Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Úprimne dúfam, že napriek všetkému ste na syna Edwarda a Belly nezanevreli a kapitola z jeho pohľadu vás zaujme. Podľa mňa už dozrel čas vidieť veci aj z iného uhla.

Pohľad Anthony

Hodil som tašku na zadné sedadlo a nastúpil do auta. Celé telo sa mi roztriaslo pod návalom emócií. Jedna moja časť kričala, aby som sa vrátil. Požiadal o odpustenie a vynahradil im tie mesiace. Zabudli by? To asi nie, ale odpustili. Mali ma napriek všetkému radi. Nechápal som to. Ako ma mohli stále milovať? Po tom všetkom, čo som im urobil. Naozaj dokázali milovať vraha? Chovať k nemu najčistejší cit – lásku. Toto všetko dokázala len rodina. To jediné, čo som mal a teraz navždy opúšťam. Nikdy sa nevrátim. Nesmiem, nechcem, nedokážem. Nikdy viac sa nepozriem do ich očí. Nechcem, aby sa na mňa dívali tým pohľadom plným lásky a zároveň sklamania. Nikdy nezabudnem na bolesť v očiach môjho otca a deda.

Dupol som na plyn. Musel som tento život navždy opustiť. Srdce mi bilo ako o život. Prosilo, aby som sa vrátil. Lámalo sa na drobné kúsky a každý z nich chcel naspäť k rodine. No mozog nekompromisne odmietal. Starý život končil, nový život začínal. Nikdy nič nebude ako predtým. Celé telo ma bolelo, no nebolo to nič oproti bolesti v srdci.

Cesta do mesta netrvala ani pol hodiny. Čakala ma posledná zastávka, posledná rozlúčka. Cestu som poznal naspamäť. Zamieril som do najhoršej štvrti mesta. Všetko tu bolo iné - tmavšie, akoby aj svetlá pouličných lámp blikali bojazlivejšie. Slušní ľudia sa tohto miesta báli, vyhýbali sa mu. Nechcel som zastavovať pred cieľom, ale upútalo ma dievča. Stála pri jednej z lámp v krátkej minisukni a vyzývavom tričku. Na tomto mieste to nebolo nič zvláštne, ale ona mohla mať maximálne šestnásť. Zastavil som a stiahol okienko. Bojazlivo nazrela dnu. Bola nádherná, prekrásne črty tváre špatili len modriny. Muži tu nevyhľadávali ženy, aby sa k nim správali nežne.

„Dvadsať dolárov a splním ti každé prianie,“ povedala naučenú vetu. Vytiahol som z vrecka stovku a podal jej ju.

„Nemám naspäť.“ Zarazene pozrela na peniaze. Pravdepodobne jej toľko nikto nedával.

„Nechcem vydať, bude to na dlhšie,“ šepol som. Nastúpila do auta. Neuniklo mi, ako sa na celom tele triasla. Pridal som kúrenie, vonku bola zima, na ktorú nebola oblečená.

„Ďakujem,“ šepla bojazlivo. Mala zo mňa strach. Jej srdce ju prezrádzalo. Pumpovalo krv do jej tela šialene rýchlo. Pozrel som jej do očí a pohľad mi skĺzol na pulzujúcu tepnu. Len sa nakloniť a ochutnať jej krv, šepkalo moje podvedomie. Túto moju časť som nenávidel.

Pozeral som len na cestu, nedovolil som si na ňu už ani jediný pohľad. No ona ten svoj na mňa upierala neustále. Keď som zastavil, zmätene sa poobzerala.

„Som hladný,“ šepol som. Vystúpil z auta, obišiel ho a otvoril jej dvere. Nečakal som, kým vystúpi a nahol sa na zadné sedadlo k mojej taške. Vybral som z nej dlhú bundu a podal jej ju. Nechcel som, aby jej bola zima. Vďačne ju prijala a obliekla si. Prešli sme k reštaurácii, otvoril som jej dvere, aby sme vošli.

Nebol to práve exkluzívny podnik, ale nič lepšie blízko nebolo. Odsunul som jej stoličku. Zaváhala, ale posadila sa. Na takéto správanie viditeľne nebola zvyknutá. Posadil som sa oproti nej a podal jej jedálny lístok.

„Prečo to robíš?“ spýtala sa nervózne. Chcel som jej odpovedať, ale prišla čašníčka.

„Máte vybraté?“ spýtala sa staršia pani v nie práve čistej uniforme.

„Dám si hranolky, syr, tatársku a colu,“ odpovedal som. Prikývla a pozrela na moju spoločníčku.

„To isté,“ šepla. Jedálny lístok ani neotvorila. Keď čašníčka odišla, pozrela znovu na mňa.

„Prečo to robíš?“ zopakovala svoju otázku. Nevedel som, čo jej mám povedať. Sám som nevedel, prečo som ju sem vzal.

„A prečo ty?“ Chcel som vedieť, prečo predáva svoje telo tej najhoršej spodine spoločnosti.

„Potrebujem peniaze,“ šepla. Musela vidieť, že mi tá odpoveď nestačí, pretože po chvíli pokračovala.

„Mám troch mladších súrodencov, mama je vážne chorá, nemôže pracovať,“ dodala. Čašníčka nám doniesla jedlo. Nevedel som, čo jej na to povedať. Bolo mi jej ľúto. Mala chodiť do školy, tešiť sa zo svojej rodiny a života. Ale to som mal aj ja. Radšej som to všetko zahodil. Všetci robíme chyby, len máme na ne rôzne dôvody.

Pustil som sa do jedla, aj keď som si naivne myslel, že na hranolkách sa nedá nič pokaziť, táto reštaurácia mi dokázala opak. Moja spoločníčka zjedla všetko, bola naozaj hladná. Okrem Jacoba som nikdy nikoho nevidel tak rýchlo jesť.

Kým som sa ja v jedle prehraboval, bojazlivo na mňa pozerala. Mal som ju aspoň utešiť, niečo povedať, nájsť slová. Nikdy som nebol príliš zhovorčivý. V tomto som bol po Jasperovi, i keď to nebolo geneticky možné. Len on v našej rodine hľadal slová podobne ťažko. Jediný s kým som sa dokázal dlho a otvorene zhovárať, bola moja sestra. Spomienka na ňu zvláštne zabolela. Siahol som na krk a uvedomil si, že to čo hľadám tam nie je. Vytiahol som z vrecka retiazku, ktorú mi dala a povesil ju na krk. Náramok s našim erbom som pripol na zápästie. Ani neviem prečo, ale cítil som sa lepšie.

Nemalo zmysel tu dlhšie ostávať a znervózňovať moju spoločnosť, zaplatil som. Prešli sme k autu. Teda ja som prešiel, ona doslova bežala. Nečakala, kým jej otvorím dvere, hneď nasadla. Nastúpil som na miesto vodiča a povzdychol si. Nevedel som, čo s ňou ďalej. To som naozaj nedomyslel. Chcel som naštartovať, no jej ruka pristála v mojom rozkroku. Teplo jej dotyku som cítil aj cez látku nohavíc. Okamžite som si spomenul na Leilu.

„Poď so mnou zlatko,“ šepla a ťahala ma za ruku. Nechápal som, čo chce robiť, ale keď sme zamierili za budovu školy, došlo mi to. Boli sme spolu len dva dni a ona chcela sex. Vedel som aká je, preto som si ju vybral, ale aj tak ma to prekvapilo.

Priťahovalo ma jej telo, vzrušovali jej dotyky, ale nebol som pripravený. Kedy aj budem? Mojim tempom najskôr za desať rokov. Lenže toto som predsa chcel, preto som s ňou začal chodiť. Ďalšia rana pre mojich rodičov, ďalšie utvrdenie v tom, ako som sa zmenil. Bola to ideálna príležitosť.

Pritiahol som ju na svoje telo. Poslušne sa poddala. Jej pokožka príjemne hriala. Vkĺzol som rukou pod jej tričko. Dotýkať sa jej pokožky bolo fascinujúce, bola tak hebká a krehká. Jej srdce okamžite zrýchlilo. Ten tlkot priťahoval obe moje časti. Chcela ma pobozkať, ale to som nemohol dovoliť. Chuť jej úst by som nezvládol. Prebúdzala sa vo mne túžba po krvi. Pobozkal som ju na krk, jej pulzujúca tepna pod mojimi perami ma lákala, volala. Nemohol som sa odtrhnúť od toho miesta, bolo by to tak ľahké. Tak krásne vziať si jej krv a hlavne tak oslobodzujúce.

Odtiahla sa a pozrela mi do očí. Jej oči boli plné túžby. Jej ruka sa presunula po mojom tele, až k mojim nohaviciam. Rozopla gombík a stiahla zips. Moje telo reagovalo typicky mužsky. Dych sa mi zrýchlil a krv som už dávno nemal v mozgu. Nohavice mi nechala spadnúť.

Prešiel som končekmi prstov po leme jej sukne, rozopol pomaly jeden gombík po druhom. Priťahovala ma, chcel som ju. Každá bunka môjho tela túžila spojiť naše telá v jedno. Len srdca sa ma zmocňoval zvláštny nepokoj. Tá jediná časť môjho tela nesúhlasila.

Posledný gombík a jej sukňa spadla na zem, jej ruka vkĺzla do mojich boxeriek. Dotýkala sa toho najcitlivejšieho miesta. Telom mi prebehlo elektrizujúce vzrušenie. Tak veľmi som po nej túžil. Tak prečo som mal pocit, že je niečo zle.

„Nemôžem, prepáč,“ šepol som a odtiahol jej ruku. Nechápavo na mňa pozrela.

„Nemôžem, prepáč,“ povedal som mojej spoločníčke a presunul jej ruku z môjho rozkroku. Nechápavo na mňa pozrela. Nečudoval som sa jej. Zaplatím jej a potom ju odmietnem. Lenže ja som jej neplatil, aby som sa s ňou vyspal. Len som nechcel, aby tam stála, aby jej niekto ublížil.

„Prečo som teda tu?“ spýtala sa bojazlivo. Musela si myslieť, že som nejaký psychopat. Aj som sa tak cítil. Odmietnuť krásnu ženu určite nebolo normálne. A keby jednu.

„Len som potreboval spoločnosť,“ priznal som.

„Nevzrušujem ťa? Viem to aj lepšie,“ šepla. Povzdychol som si.

„Tak to nie je, len...  milovať sa má z lásky,“ šepol som. Použil som tie isté slová, ktoré som povedal Leile. Čo iné povedať žene, ktorú odmietnete, ostáva len pravdu. Leila vybuchla, myslel som, že ma vtedy prizabije. No nakoniec jej stačilo jediné. Prísľub, že sa to nikdy nikto nedozvie a nepokazí si povesť. Po celej škole roztrúbila, že sme spolu spali. Niekoľko ďalších žien ju napodobnilo. S Leilou sme oficiálne tvorili pár, i keď medzi nami k ničomu viac, ako bozkom a dotykom už nedošlo. Čakal som, že to môj otec prekukne, ale musel ich myšlienky úspešne blokovať.

„Naozaj?“ spýtala sa s úsmevom moja spoločníčka. Mal som pocit, akoby sa uvoľnila. Prikývol som, vystúpil a vybral z tašky od Carlisla asi dvadsať tisíc.

„Nerob túto prácu, choď do školy, zaplať mame doktorov.“ Vložil som jej do ruky peniaze. Nechápavo krútila hlavou. Bola v šoku. Nemohol som sa čudovať.

„Prosím, zachráň si život,“ šepol som. Peniaze vzala a vložila do kabelky. Ruky sa jej triasli, do očí tlačili slzy.

„Neviem, čo mám povedať,“ vykoktala. Objal som ju a pobozkal na líce.

„Len mi sľúb, že sa k tejto práci nevrátiš,“ požiadal som. Prikývla a vystúpila z auta. Položila ruku na okno, chvíľu sa na mňa dívala, potom sa otočila a odišla. Pred reštauráciou stáli taxíky, dúfal som, že si jeden vezme.

Naštartoval som, čakala ma posledná zastávka pred odchodom z mesta. Nemohol som to dievča pustiť z hlavy, nevedel som ani jej meno. Carlisle by bol šťastný, jeho peniaze možno zmenia niekoho život. Tak ako on zmenil život toľkým členom mojej rodiny.

Zastavil som pred chátrajúcou stavbou. Musel som sa pousmiať. Toto miesto vo mne napriek svojmu vzhľadu vzbudzovalo príjemné pocity. Vošiel som a prešiel až k mužovi v sutane, ktorý kľačal pred oltárom.

„Dobré ráno, otče,“ pozdravil som. Otočil sa, na tvári sa mu objavil úsmev.

„Anthony, tak rád ťa vidím,“ šepol a pokúsil sa postaviť. Podoprel som ho, aby som mu pomohol. Kolená ho už dávno trápili. Oprášil si sutanu a objal ma. Neubránil som sa bolestivému syknutiu. Okamžite sa odtiahol a preskúmal pohľadom moje ruky.

„Kto ti to urobil?“ spýtal sa šokovane.

„Nikto,“ šepol som. Nemohol som mu povedať, že som si za to mohol sám. Neuveril by mi.

„Ale...,“ začal. No skočil som mu do reči.

„Otče, odchádzam, prišiel som sa len rozlúčiť.“ Povzdychol si, zohol sa po jednu sviečku a zapálil ju.

„Anthony, pred čím utekáš? A nevrav mi, že neutekáš. Si mladý a predsa si za posledné mesiace strávil v kostole toľko večerov. Môžem ti pomôcť, môžeme zavolať na políciu.“ Celý čas hľadel na horiacu sviečku.

„Ja len musím preč.“ Nevedel som, čo viac povedať. Nemohol som mu vysvetľovať svoje dôvody.  Položil sviečku k ostatným a pozrel na mňa.

„Môžem ti pomôcť, mám nejaké peniaze,“ šepol. Neveriacky som na neho pozrel. Všetko, čo mal dával do opráv kostola, sám sa staral o sedem sirôt a predsa mi ponúkal peniaze. Nebol som schopný slova.

„Počkaj tu, donesiem ich.“ Nesprávne si vysvetlil moje mlčanie, otočil sa, ale ja som ho chytil za rameno.

„Otče, nepotrebujem peniaze, ale vy ich potrebujete.“ Položil som pred neho tašku, ktorú mi dal Carlisle. Stále v nej bolo asi osemdesiat tisíc. Nechápavo na mňa pozrel, tak som ju otvoril. Pozrel na peniaze a potom na mňa.

„Čo si to urobil? Musíš ich vrátiť, toto ti zničí život,“ šepol. Trvalo mi len sekundu, kým som ho pochopil.

„Prisahám, že som ich neukradol.“ Neveriacky pokrútil hlavou. Chápal som ho. Nemohol vedieť, aká bohatá je moja rodina. On ma videl len, ako chlapca hľadajúceho útočisko v jeho kostole.

„Verte mi, tie peniaze nebudú nikomu chýbať.“ Snažil som sa obhájiť. Všetky peniaze sme mali legálne. Burza a jasnovidka šli krásne dohromady.

„To nemôžem.“ Zodvihol tašku a vrátil mi ju.

„To nie je pre vás, ale pre tie deti,“ zahral som mu na city. Zamyslel sa, uvažoval o tom. Mal som šancu len ju nepustiť. Konečne som mohol urobiť aj niečo dobré.

„Potrebujete ich, opravíte kostol, opravíte izby pre deti.“ Na deťoch mu záležalo to nemohol odmietnuť.

„Aj ty ich potrebuješ, nech už ideš kamkoľvek,“ šepol. Pokrútil som hlavou.

„Potrebujem len veci, ktoré som u vás schoval.“ Zašiel za oltár a doniesol mi škatuľu. Otvoril som ju a vybral z nej doklady, ktoré som mal dávno pripravené a kôpku listov.

„Pošlete, prosím každý mesiac jeden?“ požiadal som a podal mu listy. Vzal ich a prečítal mená adresátov. Na každom som nechal priložený lístoček, kedy ho odoslať.

„A tento posledný?“ Ukázal na list bez dátumu odoslania. Otriasol som sa.

„Ten prosím, pošlite, ak sa nevrátim pol roka po odoslaní posledného listu.“ Dúfal, som že k tomu nedôjde. Skúmavo na mňa pozrel. Ten pohľad sa nedal vydržať.

„Zbohom,“ šepol som a otočil sa k odchodu. Musel som preč. Akokoľvek som sa snažil, emócie nešli ovládať. Do očí sa mi tlačili slzy.

„Nie zbohom, ale dovidenia,“ zakričal za mnou. Neotočil som sa, len som vybehol z kostola a nastúpil do auta.

Oprel som sa o sedadlo auta a povzdychol si. Toľko večerov som tu strávil. Toľko nocí, kedy si moji rodičia mysleli, že niekde popíjam. Používať vodku, ako kolínsku mohlo napadnúť len moju šibnutú myseľ. Všetko som dokonale pripravil, naplánoval, len realizácia nešla vždy hladko. Mali ma mať plné zuby po pár týždňoch, ale oni sa stále tvárili, ako milujúca rodina.

Vytiahol som z vrecka mobil. Bol čas sa ho zbaviť. Zvonenie bolo vypnuté dávno. Pozrel som na displej. Dvadsať jeden neprijatých hovorov a sedem sms. Prebehol som odosielateľov. Všetko moja rodina. Mali ma predsa nenávidieť. Takto to nemalo byť. Nemalo im na mne záležať. Mali sa ma vzdať. Na tom som tri mesiace pracoval. Pre to som im ubližoval a ešte viac ubližoval sám sebe. Dovolil som si otvoriť len jedinú sms. Len jednej som neodolal.

Odosielateľ: Nessie        Text: Vráť sa, prosím domov, milujem ťa.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

1)  ada1987 (03.09.2012 22:18)

nadhera!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek