Sekce

Galerie

/gallery/mala_morska_vila_vol_2.jpg

Belline obavy o Esmé boli na mieste. Čo sa jej stane a zachráni ju niekto?

Ešte ten večer spolu s Edwardom opustil mesto a v sedle strávili pár dní. Ja som zatiaľ sledovala Esmé, bála som sa o ňu, no kúsok mojej mysle stále sprevádzal môjho milého a Carlislea. Bohužiaľ sa však ukázalo, že moje obavy o jeho spriaznenú dušu boli na mieste...

Esmé sa v noci vracala z kostola. Bol už neskorý chladný večer, kedy sa nemohla nikde zdržiavať, preto sa vydala čo najkratšou cestou tmavými uličkami priamo domov. To ešte netušila, že sa tam nedostane.

Bála sa. Bála sa o seba, lebo vedela, že takéto ulice nie sú nič pre ňu, zvlášť takto v zime, kedy nevidieť ani na krok. Mohol by ju ktokoľvek prepadnúť, čo by bol ten lepší prípad.

„Čo tu robíš tak neskoro, miláčik?“ ozval sa vedľa nej chrapľavý hlas. So strachom rozšírenými zreničkami sa otočila na muža, v ktorom spoznala svojho manžela. Ona nemala to šťastie a Carlisle nebol jediný muž v jej živote, no zas len jeho milovala.
„J- ja som bola len v kostole,“ dostala zo seba pomedzi drkotajúce zuby. Bola jej neskutočná zima a tenký kožúšok ju rozhodne nezahrial.

Ostražito som sledovala situáciu. Bolo mi jasné, že tu nič nezmôžem ani ja a ani nikto iný, lebo oni dvaja boli široko ďaleko jediní ľudia v tejto metelici.

„Bola si sa modliť za tú tvoju čvargu, pána doktora?“ povedal ironicky. „Už preňho nič neznamenáš? Užil si s tebou a potom odišiel, to som si mohol myslieť. Nie je až taký svätý, za akého ho pokladajú,“ urážal Carlisla ďalej.
„Je celkom iste lepší než ty!“ vyhŕkla Esmé úplne impulzívne, čím si podpísala svoj ortieľ. Nedovolí, aby toho najpočestnejšieho muža na svete urážal nejaký ožran.
„Ale, ale, maličká! Ale si sa nám rozohnila, ty dračica! Ukáž mi, čo dokážeš! Čo si dokázala jemu. Ak chceš, zaplatím ti,“ predniesol svoju nechutnú ponuku.
„Nikdy,“ povedala Esmé. „Carlisle je ten najčestnejší na svete! Ty mu nesiahaš ani po päty!“ pokračovala sebavedome. Dráždila hada bosou nohou, veľmi dobre o tom vedela, no svojmu osudu by sa aj tak nevyhla a chcela to mať čo najskôr za sebou...

Prebrala sa až v nemocnici. Bola jej zima, no klepala sa hlavne strachom. Ešte nikdy sa necítila taká ponížená. Napriek tomu, že sa to stalo len s jej vlastným mužom, cítila sa, akoby to spravil niekto cudzí. Jedine jeden muž, či by bolo presnejšie označenie upír, si ju smel vziať a ona by sa mu nebránila a konečne naplnila ich vzájomnú lásku.

Do izby vstúpil doktor, no jej vyvolený to nebol.

„Esmé, som rád, že ste sa už prebrali,“ oslovil ju milo. Bol to druhý najlepší doktor v nemocnici, hneď po Carlisleovi a on ho poveril, aby na ňu dal pozor.
„Pán doktor, čo sa mi stalo? Ako dlho som nevnímala?“ spýtala sa. Niekedy v nemocnici vypomáhala, takže mala aký - taký prehľad o tom, čo aká choroba znamená.
„Boli ste v bezvedomí skoro mesiac a pol. Našli vás podchladenú a dotlčenú na ulici vaši známi, nepamätám si presne meno, no... myslím, že žena toho muža hovorila niečo o tom, že pred chvíľou ste ešte spolu sedeli v kostole a teraz...“ nedopovedal.
„Elizabeth,“ zašepkala.
„Áno, myslím, že sa tak nejako volala. A mám pre vás ešte jednu správu. Ste tehotná, Esmé, čakáte bábätko.“ Zatočil sa so mnou svet. Esmé bude nosiť pod srdcom plod... toho činu? No zas na druhej strane túžila po dieťatku a veľmi. Dám na ňu pozor. Na nich, opravila som sa v myšlienkach a opäť sa zadívala na situáciu tam dole. Esmé temer so zbožnou úctou prechádzala rukou po ešte plochom brušku.
„Môj malý Carlisle,“ zašepkala pomedzi slzy. Ak jej vadilo, ak je vôbec vadilo, ako bolo toto dieťatko počaté, vyvážil to fakt, že bude matkou.
„A čo ak to bude dievčatko?“ spýtal sa doktor.
„Bude sa volať Elizabeth, po žene, ktorá ma zachránila,“ pousmiala sa. „No tak trochu dúfam, že to bude chlapček,“ opäť si pohladila bruško. Dojato som sledovala celú scenériu dole. Tento príbeh má nádej na šťastný koniec.

Dni sa pomaly míňali, už to bol mesiac odvtedy, čo sa moja „zverenkyňa“ prebrala. Šila drobné šatočky pre dievčatko a dupačky pre chlapčeka. Vždy, keď sa prihovárala teraz už k vypuklému brušku, oslovovala bábo Carlisle. Malý Carlisle, Carlisle Cullen mladší. Cítila som sa ako jeho teta či krstná mama. A boli sme prakticky rodina – rodina s trochu zvláštnymi zväzkami medzi sebou.

Ani teraz však nemohol nastať koniec všetkým útrapám. Carlisle starší sa mal čoskoro vrátiť pre svoju milovanú – napísal jej list, v ktorom stálo všetko. Esmé so slzami šťastia v očiach čítala list od jediného muža, ktorý získal kľúč od jej srdca.

Milovaná Esmé,

už neuveriteľne dlhý čas sme od seba odlúčení a moje srdce preto krváca. Túžim Ťa zovrieť v náručí každú sekundu, ktorá trvá večnosť. Večnosť, ktorú chcem stráviť po Tvojom boku. O pár týždňov sa chystám dôjsť do mesta, preto Ti píšem, aby si bola pripravená. Ak o mňa ešte stále stojíš, ak chceš, aby sme boli spolu, stretneme sa. Ešte neviem, kde a kedy, no dám Ti vedieť, moja milovaná.

S večnou láskou

Tvoj Carlisle


Čítala som spolu s ňou a tiež sa mi drali slzy do očí. Bolo to neuveriteľne romantické. Zasnene som sledovala Esmé, ako starostlivo odkladá list pod poskladané prádlo do zásuvky. Celý zvyšok dňa už len šťastne poskakovala po dome, no bol tam aj jej muž. Kým v kuchyni chystala večeru, vtrhol do jej izby a všetko prehľadal. Bohužiaľ našiel aj list od Carlisla, do ktorého sa začítal a s hnevom ho rozšklbal na malilinké kúsočky.

„Veď počkaj, ja ti dám, Carlisle! Odo mňa neodídeš len tak ľahko! Aj to decko je isto jeho!“ mrmlal si popod nos jej muž, než zišiel dole do kuchyne.
„Drahá, nechaj večeru večerou a poď sa so mnou prejsť,“ ťahal jej medové motúzy popod nos. Ona však neodhalila skrytý zámer toho vagabunda a vyšla s ním do lesa.

Šli dlho, Esmé už nevládala, keď sa dostali vysoko na útes. Otočila sa k svojmu mužovi.

„Prečo si ma priviedol sem?“ spýtala sa nechápavo.
„Aby som nemal žiadnych svedkov,“ zapriadol. Až teraz jej všetko zapadlo do seba.
„Nie,“ vydýchla a snažila sa svojimi malými rúčkami ochrániť lono s dieťaťom. Pomaly ustupovala.
„Tak, presne tak, utekaj predo mnou! Boj sa ma! Však ti naháňam strach, maličká? Doktorko ťa teraz už nezachráni,“ smial sa so zlomyseľnosťou v hlase.
„Nie, prosím, neubližuj mi, nosím pod srdcom tvoje dieťa,“ žiadala zúfalo. Už nemala kam ujsť, z každej strany ju obkolesovala hlboká priepasť.

„Nie, to nie, tomu musím zabrániť!“ opakovala som si stále dookola a bežala za anjelom času.
„Prosím, pomôž mi,“ šepkala som zúfalo.
„Čo potrebuješ, Isabella,“ spýtal sa milo. On jediný ma mal ako - tak rád a vždy si ma vypočul.
„Zmeň čas, donúť Carlislea, aby prišiel do nemocnice už dnes, teraz! Prosím! Ide o život jeho milej,“ žiadala som. Ak to nestihne, bude všetko stratené!
„Skúsim to, no nič ti nesľubujem. Také niečo som ešte neskúšal,“ povedal, zavrel oči a začal sa sústrediť. Ja som sa zamerala na Carlislea. Sledovala som, ako sa z ničoho nič postavil a začal baliť na cestu.

„Kam ideš, otec?“ spýtala sa tá najkrajšia bytosť pod slnkom. Edward sedel na gauči s knihou v ruke a čítal.
„Rozhodol som sa ísť za Esmé už teraz,“ povedal a objal ho na rozlúčku. Edward si ho ešte nedôverčivo premeriaval, no potom len mykol plecami a opäť sa zahĺbil do čítania.

„Ďakujem!“ skríkla som nadšene, objala anjela času a vybehla sa pozrieť nad útes, na ktorom bola Esmé. Bola. Jej muž sa kochal svojím dielom pri okraji a ona ležala nehybne pod ním. Nehýbala sa, ruky mala dokonca aj ako mŕtva omotané okolo bruška, v ktorom sa dieťa už nehýbalo.
„Nie!“ skríkla som a padla na kolená. Nestihla som to! Tvár som si schovala do dlaní a ani sa neobťažovala utieraním sĺz, čo sa ustavične drali z očí.

Pomaly som sa upokojovala. Stále som hľadela dolu a trúchlila. Do mesta už dorazil Carlisle. Prišiel k Esminmu domu, no bol tam len jej muž, preto sa vybral po jej pachu. Našiel ju pod útesom.

„Esmé, láska, nie!“ šepkal pomedzi hlasné vzlyky bez sĺz, keď sa odrazu zastavil. Premeral jej pulz a...
„Ešte dýcha!“ vyhŕkol už o poznanie šťastnejším hlasom, vzal ju do náručia a odniesol do nemocnice.

„Doktor Cullen?“ vítali ho všetci nechápavo.
„Spadla z útesu, rýchlo, ešte dýcha!“ komandoval ich hneď. Žmolila som si prsty a dúfala v nemožné. Musí ju premeniť, niet inej možnosti!

Carlisle nervózne pochodoval po chodbe, než lekári previezli Esmé na izbu. Mala niekoľko zlomenín a... prišla o dieťa. Keď sa toto dozvedel, temer sa mu podlomili nohy. Okamžite šiel k nej na izbu, ešte sa neprebrala. Sedel vedľa nej a držal ju za ruku, než sa jej tep zrýchlil a viečka zatrepotali.
„Esmé?“ naklonil sa k nej s nádejou.
„Carlisle, Carlisle, tak si mi chýbal!“ šepkala a pohladila ho po líci.
„Láska, čo si to tam vyvádzala?“ keby mohol plakať, ronil by slzy.
„Môj muž... môj muž ma odtiaľ zhodil, zhodil ma z útesu...“ ozvala sa chrapľavo.
„Zabijem ho, prisahám!“ povedal tak, aby ho nepočula. Nechcel ju vyľakať.
„Čo moje dieťa?“ vyhŕkla hneď, keď si spomenula na stvorenie, pre ktoré posledné týždne žila.
„Mrzí ma to,“ sklonil hlavu. To stačilo. Bolo jej to jasné.
„Môj malý Carlisle, naše dieťatko,“ šepkala pomedzi slzy.
„Naše?“ zopakoval neveriacky.
„To... to bábätko nebolo počaté... správnym spôsobom,“ začala. Keď videla, že pochopil, pokračovala: „A dieťa má byť plodom lásky. Jedine teba milujem a chcela som, aby si ho vychovával práve ty,“ vysvetľovala trasúcim sa hlasom.
„Môj syn, môj synček,“ Carlisleove oči žiarili šťastím a plakali smútkom. Bol šťastný, lebo jeho milovaná ho miluje natoľko, že si s ním chce založiť rodinu, no bol neskutočne smutný, lebo on jej dieťa nemohol dať a teraz žialil za svojím synom. Vedel, že nie je naozaj jeho, no bol jeho milovanej a to mu stačilo. Neuvidí ho vyrastať, robiť prvé kroky, nebude svedkom jeho prvých úspechov a chýb... Objal Esmé, no len tak jemne, aby jej neublížil.

„Premeň ju, premeň ju!“ opakovala som si zúfalo, keď jej srdce vynechalo jeden úder. Aj on si to všimol, dokonca aj samotná Esmé.

„Carlisle, neostáva mi veľa času,“ preniesla do ticha. Pozrel sa na ňu s nádejou, čo mu sršala z očí. Rozhodoval sa, či by ju mal premeniť.

„Na čo čakáš?“ vykríkla som nazlostene. Snažila som sa, aby ma počul, no bolo to zbytočné.

„Premeň ma,“ šepla z posledných síl.
„Dobre, urobím to,“ povedal s ťažkým srdcom. Veril síce, že mal dušu, no nechcel, aby pálením premeny prešla aj tá, ktorú miluje. Nemal však na výber. Keďže ho v nemocnici veľmi dobre poznali, nechali ho aj s „mŕtvym“ telom Esmé odísť do márnice. Odtiaľ ju v náručí niesol po strechách až kúsok za mesto do lesa, kde stál jeho dom. Okamžite vybehol do svojej izby.
„Láska, si si istá?“ zovrel jej ruku vo svojej.
„Ľúbim ťa,“ zašepkala ako súhlas. Carlisle teda neváhal a zahryzol sa do krku svojej vyvolenej.

Fúha, tak tu šlo o nervy. Celý lem bieleho rúcha som mala pokrčený od neustáleho žmolenia v rukách, ktoré mi oblieval studený pot. Stihol to, nič viac mi nebolo treba. Možno až... Očami som vyhľadala toho najnádhernejšieho muža, ktorého som milovala. Sedel v obývačke a prechádzal Carlislovými myšlienkami. Vedel presne, čo sa stalo. Nemohla som sa naňho vynadívať. Karmínové oči so zlatými nitkami svietili na alabastrovej tvári , ostrá linka nosa, tvrdé pery, ktoré mal teraz pevne zovreté do rovnej linky až žiadali o bozk, priamo sa k tomu ponúkali. Ja som ho ešte nikdy nepobozkala. Pokúsila som sa predstaviť si, ako môžu chutiť jeho pery, oblial ma slastný pocit a v bruchu mi vzlietol kŕdeľ motýľov. Ach, čo by som dala za to, aby som smela pohladiť jeho tvár, ukryť sa v jeho náručí... To by som musela zostúpiť na zem. Zostúpiť na zem... Zostúpiť na zem! To je ono!

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

eMuska

4)  eMuska (23.08.2010 14:34)

Ďakujem!

3)   (23.08.2010 13:02)

Jak v té nemocnici Carlisle byl tak... no prostě krásné a dojemné

2)   (22.08.2010 20:04)

Je to skvělé jako už předešlé kapitoly

mima19974

1)  mima19974 (21.08.2010 23:01)

Ach moje chúďa bez komentárikov?? Napravíme... Krásna kapitolka ako aj zatiaľ celá poviedka..teším sa na pokračovanie!!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek