Sekce

Galerie

/gallery/Milujem%20obe%20svoje%20deti.jpg

Dokáže si matka zvoliť utrpenie pre jedno svoje dieťa a šťastie pre to druhé? Ak druhá možnosť je len smrť oboch? Bella porodila dvojičky a žije šťastne so svojim manželom a rodinou už pätnásť rokov. No láska a šťastia netrvajú večne. Volterra nikdy nespí, možnosť skúmať dieťa splodené upírom a ľudskou ženou je pre nich príliš veľká výzva. Alebo je nakoniec všetko trochu inak a účel len svätí prostriedky?

Prológ

Každou sekundou jej srdce bilo nepravidelnejšie. Nedokázal som si pripustiť, že o ňu možno prídem. Bez nej by môj život navždy stratil zmysel. Nikdy som nemal dovoliť, aby to zašlo tak ďaleko, no nemohol som inak. Bella to dieťa chcela. Za akúkoľvek cenu.

„Bella, nevzdávaj sa,“ prosil som a pevnejšie zovrel jej ruku.

„Edward, vezmi ju,“ skríkol môj otec a podal mi malý uzlíček. Dieťa sa ocitlo v mojom náručí a čas sa na okamih zastavil. Celý môj svet, všetky priority sa razom zrútili a na prvé miesto sa dostala ona. Moja dcéra.

Z poblúznenia ma prebrala až Rosalie. „Postaraj sa o Bellu.“ Natiahla ku mne ruky. Opatrne som jej podal to krehké stvorenie, ktoré navždy ovládlo môj svet a otočil som sa na manželku.

„Musím ju premeniť,“ skríkol som a sklonil sa k jej krčnej tepne.

„Počkaj!“ Carlisle ma prudko odstrčil. Neveriacky som na neho pozrel a až vtedy som zbadal, že berie do rúk druhé dieťa. Dve? Preboha, ja mám dve deti. Neuveriteľné. Nikdy som nečakal, že budem otcom, ale že budem otcom dvoch detí, som si nepredstavoval ani v najkrajšom sne. Moja láska a naše dve deti.

Moja láska, tie dve slová moju pozornosť znovu obrátili k Belle. Na nič som nečakal a priložil ústa k jej krčnej tepne.

"Budeme ťa čakať, láska, ja a naše deti ťa budeme čakať.“

1. kapitola

Pohľad Edward

O 15 rokov

V diaľke som počul blížiace sa auto a myšlienky Alice, ktoré na mňa doslova kričali.

Edward, priprav sa, toto nebude dobré, znelo dookola v jej mysli. Postavil som sa z pohovky a prešiel k dverám, aby som im otvoril. Stále boli dosť ďaleko. Otočil som sa na Nessie a Jacoba, ktorí ešte nepostrehli, že by sa niečo dialo a len si naďalej zamilovane hľadeli do očí. Musel som potlačiť nutkanie na zvracanie.

Auto zastavilo na príjazdovej ceste a ja som okamžite otvoril dvere.

„Alice...“ oslovil som sestru, ale vetu som nedokončil, upútal ma iný pohľad. Jasper z auta pomohol môjmu synovi a podopieral ho celou cestou k domu.

„Tony, si v poriadku?“ spýtal som sa, keď ku mne prišli. Začínal som sa báť. „Anthony,“ skúsil som to znovu a naliehavejšie.

„Uhni, nebudeme predsa stáť pred domom,“ vytlačila ma Alice z dverí, ktoré som nevedomky blokoval.

Všetci traja vošli dovnútra a môj syn na mňa prvýkrát pozrel. V jeho očiach sa zračilo toľko emócií, že som mal čo robiť, aby som to ustál. Bolesť, smútok, strach a hlavne vina. Tá vina mi stačila, aby som pochopil, že znovu niekoho zabil. Zabil človeka, pretože nedokázal odolať jeho krvi.

„Mrzí ma to, nedokázali sme ho zastaviť,“ ospravedlnil sa Jasper. Na jeho hlase bola cítiť skutočná ľútosť. Uistil sa ešte, či Tony dokáže stáť sám, vzal Alice za ruku a odtiahol ju k schodisku.

Toto by ste si mali vyriešiť sami, poslal mi v myšlienkach a ja som mu bol za jeho taktnosť vďačný.

Nebuď na neho tvrdý, trpí dosť aj sám, zachytil som z Alicinej mysle, ale viac ma zaujali iné myšlienky. Ten sprostý páchnuci pes si v mysli predstavoval, ako môjho syna trhá na kusy.

Tá pijavica zas niekoho zabila, mal by som to s ním skončiť. Preto som sa narodil, aby som chránil ľudí a on sa nedokáže ovládať. Kiežby som s ním ostal sám, prehrávalo sa mu v mysli. Neubránil som sa zúrivému zavrčaniu. Pozrel som na syna. Natlačil sa viac k stene. V jeho pohľade som zbadal nefalšovanú hrôzu. Uvedomil som si, ako to musel vnímať, no nedokázal som odpútať pozornosť od predstáv toho prašivého psa. Ako si dovoľuje vôbec pomyslieť na smrť môjho syna?

„Tony, choď do svojej izby,“ snažil som sa povedať čo najjemnejšie, aby pochopil, že moja zloba s ním nemá nič spoločné. No z úst sa mi vydralo len  zlostné zasyčanie. Vystrašene na mňa pozrel a okamžite zas sklopil zrak. V očiach mal slzy. Vlastný syn sa ma bál. Toto som naozaj nechcel.

„Prosím, choď,“ skúsil som jemnejšie. So sklonenou hlavou prešiel k schodisku. Párkrát som sa nadýchol, vydýchol a otočil na toho psa.

„Ty jeden prašivý pes, ako sa opovažuješ vôbec pomyslieť,“ kričal som približujúc sa k nemu prikrčený v útočnej pozícii. Nedokázal som sa ovládať. Nevnímal som už ani miesto, kde sa nachádzam.

Niekto ma prudko chytil za ruku. Otočil som sa na toho opovážlivca, ktorý mal odvahu vyrušiť upíra pri love.

„Nessie...“ vydýchol som a okamžite sa narovnal. Ešte som párkrát zažmurkal a môj pohľad sa úplne vyjasnil. Dcére by som nikdy neublížil. Ak by tam stál nejaký iný upír, pravdepodobne by si už oprašoval zo šiat omietku. Ak by to bol človek, asi by oprašovali z omietky jeho.

„Ocko, čo sa deje, prečo chceš ublížiť Jakeovi?“ spýtala sa a pohladila ma po ruke. Cítil som, ako zo mňa úplne opadla prvotná vlna hnevu, no stále som nemienil nechať jeho myšlienky nepotrestané.

„Zlatko, viem, že ho miluješ, ale ani to mu nedáva právo myslieť na smrť tvojho brata,“ povedal som.

„Čože?“ vyštekla a obrátila sa k tomu psovi. Jej pohľad musel zabíjať, pretože ten len zdvihol ruky v obrannom geste dlaňami smerom k nej a o krok ustúpil.

„Tá pijavica zabíja ľudí,“ šepol a nasucho prehltol.

„Pijavica?“ sykla. Nejaká moja časť začínala byť veľmi spokojná. Hádku so mnou by ten pes ustál, ale hádka s jeho milovanou, so ženou, do ktorej sa zamiloval večnou láskou, ho bude mátať pekne dlho.

„Aj ja som pre teba len pijavica?“ vyštekla tak vysokým tónom, aký som z jej úst ešte nepočul.

„Nie, preboha, ty nie, ty si môj miláčik.“ Pri tom oslovení som znovu musel potlačiť nutkanie na zvracanie.

„Sme dvojčatá, ty idiot,“ pokračovala rovnako nahnevaným tónom a ja som sa v duchu začal teteliť blahom. Bol som naozaj zvedavý, ako to chce vysvetliť. Možno by bolo taktné odísť a nie tam stáť a priblblo sa usmievať, ale takúto hádku medzi nimi sme tu nemali za pätnásť rokov, čo máme toho čokla na krku.

„Zlatko, ale ty si iná, ty si nikdy nikoho nezabila, ovládaš sa.“

„Jacob Black, že som mala šťastie a zdedila som po matke výborné odolávanie ľudskej krvi, ešte neznamená, že som iná!“ Párkrát sa nadýchla a pokračovala už pokojne. Aj ma to trošku sklamalo.

„Sme  dvojčatá, dve polovice jedného celku. Milujem ťa večnou láskou a ty to dobre vieš, ale svojho brata milujem rovnako, i keď iným spôsobom. Ak by si mu ublížil... zabijem ťa.“  V jej hlase bol cítiť smútok. Otriaslo ma. Vždy som vedel, že medzi ňou a jej bratom je zvláštne puto, ale až po jej slovách mi došla jeho sila. Zabila by pre neho aj toho, koho miluje. Láskou tak silnou, akú sú schopné pocítiť len bytosti nášho druhu.

„A potom by som zabila seba, pretože by som bez teba nemohla žiť,“ dokončila myšlienku. Chvíľu sme tam všetci traja stáli bez pohnutia, bez slov. Ticho prerušilo, až otváranie dverí na terase. Ani som sa nevšimol, kedy k nim Jake prešiel.

„Prepáč... prepáčte,“ vykoktal a vybehol von. Objal som dcéru a pohladil ju po chrbte.

„Pôjdeš za ním?“ spýtal som sa už úplne pokojným hlasom, dokonca už vyprchal aj prvotný pocit pobavenia nad ich hádkou a hnev na Jacoba. Uvedomoval som si vážnosť toho, čo povedala. A nechcel som moje dievčatko ešte viac rozrušovať.

„Myslím, že Tony ma teraz potrebuje viac,“ šepla medzi vzlykmi. Objal som ju ešte pevnejšie. Nebolo by dobré, ak by išla za svojim bratom v takom rozpoložení. Dnes už nesprávne pochopil moje správanie a vidieť uplakanú sestru by mu neprospelo. Mal by som ísť ja, vysvetliť mu, že som to tak nemyslel, nehneval sa na neho. Ale čo som mu mal povedať? Priateľ jeho sestry ho chcel vidieť mŕtveho. To nesmie vedieť. Určite by mu to nepomohlo.

Poznám si syna, má povahu po matke. Je tvrdohlavý a zároveň veľmi citlivý. A bohužiaľ, má niečo aj po mne. Veľmi rád všetko považuje za svoju chybu. Že to robím som si neuvedomoval, kým som to nevidel u neho. Až Bella mi vysvetlila, že to má po mne. Chvíľku som sa hádal, ale na niekoľkých príkladoch mi to ukázala viac ako dostatočne.

Otázka, kto z nás dvoch menej pokazí, ak za ním pôjde, sa vyriešila sama. Začul som myšlienky zbytku rodiny vracajúcej sa z lovu. Mali skvelú náladu a na chvíľku ma zamrzelo, ako im ju pokazím.

„Sme doma, rodinka,“ vtrhli z terasy do domu a všetci sa usmievali. Nessie si utrela slzy a na pozdrav im len mávla. Netrvalo ani sekundu a úsmev im všetkým zamrzol. Ako prvá priskočila k dcére Bella a začala ju objímať.

„Čo sa deje, miláčik?“ spýtala sa a sama jej utierala zvyšné slzy. Nessie jej miesto odpovede priložila ruku na tvár a všetko jej ukázala. Ja som to zatiaľ rýchlo vysvetlil ostatným. Rosalie s Emmettom sa sústrastne pousmiali a zamierili si to do svojej izby. Vedeli, že toto je vec, do akej by sa zatiaľ nemali miešať. Carlisle sa zatváril skúmavo a v myšlienkach stále premýšľal, ako by sa dalo zabrániť takýmto nehodám nabudúce. Esme by najradšej hneď bežala za Tonym, ale naznačil som jej, aby to nechala na nás. Tak sa nakoniec vytratila aj ona. Nessie dala pusu na líce mne aj Belle a vyšla na terasu. Pochopil som, že sa musí porozprávať s Jakeom. Keď sme s Bellou osameli, konečne som ju privítal bozkom tak, ako sa na manžela patrí. Náš bozk po chvíli prerušila a odtiahla sa. No ja som bol za to rád, vedel som, že teraz je dôležitejšie postarať sa o naše dieťa.

„Pôjdem za ním,“ ospravedlňujúco sa usmiala a vybehla po schodoch.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

ambra

4)  ambra (25.04.2013 14:39)

jsem moc rada, ze te neodradil maly pocet komentaru - pises skvele a ja se tesim na cely pribeh nedokonaleho Tonyho Cullena.

Jalle

3)  Jalle (08.02.2013 15:54)

tamias01

2)  tamias01 (15.11.2012 12:01)

Rozhodla jsem se zkrátit si čekání na novou kapitolu a tak čtu tuhle skvělou povídku znovu od začátku.

1)  ada1987 (23.08.2012 08:45)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek