Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Trinástka je vraj nešťastné číslo. Možno nás trinásta kapitola príjemne prekvapí a dočkáme sa zmien k lepšiemu. Alebo aj nie...

Pohľad Edward

Vyšiel som zo synovej izby a zbehol po schodoch do obývačky. Nedokázal som sa prestať usmievať. Niekedy som už naozaj veril, že sa tak zmenil. Dnes mi dokázal opak. Trápi sa a ja urobím všetko pre to, aby som mu pomohol. Porozprávame sa a na posledné mesiace zabudneme. Nikdy mu ich nebudeme pripomínať. Každý má právo na chyby.

Túžil som sa podeliť o svoju radosť s Bellou. Nemusel som ju dlho hľadať. Vybehla z kuchyne a rozčúlene na mňa pozrela.

„Ako si ho mohol pustiť von?“ vyštekla. Na čele sa jej utvorila drobná vráska. Vzal som ju do náručia a zatočil ňou. Ignoroval som jej zúrivé zavrčanie. Moje šťastie sa nedalo opísať, chcel som, aby ho pocítila.

„Zlatko, to bude dobré,“ šepol som, keď som ju položil na zem. O krok ustúpila a dala si ruky v bok.

„Zbláznil si sa? Ja ho celý deň strážim, aby zas nezdrhol a ty ho len tak niekam pustíš?“ Moje namosúrené mačiatko ježilo chĺpky.

„Zlatko, neboj sa, do polnoci je doma,“ snažil som sa ju upokojiť.

„To si mu naozaj naletel?“ Neveriacky pokrútila hlavou. Chápal som jej reakciu, ona nevidela to čo ja.

„Vráti sa, sľúbil mi to a ja mu verím. Náš rozhovor si počula, ale nevidela si jeho tvár, neklamal. Poznám si syna.“ Privrela oči a povzdychla si. Pohladil som ju po líci. Vedel som, čo na ňu zaberá.

„Si naivný, ale uvidíme,“ povedala zmierlivo. Využil som príležitosť a objal ju.

Počkáme do polnoci a presvedčí sa sama. Bol som si istý, že sa vráti. Moje srdce tomu verilo. Milujem obe svoje deti viac než čokoľvek na svete. Zomrel by som pre ne. Láska k mojej žene je večná a neuveriteľne silná, ale láska k mojim deťom sa nedá slovami opísať.

Na môjho syna čakala celá rodina. Tvárili sa síce nenápadne, ale mňa nemohli oklamať. Motali sa po obývačke a pokukovali po vchodových dverách. Po polnoci by sa dala nervozita v ovzduší krájať. Stále nechodil, ale mohlo to mať rôzne dôvody. Vzal si moje auto a ja som nemal natankované. Najbližšia benzínová pumpa je dvadsať minút jazdy a nie som si istý, či je otvorená v noci. Alebo sa mohlo stať niečo iné. Mohol dostať defekt, také veci sa stávajú. Nechcel som mu volať, bol by to prejav nedôvery.

Ako prvá čakanie vzdala moja dcéra a Jacob. „Pôjdeme spať, dobrú noc,“ rozlúčili sa.

„Už?“ spýtal som sa prekvapene.

„Ten tvoj synáčik sa tu objaví najskôr ráno a pekne pod parou,“ sykol Jacob. Neubránil som sa zavrčaniu. Jeho nevraživosť voči môjmu synovi ma vytáčala. Nemal právo ho urážať.

„Oci, Jake má pravdu, nemal by si čakať,“ šepla Nessie. Prekvapením som otvoril ústa.

„Nessie, čo sa medzi vami stalo?“ vyletelo zo mňa. Predtým si brata vždy zastala. Prešla ku mne bližšie a natiahla ruku k mojej tvári, akoby mi chcela ukázať spomienku. No potom zaváhala a ruku stiahla. Siahla si na krk, vytiahla z pod trička prívesok. Bolo to pierko hrdličky z bieleho zlata. Vedel som, že rovnaký dala pred desiatimi rokmi bratovi. Nikdy ich nedávali dole. Malo to pre nich nejaký špeciálny význam, ktorý si nechávali pre seba.

„Vyhodil ho,“ šepla a sklonila hlavu. Jacob ju objal. Nechápavo som pokrútil hlavou. Nás Tony ničil, ale jej dával pokoj.

„Povieš mi o tom?“ Chcel som vedieť, čo sa medzi nimi stalo.

„To je medzi nami,“ šepla. Pohladila rukou prívesok a zastrčila si ho pod tričko.

„Bude to medzi vami dobré?“ musel som sa spýtať. Ich vzťah bol pre nich oboch príliš dôležitý.

„Vždy, keď o to bude stáť. Nech sa stane čokoľvek.“ Pousmiala sa, aj ja som sa usmial. Jacob nesúhlasne krútil hlavou, ale to ma nemohlo vytočiť. Ak sa má Tony vrátiť do normálu, musí mať podporu sestry. Ju miluje zo všetkých najviac.

Ďalší, kto čakanie nevydržali, boli Alice, Esme a Bella. Tesne pred druhou všetky tri vybehli na lov. Nepotrebovali ho, lovili len pár dní predtým, ale nechceli si predlžovať sklamanie. Zostal so mnou len Jasper. Carlisle sedel vo svojej pracovni a čítal si.

Aj mne už dochádzalo, ako som sa mýlil. Vybavila sa mi jeho tvár, vyzeral tak úprimne. Veril som mu a on mi klamal. Nedokázal som to pochopiť. Poznám ho tak málo? Nepoznám vlastného syna. Ako som ho vychoval? Miešalo sa vo mne milión pocitov. Možno, keby som ho dnes nikam nepustil. Ak by som ostal s ním a donútil ho hovoriť, kým som mal šancu. Všetko mohlo byť inak. Spravil som veľkú chybu, keď som mu chcel dať čas. Z myšlienok ma vytrhol až Jasperov hlas.

„Edward, nekrič na neho hneď, možno má dôvod prečo mešká,“ upozornil ma. Až teraz som začul prichádzajúce auto. Okamžite som prešiel k dverám. Musel som sa prekonať, aby som nevybehol pred dom.

Dvere na aute buchli, počul som kroky. Otvoril som dvere, ešte som ani nepozrel na syna a oviala ma vôňa ľudskej krvi. Vydesilo ma to. Tony vošiel do dverí. Krv mal na tričku aj na rukách. Bola čerstvá, tá aróma ma nepríjemne dráždila. Jasper okamžite ustúpil o pár krokov. V tom istom okamihu vybehol z pracovne Carlisle, musel ju tiež cítiť.

„Čo sa preboha stalo?“ spýtal som sa. Snažil som sa zachovať pokojný tón. Mohlo sa stať čokoľvek a on sa len neovládol. Veril som, že za to nemohol.

„Večeral som,“ odpovedal bez náznaku emócie. Neveriacky som pokrútil hlavou.

„Neklam,“ šepol som. Neprekvapilo ma, že niekoho zabil, ale ako nezúčastnene sa tváril. Akoby mu to bolo jedno. Nemohlo mu to byť jedno. On taký nie je. Nemôže byť. Takto sa nemohol zmeniť. To nie je možné.

„Neklamem,“ odpovedal bez zaváhania. Dokonca sa na mňa ešte usmial. Ako sa mohol usmiať? Vôbec mu nezáleží na ľudskom živote?

„Netvár sa, že ťa to nemrzí, toto už nie je hra,“ sykol som nahnevane. Jedna vec bolo jeho pitie, arogancia a drzosť, ale toto bolo príliš.

„Nemrzí,“ šepol. Už sa netváril tak suverénne. Mal strach z mojej reakcie.

„Jasper, povedz, že cíti vinu,“ Otočil som sa na brata. Len on mohol vedieť, čo naozaj cíti.

Necíti, prebehlo mu mysľou. Nemohol som tomu uveriť. Musí cítiť vinu. Nemohol zabiť človeka, možno dvoch a necítiť vinu. Môj syn taký nie je.

„Čo cíti?“ Teraz som už kričal. Pohltili ma emócie.

„Je so sebou spokojný,“ šepol Jasper a ja som neveriacky pozrel na syna.

„Povedz, že to nie je pravda,“ vyštekol som, chytil ho pevne za plecia a potriasol ním. Sykol bolesťou, ale mne to bolo jedno.

„Tak mi to povedz,“ kričal som, keď dlhšie neodpovedal, len na mňa vydesene hľadel.

„Jasper má pravdu,“ šepol. Pohltila ma zúrivosť. Všetko mi bolo jedno. Moja myseľ mi už nepatrila. Moje telo reagovalo samo. Prudko som ho prirazil k stene. V očiach sa mu objavili slzy, ale ani to ma nezastavilo. Chcel som ho udrieť, nedokázal som to ovládnuť. Veril som mu a on sa zachoval najhoršie, ako mohol.

Niekto ma prudko odstrčil. Letel som vzduchom a pristál na zemi. Pevne ma zvierali dva páry paží. Precital som. Čo som to urobil? Mohol som ho zabiť.

 

Pohľad Carlisle

Sedel som v pracovni a listoval v chorobopisoch. Počul som auto, vedel som, že sa môj vnuk vrátil, ale nechcel som synovi zasahovať do výchovy. Po chvíli som zacítil vôňu krvi. Zľakol som sa a vybehol na chodbu. Prebehol som pohľadom z Jaspera na Edwarda, a potom na môjho vnuka. Bol celý od krvi. Zaskočilo ma to, ale to sme už zažili. No ten jeho výraz v tvári. Jemu to bolo jedno. Predtým, keď niekoho zabil, jeho výčitky sa dali takmer nahmatať. No teraz to bolo iné. Nezáležalo mu na tom. Vôbec žiadne výčitky svedomia. Myslel som, že to len hrá, no keď Jasper potvrdil jeho slová nemohol som tomu uveriť.

Spamätal som sa, až keď sa Edward neovládol a prirazil ho k stene. Hneď som vedel, že mu niečo zlomil. Na nič som nečakal a skočil po synovi, takmer som sa zrazil s Jasperom, ktorý urobil to isté. Zhodili sme ho k zemi. Nemuseli sme ho držať pevne. Nevzpieral sa, dochádzalo mu, čo urobil. Pozrel som na vnuka a zhrozil sa. Sedel pri stene, tvár mal skrivenú bolesťou a v očiach slzy. Okamžite som k nemu pribehol, pomohol mu vstať a vzal ho do svojej pracovne.

„To bude dobré, neboj sa,“ šepol som a opatrne mu vyzliekol tričko. Aróma krvi sa vo vzduchu zvírila. Zarazil som sa, krv patrila mladej žene a dieťaťu. Vedel som to rozoznať dokonale. Nedal som na sebe nič poznať a prezrel vnuka. Kľúčna kosť bola zlomená. Na druhej ruke a chrbte mal nepekné podliatiny.

Upevnil som zlomeninu a ošetril ostatné zranenia. Bolelo ho to, ale nemohol som mu pichnúť nič na znecitlivenie. Ihla by jeho kožou neprešla. Edward ho naozaj doriadil.

„Malo by sa to bez problémov zahojiť,“ šepol som, keď som skončil. Prikývol, ale mlčal, ako po celý čas. Nevedel som, čo mu mám povedať. Na tvári nemal žiadne emócie. Akoby bol bez citov.

„Tony, Edward to tak nemyslel, určite ho to mrzí,“ povedal som, čo ma prvé napadlo. Pozrel na mňa.

„Carlisle, budem sa živiť ľudskou krvou,“ šepol. Nemohol som tomu uveriť. Nemohol som počuť zle? Nemohol, náš sluch bol príliš dokonalý. Spomenul som si na tú vôňu krvi.

„Zabil si aj to dieťa?“ spýtal som sa. Prikývol. Zalapal som po vzduchu. Detská krv bola najlahodnejšia, ale deti nezabíjali ani tí najhorší z nás.

„Naozaj ťa to vôbec nemrzí?“

„Nemrzí, som upír, ľudia sú naša potrava,“ šepol. Neveriacky som pokrútil hlavou. Toto som už zažil pred sto rokmi s jeho otcom. Nemohlo sa to opakovať. Ani neopakovalo. Edward nikdy nezabil nevinného človeka, vyberal si ľudský odpad. Neospravedlňoval som nikoho smrť, ale lepšie som to akceptoval.

„Potom tu nemôžeš ostať,“ povedal som rázne. Dúfal som, že to zmení jeho rozhodnutie. Nechcel som, aby odišiel. Napriek všetkému ho milujem. Je to môj jediný vnuk.

„Viem, pobalím sa a odídem,“ šepol a postavil sa. Ani na chvíľku nezaváhal. Musel na to myslieť už skôr.

„Nemusíš odchádzať hneď, premysli si to, zmeň svoje rozhodnutie,“ nechcel som na neho naliehať, ale vyznelo to tak. Prešiel k dverám.

„Nebudeme to naťahovať, ja sem už nepatrím.“ Vyšiel z dverí a zamieril si to k schodisku. Chcel som ísť za ním, ale pohľad sa mi zastavil na synoch. Určite nás počuli. Edward sedel na zemi, hlavu mal v dlaniach. Jasper kľačal pri ňom.

„Jasper, zavolaj Alice, nech sa okamžite vrátia,“ požiadal som syna. Dúfal som, že to stihnú kým Tony odíde.

„Edward, dones veci, ktoré mu Bella vzala, bude ich potrebovať,“ šepol som. Edward zdvihol hlavu. V tvári mal neuveriteľnú bolesť.

„Nemôžeš ho vyhodiť,“ šepol. Prešiel som k nemu a kľakol si.

„Edward, nemôžeme ho tu držať násilím, dones tie veci do jeho izby, pokúsim sa ho ešte presvedčiť.“ Nedával som si veľa šancí. Chcel som ho aspoň zdržať, kým sa vráti jeho mama. Nebudem sa môcť pozrieť rodine do očí, ak naozaj odíde.

Vošiel som do svojej pracovne, zo stola som vzal kľúče od svojho mercedesu. Zo skrinky som vytiahol malú čiernu tašku. Otvoril som ju a skontroloval obsah. Bolo tam presne sto tisíc. Vybehol som po schodoch k Tonyho izbe. Zaklopal som a hneď vošiel.

Na posteli ležala cestovná taška, bola takmer plná. Práve do nej hádzal veci z kúpeľne. Nechápal som, že to zbalil tak rýchlo. Musel ho bolieť každý pohyb. Videl som mu to na tvári.

„Tony, neodchádzaj hneď, počkaj aspoň kým budeš zdravý.“ Zastavil sa a pozrel na mňa. Pri tom pohľade som sa otriasol. Bol tak tvrdý.

„Carlisle, nebudeme to naťahovať.“ Zazipsoval tašku. Z ruky si stiahol náramok s našim erbom a podal mi ho. O krok som ustúpil a nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Si člen našej rodiny, patrí ti.“ Zaváhal.

„Prosím,“ šepol som. Prikývol a náramok si vložil do vrecka. Ozvalo sa klopanie na dvere. Otvoril som ich a pozrel do zničenej tváre môjho syna. Uvoľnil som mu cestu, aby mohol vojsť, ale pokrútil hlavou. Do ruky mi vložil malú tašku. Otočil sa a odišiel. Pozrel som do tašky. Boli tam Tonyho doklady a kreditky. Prešiel som k posteli a položil na ňu tašku od Edwarda a aj tú čo som vzal z pracovne.

„Čo je to?“ spýtal sa môj vnuk. Otvoril som obe tašky, aby videl ich obsah. Zmätene na mňa pozrel.

„Nechcem, aby si odišiel, ale ak už musíš, budeš to potrebovať.“ Nemohol som ho nechať odísť bez peňazí. Vytiahol som z vrecka kľúče od auta a vložil mu ich do ruky.

„Vezmi si moje auto,“ šepol som.

„To mi dávaš po tom všetkom?“ Neveriacky krútil hlavou.

„Si môj vnuk. Dúfam, že sa vrátiš. Milujeme ťa a navždy ťa budeme čakať. Kedykoľvek si tu vítaný,“ povedal som popravde. Bude mi tak neuveriteľne chýbať. Bez neho nikdy nebudeme kompletní. Nedokázal som sa s tým zmieriť.

„Ďakujem,“ šepol. Zbalil všetko z postele do cestovnej tašky a prešiel k oknu.

„Nechoď, prosím,“ požiadal som. Zakázal som si to, ale neovládol som sa. Zastavil sa, ale neotočil.

„Prepáč, musím,“ šepol a vyskočil z okna.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

tamias01

3)  tamias01 (15.11.2012 13:17)

Je to smutné :( ale člověk se od toho nemůže odtrhnout.

2)  ada1987 (02.09.2012 20:28)

Ajvi

1)  Ajvi (02.09.2012 19:32)

ach jo, bolí me tohle číst. Píšeš úžasně

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek