Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

Epilóg - 1. časť


...nátlak je nátlak...

Epilog – 1. časť


My, klan Cullenovcov, sme si v McCarthy vytvorili čosi ako svoje vlastné mesto v meste. Naša rodina síce nežila v jednom dome, ale na jedinom pozemku sme si postavili päť domov rôznej veľkosti. V jednom bývali Carlisle s Esme. Hneď vedľa Edward s Bellou a ich Nessie. Ďalší pár – Alice s Jasperom, ktorí sa po príchode do nášho nového domova okamžite vzali, bývali v treťom domčeku. Posledné dva sme obývali my dvaja s Emmettom. Naše začiatky v mestečku neboli ružové, bez ostychu sme brali každú prácu, ktorá nás stretla, ale ani nie do roka od príchodu, sa naše spoločenské pozície tak akosi prirodzene stabilizovali. Carlisle sa zameral na prácu vo svojom obore – Boh vie že tu, v tomto zapadákove, bolo treba lekára ako soľ. Zo začiatku sme mu Alice, Bella a ja vypomáhali ako pomocné sestry a Edward na pozícii, ktorá mala asi najbližšie k medikovi či rovno mladému lekárovi, čo si práve odkrúcal svoju atestáciu. Zranených z baní či chorých bolo každý deň veru stále dosť. Mnohí si za svoje problémy mohli aj sami, často krát ani neušili, že existuje niečo také ako jednoduché hygienické návyky.


Ako prvá z nás sa osamostatnila Alice. Rozhodla sa riadiť to najväčšie, čo v McCarthy bolo. Medené bane. Samozrejme že sa nestala zo dňa na deň banskou riaditeľkou, len pravou rukou riaditeľa a viete všetci, ako to chodí - krk hýbe hlavou nielen v rodine, ale i v biznise. Ak sa raz Alice pre niečo rozhodla, to nemalo šancu nevýjsť. Vďaka Alice som aj ja našla svoje uplatnenie v miestnej administratíve. Moje klasické vzdelanie, ktoré by malo byť po boku "úžasného" Roycea Kinga III úplne na nič, som tu mohla naplno využiť. To už veru bola celkom iná káva. Viedla som banskému podniku účtovníctvo a tajne som sa kochala projektmi všelijakých banských mechanizmov, pre ktoré som mala vždy tak akosi slabosť.


Jasper s Emmettom sa medzitým zamestnali ako robotníci v medených baniach, ale predák veľmi rýchlo zistil, že ani jeden ani druhý nepatria medzi obyčajný „plebs“.  Jasperove vedomosti, týkajúce sa výbušnín, mu zabezpečili miesto predáka po tom, čo ten starý odišiel do dôchodku a Emm... nebol by to on, keby nezačal obhajovať tých, ktorí to vždy potrebovali najviac. S tvrdou prácou nemal nikdy problém, veď sa predsa rukami živil takmer celý svoj život. Ale keď sa ukázalo, že jeho znalosť práva bude prospešnejšia než jeho svaly, opustil Medené bane nadobro a venoval sa právničine. Dokonca aj po tom, čo k nemu do malej kancelárie vletela ako veľká voda Alice s letákom a šialeným nápadom – konali sa voľby do miestneho zastupiteľstva a ona si vzala do hlavy, že Emmett je tou správnou osobou, ktorá by mala byť zaradená do kandidátky. Dokonca aj proti jeho vôli zorganizovala pôsobivú kampaň, ktorá samozrejme vyšla v Emmettov prospech a skôr než sme sa všetci nazdali, Emmet M. Cullen sa stal novým starostom mestečka McCarthy na Aljaške.


Roky ubiehali a my sme definitívne do Aljašského koloritu definitívne zapadli.


* *

... pár rokov neskôr

Rosalie


Nikto nikdy nemohol o Emmettovi povedať, že by nebol ako hodinky. Dali by sa podľa neho nastaviť, pomyslela som si až príliš často, ale nikdy, za žiadnych okolností, by som to nepripustila nahlas.


Dnes som vyčkávala Emmetta už od skorého rána. Každý rok, presne o tomto čase, zavítal do môjho domu s obrovskou kyticou v hrsti a požiadal ma o ruku aj napriek tomu, že dobre poznal môj názor i moju odpoveď ešte prv než ju vyslovil. Keď mi tento šok spôsobil po prvý raz, bola som neuveriteľne prekvapená a v podstate celá vyjavená, že má vôbec ešte po tom všetkom, čím som prešla, o mňa záujem. Ok, nešlo si nevšimnúť, že sa stále na mňa díval tými rovnako oddanými očami a pripúšťam, stále bolo medzi nami ešte to niečo, hoci sa ma od nášho úteku nikdy viac fyzicky nedotkol – nie tak, ako sa muž zvykne dotýkať ženy keď... Každopádne, moje stanovisko ohľadne svadieb aj po rokoch zostávalo pevné. Už nikdy viac som nechcela byť niekoho manželkou! Dokonca ani Emmettovou nie. Trpká skúsenosť po Royceovom boku mi bohato stačila na celý môj život.


Vtedy, keď prišiel po prvý raz, bola moja odpoveď možno až príliš zbrklá. Svoje „nie“ som na neho doslova polohystericky zjačala a nešlo už nijako vrátiť späť. Prirodzene, že ma to mrzelo, obzvlášť vtedy, keď sa objavila tá prekliata bolesť v jeho očiach. O rok neskôr sa celá situácia z jeho strany zopakovala, z mojej to bolo na šťastie o čosi lepšie. Stále som bola z jeho ponuky viditeľne rozrušená, ale  moja odpoveď už nebola tak veľmi impulzívna. Ani jeho bolesť v pohľade úplne   nezmizla, len sa snáď o čosi viac zjemnila, akoby sa transformovala do akéhosi poddruhu smútku.

Nasledujúce roky sa už niesli v znamení takej tej zvláštne morbídnej hry na mačku a myš, ktorá sa medzi nami tak akosi prirodzene rozohrala - ja som povedala nie a on moje rozhodnutie pokorne, i keď nie práve ochotne, prijal a všetko bolo na jeden celý rok zase v poriadku. Ale tento rok som sa rozhodla svoj názor prehodnotiť. Nie, žiadne veľké uvedomenie si faktu, že on vždy bol, je a naveky zostane jediným ozajstným mužom v mojom živote, sa veru nekonalo. Z romantických predstáv o živote a láske som sa vyliečial asi tak dve sekundy po mojej prvej facke, ktorú som dostala od Roycea. Život mi však začal pretekať pomedzi prsty a ja som si uvedomila, ako veľmi zraniteľní, my ľudia, sme. Bolo také jednoduché uveriť, že môžem byť nesmrteľná, keď som mala Emmetta po svojom boku – práve do chvíle, KÝM som ho po svojom boku mohla vôbec mať. Emmettovou slabosťou bolo vždy zľahčovanie čokohoľvek a tak, keď sa zase raz predvádzal a bez zaistenia sa vybral na lov medveďov, uveril vo svoju silu a takmer ho to stálo život. Chlapácke reči a jediná puška v širokom ďalekom okolí  sa mu skoro stali osudnými. Jeho zranenia boli skutočne mimoriadne vážne a nebyť Carlislea, prišla by som o neho už nadobro.


Milovala som ho po celý čas, čo som ho poznala a bola som zbabelá si to priznať dokonca ešte aj teraz. S obavami som rok čo rok odmietala jeho ponuku na sobáš s obohrato úbohým vysvetlením, že mu nemám čo ponúknuť. Smutné bolo, že som tomu prekliatemu dôvodu verila každé písmenko. Royceovi sa podarilo stvoriť zo mňa, prostredníctvom svojej surovosti,  dokonale neplodnú ženu, ktorá by nikdy nemohla dať inému dieťa. Za túto skutočnosť som sa  pred celým zvykla ukrývať a držať si tak všetkých, vrátane Emmetta, od tela čo najďalej. Nemala som tendenciu chváliť sa s touto mojou súkromnou životnou prehrou každému na počkanie - bolo by pre mňa ešte väčším ponížením, ak by ktokoľvek nepovolaný vedel, že už viac nie som plnohodnotná žena. Pravdou však zostávalo, že som si z tohto dôvodu pre odmietnutie postavila múr, za ktorý som sa mohla pohodlne schovať pred každým, nielen pred Emmettom.


Meškal.


Po minulé roky už o takomto čase obaja vždy sedeli v salóniku a snažili sa pri pohári vína spoločensky zabudnúť na každoročné fiasko.


Ďalší pohľad na hodiny – už jedenásty.


Odrazu mi napadlo, že už možno ani nikdy nepríde. Žalúdok mi oťažel, ako keby sa v momente zmenil na olovo a vzduch v mojich pľúcach odrazu ostal nedýchateľný. Už iba tá myšlienka vo mne dokázala vyvolať panickú úzkosť. Bolo by možné, že by som Emmetta nakoniec predsa len od seba odohnala? Navždy? Akokoľvek som sa považovala za racionálnu ženu, môj rozum si, zdá sa, práve vzal dovolenku.


Náhle sa dvere, vedúce do môjho domu, rozleteli a s ohlušujúcim treskotom narazili do steny.  Široký priestor medzi verajami úplne zaplnili široké plecia jediného človeka na svete, o ktorého prítomnosť som práve v tejto chvíli stála. Nemusela som mu vidieť do tváre, vlastne som ani nemohla, keďže sa mu slnko opieralo do chrbta, ale obrys jeho postavy by som spoznala vždy a všade.


Netuším kedy sa svet úplne zbláznil, ale v jednu chvíľu stál vo dverách a v tej nasledujúcej sa ku mne starostlivo skláňal. Čert vie, ako som sa ocitla natlačená do rohu miestnosti, učupená a v hysterickom objatí vlastných rúk. To, že mi tiekli slzy, som zistila až keď ich Emmett začal utierať svojimi vlastnými prstami.


„Čo sa stalo, ublížil ti niekto?“ pýtal sa ma s úzkosťou v hlase a ja som nebola schopná odpovedať. Zjavne mu stačilo, že som len zavrtela hlavou.


„Ja...“ jachtala som a nevedela som, čo povedať. Na nič nečakal. Jedna jeho ruka sa mi nežne vkradla poza chrbát, druhá pod kolená a akoby som nevážila ani jediný cent, ma zodvihol a zamieril ku schodisku vedúcemu do mojej súkromnej spálne.


Bývala som sama, rovnako ako on, i keď sme všetci mali veľmi blízky kontakt s Cullenovcami. Vlastne naše domy tvorili malú súkromnú Cullenovskú dedinku. Akési mestečko uprostred mestečka. Súkromie bolo dôležité, ale väzby, čo nás všetkých držali pohromade, ešte dôležitejšie.


Cítila som jeho teplo, dych a burácanie srdca o rebrá. Ten rytmus doslova upokojoval moje predošlé hysterické zlyhanie. Už som zase takmer pokojne dýchala bez všetkých tých trápnych fňukancov.


„Povieš mi čo sa stalo?“ zašepkal mi do vlasov, ale nebola som schopná to takmer vnímať, keďže som sa plne sústredila na jeho vôňu. Za celé tie roky bol úplne zdržanlivý. Žiadny bozk, vyhýbal sa osobnejšiemu kontaktu, ak nerátam čisto sesterské objatie, či gentlmanské pobozkanie ruky pri príchode do spoločnosti.


Položil ma na posteľ a mne neušlo, že sa mienil až prirýchlo vzdialiť z mojej prítomnosti. Neohrabane som po ňom chmatla a s hrôzou v očiach som zízala na kŕčovité zovretie  mojich prstov okolo jeho silného predlaktia.


„Nechoď!“  vyhŕklo zo mňa skôr, než som si stihla uvedomiť.


„Len ak mi povieš, čo sa ti stalo,“ vyjednával šikovne. Akoby vedel, že to zo mňa dostane, keď som v takomto stave.


„Neprišiel si.“


Díval sa na mňa zarazene.


„O čom to hovoríš? Veď som predsa tu?“ zamrmlal zmätene.


Vedela som, že bude ťažké vysvetliť mu to. Nadýchla som sa pre guráž a spustila som.


„Každý rok si prišiel a dnes...“


V jeho tvári sa objavilo poznanie, ktoré rýchlo vystriedalo úprimné prekvapenie.


„Nevrav, že si ma vyčkávala, to ti neuverím, Rosalie. Predstavovala si si, že sa tu objavím a rovnako ako každý rok si pokorne vypočujem tvoje odmietnutie? Je to... celé to bolo pre teba ako žart?!“ S každou vetou narastal jeho hnev a na konci tej poslednej sa už len bezmocne chvel. Chvíľu zatínal a uvoľňoval svoje ohromné päste a napokon prstami si vošiel do tmavých vlasov, veľmi občasne postriebrených prvými šedinami.


„Žart? Preboha, to nie! Ja... Nie, rozhodne to nebol z mojej strany žiaden žart, Emmett. Nikdy, to ti prisahám!“


Jeho pohľad stvrdol a úsmev, ktorý sa mu zjavil na tvári sa mi vôbec nepáčil. Studil a tak trochu ma urážal, bol to vlastne skôr úškrn než úsmev.


„Neboj sa, už nikdy nič také odo mňa nebudeš počuť. Už mám skutočne všetkého toho podliezania ti plné zuby. Zhadzoval som sa pred tebou a vlastne pred všetkými dlhšie, než sa patrilo. Už na to jednoducho nemám chuť ani silu, Rosalie. Po tých rokoch nemám problém priznať, že ťa ešte stále milujem a viem, že to bude trvať do konca života, ale už viac na teba nemienim čakať. Vzdal som to. Konečne som si uvedomil, že čakám na niečo, čo sa aj tak nikdy nestane. Ty nikdy nepristúpiš na moju ponuku, takže som sa rozhodol ju už nikdy nevysloviť. Už vážne stačilo, Rosalie.“


Jeho slová boli boleli. Počuť ich bol pre mňa maximálny šok. Teraz, keď som sa konečne rozhodla, teraz... keď som konečne pochopila, že môj strach zviazať sa s ním bol úplne iracionálny a neopodstatnený. Práve teraz... keď moja nádej na život s ním začala rásť, bola nemilosrdne zrazená do prachu. A to dokonca ním samotným.


Opatrne, takmer láskyplne, vypáčil svoje zápästie z môjho zovretia a ustúpil o krok späť.


„Chceš, aby som ti sem niekoho poslal?“ Dokonca aj jeho slová boli ako ľad, rovnako ako spôsob, ako jeho pohľad.


„Nechcem, aby si tu v takomto stave zostávala sama. Poprosím Esme, ak ti to nevadí,“ pokračoval aj napriek tomu, že som odmietavo krútila hlavou. Nepotrebovala som Esme, nepotrebovala som nikoho okrem neho. A on sa mi miesto toho takto vzďaľoval. Mentálne aj fyzicky.


„Nechoď!“


Podarilo sa mi zastaviť ho jediným slovom medzi dverami. Cítila som sa úboho a určite som tak práve teraz aj vyzerala. Niet divu, že som ho už dávno prestala baviť. Nebola som nič viac než len obstarožná matróna, neplodná, hádavá a panovačná, večne ho odmietajúca a teraz ešte aj usoplená a uplakaná ako nejaké malé decko. Bolo pre mňa ťažké uveriť, že už pre Emma nič neznamenám, aj keď on pred malou chvíľou v podstate priznal opak. A ešte ťažšie bolo jeho slová akceptovať.


Venoval mi pohľad, z ktorého som ale nedokázala nič vyzistiť. Vždy býval dobre čitateľný, ale dnes... pochopila som, že dnes ma Emmett konečne vytesnil zo svojich plánov. Už som viac k nemu nepatrila. Odstrihol sa odo mňa práve vo chvíli, keď som ja sama zistila ako naše dva konce osudu možno zviazať na uzlík.


„Privediem ti Esme,“ zopakoval svoje slová a zmizol.


* * *


Trucovala som bez toho, aby som komukoľvek vysvetlila prečo. Miešal sa vo mne pocit straty, studu a hnevu. Nedokázala som sa definitívne rozhodnúť ani pre jeden z nich, a tak som sa zmenila na časovanú bombu. Emmett sa mi začal vyhýbať.


Dievčenské reči, ktoré mi vraj mali pomôcť, som odmietla takmer okamžite. Ako s Alice, tak s Esme a Bella sa už po skúsenosti tých dvoch radšej ani o nič nepokúšala. Čiže suma sumárum, nikto sa odo mňa nedozvedel nič. A od Emmetta zjavne tiež nie, až do chvíle, keď sa nad mojimi vchodovými dvermi neozval odporne cinkajúci zvonček. Osobne som mala radšej klepadlo, ktoré som aj napriek Aliciným výčitkám, že to je príšerne nemoderné, preferovala. Zvonček... ten som si jednoducho nechala nanútiť, aj keď ho takmer nikto z Cullenovcov nepoužíval. Nikto, až na Edwarda. Jeho záľuba v rôznych tónoch, tóninách, akordoch či nápevoch bola priam fatálna. Skutočne bol jediný, komu sa prenikavý zvuk môjho zvončeka páčil a jasne to dával najavo vždy, kedykoľvek ku mne zavítal. Prenikavým a neutíchajúcim zvonením.


S temným vrčaním v hrudi som sa postavila a sama som sa rozhodla strestať toho, kto sa tak ohavne snažil potupiť moje ušné bubienky. Sprudka som otvorila dvere a ... takmer som sa vrhla na Edwarda.


„Čo tu hľadáš?!“ vyprskla som na neho.


„Dobrý deň aj tebe, Rose, smiem vojsť?“


Úplne ignoroval moju náladu, ale ako správny gentleman trpezlivo čakal na moje posledné slovo. S hlbokým povzdychom som ustúpila o krôčik dozadu a vpustila som ho dnu.


„Vie Bella o tom, že si tu?“ neodpustila som si trochu tej zlostnej uštipačnosti, keď sa Edward usadil v jednom z pohodlných kresiel, dokonale ladiacich so zvyškom interiéru.


Edward moju otázku ignoroval a venoval všetku svoju pozornosť tomu, aby sa usadil. Lakte si spôsobne našteloval na opierky a dlhé prsty spojil do striešky presne vo výške svojich do štrbín zúžených očí, ktorými ma medzitým prepaľoval.


„Ty a Emmett,“ povedal napokon záhadne.


Chvíľu som dokázala udržať úplne bezvýraznú tvár, ale tentoraz bol Edward tvrdší. Akoby mi úplne videl do hlavy. Znechutene som si odfrkla s pocitom totálnej porážky.


„Nie je žiadne JA a Emmett!“ odsekla som nahnevaná. Cítila som sa ním ohrozená.


„No.“


No? Čo, do čerta, myslel tým NO? Neodpustila som si ostrý pohľad, ktorý mnohých dokázal okamžite uzemniť. Ale ako sa zdalo, Edwarda asi nie.


„Už pekných pár dní sa medzi vami dvoma deje niečo, čo by malo pekne rýchlo skončiť.“


Zatiaľ čo som premýšľala, či mám nasadiť pobúrený a či pobavený výraz, predbehol ma a pokračoval.


„Myslím, Rosalie, že sa už poznáme dosť dlho na to, aby sme si museli my dvaja klamať do očí. ČO také ste si urobili, že si nedokážete prísť ani len na meno?“


Bola som tak plná bolesti, že som ani neuvažovala nad tým, že svoje myšlienky pred Edwardom úplne otvorene vkladám do slov.


„Ako by si sa cítil ty, keby ťa niekto opakovane odmietol? Skákal by si od radosti? To ťažko, Edward. A áno,“ prerušila som jeho prudký nádych jednoduchým, lež vysoko účelným gestom zodvihnutej ruky, jeho rodiaci sa argument.


„Odmietol ma.“ Opäť. A ja som nedostala ani len tú najmenšiu šancu.


Netušila som, čo Edward urobí, ale rozhodne som nečakala to, čo nakoniec spravil. Roztvoril náruč a jednoducho ma nechal vyplakať. Odkiaľ vedel, že to je práve to, čo potrebujem? Skutočne neexistuje ani najmenšia nádej, že by mi nevidel do hlavy?


„A ty, chceš ho vôbec ešte?“


Podľa všetkých spoločenských pravidiel som sa práve v tejto chvíli mala cítiť trápne, že sa tu pred ním pretŕčam s rozmazaným makeupom, ale v tej chvíli mi to bolo skutočne úprimne jedno. Prikývla som. Edwardove palce rozrušili obe cestičky po mojich slzách, čo sa mi vytvorili na lícach.


„A on to vie? Myslím, to, že ty o neho stojíš?“ Edwardov hlas bol zamatovo jemný a po pravde, dokonale hladil moju rozboľavenú dušu.


„Tak tým som si nie celkom istá. Toto je oblasť, v ktorej je neuveriteľne rýchly,“ zažartovala som, napriek plaču spuchnutému nosu, ktorý degradoval môj dokonalý mezzosoprán na uhuhňanú disharmóniu.


„Rýchly a natvrdlý!“ dodala som spoly trpko, spoly pobavene.


Hádam po prvý raz som videla Edwarda, ako sa zachichotal, no vzápätí zase nadobudol svoj typický, rezervovaný výraz. V jeho zelených očiach prebleskol náznak nepatrného pološialeného záblesku, ktorý sľuboval pomstu, ak nebude po jeho. Možno Edward mnohým pripomínal anjela, ale Rosalie by v tejto chvíli všeobecný názor ešte trochu poopravila – bez hanby by ho titulovala ako anjela pomsty.


„Ach, nechápem, ako sa ten cvok môže vzdať niečoho tak dokonalého.“


Jeho prsty sa znovu dotkli môjho líca a ja som sa aj proti svojej vôli začervenala ako školáčka. Hoci som už nepatrila medzi mladé dievčatká a Edward bol pre mňa ako brat, stále to bol veľmi, skutočne veľmi atraktívny chlap – zadaný atraktívny chlap, ktorý mi práve zložil poklonu. Aj keď sme obaja vedeli, ako bola myslená.


Jemne ma odtisol, vstal a napokon vyhlásil: „Do tretice ťa už neodmietne, tým som si istý!“


Edward musel byť pravdepodobne šialený odjakživa, len to musel pred nami dobre ukrývať. Obaja sme sa rozosmiali takmer v tú istú chvíľu.


„Čo máš v pláne?“ opýtala som sa ho keď sme sa konečne ako tak upokojili.


„To uvidíš, Rose, ale každopádne si to Emmett dobre zapamätá, to ti prísahám!“ sľuboval. Lesk v Edwardovom pohľade mi naháňal hrôzu viac než Alicin entuziazmus pri organizovaní čohokoľvek.


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

Twilly

8)  Twilly (19.02.2013 21:57)

Každý z nich má vroubek, nebo ne? Co Jazz a jeho mrtvolky, co Eda a jeho závislost, co Bella a její porouchanost a Rosina vražda vlastního manžela???? Málo stínů, holky?

julie

7)  julie (19.02.2013 21:53)

Tak nějak

Bosorka

6)  Bosorka (19.02.2013 21:51)

A těch stínu nejlépe tak kolem půl stovky ;)

julie

5)  julie (19.02.2013 21:47)

Jasně,takovou věc nelze zapomenout Dokonalost je vždycky podezřelá Nějaký ten stín a hned je líp!

Bosorka

4)  Bosorka (19.02.2013 21:43)

Twilloušku - on je přeci dokonale nedokonalý ;) nebo lépe - nedokonale dokonalý?
Ale to nic nemění na tom, že bych Rose praštila handřičkou na nádobí přes obličej už dávno! Takhle si nechat útéct roky, kdyby byli spolu - KONEČNĚ! Tvoje prohra, Rose... snad bude mít Em více rozumu ;)

Twilly

3)  Twilly (19.02.2013 21:34)

Přiznám se, že jsem právě sjela ještě kontrolnou korekci, když jsem po sobě dneska objevila několik chybiček... jo, Eďouš vůbec není dokonalý, je to impulzivní exnarkoman, který abstinuje, jestli si dobře pamatuješ :D

julie

2)  julie (19.02.2013 21:24)

Twilly!!! Fakt je tady, epilog jeden! Teda Epilog 1.Celý den jsem čekala jestli fakt a je tuuuuuu!!!!! A je v něm i Rose,teda, pěkně s Emmetem hrají přetahovanou
"Edward musel byť pravdepodobne šialený odjakživa, len to musel pred nami dobre ukrývať" Jo,tak konečně je kočka z měchu venku ta dokonalost byla až moc dokonalá

Empress

1)  Empress (19.02.2013 10:23)

Juch, juch, juch, máme tu mačičky
Pekne si to tam zariadili, len čo je pravda a ja som zvedavá čo sa zrodilo v Edwardovej šialenej hlavičke

«   1 2

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella