Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Celá rodina bude musieť zaujať stanovisko k návšteve Volterry. Aké rozhodnutie urobia? Bude sa páčiť všetkým

Pohľad Edward

„Myslím, že tvoja bolesť vás dostatočne nepotrestá, preto si overíme, ako funguje dar Jane na tvoje dieťa, už len si vybrať na ktoré,“ zamyslel sa a ja som zdesene pozrel na naše deti. Tony okamžite posunul sestru za svoj chrbát a spravil krok k Arovi. Porušil všetko, čo cestou sem sľúbil, ale nemohlo ma to prekvapiť. „Mám to brať, že sa hlásiš dobrovoľne?“ zatlieskal Aro a prekvapene pozrel na môjho syna.

„Áno,“ šepol bez známok emócií v hlase, žiadne neukázal ani na tvári. Jeho strach prezrádzal len zrýchlený tlkot srdca. Pokúsil som sa dostať zo zovretia gardistov, ale bolo príliš pevné.

„Prosím, nerob to,“ vykríkla Bella skôr, ako som sa zmohol na to isté. Aro len pobavene pokrútil hlavou.

„Ale, drahá Isabella, vybrala by si radšej svoju dcéru?“ spýtal sa slizko. Moja žena šok ani neskrývala. Po jeho slovách úplne zamrzla. Vedel som, že by nevybrala ani jedno z našich detí. Ako sa na niečo také vôbec mohol pýtať? „Tak, Isabella, vybrala?“ zopakoval svoju nezmyselnú otázku, keď dlhšie neodpovedala.

„Nie, ale... prosím, neubližuj im,“ vzlykla. Aro sa len pobavene usmial.

„Na to ste mali myslieť skôr, Jane, prosím, začni,“ pokynul tej malej beštii.

Mrcha sa slastne usmiala a otočila na môjho syna. Sykol bolesťou a zviezol sa v agónii k zemi. Nekričal, no jeho tvár prezrádzala, ako trpí. Snažili sme sa s Bellou dostať zo zovretia gardistov, ale nemali sme šancu. Na náš krik a prosby Aro nereagoval, len sa potešene usmieval. Trhalo mi srdce na kúsky, ako rád by som tú bolesť prežíval ja. Pokojne by som umrel, aby som ho ochránil.

„Jane, to stačí,“ prikázal Aro po nekonečne dlhej dobe. Akoby ho ani nepočula, príliš si to užívala. Raz mi za toto zaplatí. Neviem, kedy ten čas príde, ale zaplatí. „Jane, to stačí,“ skúsil to znovu o poznanie naliehavejšie. Odvrátila pohľad od môjho syna a pozrela na svojho pána. Nebola vôbec nadšená, že musela prestať. Vždy našu rodinu nenenávidela.

„Fascinujúce, Anthony, trošku ma mrzí, že si sa s nami o svoju bolesť nepodelil, budeš asi predsa po otcovi,“ šepol Aro zamyslene a pozrel na môjho syna. Tony ležal na zemi a prerývane dýchal. Pokúsil sa postaviť, no nemal dosť síl. Za celú moju existenciu som sa necítil bezmocnejší. Mohol som sa len dívať. „Edward, Bella, poučili ste sa?“ spýtal sa ten sadista.

„Áno!“ odpovedal som okamžite. Bella len vzlykala. Nebola schopná slova. Aro pokynul strážam, aby uvoľnili zovretie. Okamžite sme sa rozbehli k našim deťom ignorujúc pobavený smiech gardistov. Príliš sme zaplatili za náš prvý neuvážený útok. Pomohol som synovi vstať a Bella sa snažila utešiť našu dcéru.

„Takže o rok vás čakám a vy mi privediete jedno zo svojich detí. Nemusíte sa báť, po dvoch rokoch vám ho vrátim. To bude na naše pokusy času dosť,“ zapriadol Aro a nadšene zatlieskal. Odporný psychopat. Pri slove pokusy mi zovrelo žalúdok. Vedel som, že to nikdy nedopustím, ale museli sme sa dostať preč.

„Rozumiem, budeme tu,“ sľúbil som, aj keď som ten sľub nikdy neplánoval splniť.

„Tak bežte,“ pokynul nám rukou. Objali sme deti a vyšli zo sálu. Cestou cez hrad sme vôbec neprehovorili. Chcel som len vypadnúť. Dostať rodinu do bezpečia.

Do auta som deti doslova nastrkal. Až potom som sa zmohol na tú najpodstatnejšiu otázku: „Ste v poriadku?“

„Prosím, poďme domov,“ šepla Nessie a oprela si hlavu o bratove rameno. Okamžite ju objal a chytil za ruku.

„Tony, nebolí ťa niečo? Nechceš k doktorovi?“ musel som sa spýtať. Vedel som, že Jane pôsobí v mozgu, ale mohol si pri tom páde na zem ublížiť... I keď vlastne nemohol, nie je človek.

„Nie, len...“ pokrútil hlavou, ale nedopovedal. Pochopil som, že potrebuje čas, aby sa s tým vyrovnal sám.

Naštartoval som a dupol na plyn, celú cestu som držal jednu ruku na volante a druhú mal položenú na ruke mojej ženy. Všetky činnosti som robil automaticky. Môj mozog odmietal normálne fungovať. Inokedy som dokázal myslieť na dvadsať veci naraz, no zrazu len na jedinú. Máme rok, aby sme vymysleli plán. Bolo mi jedno, čo o rok urobíme, jediná možnosť nepripadala do úvahy. Nikdy nedám svoje dieťa do rúk toho psychopata, aby s ním robil bohviečo.

Zaparkoval som pred letiskovou halou, vrátil auto do požičovne a vybavil naše letenky. Pred odletom sme mali ešte hodinu čas. Bella ostala sedieť s deťmi v letiskovej hale. Keď som sa vrátil, sedela tam len s Nessie.

„Kde je Tony?“ zmätene som sa poobzeral.

„Išiel na toaletu,“ odpovedala moja dcéra a odhryzla si z bagety, ktorú museli kúpiť, kým som tam nebol. Na kolenách mala druhú pripravenú pre svojho brata. Posadil som sa s k nim a každú chvíľu netrpezlivo pozrel na hodinky.

„Nie je tam nejako dlho?“ spýtal som sa po desiatich minútach. Začínal som byť nervózny. Po dnešnom ráne som potreboval mať obe naše deti na očiach.

„Pôjdem sa po ňom pozrieť,“ šepla Bella. Len som pokýval hlavou v nesúhlasnom geste a postavil sa, aby som ho šiel hľadať. Nedokázal by som už dlhšie nečinne sedieť a nechcel som, aby Nessie ostala sama.

Nájsť ho mi trvalo len pár minút. Na toaletách nebol, ale to som vedel hneď, ako som sa k nim blížil. Vône mojich detí by som spoznal kdekoľvek. Prešiel som až do letiskovej kaviarne. Sedel za barom a lial do seba nejakú hnedú tekutinu. Pred sebou mal už tri prázdne poháriky a jeden stále plný.

Pristúpil som k nemu a položil som mu ruku na rameno. „Chceš sa opiť?“ spýtal som sa. Bez toho, aby na mňa pozrel, do seba vyprázdnil ďalší pohárik. Sadol som si vedľa neho na barovú stoličku. Neplánoval som moralizovať, len som chcel byť pri ňom. Pokojne aj potichu.

„Dáte si niečo?“ oslovila ma po chvíli staršia barmanka.

„Ešte jednu whisky,“ predbehol ma môj syn v odpovedi. Nesnažil som sa ho zastaviť.

„Dám si to isté,“ šepol som.

„Nech sa páči,“ položila pred nás dva poháre. Môj syn na nič nečakal a na ex jeden z nich vypil. Na tvári sa mu objavila znechutená grimasa, ale ani to ho neodradilo, aby siahol aj po tom mojom.

„Myslím, že máš dosť,“ pousmial som sa a vypil tú hnusnú tekutinu sám. Prekvapene na mňa pozrel a jeho pery sa roztiahli do úsmevu.

„Chutilo?“ spýtal sa. Podnapitý podtón v jeho hlase ma vôbec neprekvapil. Celý deň nejedol a nie je na alkohol zvyknutý.

„A tebe?“ obrátil som otázku. Povzdychol si a nesúhlasne pokrútil hlavou. „Chceš o tom hovoriť?“

„Inokedy,“ šepol, položil na pult bankovky a postavil sa. Zakolísal, musel som ho zachytiť. „Nehovor to mame,“ poprosil a s nádejou v očiach na mňa pozrel. Musel som sa zasmiať, neskutočne z neho tiahlo. To by cítil aj človek, nie ešte upír.

„To nepomôže, ale zariadim, aby ti dala pokoj,“ sľúbil som. Bella je na naše deti niekedy príliš citlivá a on potrebuje hlavne čas, aby sa s tým vyrovnal. Lenže potom mi prebehlo mysľou niečo iné. Nevedel som, ako pochopil naše posledné slová Arovi. „Nikdy nedovolím, aby sa jeden z vás vrátil do Volterry. Veríš mi?" Pozrel na mňa, v jeho pohľade bolo niečo zvláštne. Vôbec som to nevedel identifikovať. Po chvíli kývol na súhlas. Niekedy ma strašne rozčuľuje, že neviem čítať v jeho mysli.

Vrátili sme sa za Bellou a Nessie a im, samozrejme, neuniklo, v akom je Tony stave. Bella chcela niečo povedať, ale naznačil som jej, nech to nerozoberá. Tonymu som strčil do ruky bagetu, aby to skúsil aspoň zajesť.

Cesta v lietadle prebehla pokojne. Naše deti prespali celý let. My sme zatiaľ vymysleli niečo, čo by mohlo Ara uspokojiť, ale bolo príliš skoro na radosť. Potrebovali sme to ešte prebrať s ostatnými.

Na letisku nás čakala celá rodina. Všetci sa tešili, že sme doma. Chceli vedieť, čo po nás Aro chcel, ale ja som nedokázal kaziť tak krásnu chvíľu a hlavne som to nechcel rozoberať pred deťmi. Po príchode domov sa naše deti rozhodli ísť ešte spať. Prekvapilo ma to, prespali skoro desať hodín v lietadle. Na druhej strane sa naskytla ideálna možnosť na rozhovor s rodinou. Keď naše deti vybehli po schodoch, naznačil som všetkým, že by sme s nimi potrebovali hovoriť.

„Čo od vás Aro chcel?“ začal Carlisle okamžite, ako sme sa posadili v obývačke na pohovku.

Boli sme tam všetci okrem našich detí a Jacoba. Ten išiel do izby s Nessie, nedokázal sa od nej odtrhnúť. Vôbec mi to nevadilo, jeho sa náš plán netýkal. On sa nesmie k Volterre ani priblížiť, okamžite by ho zabili. Opísal som rodine detailne priebeh celého stretnutia. Mali naozaj problém ma neprerušovať, ale ovládli sa a ja som im bol vďačný. Nebolo ľahké si to pripomínať. Spomienka na môjho syna v bolestiach sa usadila do môjho srdca ako krutá pripomienka našej nerozvážnosti.

„Preboha,“ vzlykla Esme a hlavu si vložila do dlaní, keď som skončil svoje rozprávanie.

„Ja toho bastarda zabijem,“ zhúkol Emmett a začal sa zúrivo prechádzať po obývačke. Alice a Jasper vyzerali šokovane, ale nič nepovedali.

„Nemal by som Tonyho vyšetriť?“ zaujímal sa Carlisle. Tiež mi napadlo, že by som ho o to požiadal, ale najprv sme museli vyriešiť našu budúcnosť.

„Čo budeme robiť?“ spýtala sa Rosalie vystrašene.

„V lietadle sme s Edwardom niečo vymysleli,“ okamžite sa ujala slova Bella. Všetci na nás s nádejou pozreli a aj Emmett sa posadil naspäť k Rosalie.

„Ponúkneme sa s Bellou Arovi do gardy, aby nechal naše deti na pokoji. Vždy nás považoval za veľké talenty,“ šepol som a pozrel na prekvapené tváre mojej rodiny.

„Spomínal si, že už má podobný talent ako Bella a jeho talent je veľmi podobný ako tvoj. Myslíš, že mu to bude stačiť?“ spýtal sa Carlisle. Presne toho som sa aj ja najviac obával. Nebol som si istý, či nám Aro vyhovie.

„Ale nemá nikoho ako ja,“ šepla Alice a povzbudivo sa na nás usmiala.

„Môj talent mu veľmi užitočný nebude, ale mám skúsenosti s bojom,“ hneď sa pridal Jasper.

„Ja som zase silný a to potrebuje.“ Emmettova tvár bola plná odhodlania.

„Ja som krásna a môžem im vodiť potravu,“ pousmiala sa Rosalie.

V ich tvárach bolo toľko odhodlania, nikto z nich nepomyslel na svoje šťastie. Nikdy by som si nemohol priať lepšiu rodinu. Napriek tomu, že som vedel, ako naše deti milujú, prekvapilo ma toľko nesebeckosti. Stále som bol odhodlaný ponúknuť Arovi len seba a Bellu, ale ak by to nestačilo, urobil by som čokoľvek pre záchranu našich detí. Alice by Aro neodolal, vidieť budúcnosť je niečo, po čom skutočne túži.

Všetci pokračovali v rozhovore, ale ja som sa naň nedokázal sústrediť. Dole zbehol už aj Jacob. Nessie šla spať k Tonymu a jeho vyhodili. Nejako som to tam nemohol vydržať, chcel som byť pri svojich deťoch.

„Carlisle, pozrieš sa na Tonyho?“ požiadal som po chvíli otca, aby som mal zámienku za nimi ísť.

„Iste.“ Zbehol si do pracovne pre kufrík a vybehli sme na druhé poschodie. Zaklopal som na dvere Tonyho izby.

„Nie sme tu,“ pípla Nessie. Otvoril som dvere, aby sme mohli vojsť. Moje deti ležali v objatí na posteli a pozerali na videu nejaký film.

„Tony, musím sa na teba pozrieť,“ šepol Carlisle a prešiel k jeho strane postele. Môj syn neodpovedal, len pretočil očami, ale posadil sa a vyzliekol si tričko. Carlisle sa pustil do prehliadky. „Vyzerá to, že si úplne zdravý,“ povedal, keď skončil.

„A kedy som nebol?“ spýtal sa môj syn provokačne a znovu si ľahol. Je pravda, že nikdy nebol chorý a neuveriteľne rýchlo sa hojí. Za všetko môže jed, ktorý prúdi v žilách oboch mojich detí a nejakým zázračným spôsobom dokáže fungovať s ich ľudskou časťou.

„Aby si ty niečo nezľahčoval,“ zašomral Carlisle a vyšiel z izby. Mne sa odísť nechcelo, ľahol som si na posteľ medzi moje deti a snažil sa sústrediť na film, ktorý stále bežal. Bolo to naozaj ťažké a nie len preto, že to bola nejaká hlúposť. Miešalo sa vo mne milión pocitov.

„Nechceme o vás prísť,“ prerušila ticho Nessie. Vedel som presne, na čo narážala.

„Počúvali ste?“ spýtal som sa vydesene. Iste, že sme im to chceli povedať, ale neskôr. Najprv sa potrebovali spamätať, nechcel som, aby sa trápili.

„A čo si čakal?“ vyštekol môj syn a zoskočil z postele. Vyzeral naozaj nahnevane. Chápal som ho. Možno sme ich z toho rozhovoru nemali vynechávať. Správali sa niekedy dospelejšie ako my a predsa sme ich stále brali ako deti.

„Tony, čo si mi sľúbil?“ ohriakla ho Nessie. Sklonil hlavu, no naspäť sa neposadil. Oni viditeľne náš rozhovor počúvali, ale my sme boli príliš zaujatí, aby sme počúvali ten ich. Nechcel som, aby sa trápili niečím, čo sa má stať až za rok.

„Nebudeme to teraz riešiť, máme rok a určite vymyslíme niečo iné,“ zaklamal som. Vedel som, že lepšia alternatíva nie je. Obaja prikývli.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

tamias01

4)  tamias01 (15.11.2012 12:59)

je mi jich líto :(

3)  anonym (30.08.2012 22:05)

To jsem zvědavá jak to vymyslí

2)  ada1987 (30.08.2012 19:22)

Ajvi

1)  Ajvi (30.08.2012 19:20)

nemam slov

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek