Sekce

Galerie

/gallery/mala_morska_vila_vol_2.jpg

Ospravedlňujem sa, že to tak trvalo, no tento týždeň pendlujem medzi školou, Levočou a Prešovom, plus odchádzam do Bratislavy prezentovať školský projekt, takže som vážne vyťažená, no dúfam, že sa Vám táto kapitola bude aj napriek tomu páčiť.

Ach, čo by som sala za to, aby som smela pohladiť jeho tvár, ukryť sa v jeho náručí... To by som musela zostúpiť na zem. Zostúpiť na zem... Zostúpiť na zem! To je ono!


Rozbehla som sa k zámku a cestou sa skoro prizabila, koľko som sa napotkýnala na vlastnom rúchu.
„Pane, Pane!“ kričala som už z diaľky.
„Tak, už to vieš,“ ozvalo sa povzdychnutie.
„Dovoľ mi ísť na zem! Prosím!“ spínala som ruky v nemom geste.
„Ale ty si už mŕtva, zomrela si. Nemôžem ťa len tak oživiť, tak by to nešlo, tak to nefunguje,“ záporne krútil hlavou.
„To je pravda, ale prečo ma na zem nepošleš ako bytosť, čo je už po smrti? Ako upírku?“ skúsila som šťastie. Mlčal, rozmýšľal. To je dobré znamenie!
„Ja neviem, upíry sú ale bytosti pekla,“ zdráhal sa.
„No nie všetci, Carlisle a jeho rodina nezabíjajú ľudí a majú dušu,“ protestovala som.
„Žiaden upír nemá dušu,“ nachytal ma.
„No hej,“ začervenala som sa, „ale ja mám dar,“ pripomenula som mu. Ďalší povzdych. A mám vyhraté!
„Si jediná, ktorá si spomenula,“ zamračil sa.
„Preto budem aj jediná, ktorá nájde lásku. Prosím, veď vieš, ako ho milujem! Len kvôli tomu som tu. Milovala som ho. Preto som ho nezabila,“ pripomenula som mu.
„Je pravda, že máš právo zostúpiť na zem na neurčite dlhú dobu...“
„Ďakujem!“ vypískla som a hodila sa mu okolo krku.
„No tak na čo čakáš? Choď sa zbaliť, musím ti zohnať dom...“
„Nepotrebujem dom,“ skočila som mu do reči. Len si povzdychol a mne sa stratila zem pod nohami.

„Aj tak si ju o dva roky vezmem späť,“ povedal, no to už Isabella nepočula a celá šťastná zostupovala na zem.

Ocitla som sa na lúke, v ktorej som spoznala práve tú, na ktorú pravidelne chodil on, Edward.

Sedela som v jej strede ešte stále len v rúchu. Cítila som ako sa ľadové kvapky vody otierali o moju kožu. Pršalo. Odrazu som však začula tiché našľapovanie dvoch párov nôh. Chvíľu na to sa z krovia vynorili oni.
„Carlisle, Esmé!“ rozbehla som sa a hodila sa im okolo krku.
„My... my sa poznáme?“ ozval sa prekvapene Carlisle.
„Ehm...“ poodstúpila som od nich na dva kroky. Čo som mala povedať? Som váš veľký fanúšik? Dávam na vás z neba pozor? Alebo že som tu kvôli ich synovi, pre ktorého som zomrela? „To... je na dlho,“ dostala som zo seba nakoniec.
„Tak navrhujem, aby si šla k nám domov a tam nám všetko povedala,“ ozvala sa Esmé. Zažiarili mi oči. U ich doma sa rovná = spolu s Edwardom.
„Tak poď, vidím ti na očiach ako to chceš,“ pokynul mi rukou Carlisle. Vydali sme sa teda k nim domov. Pred dverami som sa ešte zhlboka nadýchla.
„Neboj sa, doma je len náš syn, Edward,“ povzbudivo sa na mňa usmiala Esmé. Prekročila som prah dverí.
„To si ty?“ vydýchol prekvapene. On si ma pamätá!
„Vy sa poznáte?“ spýtal sa Carlisle.
„Edward je súčasťou môjho príbehu,“ vysvetlila som. Videla som ako zmeravel po prvý raz ma počul prehovoriť. Všetci sme sa posadili a ja som spustila.
„Viete, že žijú upíry, meniči, vlkolaci a...“ odmlčala som sa, „a víly.“ Pozrela som sa na každého zvlášť.
„Ja som bola niekedy morská víla. Na moje šestnáste narodeniny som smela vystúpiť na hladinu a zbadala som loď. Potápala sa, nevidela som nikoho živého, až na mladého princa, ktorý sa z posledných síl držal odlomeného brvna.“
„To ty si ma zachránila,“ povedal Edward prekvapene.
„Áno, zachránila, no musela som sa vrátiť k nám, do podmorského kráľovstva. Mala som plutvu – nemohla som za tebou prísť, ani keby som ktovieako chcela. Stará čarodejnica mi však výmenou za môj hlas dala ľudské nohy. A hoc ma bolel každý jeden krok, nemohla som sa vzdať a prišla som na súš,“ opäť som stíchla. Nemohla som na Edwarda vybaliť, že som tu, pretože ho milujem, preto som si pravdu trošku poupravila.
„A ja hlupák som si celý čas myslel, že si nemá a hľadal som tú, čo ma zachránila, pritom som ťa mal celý čas pod nosom,“ povzdychol si.
„Ty si sa oženil a ja... som sa musela vrátiť domov. Lenže by som sa utopila a mala som sa preto zmeniť na morskú penu. Poslednou nádejou mi boli moje sestričky,“ krátko som sa zasmiala. „Dali čarodejnici svoje vlasy výmenou za dýku. Mala som ťa zabiť, potom by som sa vrátila domov a žila večne. Lenže ja som to nedokázala,“ sklopila som hlavu. „Takmer som sa zmenila na morskú penu, no v poslednej chvíli si po mňa prišli deti vzduchu. Zomrela som, vzali si ma do neba. Tam mi pripadol údel zabudnutia.“
„Chceš povedať, že ty si dala svoj život za ten môj?“ neveriacky sa ma spýtal Edward.
„Áno.“ Toto ako odpoveď stačila. Po ďalšej odmlke som sa nanovo rozhovorila. „Nič som si zo života nepamätala, len som hľadela dolu a tak spoznala Carlisla,“ pozrela som sa naňho. „Carlisle, ty si bol tak dobrý a čestný... Stále som pozorovala ako odolávaš ľudskej krvi a lovíš zvieratá. Preto... preto som ti vdýchla dušu. Je to môj dar. Videla som, ako si spoznal Esmé. Vaša láska mi učarila Potom si odišiel a vrátil si sa s Edwardom. Vtedy, keď som ho zbadala na koni som si na všetko spomenula. Carlisle však musel odísť, preto sme tu ostali len ja a Esmé. Videla som ju... v ten večer a dohliadala na ňu aj na dieťatko,“ ozval sa jej tichý vzlyk. „Aj v posledný večer, keď si šla...“ stíchla som. Nedokázala som to vysloviť a všetkým došlo, o čo ide. „Utekala som za anjelom času, aby si dobehol včas,“ otočila som sa na Carlislea.
„Neuveriteľné. Ja som si hovoril, že je to podivné, keď som tak rýchlo zmenil rozhodnutie,“ pousmial sa a privinul si Esmé ešte bližšie k boku.
„Premenil si Esmé a ja som vedela, že za vami musím prísť. Preto som o to požiadala Pána a po kratšom dohadovaní mi to dovolil. Objavila som sa na tej lúke, kde ste ma našli,“ dokončila som svoje rozprávanie.

Odrazu Edward kľačal predo mnou a držal moje ruky vo svojich.
„Odpusť mi, je to všetko moja vina,“ hlavu mal sklonenú a prosíkal utrápeným hlasom.

„Ja som sa na teba nikdy nehnevala, nič som ti nezazlievala, chcela som len, aby si bol šťastný. Okrem toho, inak by som tu teraz s vami nebola,“ pousmiala som sa, no Edward sa nehýbal.

„Zaslúžim si ten najprísnejší trest,“ zašepkal skormútene. Dlaňou som mu nadvihla tvár.

„Edward, nevymýšľaj. Všetko je tak, ako to byť malo. Som človek, vlastne upír, ale môžem chodiť ako človek, mám späť svoj hlas a... som tu s tebou,“ dodala som. Jeho smutný pohľad sa trocha vyjasnil.
„Nikdy ťa nesklamem,“ hovoril pevným hlasom.
„Ďakujeme ti, dieťa, že si sa o nás starala,“ Esmé podišla bližšie a pohladila ma po tvári.
„To je v poriadku, aspoň som mala na kom vyskúšať svoj dar a vdýchla som vám duše.
„Aj mne?“ ozval sa prekvapene Edward.
„Aj tebe,“ povedala som.
„Och, zlatko, veď ty máš na sebe len rúcho, poď so mnou, ja ti niečo požičiam,“ ťahala ma za ruku Esmé, do jednej z izieb na poschodí, ani som nestihla protestovať. „Toto si obleč,“ podala mi zelené saténové šaty. „Môžeš sa aj umyť,“ dodala, no ja som nevnímala. Tá farba tých šiat... také oči mal niekedy Edward!
Starostlivo som sa umyla i osušila a navliekla na seba tie šaty. Edward ma už čakal pred izbou.
„Mám ťa o...“ zarazil sa. Pohľadom študoval každú moju krivku, vyzeral, akoby na nič iné už nikdy nechcel pozrieť. „Si nádherná,“ zašepkal.
„Ďakujem.“ Pomaly zodvihol jednu ruku a pohladil ma po tvári. Bol to nádherný elektrizujúci pocit, jemné brnenie na končekoch prstov.

„Tak si mi chýbala,“ šepol, „stále som na teba myslel.“
„Edward, kde si toľ-“ Esmé vybehla hore po schodoch a zarazila sa pred nami. „Pre... prepáčte, prídem neskôr,“ sklopila hlavu a zmizla v prízemí.
„Poď, aby na nás nemuseli čakať,“ povedal a pri schodisku počkal, než som neprešla ja.
„Chceme sa vás len spýtať, čo poviete na lov,“ spýtal sa Carlisle.
„Ja... neviem, ešte som nelovila, na zem som prišla už ako upírka,“ sklopila som zahanbene pohľad.
„Ja ti to ukážem,“ Edward sa nádherne usmial. Keď mi položil ruku na kríže aby ma viedol, skoro som sa roztopila od samého blaha.
Bežali sme dlho, až sme sa dostali na menšie rúbanisko.
„Zavri oči a nadýchni sa. Čo cítiš?“ Teba, to bolo prvé, čo mi napadlo. Ucítila som však aj sladkú vôňu.
„Krv,“ povedala som.
„Presne,“ pritakal. „Kde?“
„Na severozápad od nás,“ ukázala som rukou smer, no stále som neotvárala oči.
„Výborne. Teraz sa nechaj viesť svojimi inštinktmi, nechaj vôňu, aby ťa ovládala,“ povedal. Vtedy som vystrelila ako namydlený šíp a ani som si neuvedomila, keď som pila krv zo zdatného losa.
„Perfektné,“ ozvalo sa odniekiaľ. Otočila som sa za hlasom. Naproti mne stál o strom opretý Edward a zamyslene ma sledoval.
„Ty si sa pozeral?“ vyhŕkla som zahanbene. Lovila som prvý raz a bála som sa, že to bolo vidno.
„Bola si úžasná,“ pohľadom ma priklincoval ne mieste.
„Ďakujem“ pousmiala som sa. Spolu sme vybehli opäť za Carlisleom a Esmé. Už nás čakali.

„Bella, smiem sa spýtať, kde teraz budeš bývať?“ ozvala sa Esmé, hneď ako sme došli k nim.
„No... nad tým som ešte neuvažovala. Spať nemusím, možno sa usalaším niekde v tráve,“ mykla som plecami.
„Tak to v žiadnom prípade!“ vyhŕkol Edward. „Čo keby Bella ostala s nami?“ navrhol.
„To je výborný nápad,“ potešila sa Esmé.
„Ale nemáme toľko izieb,“ posmutnel Carlisle.
„Môže byť u mňa,“ povedal rýchlo Edward.
„Ja ale nechcem nikomu zavadzať,“ sklopila som hlavu.
„Nebudeš,“ ozvalo sa trojnásobne.
„Vážne u vás môžem ostať?“ uisťovala som sa.
„Samozrejme,“ prikývla hlava rodiny.

Utekali sme domov a Edward ma hneď ťahal za ruku do izby.

„Cíť sa tu ako doma. Mám ti uvoľniť nejaké police a skrine?“ začal pobehovať po izbe, až mi to pripadalo smiešne.
„To netreba, pozeraj,“ našla som jeden voľný kút a usadila sa tam v tureckom sede. „Všetko je v poriadku, nič nepotrebujem,“ zasmiala som sa.
„Nebudeš predsa sedieť na zemi,“ namietal.
„Prečo nie? V mori ani v nebi sme stoličky nemali,“ namietala som. Zasmial sa.
„Ale teraz si tu na zemi. V mojej izbe. A ja ti hovorím, že na zemi nebudeš,“ prehodil si ma cez plece.
„Hej! Pusť ma!“ kričala som. Nie že by mi bol jeho dotyk nepríjemný...
„Nepustím!“ zaťal sa.
„Fajn, odchádzam!“ založila som si ruky na prsiach. Ani neviem ako, už som ležala na posteli a Edward bol na opačnej strane izby, s rukami zdvihnutými na znak mieru.
„Neodchádzaj,“ díval sa na mňa so strachom v očiach. Musela som sa smiať.
„Neodídem, neboj sa.“ Od teba už nikdy, pokiaľ ma od seba sám neodoženieš.


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Kejt

3)  Kejt (08.01.2011 10:46)

krása víc se nedá říct :D

2)  bellla87 (11.09.2010 18:31)

nádhera! sú spolu...no nie úplne ale budú! že budú? :D :D :D

1)   (10.09.2010 13:31)

Konečně nový díl krásné. Ale tentokrát přidej RYCHEJI

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek