Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Posunieme sa o pár mesiacov v čase. Veľa sa zmenilo a veľa ešte zmení. Ako to už býva, zmeny nie sú vždy príjemné.

O tri mesiace neskôr

Pohľad Bella

Sedela som na pohovke a podupkávala si nohou. Ignorovala som občasné vrčanie mojej milovanej sestry Alice, ktorá spravila veľkú chybu a nevypadla z domu s ostatnými. Koho už len môže vytáčať hodinové intenzívne podupkávanie nohou? Pozrela som na hodinky a zhrozila sa. Tri ráno a môj syn sa stále niekde fláka.

„Môžeš s tým prestať?“ vyštekla Alice podráždene.

„Tak ono to hovorí, nie len vrčí?“ neodpustila som si poznámku. Viem, bola som nepríjemná, ale nemohla som si pomôcť. Ak by ma oslovila pred hodinou, asi sa jej vyplačem na pleci. Ale fáza zúfalstva dávno prešla do fázy hnevu.

„Bella, neboj sa, vráti sa,“ skúsila ma upokojiť. Akoby som to potrebovala. Dobre, potrebovala. Ak by sa teraz vrátil, asi sa neudržím a jednu mu vlepím.

„Len nech sem teraz nelezie, lebo ho prizabijem,“ štekla som po nej a to som sa naozaj snažila o príjemnejší tón.

„Bella, nedovolím ti, aby si sa ho dotkla, môžeš mu ublížiť,“ šepla a bojovne vystrčila bradu. Vedela som, že má pravdu. To si naozaj nemôžem dovoliť a ani to urobiť nechcem. Je to môj syn a ja ho milujem viac ako svoj život. Len jeho správanie za posledné mesiace ma vytáča do nepríčetna. Po návrate z Volterry sme sa báli, ako sa naša rodina o rok rozpadne a ani sme si nevšimli, že sa začala rozpadať oveľa skôr.

„Ja len nechápem... prečo to robí. Čo sa s ním, preboha, stalo?“ spýtala som sa. Alice len pokrčila ramenami. Vedela som, že na toto nemá odpoveď. Nikto z nás ju nemá. Prvé tri dni po našom návrate takmer vôbec nehovoril, ale to som pripisovala šoku. No potom sa začal správať ako vymenený. Zmeny v jeho správaní sa z týždňa na týždeň stupňovali. Momentálne sú na hranici znesiteľnosti, ak ju už dávno neprekročili.

„Počujem auto,“ šepla. Postavila som sa a prešla k dverám, Alice šla hneď za mnou. Otvorila som dvere a zbadala, že sa neblíži taxík, ale moje auto.

„Aspoň bude triezvy,“ vydýchla som si. Ak by pil, príde taxíkom a moje auto, ktoré si bez dovolenia vzal, budeme zajtra hľadať bohviekde. Máme už slušnú prax, za posledný mesiac sme to absolvovali trikrát.

Ako pekelne som sa zmýlila, som pochopila hneď, ako vystúpil z auta a zatackal sa. „Zbláznil si sa?“ zhúkla som skôr, ako stihol prejsť k domu. Bolo jasné, že je totálne ožratý. Pozrel na mňa a bez odpovede prišiel až ku mne. Okamžite ma ovalil alkoholový puch.

„Nezbláznil, ale počúvať tvoje štekanie, kde zas máš auto, sa mi naozaj nechcelo. Tak som ti ho doviezol,“ žiarivo sa na mňa usmial a mnou prešla neuveriteľná vlna hnevu.

„To si radšej šoféroval opitý?“ spýtala sa Alice podráždene. Obrátil svoju vysmiatu tvár na ňu a prikývol. Videla som, že to v Alice vrie podobne ako vo mne. Na lov s ostatnými nešla, aby ma upokojila, ale sama mala k pokoju ďaleko.

„Vypadni,“ štekla som po synovi. Kým je pod parou, nedá sa s ním normálne baviť. Za triezva to však nie je o nič lepšie. Otočil sa a zamieril si to naspäť k autu. To si už robí srandu? Chvíľku som sa za ním dívala a nebola som schopná slova, no keď už bol takmer pri aute, prebralo ma. „Domov spať,“ zvrieskla som. Moja slovná zásoba sa zúžila na minimum. Napádali ma len nadávky.

Otočil sa a vrátil do domu, keď prechádzal okolo mňa, znovu sa na mňa žiarivo usmial a ja som mala problém mu jednu nevlepiť. Predychávala som sa, až kým som nepočula, že vliezol do izby. So sprchou sa ani neobťažoval a šiel hneď spať. Prešla som k pohovke, sadla si a sklonila hlavu do dlaní. Neubránila som sa vzlyknutiu. Moja nálada prechádzala od zúrivosti k zúfalstvu až príliš rýchlo.

„Neboj sa, jeho to prejde,“ šepla Alice a prisadla si ku mne.

„Kedy?“ vyletelo zo mňa. Vedela som, že nemôže poznať odpoveď.

„Neviem, možno to je len...“ Zasekla sa. Pozrela som na ňu a dúfala, že nepovie puberta. To slovo som od Carlislea počula toľkokrát, až mi z neho bolo na zvracanie. „Možno to je len jeho spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo sa stalo,“ dokončila a sústrastne sa na mňa usmiala.

„Lenže je to stále horšie,“ šepla som. Ak by išlo len o jeho pitie, možno by som tak nedramatizovala.

„Mali by sme prijať opatrenia,“ naznačila a žmurkla na mňa. Musela som sa tváriť naozaj nechápavo, pretože vytiahla z vreca kreditku a zamávala mi ňou pred očami.

„Chceš ho vziať za trest na nákupy?“ spýtala som sa prekvapene. Nakupovať s Alice je síce naozaj za trest, ale on nerešpektuje žiadne zákazy a príkazy a doslova uteká z domu. Neviem, ako by ho donútila k nákupom.

„Ježiš, Bella, treba mu vziať kreditku,“ vyprskla a urazene našpúlila pery.

„To sa mu mám hrabať vo veciach?“ Priznám sa, párkrát mi to už napadlo, ale nikdy som sa k tomu neznížila. Alice len prikývla, vytiahla ma do stoja a násilne dostrkala k schodisku.

Po schodoch ma už nechala ísť samú. To je pekná zradkyňa, ona to vymyslí, ale konať musím ja. Vyšla som až pred dvere synovej izby a na chvíľku sa zastavila, aby som si overila, či spí. Potom som pomaly vošla. Vrznutie dverí ma vydesilo, ale jeho nezobudilo. Prešla som až k jeho posteli. Na sebe mal len tričko, v ktorom prišiel a boxerky. Rifle ležali pohodené na zemi. Nahla som sa nad posteľ a prikryla ho perinou. Neodolala som a pohladila som ho po líci. Nemohla som inak, je to môj syn a ja ho milujem. Nebyť toho alkoholového smradu, aj zabudnem, pre čo som prišla.

Zodvihla som jeho rifle a zo zadného vrecka vytiahla peňaženku. Otvorila som ju a vybrala z nej platinovú kreditku na jeho meno a všetky peniaze. Bolo tam možno tisíc dolárov, vrátila som len dvadsať. Na obed v škole to je až priveľa. Vzala som aj doklady na jeho meno s vekom dvadsaťjeden. Vedela som, že ich využíva, keď ide popíjať do barov. Nechala som len tie, na ktorých mal šestnásť.

Obsah druhého vrecka ma zaskočil, ale neprekvapil. Boli tam na papierikoch telefónne čísla na nejaké ženy a škatuľka prezervatívov. Ostalo mi nevoľno. Ešte pred pár mesiacom mal problém odolávať ľudskej krvi a teraz má problém odolávať úplne iným túžbam. Radšej nechcem vedieť, koľko žien prešlo jeho posteľou. Celý obsah vrecka som vrátila naspäť. Aspoň nejakú neprivedie do druhého stavu.

V treťom vrecku nebolo nič, ale zo štvrtého som vytiahla zloženú fotografiu. Bála som sa ju otvoriť. Ak by na mňa vykukla nejaká nahá slečna, asi by som to nezvládla. Nakoniec mi to nedalo a pozrela som sa. Boli sme tam my štyria, fotené to bolo pred rokom. Sedela som Edwardovi na kolenách a Nessie sedela na kolenách svojho brata. Všetci sme sa usmievali, v ten deň sme boli naozaj šťastní. Chcela by som ten čas vrátiť. Vtedy som sa nemusela synovi hrabať vo veciach, vtedy by ma to ani nenapadlo. Tá Bella spred roka by sa za terajšiu Bellu hanbila.

Rifle som prevesila cez stoličku a otvorila posledný šuplík jeho písacieho stola. Šla som na istotu, vedela som presne, čo sa tam bude nachádzať. Vybrala som doklady a kreditky na rôzne mená patriace môjmu synovi. Je to naša poistka, ak by sme sa potrebovali narýchlo sťahovať. Každý z nás má také. Vzala som aj kôpku bankoviek, ktorú tam mal pre podobný účel. Všetko som odniesla do mojej izby a skovala v šatníku. Až sa spamätá, vrátim mu to.

Vrátila som sa do jeho izby a sadla si na stoličku. Cítila som sa ako špina, ale musela som to urobiť. Nemalo význam sa ráno tváriť akoby nič. Raz by sa to dozvedel a bude lepšie, keď mu to poviem sama. Musím byť tvrdá a nekompromisná. Je to pre jeho dobro.

Za celú noc sa na mňa prišiel pozrieť len Edward, ostatní sa nám do výchovy nemotali. Teda okrem Carlislea. K nemu sme si väčšinou chodili po radu sami.

Asi o siedmej som sa postavila, aby som ho zobudila do školy. Prešla som k posteli a potriasla ním, ale nemalo to žiadny efekt. Čo by som aj čakala, keď spal ledva štyri hodiny.

„Vstávaj, musíš sa pripraviť do školy,“ zhúkla som, aby to vôbec počul. Otvoril oči a zazrel po mne.

„Nikam nejdem, daj mi pokoj,“ vyštekol a prevrátil sa na druhy bok, aby mi nevidel do tváre. Cez hlavu si pretiahol perinu.

„Ale ideš.“ Strhla som z neho perinu a hodila ju na zem.

„Bolí ma hlava, nechaj ma spať,“ vyprskol a cez hlavu si prehodil vankúš. Normálne sa už s nami rozprával naozaj len výnimočne.

„Nemal si piť, nebolela by ťa hlava.“ Chytila som ho za ruky a donútila postaviť. Proti mojej sile nemal šancu.

„To bola len pokazená srnka,“ skúsil na mňa hlúpy vtip. Dostrkala som ho do kúpeľne a zavrela za ním dvere.

Využila som čas a šla sa prezliecť do svojho šatníka. Dala som si aj rýchlu sprchu. Keď som sa vrátila do jeho izby, bol už oblečený a prezeral si peňaženku, ktorú som mu nechala položenú na stole. Posledný šuplík jeho stola bol otvorený, musel skúmať aj ten.

„Čo to má znamenať?“ vyštekol. Ani sa na mňa nepozrel, len zúrivo tresol peňaženkou o stôl a obrátil sa mi chrbtom.

„Nevieš sa správať, nerešpektuješ nás, piješ, v škole robíš len hanbu. Si arogantný a drzý, takže budeme aj my. Nedostaneš od nás peniaze, kým ich nezačneš používať na normálne účely,“ predniesla som repliku, ktorú som si pripravila v noci. Schválne som použila množné číslo, aby si nemyslel, že u otca nájde podporu.

„Všetko?“ spýtal sa uštipačne, ale stále sa na mňa neotočil. Rozprávanie s jeho chrbtom ma nesmierne rozčuľovalo. Chytila som ho za rameno a otočila, aby som mu videla do očí. Na tvári mal pobavený úškrn a v ruke si pohadzoval škatuľku prezervatívov.

„K tomu, že pretiahneš všetko, čo má krvný obeh, sa nebudem vyjadrovať,“ sykla som rozčúlene. Naklonil sa ku mne.

„Ale, Bella, predsa by si nezávidela, ty nič s krvným obehom na preťahovanie nemáš,“ šepol mi do ucha. Prešla mnou vlna neskutočnej zúrivosti. Zaťala som ruky v päsť a snažila sa na neho neskočiť. Netrvalo ani dve sekundy, do izby vpálil Jasper a pevne ma chytil. Musel cítiť moje rozpoloženie. Prestupovala mnou vlna pokoja, ktorú mi posielal, ale stále som bola vytočená.

„Tony, ty si naozaj debil,“ štekol, kým ma ťahal zo synovej izby. Tony mal na tvári stále pobavený úškrn. On si snáď vôbec neuvedomoval, ako mu môžem ublížiť, ak sa raz neovládnem. Naše emócie sú silnejšie ako ľudské.

„Už ma môžeš pustiť,“ šepla som na chodbe. Jasper ma pustil a ľútostivo na mňa pozrel, potom ma k sebe pritiahol a pevne ma objal. Na poschodie dobehol aj môj manžel a ja som sa zrazu ocitla v jeho náručí.

„Skúšate trojku?“ šepol môj syn, keď okolo nás prechádzal. Vôbec som si nevšimla, kedy vyšiel z izby. Edward zavrčal, musela som ho pevnejšie objať. Tony si to zamieril po schodoch dole do kuchyne. Ani som sa na neho nepozrela, ešte nejaký čas som ho nechcela ani vidieť.

„Esme, potrebujem peniaze,“ začula som z kuchyne hlas môjho syna. To okamžite zmenilo moje rozhodnutie nejaký čas ho nevidieť. Pustila som manžela a zbehla po schodoch.

„To nemyslíš vážne,“ vyštekla som hneď, ako som dobehla do kuchyne. Tony si akurát bral od Esme zväzok sto dolároviek.

„Bella, o čo ide?“ spýtala sa Esme nechápavo. Asi sme ju mali informovať, aby môjmu synovi nedávala peniaze.

„Vysvetlím ti to neskôr,“ šepla som a obrátila sa na syna, ktorý si tie bankovky provokačne prepočítaval.

„Daj to sem,“ zhúkla som na neho a pokúsila sa mu tie peniaze vytrhnúť. Ale hral sa so mnou ako mačka s myšou a prehadzoval si ich za chrbtom z jednej ruky do druhej podľa toho, z ktorej som sa mu ich snažila vziať. Po chvíli ma to prestalo baviť, jednou rukou som ho pevne chytila za zápästie a druhou vzala peniaze. Dávala som si pozor, aby som to neprehnala so silou.

„Au,“ šepol a v tvári sa mu objavila bolestná grimasa. Zľakla som sa a okamžite pustila jeho ruku. Preboha, a to som si dávala taký pozor, aby som mu neublížila.

„Prepáč... to som nechcela,“ vykoktala som. Vyšklbol mi peniaze z ruky a strčil si ich do vrecka. Potom sa na mňa žiarivo usmial.

„Si tak predvídateľná,“ zasmial sa a pobral sa von z kuchyne. Hľadela som na neho v nemom úžase. Toto predsa neurobil...

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

tamias01

3)  tamias01 (15.11.2012 13:12)

Tony se změnil, jaký k tomu má ale důvod?

2)  anonym (31.08.2012 19:20)

Bože...kdy se Tony vzpamatuje?! To není normální!!!! No, určitě to nějak vymyslíš protože jsi šikulka

1)  ada1987 (31.08.2012 18:50)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek