Sekce

Galerie

/gallery/kriska.jpg

Trochu lásky, šialenej bolesti a muža a ženy, čo dali všetko.

Pre lásku potrebujeme prinášať obety. Keď to Bella povedala prvý raz, myslel som, že ju uškrtím. Neviem, čo presne robila s rukami - teda... dokonale viem, čo vtedy robila, dopodrobna si to pamätám, ale na chvíľu musela byť určite zmätená, keď sa jej podarilo odtiahnuť ručnú brzdu. To, že sa auto spustilo z mierneho kopca, som – pravdepodobne kvôli obrovskému pretlaku v... hlave – zaregistroval, až keď sme narazili do stĺpu verejného osvetlenia. Že láska si vyžaduje obety, zaspievala rozpačito. Len neviem, prečo sme ako baránka museli použiť práve moje volvo. Koniec koncov - veď ani Belle nebolo do smiechu, keď po zdemolovaní našej obety a obete v jednom musela chodiť do školy pešo.

Keď mi tú nepodarenú frázu zopakovala po druhý raz, pokúšala sa uškrtiť zas ona mňa. Motýlikom. Svadbu si v podstate vydupala. Nerozumel som, prečo by sme nemohli spolu bývať aj bez toho kusu počmáraného papiera. Ona však trvala na tradíciách a posledný mesiac pred obradom ma ani nevpustila do svojej izby. Keď som ju len trochu túžobne pobozkal, škaredo na mňa pozerala. Neviem, čo si tým chcela dokázať. Možno presvedčiť samu seba, že predmanželskú čistotu naozaj dodržala. Na mesiac. Pre ňu čistota, pre mňa hotová čistka. Ale musel som sklopiť hlavu a priniesť obetu na náš vlastný oltár. Nenávidel som, keď mi o tom dávala prednášku. A vždy som ju pri tom tak bláznivo zbožňoval! Asi ako keď jedla ten nechutný čokopolystyrén na raňajky. Ale zakaždým, keď som sa zaškľabil, nádherne ma pobozkala. Vtedy som mal chuť tých guličiek jej do misky ešte prisypať.
Musel som uznať, že aj keď som so svadbou najprv nesúhlasil – a vlastne Bella bola tá, čo kúpila prsteň a vtisla mi ho do ruky, aby som jej ho navliekol, bol som šťastný. Usmieval som sa ako idiot a chcel si už na veky vekov zapamätať, ako moja milovaná vyzerá v dlhých bielych šatách so závojom a čipkou. Bola neuveriteľne nádherná. Pri tanci novomanželov som jej chcel kvôli tomu šepkať do uška nemravnosti, ale pľasla ma po pleci a povedala, že ma miluje. Tak som zvyšok večera strávil tým, že som jej to tiež celý čas opakoval. Do uška, šije, pleca, keď sa nikto – väčšina svadobčanov – nepozeral, tak aj do pier.
„Ďakujem ti, že si ma k tomuto donútila,“ zamumlal som do bozku niekedy nadránom, keď sme všetci ledva stáli na nohách, iba Mike Newton bez hanby ležal ožratý na stole. „Spravila si ma neuveriteľne šťastným,“ priznal som a zovrel ju trochu tuhšie. Potreboval som vedieť, že pani Masenová mi už nikdy v živote nikam neujde. Potreboval som ju cítiť blízko seba až do konca života. A potreboval som ju konečne preniesť cez prah nášho bytu, v ktorom sme až do svadby určite nesmeli bývať spolu.

Zabehli sme si vlastný stereotyp, ktorý ale nikdy nebol rovnaký. Chodil som do práce, bránil ľuďom konať neprávosti a podobné somariny, ako hovorila Bella. V skutočnosti som bol ale iba právnik, čo mal svoju aktovku a tváril sa desne vážne. Až na zmluvy a jeden zatykač som sa k žiadnemu väčšiemu prípadu nedostal. Popravde mi to však nevadilo. Nemusel som dlho do noci ostávať v robote ako napríklad slečna Stanleyová, asistentka môjho šéfa, ktorý bol totálny kretén. Neviem, ako s ním vydržala udržať milostný pomer. Ja by som to na jej mieste určite nezvládol.
Tešil som sa domov. Vedľa mňa na mieste spolujazdca sedela moja aktovka a bola svedkom toho, že som sa zaprisahal, že keď prídem do bytu, vezmem svoju ženu a pomilujem ju ako ešte nikdy.
Keď som ale úplne vo vytržení vošiel dnu, čakala ma studená sprcha. Bella sedela na gauči, hlava podopretá malými dlaňami, a horko plakala. Okamžite som pribehol k nej a silno ju objal.
„No tak, láska, ššš, už som pri tebe, už bude dobre. Ľúbim ťa. Neboj sa, už bude dobre,“ opakoval som stále dookola. „Bella, no tak, povedz mi, čo sa stalo! Povedz mi, čo sa deje! Môžem ti nejako pomôcť?“ pýtal som sa celý zúfalý a hladil ju po chrbte.
„Ach, som taká nešťastn-á-á-á!“ zavzlykala mi do košele a privinula sa ku mne ešte bližšie. „Chcela... chcela som nám pripraviť slávnostnú večeru, ale obchody boli už zatvoren-é-é-é!“ Chcel som ju začať utešovať, že sa nič nedeje a v mrazničke máme pizzu, nepotrebujeme žiadnu slávnostnú večeru, úplne najslávnostnejšie by bolo, keby sa hneď teraz vyzliekla, ale ona pokračovala v tom nezmyselnom náreku: „Ja som taká šťastn-á-á-á!“ zakňučala mi do hrude a ja som stuhol. Bol som ale totálne zmätený. Čo sa žene hovorí v takýchto chvíľach? Snažil som sa rozpomenúť si, čo mi počas rozlúčky so slobodou vštepovali do hlavy moji kamoši. Rada číslo jedna, rada číslo dva, omieľalo sa mi v hlave, ale kde bola rada na záchranu situácie, v ktorej žena mužovi povie, že je nešťastná, lebo obchody sú zavreté, ale vzápätí zahlási, že je šťastná?
„Ja som taká šťastn-á-á-á!“ zavzlykala opäť a pozrela sa na mňa. „Narodí sa nám dieťatko!“
Vedel som, čo to znamená, keď sa človeku v okamihu zrúti svet. Mne sa ale akoby v tom okamihu nanovo vystaval. Budem otcom. Ja budem otcom.
Ja budem dohajzlu otcom!!!
A tak som celý šťastný vzal Bellu do náručia, mrkol na aktovku, aby vedela, že sa práve chystám dodržať svoj sľub, a svoju ženu som krásne pomaly pomiloval, celý v bázni, aby som malému Edwardovi, ktorý bude vraj určite dievča (povedala moja žena), nejako neublížil.

Iba na malú chvíľu som zabudol na vetu, ktorú mi Bella vštepovala do hlavy vlastne už od strednej. Pre lásku potrebujeme prinášať obety. Lietal som ako héliový balón – a mne hlupákovi nenapadlo, že sa to niekedy v budúcnosti priam zákonite pokašle.
Rizikové tehotenstvo. Moja milovaná žena od štvrtého mesiaca ležala striedavo doma a v nemocnici. Vždy, keď som bol počas návštevných hodín za ňou, mi prstami naťahovala strhanú tvár a obveseľovala ju letmými bozkami. Ja som sa jej bál čo i len prstom dotknúť.
„Budeme konečne rodina,“ pospevovala mi do ucha a zvierala moju ruku tak silno, až ma občas do článkov prstov zatlačila obrúčka. Tak veľmi som chcel čerpať z jej radosti a spokojnosti. Avšak príliš som sa bál toho, kam až je ochotná zájsť, aby malému Edwardovi, ktorý mal byť vlastne dievča, darovala život.
„Teš sa, Edward, veď je predsa naša!“ zaspievala mi znovu do ucha a pritisla si moju tvár na hruď. „Bude to nádherné,“ vravela. „Už si kúpil tú postieľku, čo som ti v letáku zakrúžkovala?“ opýtala sa.
„Ešte nie,“ odvetil som jej huhlavo do kože a slabo ju objal. Vzala jednu moju ruku a položila si ju na vypuklé bruško.
„Tak sa poponáhľaj, tatino. Máš už iba pár mesiacov a stavím sa, že si s maľovaním ešte ani nezačal.“
Mala pravdu. Aby som sa priznal – vôbec sa mi do toho nechcelo. Keď ma ale vykopla z nemocnice s tým, aby som si dohája pohol, pretože som iba zbytočne márnil čas, nerozumel som, prečo to tak súri. Iba ona totiž konzultovala s lekárom nasledujúce dni jej života a kalkulovala, kto to prežije. Nijakým spôsobom som ja nemohol byť víťazom. Ona to vedela. Preto chcela mať istotu, že aj keby boli naše začiatky bez mamy ťažké, dieťa nebude spať na gauči s ovládačom miesto hrkálky. Ja som to, samozrejme, nevedel.
Všetko sa to ale hovadsky zvrtlo.
Položil som zvyšné skrutky na zem a hrdo sa pozrel na svoje dielo. Kolíska vyzerala rovnako ako na obrázku a dokonale ladila so zelenými stenami.
Vtedy mi ale zazvonil telefón.
„Pán Masen, vaša žena-“ hlas sestričky prehlušil manželkin výkrik.
„Dajte mi dohajzlu ten telefón!“
Presne som vedel, kde je taška s vecami, čo mám doniesť, a kde ležia kľúče od auta.
„Edward, Edward počúvaj ma. Pozorne ma teraz počúvaj! Naše bábätko sa pýta von, chce prísť na svet o trošku skôr, ale nič sa nedeje...“
Nič sa nedeje, o trošku skôr... Bella bola v šiestom mesiaci.
„Edward!“ skríkla a jednotlivé slová cedila pomedzi bolesťou stisnuté zuby. „Počuješ ma? Postaráš sa o ňu. Sľúb mi, že sa o ňu postaráš, nech sa stane čokoľvek... Tak už mi to dohajzlu sľúb!“ zajačala do telefónu a mne sa prvý raz za ten večer z očí spustili slzy. Jedna ruka na volante, druhá s telefónom pri uchu. Obe sa chveli.
„Čo to hovoríš, Bella?“ zamrmlal som a nechápavo vrtel hlavou. Cez križovatku som preletel na červenú. „O čom to dopekla hovoríš, láska?“
„Sľúb mi prosím, že ju budeš milovať,“ zašepkala, než jej sestrička zobrala telefón z prstov.
Keď som dorazil, chodba v pôrodnici bola žalostne prázdna.
„Pani Masenová. Moja žena tu rodí. Neviete náhodou-?“ každá osoba v bielom plášti, čo prešla okolo mňa, nemala ani tušenia, o čom hovorím. Akoby tu boli iba na maškarnom bále poprezliekaní za doktorov a sestričky! Bezmocne som sa zosunul na plastovú stoličku, cestovná taška s tlmeným buchnutím padla vedľa mojich nôh. Zložil som hlavu do dlaní a asi prvý raz v živote som sa naozaj úprimne modlil k Bohu a prosil ho pre všetko, čo mi je sväté, aby mi nebral to, čo milujem viac ako svoj vlastný život.
Doktora Cullena som poznal osobne. Bella k nemu chodila, staral sa o ňu. Keď som ho zbadal vo dverách, okamžite som vyskočil na rovné nohy.
Spätne som si už nedokázal spomenúť, čo presne mi povedal. Hovoril niečo o poškodenom plode. Moju dcéru museli vybrať kliešťami. Bohužiaľ už nedýchala. Mamička ju do neba nasledovala pár minút potom.
Ticho. Nádherná bublina ticha, než som ju dotrhal vlastným krikom.
„Prečo? Dočerta, prečo Bella?! To si tak žrala všetky tie sračky o obetách? Prečo si tu pri mne neostala? Prečo si ma tu dočerta nechala samého? Samé reči o prinášaní... dohajzlu! To ti bolo také ťažké zomrieť až v starobe a po mojom boku?!“
Búchal som päsťami do steny a kopal do malých stoličiek, ktoré sa veľmi ľahko lámali. V tvári som bol celý červený od tých zvieracích zvukov, čo som zo seba vydával, vlasy a koža polepené od potu a sĺz.
Pichli mi nejaké sedatíva. Pamätám sa, že sa niekoľko lekárov pokúšalo ma upokojiť.
Všetko sa zrútilo, keď som svojmu nebohému dieťatku musel dať meno.

Domov som sa vrátil až o pár dní. Najprv som bol v nemocnici, potom po krčmách a nakoniec u rodičov. Ako prvé som rozbil malú drevenú kolísku a vyniesol ju k smetiakom. Potom som si v kuchyni otvoril skrinku s alkoholom.

Musel som ísť na nákupy, ale vôbec na mi nechcelo. Vlastne by som mal... Do mysle sa mi vkradli zasrané kecy o tom, ako obetovať námahu a voľný čas.
Poprosil som susedu a dal jej nejaké peniaze.
Zo zásob jedla a alkoholu som tak vydržal ešte nejaký čas.

Túto noc som vôbec nespal dobre. V kuchyni som nechával permanentne zasvietené a skrinka s fľašami bola neustále otvorená. Ostala mi tam posledná. Bez toho, aby som si pozrel etiketu, som ju otvoril a napil sa. Až chuť mi ozrejmila, čo pijem. Whisky. Pekelne stará. Ešte s podpísaným venovaním. Veľmi dobre som vedel, že sme ju dostávali ako svadobný dar a nechávali si ju snáď na krstiny. Bol som si istý, že som sa tváril úplne ako šialenec, keď som sa rozohnal a hodil celú fľašu oproti stene.

Snívali sa mi čudné sny. O malých deťoch a o mojej manželke. Ešte v polospánku som sa pretočil na druhý bok a natiahol ruku, aby som ju mohol objať. Raz sa nám to snáď podarí, preblesklo mi hlavou niekedy v momente, keď som ju mal pohladiť po ramene. Moje prsty ale narazili iba do matraca a studenej plachty. Sťažka som sa nadýchol a moja samota konečne zašepkala to, čo som vo vlastnej mysli počúval už istý čas.
Moja manželka bola mŕtva.
A moja dcérka tiež.

Pozeral som sa do okna a bol som nádherne opitý. Myslím, že práve vtedy som sa konečne po dlhom čase cítil dobre. Vlastne nie, dobre nie. Bolo to celkom obstojné. Vonku bola tma a temné stromy, čo vyzerali ako obrazy mojich snov a malých detí, čo ma vždy vydesili. Videl som dokonca aj svoju ženu. Hľadela na mňa celá nešťastná – a kto by aj nie. Ležal som v našej posteli vo vlastných zvratkoch a páchol na míle ďaleko. Prišla ku mne o trochu bližšie. Začal som zbožňovať toto množstvo alkoholu v krvi a prial si, aby nikdy nevyprchal. Aby táto fatamorgána nikdy nezmizla.
Bola dokonale totožná. Akoby čas, ktorý odvtedy ubehol, ani nič iné na svete, nemohli ohroziť jej zjav v mojich myšlienkach. Iba oči mala akési divné. Zlaté. Pamätal som sa, že v skutočnosti ale boli hrejivo hnedé. Akoby som to nevedel, keď som ju miloval?! Chcel som svoju ilúziu reklamovať. Niekde... nenapadlo mi presne kde. Ale určite čo najskôr. Chcel som to, dokiaľ sa na mňa neusmiala. Potom mi začalo byť všetko jedno. Hlavne, že je tu so mnou!
Môj prelud ma udržal pri živote celú noc. Už som sa opäť tešil, kedy sa spijem do nemoty, aby som ju mohol opäť uvidieť. Bolo mi jedno, ako mi ju osud poslal. Či ako ľudskú ženu, alebo ako upírku. Môj prelud bol veľmi múdry a o svojom novom živote mi toho veľa povedal, aj keď sa bál, či ho vôbec vnímam.
A ja som vnímal. A dokonca aj myslel. A prišiel som na to, že okrem jej lásky si dokonale pamätám aj tie nezmyselné prednášky pre prípad núdze. Prerušil som ju v jej rozprávaní, keď sa jej na čele vytvorila malá vráska.
Mal by som sa obetovať. Sám seba. Teraz je na to ten správny čas. Celkom isto.
Neviem, či rozumela mojim opileckým rečiam, keď som jej hovoril o našom večnom živote s malým anjelikom, čo na nás bude hľadieť z výšky. Po krátkom monológu som zvrátil hlavu dozadu a dúfal, že všetko pochopí.
Keď som v hrdle ucítil ostrú rezavú bolesť, cítil som sa až príliš povznesený...

 

 

More@eMuška

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Rowana

7)  Rowana (15.07.2013 08:17)

Ty bláho!!! eMusko, povídku jsem si přečetla na doporučení. A rozhodně nelituji.

SestraTwilly

6)  SestraTwilly (16.03.2013 00:51)

eMuska,táto tvoja poviedka je moja najobľúbenejšia.Ani sa mi nechce veriť,že to písalo 15 ročné dievča.Čítala som ju toľko krát,že ju viem pomaly naspamäť.Čo dodať - SUPER!

Twilly

5)  Twilly (28.01.2013 06:22)

Emuš, obávam sa, že pri najbližšej príležitosti svoju sestru niečím pleštím po hlave. Vyspevovala, ospevovala, ale charakter tejto poviedky mi neprezradila. Každopádne, mala úplnú pravdu v tom, že padnem na riť. Nádhera

4)  hela (07.01.2013 13:37)

no páni nemám co říct

Gabbe

3)  Gabbe (06.01.2013 22:53)

Bylo to úžasný, silný zážitek.

Alison

2)  Alison (06.01.2013 14:31)

NeliQ

1)  NeliQ (06.01.2013 10:40)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek