím. Ale dlhý rozhovor s otcom ma presvedčil, aby som to nerobila. Môj syn si vybral cestu, po ktorej musí kráčať sám. Zvolil si život, ktorý sa mi tak priečil.

„Mne je úplne jedno, čo si myslí Carlisle. Musíme ho nájsť,“ povedala rázne. Dosť ma to prekvapilo. Väčšinou sa podrobila vôli rodiny.

„Nessie, tvoj brat sa rozhodol ísť inou cestou. Nemôžeme mu brániť.“ Ťažko sa mi to aj vyslovilo. Môj syn sa rozhodol živiť ľuďmi. Opustiť svoju rodinu. Ako sa s tým zmieriť? Ako to prijať? Dokážem sa na neho vôbec pozrieť, aby som nevidela vraha? Koľko ľudí zabije, kým sa vráti domov? Koľko životov zničí?

„Mami, ty tomu naozaj veríš?“ šepla. Posadila som sa k nej a objala ju. Nevedela som, čomu veriť. Moje srdce ho milovalo stále rovnako, no rozum videl, ako sa zmenil. Posledné mesiace som syna nespoznávala. Jeho správanie a bezcitnosť sa nedali prehliadnuť.

„Zlatko, sama vieš, ako sa zmenil.“ Pevnejšie som ju k sebe pritiahla, no vytrhla sa mi a zoskočila z postele.

„Pôjdem ho teda hľadať sama,“ sykla nahnevane. Neveriacky som na ňu pozrela. Predsa nechce odísť aj ona.

„Ty by si nás opustila?“ spýtala som sa. Bolo mi do plaču. Pred dverami sa zbehla celá rodina. Neunikla im naša konverzácia.

„Nechcem vás opustiť, milujem vás. Ale ak ma ktokoľvek donúti voliť medzi ním a bratom. Vždy si vyberiem brata.“ Rozhodne pozrela na mňa, a potom na zvyšok rodiny. Všetci sme prikývli. Nemohli sme prísť aj o ňu. Bolo rozhodnuté. Nájdeme môjho syna, nech to bude trvať akokoľvek dlho.

 

Pohľad Anthony

Zbabelec hrajúci sa na hrdinu. To ma dokonale vystihovalo. Celý let som si nadával, že tam leziem. Ani som netušil, koľko vulgárnych výrazov poznám. Väčšina skôr pomenúvala jedincov s podpriemerným IQ. Prvá trieda našťastie poskytuje obrovskú výhodu. Jedlo podávajú neustále. Kedy lepšie zabudnete na problémy, ako keď sa napchávate? Lepšie zabudnete, len keď získate horší problém. V mojom prípade sa ním stali turbulencie v kombinácii s preplneným žalúdkom. Morská choroba v lietadle to sa môže stať len mne.

Pristátie našťastie prebehlo hladko. Mal som chuť bozkávať zem. Na colnici nezdržiavali. Pohľad na mňa ich utvrdil, že som nemal práve dobrý deň. Zamieril som rovno k telefónnej búdke. Keď už mám vliezť do pekla, nech mám aspoň istotu. Záruky pre moju rodinu. V podstate mi vyhoveli viac, ako som dúfal. Len jedinú požiadavku odmietli.

Do Volterry som si vzal taxík. Požičiavať auto nemalo zmysel. Dva roky sa odtiaľ nepohnem. Nedokázal som si predstaviť, čo môže niekto na mne skúmať dva roky. Rozdiel medzi mnou a upírom by som zhrnul do pár viet.

Som Anthony Cullen, syn upíra a ľudskej ženy. Narodený z nehynúcej lásky. Moje srdce bije. V žilách mi koluje krv a upíri jed. Moje zmysly sú dokonalejšie ako ľudské, ale horšie ako zmysly upíra. Moja pokožka na slnku žiari, no ľudské oko to nepostrehne. V sile a rýchlosti sa žiadnemu upírovi nevyrovnám. Mám dokonalú pamäť a pravdepodobne nejakú genetickú vadu, pretože sa idem dobrovoľne hrať na pokusného králika.

Pohľad na volterrský hrad mi vzal aj posledné štipky odvahy. Roztriasol som sa na celom tele. Nikdy som sa tak nebál, no teraz som už nemohol cúvnuť. Toto už nebude hra. S tým vedomím som otvoril masívne dvere a vošiel.

„Neverím,“ zhúkla drobná postava v čiernej kapucni. Srdce mi ľaknutím vynechalo. Musela to počuť, ale aj tak som zachoval kamennú masku. Nespravím zo seba zbabelca hneď prvý deň. Takú hanbu priezvisku Cullen neurobím.

„Jane, rád ťa vidím,“ zaklamal som. Spomienka na bolesť, ktorú dokáže spôsobiť sa nedala vymazať.

„Minule ti nestačilo?“ žiarivo sa na mňa usmiala. Mrcha jedna psychopatická. Zmocnila sa ma túžba niečo odvrknúť, ale až takú odvahu som nemal. Kým som vymyslel normálnu odpoveď, vrzli dvere a v nich sa objavil Aro.

„Jane, nehraj sa s našim hosťom,“ káral ju otcovským hlasom. Úsmev jej zmizol z tváre. Toto mi nedaruje.

„Anthony, vitaj.“ Pribehol ku mne a objal ma ako najlepšieho priateľa. Teda, pokiaľ sa najlepšieho priateľa snažíte rozdrviť. Ušlo mi bolestné syknutie, nedalo sa to ovládnuť. Odtiahol sa a s úsmevom si ma premeral.

„Prepáč, zabudol som, že si taký krehký,“ šepol zamatovo. Upír, ktorý zabudol, no iste. Jane to zlepšilo náladu, rozosmiala sa. Mne zlepšilo náladu, že som udržal slzy. Každého teší niečo iné.

„Poď, ukážem ti izbu.“ Chytil ma za ruku a potiahol k dverám. Neušiel mi jeho slastný úsmev, ktorý sa po pár sekundách zmenil v zúrivú grimasu.

„Nevidím tvoje myšlienky,“ sykol. No v chôdzi nepoľavil. Z jeho dotyku mi nabiehala husia koža a zimou to určite nebolo.

„Ani otec ich nepočuje,“ snažil som sa o ospravedlňovaní tón. Vyznelo to skôr potešene. Ťažko ovládnuť takú radosť. Moje myšlienky ostanú len moje. Zachovám si aspoň niečo. Keď už hrdosť asi nie.

Neodpovedal, len ma viedol chodbami hradu. Vyzeral zamyslene. Radšej som nechcel vedieť, čo sa objavuje v jeho zvrátenom mozgu. Jane pobehovala pred ním a otvárala mu dvere. Na to aký je starý, vychovanie nemá žiadne. Hrad bol prekvapivo krásny. No nedokázal som si to vychutnať. Zvláštne mi zvieralo hrdlo. Ak jediné, čo budem dva roky cítiť, bude strach. Mám sa na čo tešiť.

Zastavili sme pred dverami na najvyššom poschodí. Aro odviedol Jane nabok a niečo jej šepkal. Striedala výrazy ako ja farby pri turbulenciách v lietadle. Oprel som sa o dvere a čakal. Teraz by som lepší sluch naozaj ocenil. Po chvíli sa Jane na tvári usídlila zúrivá grimasa. Dnes to začínalo naozaj dobre.

„Iste, pane, postarám sa o neho,“ povedala dosť nahlas, aby som to počul a žmurkla na mňa. Nasucho som prehltol.

Prešli ku mne, odstúpil som od dverí a otvoril ich pred Jane. Bol to obyčajný reflex. Pozrela na mňa rovnakým pohľadom ako Alice, keď som jej ich raz v zamyslení neotvoril. Slovné spojenie pohľadom vraždiť, naberalo nový rozmer.

„Toto bude tvoja izba, mal by si tu mať všetko potrebné,“ povedal Aro, keď sme vošli. Izba bola naozaj pekná. Veľká posteľ, dve skrine, písací stôl a stolička. Nebola tu žiadna elektronika, to ma dosť zaskočilo. Len na stole ležal telefón. Dvere pravdepodobne vedú do kúpeľne, aspoň som v to dúfal.

„Ďakujem.“ Tašku som hodil na posteľ. Aro sa k nej posadil v zbytočne ľudskom geste a poklepal na voľné miesto vedľa seba. Sadol som si. Jeho blízkosť vo mne spôsobovala zvláštny nepokoj. Ani Jane ma nedokázala tak rozrušiť.

„Anthony, naša dohoda je jasná. Ostaneš vo Volterre presne dva roky. Podrobíš sa mojej vôli. Nepokúsiš sa o útek.“ Prikývol som. Aro sa blažene usmial. Niekedy som mal pocit, že niečo berie. Celý bol neprirodzený. Oživlá socha bez citov. Akoby každé gesto, každá emócia bola len hrou.

„A vy necháte moju rodinu na pokoji,“ pripomenul som mu jeho časť dohody. Postavil sa a uprel na mňa svoje karmínové oči.

„Tvojej rodine neublížim. Ja slovo držím. Vzopri sa mojej vôli a zaplatíš za to len ty sám. Dodrž našu dohodu a pokúsim sa, aby si to tu prežil.“ Načiahol ku mne ruku. Postavil som sa a stisol mu ju. Definitívne som upísal život diablovi. Napriek tomu som sa neubránil úsmevu. Moja rodina bude v bezpečí. Viac som si nemohol priať.

„S Jane ťa nemusím zoznamovať, bude na teba dávať pozor. Dnes sa vyspi, zajtra začneme.“ Otočil sa k odchodu, no pri dverách sa zastavil.

„Takmer som zabudol, kedy si naposledy jedol?“ spýtal sa.

„Cestou sem v lietadle,“ šepol som. Aro pootvoril ústa, zavrel ich a znovu otvoril.

„Zahladil si stopy?“ vyzeral zvláštne zoskočene. Zahladiť stopy po rezni? Vedel som, že je divný. No on je úplný blázon.

„Tak Cullen len vypadne od rodičov a už sa neudrží,“ smiala sa Jane. Prekvapene som na ňu pozrel. Došlo mi to. Hovoríme rovnakým jazykom, ale nerozumieme si.

„Lovil som včera v lese, jedol som v lietadle,“ pokúsil som sa o vysvetlenie. Kto už len môže hovoriť o pití krvi ako o jedle. Hlavne ak sa tu živia ľuďmi.

„Ako často potrebuješ krv?“ spýtal sa Aro. Ostalo mi nevoľno. Presne som vedel, kam smeruje.

„Asi raz za dva týždne,“ zaklamal som. Dva týždne som si stanovil sám. Túto hranicu som nikdy nedosiahol. Väčšinou sme lovili po desiatich dňoch.

„V poriadku, potom povedz Heidi, niekoho ti dovedie,“ zapriadol. Neprekvapil ma. Vo Volterre sa každý živí ľudskou krvou. Počuť to do telefónu bola jedna vec, ale takto naživo iná. Doľahlo to na mňa. Koľko ľudí zabijem za dva roky? Budú ich desiatky. Čo sa zo mňa stane? Stanem sa jedným z nich? Kameňom bez srdca, bez štipky súcitu?

„Prosím, ja nechcem zabíjať ľudí.“ Porušil som svoje prvé pravidlo správania vo Volterre. Nikdy o nič neprosiť. Aro sa pobavene usmial

„Anthony, nikdy nebudem vo Volterre tolerovať vegetariánstvo. To som ti povedal už pri našom telefonáte. Môžeš sa najesť tu alebo s nami v sále.“ Veľkoryso sa usmial. Akoby mi snáď robil láskavosť. Prikývol som. Iná možnosť nebola. Nemal som sem chodiť. Nemal, ale musel. Buď ja alebo Nessie. Ja alebo rodičia. Pre mňa jednoduché rozhodovanie. Ja som už zabil. Zatratil svoju dušu. Moja sestra a mama nikdy nevzali život človeku. A tak to musí ostať.

Za Arom sa zavreli dvere, ostal som s Jane sám. Radšej som na ňu nepozrel. Podľa zvukov, ktoré vydávala, by to nebol príjemný pohľad. Znelo to, akoby sa niečím dusila. To síce bola krásna predstava. No bohužiaľ sa len smiala na mojich posledných slovách.

Pre ňu ľudský život neznamenal nič. Pre nikoho na tomto mieste. Kamenné telo, ale aj kamenné srdce. Nebola v nich štipka ľudskosti, ani kúsok citu.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Jalle

3)  Jalle (09.02.2013 14:29)

zahladiť stopy po rezni

2)  anonym (09.09.2012 21:16)

Tak to je vážně drsný pro Tonyho. Chudák :( ale musíme to brát z té pozitivní stránky ne? Například Nessie nebude muset jet do Volterry. To je fajn :)

LadySadness

1)  LadySadness (09.09.2012 14:21)

celý otec, aj ten sa obetoval kvôli Belle a akurát tým spôsobil katastrofu, ach jo, a tie dva roky mu môžu veľmi ublížiť, mám zmätené pocity

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek