Sekce

Galerie

/gallery/mala_morska_vila_vol_2.jpg

Je tu prvá kapitola, teraz už môjho príbehu :). Po Jarusinke nastupujem ja a dej sa nám začína pomalinky meniť.

Isabella s úsmevom prijala svoj nový údel - zabudnutie. Zabudla na svoju bolesť, no vždy jej ju podvedome pripomínali iné dievčatá, ktoré zachraňovala pred smrťou rovnako, ako zachránili jej priateľky ju. Zabudla na princa Edwarda, no pritom si stále uchovávala v kútiku srdca spomienku naňho. Na jej prvú aj poslednú lásku...


Sedela som spolu s ostatnými deťmi vzduchu a sledovala búrlivý rozhovor dole, na zemi.
„Ale ja si ho aj tak vezmem!“ kričalo dievča.
„Nevezmeš! Uvedomuješ si, čo by si pomysleli ostatní? Aká by to bola hanba, keby si sa vydala za syna obyčajného kováča? A neopováž sa už na mňa zvýšiť hlas!“ vracal jej otec s takou istou vervou.
„Som už skoro dospelá a ty po mne tiež kričíš!“ dievča zaťalo ruky v päsť.
„Takto sa pod mojou strechou ani neopováž správať!“ ukázal na ňu prstom.
„Fajn, odídem!“ Dievča za sebou tresklo dvermi a už jej nebolo.

Takto to bolo vždy. Láska si stále vyberala páry špeciálne - aby nemohli byť spolu. Mala som z toho divný pocit, akoby sa ma to týkalo ešte viac, než by malo. Vstala som a rozhodla sa ísť na prechádzku. Už mi srdce pukalo, keď som videla ďalších nešťastných milencov.
„Isabella,“ ozvalo sa odniekiaľ zhora, „neopováž sa ísť k vode!“ rozkázal mi náš vládca. Nikdy som sa nemohla priblížiť k pobrežiu, nepoznala som vody, moria, ani kráľovstvá obývajúce im blízke miesta. Nesmela som tam ani v prípade, že ma tam ťahalo. Cítila som, že práve tam mám svoje srdce. Urazene som si založila ruky v bok. Toľko hádok som už kvôli tomu absolvovala, unavovali ma ustavičné príkazy a zákazy. Dole som preto hľadela z miesta najbližšieho stanoveným hraniciam.

Dívala som sa na kráľovstvá a mladé princezné. Boli úplne ako ja – túžili po láske, lenže im sa niekedy podarilo splniť si sen, pokiaľ nemala svadbu dohodnutú vopred. Nenávidela som všetky dohodnuté svadby. Len pri predstave, že by som mala žiť s nejakým odporným mužom a dať mu potomkov ma desila.

No človek aj tak nemal dostatočné cítenie na to, aby miloval dokonale. Najviac mi učarila láska medzi človekom a upírom. Carlisle bol neskutočne odolný voči krvi, mohol pracovať ako lekár. Miloval Esmé, ktorá mala ťažký život, no iskričky šťastia jej v očiach žiarili vždy, keď ho zbadala. Nikde sa nemohli stretnúť sami, keď ju však Carlisle ošetroval, ticho sedeli v objatí za plentou a vyznávali si lásku. Nikto o tom nevedel, nikto ich nesledoval, okrem mňa.

Esmé mala neskutočné šťastie. Čo by som dala ja za to, aby som sa mohla dívať do zlatých očí plných lásky. Lenže ja svoju spriaznenú dušu nemám. Mám len podozrenie, že práve kvôli nej som tu - mŕtva. Ak zomrieme pre niečo, či niekoho, poznačí nás to na ceste týmto „neživotom“. Ja mám cit. Dokážem vdýchnuť dušu, cítenie kdejakej osobe, veci. Aj Carlisle ju má. Rozhodla som sa chrániť ho počas celej jeho životnej púte. Doprajem mu lásku a rodinu. Vzťahy medzi nimi budú pevné, puto v srdciach im nikdy nezmizne. Pousmiala som sa. Predsa len je na svete kúsok dobra.

Sledovala som ich ešte hodnú chvíľu, než ku Carlisleovi dobehol posol odniekiaľ. Nepoznala som tú krajinu, nachádzala sa na pobreží a tam som sa nesmela ani ukázať. Rýchlo si vzal svoju lekársku brašnu a zmizol v diaľke na koni. Bola som nervózna. Ešte nikdy nemusel ísť tak ďaleko a na takú dlhú dobu. Prechádzala som sa pozdĺž hraníc, no nikde ho nebolo.

Už to trvalo skoro šesť dní, keď som konečne začula dupot kopýt. Je tu, je tu, je tu! Veselo som si poskakovala. Tešila som sa, kedy sa konečne stretne s Esmé, ona bola tiež smutná.
No na koni nesedel len on. Za ním bol... niekto. Bola som si istá, že ho poznám. Bronzové vlasy, nádherná tvár, no oči... mal ich krvavočervené. Carlisle niekoho premenil? Bol mi strašne povedomý. Odkiaľ ho len poznám? A poznám ho vôbec? Nemýlim si ho s niekým? Musí byť ešte z môjho ľudského života, celkom isto!

Carlisle ho vzal k sebe domov.
„Tu budeme bývať, Edward,“ ukázal mu na lesný zrub. Edward. Edward? Edward!
„Edward!“ vypískla som. Spomínam si! To je on, kvôli nemu som zomrela!
„Takže, keďže si už prakticky zomrel, budeš tu bývať so mnou, no nikto o tebe nebude vedieť, než sa naučíš sebaovládaniu,“ vysvetľoval. On ho zachránil? Srdce mi poskočilo radosťou. Muž, ktorého milujem žije s tým, ktorý mi je ako otec, napriek tomu, že sme sa ešte nikdy nestretli osobne. A čo chvíľa sa k ním pridá aj úžasná materská Esmé.

Carlisle šiel ráno do nemocnice, kde mu hneď na ordinačný stôl položili dobitú Esmé.
„Von! Všetci von!“ vyhnal ich zo svojej ordinácie. „Láska, láska, Esmé, počuješ ma? Esmé, odpovedz mi!“ nežne ňou triasol a zatiaľ prezeral povrchové zranenia.
„Carlisle, mu- musíš odísť!“ zachripela. „Môj muž niečo tuší! Ho- hovoril niečo... niečo o tebe! Ublíži ti! Musíš odísť!“ naliehavo mu stisla ruku a zahľadela sa mu do očí.
„Mne neublíži,“ sklonil sa k nej, úplne blízko. „Vieš... všimla si si na mne istých... zvláštností, však?“ počkal, kým neprikývla. „Pre to všetko nemá šancu mi ublížiť. Keď budeš silnejšia, všetko ti vysvetlím, no teraz ťa musím súrne vyšetriť,“ hladil ju po mokrých polepených vlasoch.
„Sľubuješ?“ Chytila jeho ruku, čím zastavila všetok pohyb, okrem dvíhania hrudníka v snahe dostať do seba dostatočné množstvo kyslíka na prežitie. Ani žmurknúť sa neodvážila.
„Sľubujem,“ zašepkal, ukradol si jeden krátky bozk a rýchlo sa pustil do čistenia rán.

Nakoniec si svoju milú nechal v nemocnici ešte pár dní – vedel, že pokoj na lôžku by len tak ľahko nedokázala dodržiavať. Rozprával jej o Edwardovi. Vraj je veľmi šikovný, rýchlo sa učí a oči sa mu pomaly sfarbujú dozlata. Esmé už vedela o upíroch a prijala to pokojne, ani som jej nemusela pomáhať. Vedela, že Carlisle je neskutočne dobrý a milý a nemusí sa ničoho báť. Dokonca sa spýtala, či by nepremenil aj ju. Vtedy si myslel, že je asi ten najšťastnejší človek na svete.

A bola svadba. Cha, samozrejme, že nie, takéto jednoduché to nikdy nebolo, nie je a ani nemôže byť. Carlisle musel odísť. Bol na jednom mieste už príliš dlho, začínalo to byť podozrivé, no sľúbil, že sa po Esmé vráti. Tá mu bezvýhradne verila. Na rozlúčku mu darovala asi ten najvášnivejší bozk, aký kedy komu dala. Jedine on mal naň právo, nikto iný.

Ešte ten večer spolu s Edwardom opustil mesto a v sedle strávili pár dní. Ja som zatiaľ sledovala Esmé, bála som sa o ňu, no kúsok mojej mysle stále sprevádzal môjho milého a Carlislea. Bohužiaľ sa však ukázalo, že moje obavy o jeho spriaznenú dušu boli na mieste...

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

2)   (20.08.2010 14:03)

Krásné

Michangela

1)  Michangela (20.08.2010 11:44)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Bree Tunner