Sekce

Galerie

/gallery/mala_morska_vila_vol_2.jpg

Toto je Jarusinkina jednorázovka, na ktorú budem nadväzovať ja. Dúfam, že sa Vám to bude páčiť.

Kedysi dávno, v dobách, keď ešte slovo platilo a platilo viac ako akékoľvek podpisy na akýchkoľvek zmluvách. V tej dobe stál na dne mora sklený zámok, v ktorom žil kráľ so svojimi dcérami. Veľmi sa od ostatných kráľovských rodín nelíšili, no zároveň boli až príliš rozdielni a iní. Namiesto nôh mali plutvu ako ryby.
Kráľovná podmorskej ríše často svojím dcéram rozprávala príbehy o ľuďoch, ktorí žili na pevnine, o láske a radostiach, no aj o nenávisti a starostiach, sklamaniach. Všetky jej dcéry už mohli vyplávať na hladinu, no najmladšia musela čakať, kým nedovŕšila vek šestnásť rokov. Vždy najdychtivejšie načúvala rozprávaniu matky o živote pozemšťanov a snívala o tom, aký by bol jej život rozdielny, keby žije nad hladinou.
„Až o rok Isabella,“ karhala kráľovná svoju najmladšiu dcéru, vždy, keď Isabella žobronila o to, aby mohla aspoň vykuknúť nad hladinu a opustiť svet na dne. Chcela vedieť, ako líši život ľudí od toho jej, no predovšetkým chcela poznať lásku. Od mala snívala o láske, o krásnom princovi, o pozemských zámkoch a znova o láske.
***
Konečne nastal ten slávnostný deň a malá morská víla plná očakávania stúpala za svetlom hladiny, preč z hlbín temného mora. Keď sa vynorila z vody, vlny ťažké ako olovo sa divo búrili a bičoval ich rozzúrený víchor. Na mori zúril hurikán. Vybíjal si svoju zlosť na všetkom, čo sa plavilo na vode. Žiadna z lodí neunikla jeho zlomyseľnému hnevu. Neďaleko plávali už len posledné pozostatky rozlámanej obchodnej lode, okolo nej sa na hladine vznášali len roztrieštené sťažne.
Len pár metrov od Isabelly plával kus dreva, ktorý z posledných síl kŕčovito zvieral mladý muž - už napohľad princ. Obrovské neskrotné vlny hádzali úbožiakom zo strany na stranu. Mladík sa z posledných síl snažil zostať nad vodou, no nedarilo sa mu. Veľmi rýchlo slabol. Malá morská víla vedela, že mu musí pomôcť, niečo v jeho výraze ju hnalo bezmyšlienkovite dopredu. Už sa nemohla zastaviť. musela ho zachrániť, jednoducho musela!
Držala mu hlavu nad vodou a snažila sa plávať k brehu. No ani ona nebola všemocná a táto námaha ju tiež vyčerpávala. More sa začínalo upokojovať a teraz už slabšie vlny ju unášali s princom v náručí až k brehu. Vyčerpaný cudzinec sa nebránil, pozrel jej do tváre svojimi smaragdovými očami a len zašepkal: „Anjel.“
Po tých slovách mu viečka oťaželi a on upadol do bezvedomia. Isabella sa vyľakala, ale stále počula jeho srdce pokojne biť, tak len začala plávať rýchlejšie, kým nedoplávala až k brehu. Položila ho na breh, kam voda nedosiahla a znova sa zadívala do jeho krásnej tváre. Mal nádherné šaty a bol veľmi pekný - plné pery mal jemne pootvorené, mokré vlasy mu padali do čela. Viečka ukrývali, ako už vedela, jasno smaragdové žiarivé oči. Malá princezná pri ňom prebdela celú noc, ale on sa neprebudil.
Druhého rána začula dievčina blížiace sa hlasy. Vystrašená sa ponorila do vĺn a vracala sa naspäť do kráľovstva svojho otca.

Malá morská víla nemohla na krásneho neznámeho zabudnúť - zamilovala sa doňho na prvý pohľad. Ale ktorý človek by mohol milovať niekoho, kto má miesto nôh chvost ako ryba? Kto by miloval studenú rybu?
Mala len jednu možnosť. Jednu jedinú...
Trvalo jej niekoľko dní, kým sa odhodlala to urobiť. Vykradla sa z paláca a rýchlo plávala k podmorským jaskyniam - k domovu morskej čarodejnice. Žila v na okraji kráľovstva v chatrči pozliepanej z kostí utopencov. Hrôzostrašná chalupa stála opustená, takmer neviditeľná medzi hustým porastom rias a vodných rastlín.
Princezná doteraz nikdy nerozmýšľala nad tým, odkiaľ táto konštrukcia chatrče pochádza, no keď si spomenula na princa, v kostiach ju až zamrazilo. Čo keby tam boli aj JEHO kosti, keby ho nezachráni? Bola si istá, že tiež by tak skončili, nebyť jej. Znova ju pri tej myšlienke zamrazila. Párkrát si musela v duchu zopakovať, že princ je nažive a už mu snáď nič nehrozí.
Odhodlala sa a plávala ešte bližšie. Čarodejnica vedela, prečo za ňou morská panna prišla. Nebola prvá a nebude ani posledná. Víly ju navštevovali len za jediným účelom. Mali len jediný dôvod na návštevu tejto zlomyseľnej čarodejnice. Tá hneď vedela ako jej pomôcť. Samozrejme, niečo za niečo. Za všetko treba platiť. Pomstychtivá čarodejnica už kula ďalší zo svojich plánov. Ako vždy, tak aj teraz sa spoliehal na nestabilné ľudské city a pominuteľné záväzky čí sľuby.
„Pomôžem ti. Tento elixír zmení tvoje rybie telo na nohy. Ale pamätaj, každý krok ťa bude bolieť, akoby sa ti do chodidiel zabárali tisícky ihiel. A nebudeš môcť vyjaviť mladému mužovi, ani nikomu inému, že si ho zachránila. Za moju pomoc mi dáš svoj hlas. Ale ak ten, koho miluješ tvoju lásku neopätuje, zomrieš a staneš sa morskou penou.“
Isabelle sa cena zdala privysoká, no aj tak privolila. Veď ako by mohla naďalej žiť bez toho, aby videla jeho tvár, aby bola pri ňom. Urobila by preto všetko na svete. Bojovala by za túto možnosť do posledného dychu.
S čarovným nápojom odplávala na miesto, kde predtým princa opustila. Odzátkovala fľaštičku, ruka sa jej triasla. Priložila si ju k perám a začala piť. Len čo sa jej do úst dostal prvý glg, prenikla jej telom ukrutná bolesť. Telom jej prenikali žeravé plameňa, také horúce ako dobiela rozžeravený kutáč. Zatemnilo sa jej pred očami a odpadla...
***
Zachránený mládenec sa často vracal na miesto, kde ho našli sluhovia jeho otca. Každú noc sa mu totiž snívalo, že ho z morských vĺn vyslobodila krásna princezná. No jej tvár si nedokázal presne vybaviť. Sluhovia aj priatelia ho odhovárali do tých bláznovstiev, jeho matka sa dokonca začínala obávať o jeho duševné zdravie. Každý jej rozhovor s ním končil rovnako.
„Ale, Edward, nemôžeš predsa...“ zúfala sa ho snažila prehovárať matka, ale on jej len odvrkoval.
„Nie. Idem a hotovo!“ Potom vždy odchádzal zo zámku a kráčal až k pláži. Mal len jediný cieľ - chcel znova vidieť tú krásnu pannu. Nevedel prečo, ale tušil, dúfam, že ju raz nájde, že raz sa jeho sen stane skutočnosťou.
***

Keď sa princezná prebrala, uvidela nad sebou tvár svojho milého. Zalial ju pocit blaženého šťastia, no keď zbadala jeho nezaujatú tvár, posmutnela. On ju nespoznal a hoci sa jej pýtal kto je a odkiaľ prišla, nedostalo sa mu odpovede. Nemal ani len najmenšie tušenie, že morská víla obetovala svoj hlas a možno aj svoj život len preto, aby ho znova mohla vidieť.
Odviedol si ju teda domov - do zámku svoju otca, kráľa tunajšej krajiny. Staral sa o ňu a každý deň sa snažil z nej vydolovať aspoň jediné slovíčko. Bezúspešne. Bola preňho zaujímavá, no ani zďaleko nie tak, ako bol zaujímavý on pre ňu. Každý deň fascinovane hľadela na každučký jeho pohyb, počúvala jeho nežný medový hlas.
Každý krok jej spôsoboval neskutočné muky, hoci všetci obdivovali ladnosť jej chôdze. Odeli ju do hodvábnych šiat - presne ako pre princeznú- a celý kráľovský dvor žasol nad jej krásou vždy, keď sa prechádzala po vonku. Mladý princ Edward ju mal rád z celého srdca. Prebúdzala v ňom nejasné spomienky, ale nemal najmenšie tušenie, že to bola ona, kto ho zachránil pred istou smrťou v hlbinách mora.
***
Kráľ sa jedného dňa rozhodol, že svojho syna ožení s princeznou zo susedného kráľovstva. Edward sa nijako nevzpieral, vedel, že je nato už najvyšší čas. No keď princeznú po prvý raz uvidel, bol si svojím rozhodnutím už stopercentne istý. Bol si istý, že je to princezná, ktorá ho zachránila. Netušil, že to ho len klamú a zavádzajú zmysly. Že jeho pravá hrdinka už mohla byť dávno ukrytá pred vetkou bolesťou sveta v jeho náručí. Napokon sa mladý pár a celý kráľovský dvor vydali na cestu po mori k rodičom nevesty, aby oslávili svadbu.
Isabella ich len tíško sledovala a po lícach jej stekali horúce slzy.
„Si v poriadku?“ opýtal sa nežne hlas za ňou.
Bol to princ Edward. Zmätene a zároveň smutne hľadel na plačúcu krásku, no aj tak bol šťastný, že našiel tú, ktorá ho zachránila. Nemal ani páru, ako strašne sa mýlil. Isabella len prikývla a odišla preč. Vedela, že už je na všetko neskoro. On si vybral inú, neopätuje jej lásku. Tým sa všetko končilo. Jej srdce umrelo v deň, keď Edward požiadal o ruku princeznú zo susedného kráľovstva. Premýšľala nad tým, aké to mohlo byť, keby mu mohla povedať, že to ona je tá, ktorú hľadal, že ona je tá, ktorá ho z celej svoje duše miluje. Že by zaňho aj tú svoju dušičku vymenila. Pravdaže tak to aj bolo. Vymenila dušu zato, aby ho mohla aspoň vidieť, no teraz už prišla o všetko.
V hlave sa jej dookola prehrávali slová starej čarodejnice. Vedela, že musí zomrieť. Chcela zomrieť, alebo sa vrátiť do kráľovstva svojho otca, ale to nebolo možné. Nič iné si neželala. Ak nemohla byť s ním, tak už s nikým iným. Už pre ňu nič nemalo význam, všetko stratilo svoj zmysel. Z jej sveta sa vytratili farby, zvuky, všetko pekné. Nestálo to za nič. Ale stálo zato, zomrieť preňho.

Predtým, ako oblohu ožiarili prvé ranné zore, predtým než sa slnko vyhuplo spoza mora, stále malá morská víla na špičke lode a pokorne očakávala svoj koniec. Po lícach sa jej stále kotúľali slzy, no na tvári sa jej usadil jemný úsmev. Dúfala, že Edwarda ešte raz uvidí, keď aj on raz zomrie. Hoci ju tá myšlienka bolela. Želala si len to, aby bol šťastný. A ak mal byť šťastný bez nej, ak to nemala byť ona, kto ho urobí šťastným, dúfala, že princova snúbenica to dokáže. Priala im to hoci ona sama prežívala nesmierne muky. Zrazu sa more zavlnilo a z vody sa vynorili jej sestry, ale bez svojich krásnych zlatých vlasov.
„Dali sme morskej čarodejnici svoje vlasy, aby ťa zachránila pred smrťou. Vezmi si tento nôž. Pred východom slnka ho musíš vraziť princovi priamo do srdca. Potom sa znova staneš morskou pannou a budeš žiť naveky,“ prehovorili ľubozvučnými hlasmi jej sestry.
Isabella si vzala zbraň a chcela urobiť to, o čo ju žiadali sestry. Potom by sa mohla vrátiť späť. Presne to chcela. Vrátiť všetko späť... Ale za akú cenu? Zabila by svoju lásku. Spoznala lásku a spoznala aj trpkú príchuť neopätovanej lásky. Na svete nie je nič horšie, niet horšej bolesti, než bolesť srdca, bolesť zlomeného srdca. Najmä, keď ten druhý o tom ani netuší.
Keď uvidela spiaceho princa, nebola schopná mu ublížiť. Nevinný výraz v jeho krásnej tvári, plné pery roztiahnuté v slabunkom úsmeve, rozstrapatené bronzové vlasy. Sklonila sa k nemu a jemne ho pobozkala na pery. Princ sa v spánku znova pousmial, ale neprebudil sa.
Znova sa postavila na špičku lode, pripravená vrhnúť sa v ústrety svojmu osudu. Dýku zahodila do morských vĺn - radšej zomrie než, aby ublížila jemu. S prvými lúčmi slnka skočila do vody, pripravená prijať podobu morskej peny. Zrazu sa ale z oblohy znieslo tisíc žiarivých bytostí. V nemom úžase ich sledovala. S prívetivým úsmevom k nej naťahovali ruky.
„Sme deti vzduchu,“ volali ľúbeznými hlasmi na vílu. „Trpela si rovnako ako my všetky a svojím dobrým skutkom, svojou nesebeckosťou si si vyslúžila nesmrteľnú dušu. Poď s nami, patríš do nášho sveta.“
Myslela si, že už je mŕtva, že už ju volajú duchovia ďalších bytostí. Chytili ju za obe ruky a vzniesli sa s ňou až do neba. Isabella s úsmevom prijala svoj nový údel - zabudnutie. Zabudla na svoju bolesť, no vždy jej ju podvedome pripomínali iné dievčatá, ktoré zachraňovala pred smrťou rovnako, ako zachránili jej priateľky ju. Zabudla na princa Edwarda, no pritom si stále uchovávala v kútiku srdca spomienku naňho. Na jej prvú aj poslednú lásku...


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Michangela

5)  Michangela (20.08.2010 09:09)

Jsem zvědavá, co se bude dít dál. Tuhle pohádku nemám ráda, protože většinou končí špatně, ale snad bude pokračování šťastnější.;)

Hanetka

4)  Hanetka (19.08.2010 23:47)

Děkuji za vysvětlení. Na pokračování jsem zvědavá, snad jen jste tohle vysvětlení mohly dát do perexu, holky. Určitě nebudu jediná, kdo pozná klasika.;)

3)   (19.08.2010 23:09)

Hanetka:
áno to máš pravdu.. Emuška ma prosila o jednu jednorázovku, na ktorú som ale nemala vôbec čas a preto som jej poskytla toto. Prepisovala som to, aby to nebolo úplne to isté, ale asi mi to príliš nevyšlo... (to klepnuté mám byť ja) No ubezpečujem ťa, že nasledujúce kapitoly z Emkinej dielne budú stáť za to;)

Hanetka

2)  Hanetka (19.08.2010 22:06)

No... ale tohle je přece Andersen, ne? Skoro doslova... Jen jména tam máš ze Stmívání. Je to záměr a další kapitola bude už ze tvé hlavy? Nějak tomu nerozumím... tohle není fanfiction... to je přepis Andersenovy pohádky. Hezký přepis, to ano, ale přece jen... Andersen.

1)   (19.08.2010 21:56)

Emča ty si to už vydala!
Teda.. Ešte raz ťa chcem pochváliť-
Po prvé: za tvoj nápad, že budeš pokračovať, keď ja som nechcela, pretože som na to nemala dostatok inšpirácie...
A po druhé: teším sa na ďalšie kapitoly, ktoré sú skvelé a tie aj na tie, ktoré ešte len napíšeš Dúfam, že sa ti v tom bude dariť
Držím palce a želám veľa veľa inšpirácie

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek