Sekce

Galerie

http://images2.fanpop.com/images/soapbox/edward-and-bella_7965_4.jpg?cache=1230823268

"má pravdu, byť dieťaťom ženy, ktorú miluje, je komplikované... ejš, to stojí za poviedku... "

Hej. Také menšie pff, ktoré stálo za nápad. /Pozn. aut.: Za nápad. Či aj za napísanie, to povedzte, prosím, Vy./

Podáva sa večerná limonádka!

  Sedel som v izbe a uvažoval nad možnou nesmrteľnosťou chrústa. Žalúzie na okne boli spolovice stiahnuté a zapálené svetlo tvorilo za sklom ešte väčšiu tmu. Nohy som si vyložil na stôl a do lona vložil rozčítanú knihu. V perách som držal ceruzku, čas od času som si niečo zapísal do zápisníku, a ďalej som prevracal stránky.

Otec sa vrátil až okolo jednej. Počul som ženský smiech, takže bolo jasné, že sa nemám ukazovať, aby som neodohnal jeho novú spoločnosť. Ovládačom som stíšil hudbu, čo hrala z rádia, a pokračoval vo svojej robote. Bohužiaľ – niekoľko minút na to som hlas musel opäť pridať.

Keď hodinky nad dverami ukazovali tri, spratal som všetky svoje veci a ľahol si do postele. Dúfal som, že tá ženská bude ráno preč.

Ako veľmi som sa mýlil!

  Ráno som s čistým svedomím zišiel do kuchyne, aby som si spravil niečo na jedenie, keď ma pohľad k linke skoro zrazil na zem. Okolo hrncov sa zvŕtala akási postava – a ja som vedel, že z nočnej návštevy sa stala ranná.
  „Ehm, ehm,“ odkašľal som si, aby som na seba upútal pozornosť. Kráska s dlhými vlasmi sa ku mne okamžite otočila. Keď zistila, že som to len ja, jej úsmev povädol, ale iskra v oku aj naďalej pretrvala.
  „Dobré ráno. Ty budeš určite Anthonyho brat, všakže?“ opýtala sa milo.
  „Nie, ja som jeho syn,“ povedal som a vydal sa smerom ku chladničke. Tvárou sa jej mihlo prekvapenie.
  „Ale on hovoril, že doma bude iba jeho brat, ktorý je večne zavretý v izbe a nikdy nevychádza, cíže vlastne... to je jedno,“ namietla a pomiešala niečo na panvici.
Nahlas som si odfrkol.
  „Také niečo viem povedať aj ja.“ Nalial som si do pohára mlieko a vyšiel späť do izby. Podobnému stretu som sa stále snažil vyhnúť, aj keď – ako napríklad teraz – nie vždy sa mi to podarilo. Ľahol som si do postele a zavrel oči. Nikdy som nepoznal otcove milenky, od smrti matky sme sa o seba bohvieako nezaujímali. Zamyslel som sa. Táto vyzerala mlado, nie príliš staršia odo mňa. Kto vie, kde ju splašil.

Doma som sa s Isabellou – tak ju oslovoval otec – stretával celý mesiac pomerne častejšie ako so svojím jediným rodičom. Vždy ma milo pozdravila a raz mi priniesla čokoládu. Vrátil som jej ju so slovami, že ju nemám rád. Tú sladkosť, myslím.

Raz som tak sedel rozložený v kuchyni na stole so zošitom a učebnicami z matematiky a pokúšal sa vyrátať rovnice, ktoré mi profesor zadal za úlohu.
  „Čo robíš?“ opýtala sa Isabella, keď vošla do kuchyne a otvorila chladničku, Správala sa úplne ako doma.
  „Učím sa,“ odpovedal som neprítomne. Nakukla mi ponad rameno do zošita.
  „Hej, toto sme tiež brali. Doteraz to neviem. Máš krásne písmo,“ dodala po chvíli.
  „Po mame,“ zamumlal som a zavrel zošit. Nálada ma v momente prešla.
  „Prosím?“ ozvala sa. „Hovoril si niečo?“
  „Že kedy si skončila školu.“
Isabella sa najprv zamračila a potom odpovedala: „Pred dvoma rokmi som doštudovala ekonómiu.“
Krátko som sa zasmial. To potvrdilo moje domnienky o tom, že odo mňa o veľa rokov staršia nie je.
  „Môžeš nakrájať zeleninu?“ spýtala sa odrazu. Povzdychol som si. Prečo by som jej mal pomáhať?
  „Samozrejme.“
Vytiahol som si doštičku a dal sa do krájania papriky. Cítil som sa pri tom poriadne trápne, tak som radšej iba mlčal a robil, čo chcela.
  „Tvoj otec je milý človek.“
  „Dofrasa!“ zavrčal som a pustil nôž na linku. Porezanú ruku som rýchlo strčil pod vodu.
  „Kde máte lekárničku?“ vyhŕkla Isabella.
  „Nemáme. Bež do auta, kľúče mám v chodbe na skrinke.“
Ona okamžite zmizla.
Otočil som kohútikom a sledoval, ako sa dlhá ryha postupne zapĺňa krvou.
  „Som tu!“ zakričala Isabella odo dverí. Počul som, ako dupe mojím smerom. Zas som strčil ruku pod vodu. Ona odstrihla z leukoplastu hrubý pás a nalepila mi ho na ruku.
  „Mal by si byť opatrnejší,“ podotkla.
  „Už nikdy nehovor o mojom otcovi, keď mám v ruke nôž!“ zavrčal som, vytrhol som sa jej a rýchlym krokom šiel rovno do izby. Tresol som dverami a hodil sa na posteľ. Dohája! Prečo je taká milá?!

  Na ďalší deň som sa Isabelle úspešne vyhol. Ja som vedel, prečo sa nemám vídať s otcovými frajerkami!
  Zapol som si rádio, z ktorého sa ozvali lahodné tóny obľúbenej piesne mojej matky.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere.
  „Edward?“
Isabella sa nenamáhala vyčkávaním na vyzvanie, proste vošla.
  „Deje sa niečo?“ spýtal som sa s rukami za hlavou, zízajúc do stropu.
  „Prišla som sa ťa spýtať, či si dáš večeru.“
  „Pokiaľ viem, otec si ťa ešte nezobral, takže sa o mňa starať nemusíš,“ odsekol som nahnevane.
Isabella si povzdychla.
  „Včera ma požiadal o ruku.“
Vyšvihol som sa do sedu.
  „Takže moja macocha odo mňa bude o dva roky staršia? Úžasné!“ precedil som ironicky pomedzi zuby.
  „Zatancuj si so mnou,“ zašepkala a prešla k veži. Stlačila tlačidlo, ktoré posunulo pieseň späť na začiatok a prešla ku mne.
  „Prečo by som mal?“
  „Pretože si to želám?“ pípla váhavo. Kľakla si predo mňa a vtisla svoju ruku do mojej dlane, na ktorej bol leukoplast. Zovrela ju úzkymi prstami a pokúsila sa vytiahnuť ma na nohy. Keď som sa ale postavil, viac som sa nehýbal, dokonca som tvrdohlavo odvrátil zrak. Moju ruku, ktorú zvierala, si položila na bok a druhú preplietla so svojou.
  „Pozri sa na mňa,“ zažiadala ticho. Ja som ju ale neposlúchol a ďalej hľadel z okna na rušnú ulicu.
  Isabella si tak len mlčky položila hlavu na moju hruď. Pomaly sa hýbala so strany na stranu a ja som stále nereagoval.
  Všetky pohyby robila nesmierne pomaly, pieseň sa náhle skončila a s poslednými chvíľami doznelo aj jej hmkanie.
Dvihla hlavu.
  „Prečo mi to robíš, Edward? Tak sa voláš, však? Edward. Nie Anthony.“
Zbadal som otcovo auto, ako zaparkovalo na príjazdovej ceste.
Vytrhol som sa jej z objatia a vybehol z izby. Schmatol som svoju bundu a utekal von. Na verande som minul prekvapeného otca, ale nič som mu nepovedal a bežal preč.
  „Isabella, kam sa tak ponáhľaš?“ Začul som ešte, než som vbehol do lesa.
  „Stoj! Edward, počkaj! No tak!“ kričala za mnou, ale ja som nezastavoval a utekal hlbšie.
Zastavil som sa, až keď ma pichalo v boku a musel som si vydýchnuť. Cítil som, že mi je do plaču. Oprel som sa o strom a zošuchol sa po kmeni na zem. Na toto ja nemám nervy.

  Na cestu domov som sa vydal, až keď sa začalo stmievať. Potreboval som ešte trochu svetla na to, aby som našiel cestu domov, takže som si musel pohnúť. Našťastie som les poznal ako svoje topánky, takže o nejaký čas som už zbadal svetlo z okien obývačky.

Medzi dverami ma privítal otec.
  „Kde je Isabella?“ zavrčal.
  „Neviem, so mnou nebola,“ odvrkol som a chcel okolo neho prejsť, ale zastavil ma.
  „Neklam, utekala za tebou a odvtedy sa ešte nevrátila!“
Vytreštil som oči.
  „Ani nevolala?“
  „Keby volala, asi by som sa ťa nepýtal!“
Vyletel som z dverí ako podstrelený. Ak sa jej niečo stalo...

Bežal som cez les a snažil sa úspešne vyhýbať kríkom. Kam len mohla ísť?
  „Isabella! Isabella!“
Nikde som ju nevidel. Utekal som krížom-krážom a dúfal, že sa sám nestratím. Niekde v diaľke zahrmelo.
  „Bella!“ zakričal som.
  „Edward!“ ozvalo sa ticho. Ten tlmený hlások ma skoro zrazil na kolená. Bežal som ešte rýchlejšie, vetvičky ma šľahali do tváre a môj cieľ sa blížil.
  „Bella!“
Ležala učupená pri kríku. Vyzerala, že je zranená.
  „Bela, si v poriadku?“ Kľakol som si k nej a rýchlymi pohybmi kontroloval, či je v poriadku. Mala vyvrtnutý členok, ale inak nevyzerala, že ju niečo okrem škrabancov na rukách bolelo.
  „Spadla som,“ zavzlykala. Tuho som ju objal.
  „To nič, ššš, všetko je v poriadku, vezmem ťa domov.“
  „Nesúhlasila som,“ zaskuhrala.
  „S čím?“
  „Tvoj otec. Povedala som mu nie,“ šepla v polospánku. Pritisol som si ju k sebe ešte väčšmi a zaboril tvár do jej premočených vlasov.
  Tušil som to. Nech som sa cítil akokoľvek zradený, moje srdce vedelo, že má patriť inému Masenovi. Mne.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

ambra

14)  ambra (02.12.2011 09:34)

eMuška, opět dokonalé. Úžasný nápad, úžasné zpracování

Astrid

13)  Astrid (02.12.2011 01:27)

Moje srdce vedelo... mladší edward a tie vzťahy, milenka otca, tak interesantné. eMuška, dostala si ma a to vyvrcholenie na koniec. Okúzlujúca poviedka, ako keby zrodená z dospelej mysle. A krásne vety, slovosled, slovná zásoba, si ako studienka, číra, čistá, krásne píšeš.

Judy

12)  Judy (02.12.2011 01:08)

Nádherná jednorázovka. U takových mě mrzí, že mají jenom jeden díl. Na fruhou stranu, kdybys pokračovala, mohlo by to ztratit svou dokonalost.

Nosska

11)  Nosska (29.11.2011 22:32)

Vážně moc hezký, nejdřív jsem si myslela, co to nebude za blbinu :D Ale vážně jsi mě mile překvapila

monikola

10)  monikola (29.11.2011 20:17)

ty brďo??? TY BRĎO!!!!
tak tomu hovorím emočný mlynček na mäso...ľúúúúbilo sa mi to veľmi...bolo tam všetkého akurát, pekne to preskakovalo so situácie do situácie a posúvalo nám to hlavného hrdinu k cieľu...super Mušíček...super

mima19974

9)  mima19974 (29.11.2011 18:23)

Jéééj... Nádherné!! Perfektné!! Dokonalé!! :)

nikolka

8)  nikolka (29.11.2011 16:13)

nádherné, milé, nežné...
osudu sa nikdy nevyhne...

Alison

7)  Alison (29.11.2011 15:28)

Tak to bolo krááásne! a ak bude takýchto limonád ešte viac tak sa tu snáď rozplyniem

6)  Babča S. (29.11.2011 14:58)

Twilly

5)  Twilly (29.11.2011 13:39)

Miláčik môj zlatý, ja ti NEVERÍM, NEVERÍM a do tretice NEVERÍM, že NEmáš občiansky. Ja ho chcem vidieť!

4)  marcela (29.11.2011 08:50)

Povedlo se ti to.Je to skvělá povídka.

KalamityJane

3)  KalamityJane (29.11.2011 07:39)

teda, to bylo skvělé!!

LadySadness

2)  LadySadness (28.11.2011 23:33)

z tejto limonádky ma zuby bolieť nebudú, ale bude mi tak príjemne...

HMR

1)  HMR (28.11.2011 21:34)

večerná limonádka? spíš to vyzerá na porádné večerné drámo

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek