Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

34. kapitola - Aký je život v zlatej klietke? Aký býva vysnený princ na bielom koni?


Rosalie


Cesta autom bola tichá a trápna. Pre nás oboch. Mali sme spoločnú minulosť, na ktorú by bolo najideálnejšie zabudnúť. Problém bol, že nech som sa snažila ako som len mohla, nešlo to. Úspešne som sa niekoľko rokov vyhýbala osobnému kontaktu s Emmettom. Áno. Vedela som o sebe, že som, čo sa jeho osoby týka, úplne nemožná. Stačilo mu len kývnuť prstom a sviatosť manželská by letela komínom. Netušila som, či si je toho vedomý, pravdepodobne nebol. No rozhodne to bola pravda. Po celé tie roky som ho aj napriek odmietnutiu chcela a milovala. A teraz, jedna obyčajná náhoda a sedela som s ním v minimálne ohraničenom priestore a dýchala rovnaký vzduch. Už iba tá myšlienka ma nielen rozrušila, ale poriadne vzrušila. To bolo niečo, čo môj manžel nedokázal – pokiaľ som ja nemyslela na...


Letmým pohľadom som skontrolovala Emmettov tichý, kamenný profil. Vyzeralo to, že on túto situáciu zvláda na ukážkovo a iba ja som sa nebezpečne rútila. Neotočil sa. Sledoval pozorne cestu pred sebou a mňa to na jednej strane upokojovalo, pretože som sa s ním cítila bezpečne, no na druhej strane ma hnevala jeho ľahostajnosť. Nechcela som trpieť sama. Chcela som, aby si tiež vypil svoj horký kalich a prežil si zopár bezsenných nocí depresie. Nemalo to bolieť iba mňa. To nebolo fér!


Tep mi vyskočil až tak, že som ho cítila búšiť v spánkoch. Odrazu som bola tak strašne nahnevaná, na všetko, čo som nemala a vlastne ani nemohla mať. Už len myšlienka na to, že iní smú byť šťastní ma privádzala do stavu zúrivosti, podobnému, aké mávala vždy moja matka. To ma trochu schladilo. Nechcela som byť ako ONA. Nikdy som nechcela byť ako ONA!!!


Takmer mi uniklo, že sa blížime ku Kingovej rezidencii. Nemusela som mu hovoriť adresu. Ale to ma ani neprekvapilo. Takmer každý v Chicagu vedel, kde Royce King III býval.


„Zastav!“ Nechcela som, aby to znelo ako príkaz, ale znelo to presne tak. Ruka mi bezmyšlienkovito vystrelila na jeho svalnaté predlaktie, ktorého svaly sa pod mojim dotykom nepatrne napli. Okamžite som ho pustila, ako keby ma bol spálil. Zúrivosť vystriedal rýchlo strach. Strach zo skutočnosti, že by ma mohli vidieť nepovolané oči vychádzať zo súkromného automobilu pred našou rezidenciou. NIE!


„Tu nebývaš.“ Nepýtal sa, konštatoval evidentné.


„Nemôžem len tak vypochodovať z tvojho auta pred našim domom,“ vyslovila som nahlas podobu mojej momentálnej nočnej mory.


„Nevrav, že sa bojíš rečí služobníctva.“


Na jeho tvári, ktorú konečne obrátil mojim smerom len čo skutočne zastavil, si lebedil neskutočne odporný sarkastický úškľabok.

„Nechcem problémy!“ odsekla som možno prudšie, než som mala. Ale na druhej strane, malo to účinok, ktorý mi skutočne zalichotil. Emmettov výraz nielenže rýchlosťou svetla zmizol z tváre, ale naopak, prebleskol ňou tieň zmätku a strachu... naivne som si navrávala, že o mňa.


„Aké problémy?“


Nie, nezdalo sa mi to. Mal o mňa strach. Moje srdce okamžite dostalo extra dávku energie a na chvíľu pumpovalo za dvoch.


„Nechaj to tak, prosím...“ Nielenže som sa odrazu cítila unavená, vedela som, že SOM unavená. Všetkým tým predstieraním, prázdnym životom a sklamaním. Radšej som si povedala, že využijem príležitosť, keď auto stojí a čo najrýchlejšie z neho vypadnem.


„Nie, nenechám!“ zahrmel mi tak blízko pri uchu, že som nadskočila strachom na sedadle. Netuším, kedy sa ku mne tak priblížil. Na líci som cítila jeho horúci dych a v sebe narastajúcu paniku. Tentoraz ma on chytil za predlaktie a aj keď som sa mu snažila vyšklbnúť zo zovretia, nepodarilo sa mi to.


„Ale necháš...“ povedala som prázdnym hlasom.


Emmettova maska dokonalej nezúčastnenosti konečne nadobro padla. Aj keď som sa radšej dívala na vlastné kolená, stopercentne som vedela, ako sa teraz tvári. Bol  bezmocný, takmer tak, ako ja. Len rozdiel medzi nami bol ten, že ja som už nádej vzdala a on sa jej ešte držal zubami-nechtami. Jeho čelo sa oprelo o moje rameno; ruku mi stále nepustil. Mala by som sa cítiť ohrozená. Blokoval ma tu v aute. Bol najmenej o jeden a pol hlavy vyšší a raz taký ťažký, o sile ani nehovorím. Nechcel pustiť moju ruku a ja som sa s ním aj napriek tomu všetkému cítila v absolútnom bezpečí.


„Nie si šťastná,“ zamrmlal do môjho rukáva bezbranne ako malý chlapček, čo sa stratil. Cez viečka sa mi preliali prvé slzy. Tak dlho som už neplakala, že ma to doslova prekvapilo. Automaticky som ho pohladila po hlave, keď mi s ešte väčším zúfalstvom zaboril nos do rukáva.


„To nerieš, takto sa to... jednoducho stalo.“ Hlas sa mi lámal zúfalstvom. „A teraz ma pusti, musím ísť. Nikto by ma nemal s tebou vidieť, pochop,“ šepkala som.


Ešte chvíľu sa ma odmietol pustiť, ako keby sa bál, že sa bezo mňa utopí. Ak by to nebolo také zúfalo smutné, bolo by to krásne.


Pohladila som ho po tvári a on s privretými očami slastne kopíroval moju dlaň. Mala som chuť vrhnúť sa na neho, či by to chcel, alebo nie. Mala som po krk Royceových hrubých dotykov, chcela som zase cítiť Emmetta.


„Musím-“


Chcela som radšej zbabelo utiecť pred svojimi túžbami, ale jeho ruka mi nedovolila vysloviť slová na rozlúčku. Cítila som pokožku jeho dlane na perách. Ďalšie slzy si prebojovali cestu  z mojich očí.


„Bež! Radšej vypadni, Rosalie, lebo ťa už viac nikdy nepustím!“ zakričal zúfalo a so všetkou silou zavrel oči. V rovnaký čas pustil moju ruku a hoci nám to obom trhalo srdce, dal mi priestor na útek. Poslúchla som.


* * *


To, že Royce prišiel domov, vedel celý dom. Služobníctvo sa stratilo z jeho dohľadu a hlavne dosahu tak rýchlo, ako para nad hrncom. Každopádne, vždy sa našiel niekto, kto si celú záležitosť odskákal za druhých. Sedela som na posteli s kolenami pod bradou a nočnou košeľou skrývajúcou hladkú pokožku nôh. V podstate som bola pripravená už len odložiť rozčítanú knihu a zhasnúť, keď som započula všetky tie znepokojivé zvuky.


Royce vystupoval efektným mramorovým schodiskom na poschodie, v ktorom boli naše izby. Od začiatku nášho manželstva sme - chvalabohu – spali oddelene, čo ale neznamenalo, že ma neprišiel navštíviť tak často, ako sa mu zachcelo. Hádam by mi to ani nevadilo; vždy tu bola moja fantázia, problém však bol, že často prichádzal v stave, pred ktorým sa nedalo zatvárať oči za žiadnych okolností. Ožratý – čím ďalej tým viac – a napáchnutý lacnými voňavkami ešte lacnejších dám.


Moja ruka sa načahovala smerom k nočnému stolíku, no toho večera jej nebolo dopriate, aby sa kniha, ktorú som v nej zvierala, dotkla nalešteného dreveného povrchu nábytku. Dvere sa rozrazili s takou razanciou, že sklo v knižnici stojacej asi na meter od dverí sa zachvelo a takmer padlo za obeť.


Stál medzi dverami. Červený v tvári od alkoholu a s vyťahanou košeľou pôsobil na prvý pohľad otrasne. Jeho uhladenosť s prvým pohárom zmizla. Prehltla som naprázdno strach, ktorý mi vytvoril hrču v hrdle. Tieto jeho stavy boli najhoršie. Vtedy sa z neho stával nevyspytateľný hulvát. Často ma proste len zmlátil a vypadol preč. Snažila som sa upokojiť tlčúce srdce a pripravovala som sa na výprask. Zatvorila som oči a čakala...


Plesk!


Hlava mi odskočila zo smeru, v ktorom som sa ho snažila držať. Prudko som otvorila zažmúrené oči, no letiacu katastrofu som už nemala šancu zastaviť.


Plesk!


Moja hlava tentoraz letela do druhej strany.


Po prvej facke som nebola schopná zareagovať. Po druhej  som inštinktívne zabalila hlavu vlastnými pažami a bradu som z celej sily tisla k hrudi.


Royce do mňa sotil tak silno, že som sa na posteli prekopŕcla na chrbát ako chrobák na krovky. Srdce mi bilo tak silno, že som mala pocit, ako by mi malo v najbližších sekundách preraziť rebrá. Dýchala som ústami. Veľmi prácne a veľmi hlučne. Teraz som rozhodne nebola za dámu. Stačilo tak málo a začala by som škemrať, aby ma nechal na pokoji...


Vedela som však, že by to nemalo žiaden význam. Spočiatku som to zo dvakrát skúsila, ale odplata bola prisilná. Chcel, aby som prosila, chcel, aby som sa pred ním plazila, ale nie z dôvodu, že by to Roycea dokázalo zabrzdiť a nedajbože uvedomiť si svoju vinu. Chcel to len preto, že v skutočnosti ho alkohol menil na sadistické zviera. K mojej radosti mu stačilo pár dobre mierených rán a potom sa zvyčajne pohol ďalej. Dnes ale bolo niečo inak. On bol iný. Známy scenár – pár silných úderov a dovidenia – sa nekonal. Jeho údery neustávali, už som si necítila ruky a zopár miest na slabinách, keď mi začal vyhrnovať nočnú košeľu.


Bola som šokovaná. Nikdy si ma nebral takto... živelne. Vždy to bolo len znudené „dnu a von“ a bolo po všetkom. Ale nie teraz!


Nie teraz...


* * *


Angela


Moje deti už obe spokojne spali. Teddymu teplota ešte úplne neklesla, ale nevyzeralo to zatiaľ nijako dramaticky. Bála som sa chorôb, nikdy neveštili u tak malých detí nič dobré, ale Teddy bol vo veku, kedy rastú zúbky a Tyler vravel, že teplota býva vtedy častá. Napriek tomu som mala Tylerom odváženú dávku chinínu pripravenú, rovnako ako čaj z vŕbovej kôry. Jednoducho, keby bolo treba...


Pohladila som najprv jedno, potom druhé dieťa a rozhodla som sa, že tentoraz nechám radšej dvere na ich izbičke máličko pootvorené. Tyler mal službu v nemocnici a ja by som sa asi veľmi neuvoľnila, ak by som nemala pocit, že mám deti pod kontrolou.


Po tom, čo som vyšla z ich izby, zamierila som k svojmu skicáru. Pri ňom ležala, tak ako vždy, v najväčšej tichosti moja hrudka. Vzala som do ruky zošit a otvorila som ho na náhodnej stránke. Z papiera sa na mňa vyškieral obrázok v polovici listu prepolený do dvoch menších obrázkov. Na oboch boli moje deti. Na pravej strane bola Cath, zahľadená kamsi do diaľky a na ľavej Teddy ako sa na mňa bezzubo usmieva. Ten obrázok mal v pravom dolnom rožku dátum spred dvoch rokov.


Otočila som neobratne – ľavou rukou - zopár listov, ktoré svojim spôsobom dokumentovali detstvo mojich detí. Na palci a prostredníku pravej ruky, v ktorej som držala kresliacu pomôcku, sa mi vytvorili hnedé škvrny od hrudky na prstoch. Vo chvíli, keď som nalistovala prázdnu dvojstranu,  začula som intenzívny buchot klepadla na dverách. S povzdychom som odložila skicár na stôl, vstala som a mieriac ku vchodovým dverám som si utierala fľaky z prstov do po členky dlhej úzkej sukne, ktorú som vždy rada nosila. Klepadlo sa znova ozvalo a ja, aby som zabránila nočnému návštevníkovi zobudiť hlukom moje deti, zamrmlala som tlmeným, polohlasným slovom.


„Už predsa idem, moment...“


Pohľad z okna, ktoré bolo takticky umiestnené vedľa dverí som spoznala obrys postavy, hoci ho tma pomerne dobre chránila. Okamžite som otvorila dvere a sledovala som, ako sa postava obrátila ku mne čelom a razí si cestu ku mne do vnútra.


Postava rozpriahla ruky a uväznila ma vo svojom náručí.


„Ach Ang, keby si ty len vedela!“ zavzdychal mi braček do vlasov, zatiaľ čo ma odmietol pustiť.


„Poď dnu a nerob celej ulici divadlo!“ pliesnila som ho naoko vážne.


Pustil ma zo zovretia, ale nie tak úplne, jeho medvedia ruka ostala položená okolo mojich ramien a tak sme obaja vstúpili do domu.


Mlčky sme prešli do kuchyne. Počkala som, kým sa Emm usadí a ponúkla som mu niečo na jedenie a na pitie. Jedlo odmietol, ponúkanú kávu už nie.


„Tak, čo sa deje, braček?“ spýtala som sa ho na to, čo ma trápilo odkedy sa pri mojich dverách objavil.


Miesto odpovede si len povzdychol a zničene pokrútil hlavou. Aj slepý by videl, že je smutný a že ho niečo veľmi trápi. Kanvica pod tlakom pary začala pískať a tak som ju za pomoci hrubej utierky uchopila a zložila z plynového sporáka. Trochu ma to popálilo aj skrz všetky vrstvy utierky a tak som si ihneď, keď to bolo možné, vložila prsty – palec a neskôr ukazovák – do úst.


„Opatrne, Angie!“ Emmett vyskočil na nohy a mienil sa ku mne hnať, no ja som ho mávnutím druhej ruky od toho zrádzala. Medzitým som si stále cumľala zranené prsty. Detinské, ale v podstate účinné. Keď som uznala samú seba za zachránenú, pribrala som si na pomoc ešte jednu utierku a zaliala vrelou vodou bratovu kávu až po okraj šálky. Tú som postavila pred neho a čakala, kým sa rozrospráva sám.


Viditeľne sa k tomu nemal, tak som sa rozhodla vziať vec do vlastných rúk.


„Čo sa stalo?“ udrela som na neho bez možnosti brániť sa.


„Bol som ťa vyzdvihnúť v práci, ale nebola si tam...“ začal unavene. Po chvíli sa zarazil, ako keby si na niečo spomenul a uprel na mňa svoj jedinečný pohľad plný obáv.


„Ako je Teddymu?“


Pár slovami som mu vyrozprávala o možnom dentálnom probléme môjho syna, ale to ma od môjho plánovaného výsluchu neodradilo.


„Mimochodom, čo si tam robil TERAZ? Nikdy nebývam v práci o takejto hodine!“ Mrkla som jedným okom na hodiny, čo viseli na stene kuchyne. Bolo na nich už takmer desať.


„Nebol som tam teraz,“ Emmett mi venoval zmätený pohľad. „Bol som tam ako vždy, ibaže Rosalie mi povedala, že sme sa minuli a tiež o Teddym.“


Rose? On sa stretol s Rose? Tak tým bolo povedané všetko. Rose bola medzi nami doslova tabu. Vedel, že s ňou spolupracujem, ale striktne sa vyhýbal debatám o nej, alebo keď už sa im nedalo vyhnúť, bola som stručná, vecná a rýchla. Videla som na ňom, že je z jej svadby nešťastný. V deň jej svadby zmizol – tajne som ho vždy upodozrievala, že sa ukryl v kostole, no nikdy som nemala odvahu sa ho na to skutočne opýtať – a noci sa objavil spitý pod obraz boží. Nikdy som ho v takom stave nevidela predtým, ani potom.


„Hovoril si s Rose?“ Snažila som sa udržať si neutrálny hlas, ale aj tak sa mi len úboho chvel.


Emmett uhol pohľadom a odrazu vyzeral neuveriteľne staro.


„Je stále taká, akú si ju pamätám. Je nádherná, Angela,“ povedal tým najsmutnejším hlasom.


* * *


Rosalie


Neviem kedy odišiel. Popri tom všetkom som schytala zopár dobre mierených rán a pravdepodobne som upadla do bezvedomia. Keď som sa prebrala, točil sa so mnou svet. Doslova. Jediné, čo mi rezonovalo v hlave, bola potreba zmyť zo seba všetku špinu. Hnus menom Royce King III. Jeho pach, jeho dotyk, jeho meno!


Trvalo zopár minút, kým som sa zvládla postaviť z vlastnej postele. Vyzerala akoby sa cez ňu prehnalo stádo rozzúrených býkov. Bolo mi to jedno. Jediný cieľ bola voda a pokiaľ možno čo najdrsnejšia kefa, ktorou som mala v pláne sa riadne vydrhnúť na každom milimetri mojej pokožky.


Na nohách som bola neistá, bolel ma každý krok. Myslím, že som mala dokonca vykĺbené rameno, príšerne ma bolelo a nebola som schopná celou rukou pohnúť. Bolesť mi však veľmi nevadila. Vadilo mi skôr to, že som bola vďaka tej neschopnosti vyradená z drhnúceho procesu, ktorý som horúčkovito túžila vykonať. Vedela som, že mi to nepomôže, ale tá potreba... bola jednoducho silnejšia, než zdravý rozum.


Asi tak pár krokov pred dverami kúpeľne na mňa prišla ďalšia vlna slabosti. Len na sekundu som zavrela oči a práve vtedy som urobila tak trochu neuvážený krok. Bol to ozaj len malý krôčik, no stúpla som na niečo, čo úplne narušilo moju rovnováhu a ja som sa aj s novou bolesťou v členku zosunula na zem. Bodavá bolesť v nohe ma napokon úplne zlomila. Bola to posledná kvapka môjho odhodlania. Vytryskli mi slzy a moje telo začalo nekontrolovateľne vzlykať. Nebola som schopná samú seba zastaviť pomerne dlhú dobu. Bili sa vo mne dve túžby, na všetko sa vykašľať a umrieť a zmyť zo seba pred tým všetko zlo spôsobené tamtým surovcom. Keď som sa vzchopila aspoň predstierať, že sa nezadúšam plačom, pokúsila som sa vstať. Bolesť sa vrátila a ja som zistila, že môj členok medzitým dosiahol pomerne pozoruhodné rozmery.


Môj úmysel, dostať sa do kúpeľne za každých okolností, to ale nezmenšilo a napokon som dosiahla to, čo som si zaumienila.


* * *


Carlisle


Ráno, či skôr už k blížiacemu sa obedu, som bol na zvyčajnej prehliadke Esmeiných malých dušičiek. Trvala na tom, aby som to robil a ja som jej vždy s radosťou vyhovel. Ak by to bolo možné, tie deti by som si hneď rovno osvojil, keďže nám evidentne nebolo dopriate.


Posledný „úlovok“ zo včerajšieho podvečera, malá Agnes, bola umiestnená do prechodnej izbičky, umiestnenej čo najbližšie k vyšetrovacej miestnosti, ktorej som kraľoval ja. Odmietol som zriadiť klasickú izolačku, bol som toho názoru, že izolácia pacienta, pokiaľ to nevyžaduje infekčná povaha jeho choroby, psychicky oslabuje a jeho rekonvalescencia potom neprebieha tak, ako by mala.


Opatrne som sa priblížil k dverám a nazrel som dnu. Na posteli sedela drobná dievčinka, teraz už upravená, umytá a učesaná. Na tvári a rukách sa jej skvelo niekoľko nepekných modrín a škrabancov, no obrovské hnedé očiská sršali ohromnou energiou. Prekrásnej tváričke zase dominoval široký úsmev. Za chrbtom mala nadýchaný vankúš a na kolenách hlavu plnú tmavých vlasov. Do tváre som tej hlave nevidel, pretože bola odvrátená.


„Dobrý deň.“


Pozdravila ma potešene, len čo ma zbadala stáť vo dverách. Či som chcel, alebo nie, jej bezprostredná schopnosť nepripúšťať si k srdcu to zlé, čo sa jej do teraz evidentne stalo, mi vyčarila úsmev a dobrú náladu.


„Dobrý deň, Agnes. Máš návštevu?“ Pohodil som hlavou k spiacemu človeku v jej lone stíšeným hlasom. Bol mi povedomý, ale len podľa štice som ho vážne nedokázal zaradiť.


Agnes sa zachichotala takým tým skoro koketným spôsobom budúcej mladej slečny.

„To je Jacob. Jacob Black. To on ma zachránil a bol so mnou po celú noc, aby ma nenašiel...“ Jej tvárou preletel tieň, ale len na ozaj malú chvíľočku. Stačil jediný pohľad na spiaceho Jacoba a bola opäť rozosmiata ako slniečko.


Odrazu nás vyrušil Tyler.


„Á Carlisle, tu si, idem rýchlo k Rosalie. Mala úraz a podľa popisu majordóma to vyzerá veľmi škaredo. Netuším, ako dlho mi to bude trvať, zavolám do nemocnice kvôli príchodu hneď, ako to bude možné,“ vysvetľoval bez jediného nadýchnutia. Medzitým si zvliekal svoj biely plášť a miesto neho obliekal sako. Bol už úplne pripravený na odchod, keď sa Agnes ozvala.


„Hovoríte o tej krásnej pani, čo ma včera držala za ruku? Počula som, ako ste ju oslovovali Rosalie...“  Trochu sa červenala. Myslím, že to bol pravdepodobne jej najintenzívnejší záchvat odvahy v jej živote vôbec.


„Áno, srdiečko, je to presne tá pani,“ usmial sa na ňu a mne napadlo, že Tyler, ktorý bol teraz v poslednom ročníku medicíny, by sa mal isto venovať ako lekár deťom. Vedel to s nimi, dôverovali mu a čo bolo najdôležitejšie, táto oblasť medicíny ho mimoriadne bavila.


„Ja.. ehm...“ Jej dobitá tvárička  nabrala na červeni.


„Mohla by som jej niečo poslať? Mám pre ňu také... malé poďakovanie,“ povedala tak ticho ako len bolo možné. Takmer sme ju s Tylerom nepočuli.


„Samozrejme, Agnes, odovzdám jej čokoľvek.“


Dievča sa tak opatrne, aby neporušilo Jacobov spánok, načiahlo k nočnému stolíku. Vlastne, skôr jej ruka zamierila k šuplíku a opatrne ho otvorila. Jediným pohybom všelijako vykrútenej rúčky vytiahla list papiera zo skicára a podala ho Tylerovi. Na papieri bol portrét, na Rosalie. Veľmi vydarený, ak to môžem posúdiť. Agnes, aj keď vyzerala drobná a krehká, bola veľmi talentovaná a pravdepodobne zručnejšia v maľovaní, než by si kto pomyslel.


„Urobila na mňa dojem jej krása. A nielen tá, ktorú má pani Rosalie v tvári...“ Opäť sa začervenala, keď videla v Tylerovej tvári prekvapenie a napokon uznanie.


Tyler sľúbil, že Nesiino poďakovanie s radosťou odovzdá a potom ho už nebolo.



Zhrnutie


předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

Empress

25)  Empress (21.11.2012 10:16)

Uf, teda Nikuš, takto ty na mňa?
Chudinka Rosalie, ani si nedokážem predstaviť aké peklo musí zažívať :'-( Roycea by som a ešte kurnikšopa, len mi stačí čítať niečo také a už sa mi nožík vo vrecku otvára
A k tej chvíĺke v aute, medzi Rose a Emmettom, nuž na to nemám slov To bolo tak krásne sladko- bolné, cítila a trpela som s nimi :( Ale ty nakoniec nejak vymslíš aby boli spolu, všakže!?
A nesmiem opomenúť Agnes a spiaceho Jacoba To je skrátka on, môjho srdca šampión, takže ma každá zmienka o ňom poteší
Ale už idem rýchlo na ďalšiu kapitolu, aby som ti tu táraninami nezahltila celú stránku

Twilly

24)  Twilly (13.07.2012 22:51)

A víš, že by to nebyl špatný nápad? Škoda, že mě to nenapadlo, Kačenko. To by bylo opravdu krásný A moc krát děkuju za pochvalu

Cathlin

23)  Cathlin (13.07.2012 22:45)

Uf!!! Tedy, to byla smršť... Chudák Rose! Ta si musí zažívat peklo! Scéna s Emmettem - myslela jsem, že mě odnesou, to byla nádhera, nádhera, Twilly!!! Jak nakonec utekla, ta romantika mě málem zabila. Já vím, proč se vždycky tak těším na čtení tvého díla!!! Jsi čím dál lepší.
A potom Agnes a ten konec - člověče, víš, že mě nejdřív napadlo, že Agnes Rose pošle prstýnek z kočičího zlata? Rose by mohla na vlastní kůži ucítit, jak i takové zlato umí hřát! Ale portrét je také výborný! Kde já to už viděla??? :D :D :D (Legrace, nic víc!)
Děkuji za nádhernou, bohatou kapitolu a jdu dál!

Bosorka

22)  Bosorka (06.07.2012 09:18)

Twilly

21)  Twilly (06.07.2012 09:13)

vlastně všechno v jednom :D - vlastní kmotřenka/neteřinka, nevlastní vlastní dítko a nedobrovolně zapůjčená, páč ségra skončila v nemocnici :p

HMR

20)  HMR (06.07.2012 03:20)

komplikace? další dítko? vlastní? nevlastní? zapůjčené? áááááááááááááááááááááááááááááááááá

Twilly

19)  Twilly (06.07.2012 01:22)

Rozepsané, ale mám do neděle komplikaci v podobě dalsiho dítka

HMR

18)  HMR (06.07.2012 00:39)

tak co? kdy?

Lenka326

17)  Lenka326 (01.07.2012 22:50)

Twilly, udělala jsi mi velkou radost novou kapčou. I když to bylo moc smutné a bolavé, tak se mi moc líbila. Emmett se to dozví, žejo? A nenechá to tak, žejo?

Twilly

16)  Twilly (01.07.2012 21:38)

Zrovna teď je jeden véééééééééééééélice melancholickej - takové kuřátko - Hele, já toho moc nezabíjím, aby bylo jasno. Z postav, co byli důležité, jsem zabila JENOM Johna a nikoho jiného . By bylo blbý, kdybych si nechala exnout Rose, nebo Emmetta :p

HMR

15)  HMR (01.07.2012 21:35)


nezapomeň, že zabíjet hlavní hrdiny se nevyplácí už máš na krku jednu žalobu, krvinko... a co dělá Draco?

Twilly

14)  Twilly (01.07.2012 21:31)

Hani, ono to nějak dopadne, možná tak, jak jsi naznačovala a možná úplně jinak. Teď zrovna nemám páru... páč se mi dost příčí být odhalena. Mno, jenom je to pro mě škrt přes rozpočet

HMR

13)  HMR (01.07.2012 21:28)

tss, to je furt řečí... a vůbec já nic nenaznačovala... já jen přemýšlela nahlas... jo, já vím ono se to nemá... ženská by vůbec neměla přemýšlet, že?
máma si koupila knížku uměleckých reprodukcí s "krásným" názvem: ženy, co čtou, jsou nebezpečné...

Twilly

12)  Twilly (01.07.2012 21:24)

Netuším, možná tři, možná... já mám tak blbej odhad jako málokterá ženská, takže v tomhle jsem faaaaaaaaaaakt jako nebezpečná. Dobře víš, že píšu z patra - asi instinkt, páč když mám jednu dějovou linii v hlavě, je tak čitelná, jak jsi naznačila... :p

HMR

11)  HMR (01.07.2012 21:11)

v tvém podání? a ono je ještě nějaké jiné?
hele, nemyslíš vážně, že necháš Rose trápit ještě P Ě T kapitol?

Twilly

10)  Twilly (01.07.2012 20:39)

v mém podání je to tak na 5 kapitola (tentokrát už vážně)... a ano Macku, chabou

Bosorka

9)  Bosorka (01.07.2012 20:35)

Já ti dám chabou fantazii ty, ty, ty

HMR

8)  HMR (01.07.2012 20:27)

j e n o m???
a co budu číst?
na co se budu těšit?

Twilly

7)  Twilly (01.07.2012 20:23)

Mno.... Maximálně jako samostatné prílohy, páč s tímhle moje chabá fantazie už nehodlala pracovat... Ještě snad trochu Jazze s Alice a tebou shrnutou zápletku a šmitec

HMR

6)  HMR (01.07.2012 20:16)

to víš, že je co psát... to že jsem "naladěna" na Rose neznamená, že vím, co zamýšlíš s ostatními... Jazz????? a jak je na tom Irina s Felixem? vážně mě mrzí, že nebyla "vidět" scéna setkání Esme s Carlislem vracejícím se z akce "Heidi"

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek