Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

25. kapitola -  Ako spievajú dievčatá zo skupiny Salt´N´Pepa: "Let's talk about sex baby/Let's talk about you and me / Let's talk about all the good things / And the bad things that may be" ... Let's talk about... ALICE!

Alice


„Je to jednoduché,“ vysvetľoval. „Toto si oblečieš a potom odtiaľto čo najrýchlejšie zmizneme!“


Jeho oči žiarili ako reflektory. Nedalo sa pochybovať o tom, že to nemá premyslené, no mne to aj tak nešlo cez fúzy. Miesto odpovede, či akejkoľvek reakcie, som začala prezerať oblečenie, čo mi doniesol. Bolo obnosené, ale čisté. Napriek tomu tu bol maličký problém - bolo chlapčenské.


„Hádam len nemyslíš, že toto si na seba budem dobrovolne obliekať!“ Otrčila som mu popod nos obe ruky. V jednej som držala nohavice a v druhej košeľu.


„Alice, maj rozum! Inak sa odtiaľto nedostaneš...“ Usmiata tvár bola ta tam. Teraz sa na mňa upierali prosiace Johnyho taniere plné strachu. Bál sa o mňa a toto vedomie na mňa pôsobilo omnoho viac, ako keby mi teraz a tu vyznal lásku.


„No dobre, tak si to teda oblečiem...“ Krútila som hlavou, neveriac, že som to nielen že povedala, ale že som ochotná si tie handry, iba kvôli Johnovi, obliecť.


„Dobré dievčatko,“ povedal a usmial sa tak, že mi až poskočilo srdce.


Taktne sa otočil a zamieril ku dverám, no ja som ho s poplašeným výrazom zastavila


„Kam si myslíš, že ideš?“


„No...“ zarazil sa a neurčito mávol rukou, „chceš sa predsa prezliecť, nie?“ Mala som dojem, že odrazu mrká ako mrkacia bábika.


„Chcem,“ prisvedčila som. „ Teda... nechcem, musím. Ale to neznamená, že si teraz len tak zmizneš. Veď, hádam stačí, keď sa otočíš?“ pípla som zvláštne hriešny návrh. Rozhodne som cítila ako sa mi do tváre nahrnula červeň. V tejto chvíli som ďakovala za svoje dlhé vlasy, ktorými som ju tak trochu kryla.


„Ako si, ehm, želáš...“ zamumlal a okamžite mi natrčil k obdivu svoje širokánske, no v tejto chvíli úplne stuhnuté ramená.


Móda, ktorá teraz vládla svetu, umožňovala ženám toľko slobody, že sa už dokázali vyzliecť a obliecť samé. Preč bola doba korzetov a šnurovačiek, ktoré potrebovali minimálne ďalšie ruky na to, aby sa prácne na ženu nainštalovali a následne večer, aj odinštalovali. Netrvalo dlho a ja som vykĺzla z jednoduchej dlhej sukne a natiahla na seba ľanové nohavice. Rovnako som nahradila svoju saténovú blúzku pláteným čímsi, čo absolútne odporovalo módnym kreáciám, ktoré som tak veľmi milovala. Ale ozaj to bolo všetko čisté, v tom som sa na Johna mohla  spoľahnúť.


Nohavice mi boli veľké, odstávali mi od pása, čo sa mi prirodzene nepáčilo.


„S týmto budeme musieť niečo urobiť. Vyzerám ako hastroš!“ Protestovala som so smiechom a čakala, že sa John ku mne pridá. Keď sa tak nestalo, zodvihla som k nemu pohľad, ktorý som do tej doby upierala na svoj nový háv.


Zízal na mňa, akoby ma videl po prvý raz.


„Čo je? To je to tak hrozné?“ Priskočila som k zrkadlu, čo zdobilo moju inak dosť jednoduchú izbu a začala som sa pred ním zvŕtať.


„Hrozné? Vôbec nie, vyzerala by si nádherne aj vo vreci.“


Zdalo sa mi to, alebo to povedal tak trochu zasnene?


„A to práve teraz rozhodne nepotrebujeme!“ zakončil svoju myšlienku zamysleným poklepkávaním si ukazováčika po perách.


Jeho reakcie ma miatli. V jednu chvíľu reagoval tak, že mi nádherne pomasíroval ego no vzápätí...


„Večer ti prinesiem nejaké plátno.“ Rozhodol napokon a už sa takmer zberal ku dverám.


„Načo?“ Nechápala som.


Zastal, akoby sa zarazil a veľmi pomaly sa mi otočil čelom. Bol zjavne nervózny, jeho oči blúdili kade tade, len na mňa sa odmietal pozrieť.


„No... akoby... ty....“ Snažil sa evidentne nájsť tie správne slová. Nechcela som ho prerušovať, no sama som bola netrpezlivá. Tento plán na útek bol sám o sebe veľká vec.


„Musíme ťa tým plátnom stiahnuť.“ Okamžite nabral sýtu červenú. Naopak mne to nedochádzalo. Mala som dojem, ako keby na mňa používal cudziu reč.


„Stiahnuť? Ale prečo? Nerozumiem...“ Pohodila som frustrovane rukami a sledovala som, ako ma napodobil. Zažmúril oči a vystrúhal bolestivú grimasu, pri ktorej si nespokojne odfrkol.


„Tuto.“ Začal neurčito a rozhodne chaoticky mávať vlastnými dlaňami pred svojim hrudníkom, akoby naznačoval... Panebože!


„Chceš, aby som si tou látkou stiahla prsia?“ vypálila som na neho prekvapene a sledovala jeho šokovanú reakciu. Keď to zaznelo nahlas, samej mi docvaklo, ako nevhodne moja priamosť znela.


„Musíš vyzerať ako chlapec.“ Zachraňoval John situáciu ako sa len dalo.


„Jasné,“ prisvedčila som s neistým poloúsmevom na perách a pohľadom som skĺzla k svojmu hrudníku. Nebola som nijako obzvlášť obdarená, no takto by si ma s chlapcom asi určite nikto nesplietol. Okamžite mi naskočila spomienka na moje prvé šaty, ktoré moje prednosti KONEČNE vyzdvihovali. Bola som nadšená. Čo nadšená! Bolo to to, čo som si vždy želala. Konečne som nevyzerala ako dieťa, stala som sa ženou i na pohľad a teraz som to mala zase zmeniť? Bolo to zvláštne.


John ku mne pristúpil. Chytil ma za ramená a tým ma vlastne prinútil ho vnímať. Pretrhol niť mojich spomienok.


„Ale to nie je všetko, Alice.“ V pohľade mal veľký smútok. Pery držal pevne zovreté, akoby sa k niečomu odhodlával. Periférne som zahliadla pohyb jeho veľkej dlane, ktorá  sa odlepila z môjho ramena. Blížila sa k mojej tvári, no nakoniec sa k nej nedostala. Najprv ma neuveriteľne jemne pohladil po vlasoch a potom vzal jeden z prameňov medzi prsty. Cítila som, ako jeho brušká kĺžu po takmer celej dĺžke dlhého prameňa, siahajúceho až k môjmu pásu.


„Je mi to ľúto...“ zašepkal a v hlase sa mu odzrkadľovala bolesť.


Nerozumela som mu. Buď som to ozaj nedokázala, alebo som to jednoducho sama nechcela.


Zaprela som sa dlaňou do jeho košele. Pod mojou rukou divoko bilo jeho srdce, až som mala strach, že prebúra hradbu z kostí a kože a nakoniec mi skončí v dlani.


„Aj vlasy pôjdu preč,“ pokračoval.


Moja reakcia bola okamžitá. Vydesený pohľad, podlomené kolená... Bolo niečo iné, nechať sa nepoznať fyzicky, ale prísť o niečo, čo som si hýčkala celý život? Vlasy boli vždy na mne to jediné, čo bolo mojou devízou. Nepovažovala som sa za krásku. Bola som príliš drobná, príliš tenká, príliš nepokojná na to, aby o mňa niekto stál. Veď ani len strýko James ma nikdy nedokázal mať rád! Nie, nefandila som si. Vlasy by, samozrejme, nikoho nikdy neprinútili, aby ma miloval. Tak bláznivá som veru nebola, ale považovala som ich za svoju jedinú ozdobu. Keď už nič iné, tak to. A teraz som mala o ne prísť?


„Nikdy!“ vmietla som vášnivo svoje odhodlanie Johnovi do tváre.


Musel sa na to pripravovať dlho, pretože aj cez ospravedlňujúci výraz v očiach bol evidentne rozhodnutý.


„Alice, narastú," presviedčal ma mäkko, „a ty predsa vieš, že bez toho, aby sme ich nedali preč, ten útek nezvládneme. Máš ich po pás, tie nestrčíme len tak do čapice.“ Argumentoval až odporne logicky. Vedela som, že má pravdu, ale moja ješitnosť sa toho svojho držala zubami nechtami.


„Nikdy...“ už to bol iba výdych, do predošlého protestu mal môj tichý, smutný hlas veľmi ďaleko. A Johnovi muselo byť jasné, že som práve v tej chvíli kapitulovala. Jednoznačne to naznačil môj porazenecký povzdych. Hlava mi unavene klesla a zastavila sa čelom na hrudi. Neďaleko mojej dlane, ešte stále spočívajúcej na Johnovej hrudi.


Jeho ruky skĺzli na môj chrbát a zabalili ma do medvedieho objatia. Vedela som, že by pre mňa urobil aj prvé posledné. Nedovolil by, aby mi ktokoľvek ublížil. Nikdy.


Pobozkal ma otcovsky do vlasov.


„Ďakujem,“ zašepkal a tuhšie ma zovrel v náručí.


* * *


Emmett


Nebolo treba hovoriť a tak sme nevydali ani ten najmenší zvuk. Jenks sedel pohodlne, bez akýchkoľvek viditeľných známok nervozity na malom gaučíku a blonďák, čo prišiel s ním, sa díval z okna. Nie že by boulevard neponúkal mnohé zaujímavé výjavy zo života bežných občanov Chicaga, ale že tam dokázal stáť po celý čas, čo sme čakali na Irinu s Felixom takmer bez hutia, ma prekvapilo.


Konečne sa pohla kľučka a tí dvaja vošli.


Felix, asi iba zo zvyku zatarasil dvere svojim mohutným telom, zatiaľ čo Irina sa automaticky nahrnula za svoj pracovný stôl. Jednoducho tam patrila. Za ním to bola dokonalá ONA.


„Vraj pre mňa máte správu, pán Jenks,“ začala bez úvodu. Koniec-koncov, žiaden ani nebolo treba. Všetci sme predsa vedeli, prečo sme tu. Teda, až na toho blonďáka. Nemal som najmenšej predstavy, čo všetko vie a ani, akú úlohu v tomto prekliatom blázinci má.


„Zatiaľ nič nové, čo sa sanatória týka. Snažil som sa mapovať situáciu, aby bolo možné zvoliť správnu stratégiu, ako sme sa dohodli na minulom stretnutí. Ale nastali isté... “ Začal profesionálne, s chladnou rozvahou a pevným hlasom, no skončil neistý. Už len to, by mohlo samo o sebe pritiahnuť pozornosť.


„Toto je Jasper Hale.“ Opäť našiel svoju pevnú tóninu, ktorou predstavoval svojho spoločníka. Ten sa pri započutí svojho mena otočil ku nám a minimálnym úklonom nás všetkých pozdravil, pričom preletel po každom z nás svojim hrejivo hnedým pohľadom.


„Je Maríiným priateľom.“ Vyriekol slová, ktoré odistili rozbušku. Ako na povel sme sa s Felixom pohli s jediným zámerom, hoci každý iným spôsobom. On sa vrhol k Irine, aby ju chránil vlastným telom a ja k „votrelcovi“. No ani ten nelenil. Takmer okamžite nám predviedol svoju rýchlosť a bez mihnutia jedinej brvy stál v obrannom postoji. Už len to mi malo napovedať, kto stojí predo mnou.


„Hej, hej, hej! Pomaly... Len pokoj!“ Snažil sa nás upokojiť Jenks gestom zodvihnutých rúk.


„Akokoľvek to vyzerá, myslím, že pán Hale pre vašu vec nebezpečný nie je. Práve naopak. Má informácie a tiež schopnosti, ktoré by sme mohli využiť. A má svoj motív,“ vysvetľoval, zatiaľ čo my ostatní sme tam stáli a drobnohľadom pribíjali odvážneho Halea k dlážke.


„Čo to pre mňa znamená?“ Irinin hlas bol ostrý, ako keď seká dýka. Ruky si založila na prsia a predviedla svoju silu vodkyne. Práve som pochopil, ako bolo možné, že tak krehké žieňa dokázalo tak dlho čeliť mafiánovi ako je Aro. Bola omnoho silnejšia, ako sa zdalo a už vôbec nie tak krehká ako to mohlo na prvý pohľad vyzerať.


„V prvom rade informácie.“  Jenks bol vecný. „To od neho viem, že Maríja má namierené a možno už aj v tejto chvíli je v Sanatóriu.“ Takticky nechal vyzdvihnúť silu tejto informácie a potom pokračoval: „Od pána Hale viem tiež aj to, že Maríja nezabudla a svoju pomstu voči Vám stále živí. Aro Maríju oboznámil so skutočnosťou, že Alice je vaša dcéra a na jeho objednávku ju má zlikvidovať.“


Zalapal som po dychu zároveň s Felixom a tým Haleom.


„Ale ona predsa chcela ublížiť madam Beaufortovej?!“ Jasper Hale zabudol na akúkoľvek obranu a svojho spoločníka schmatol za lakeť a podarilo sa mu Jenksom kmasnúť tak, že dokonale pritiahol jeho pozornosť.


„No veď to, rozmýšľaj Jazz, vieš si predstaviť lepší spôsob pomsty? Ak by sa im to podarilo, budú blažení obaja. Aj Aro, aj Maríja.“


„Dosť!“ prerušil som ich debatu, mierne povedané, naštvaný. Bavili sa spolu ako klebetné baby na trhu miesto toho, aby NIEČO robili.


„To sa nikdy nestane, vážení!“ zrúkol som na nich a po pár krokoch som sa ocitol pred oboma mužmi.


„Musíme okamžite ísť do Sanatória a vysvetliť im-“ rozohnil som sa, ako bolo mojim zvykom, keď mi išlo o veľa, ale Jenks ma ostrým krútením hlavy a odmietavým gestom oboch rúk prerušil.


„To nejde, madam Beaufortová ešte stále nemá potvrdený zákonný nárok na svoju dcéru. Nemôžeme tam len tak napochodovať a dožadovať sa jej vydania. Pokiaľ by to bolo také jednoduché, slečna Brandonová by už bola dávno so svojou matkou, nemyslíte?“


Otvorené ústa sa mi sklamane zaklapli. Jenks mal úplnú pravdu. Ak by bolo všetko pred zrakmi verejnosti vyriešené, Irinina dcéra by už bola zo Sanatória dávno preč, teda, ak... tam náhodou nepatrí. Napadlo mi len tak mimochodom, no nemienil som sa touto myšlienkou práve teraz zapodievať.


„Máte nejaký návrh, čo s tým, pán Jenks?“ Irina zase prevzala vedúcu rolu v dialógu. Musel som ju obdivovať. Vyzerala, ako keby sa pre úlohu vyjednávača narodila. Bola dokonalá!


Jenksa tentoraz opustila jeho odvaha. Tak trochu nešťastne si povzdychol a vystrúhal grimasu plnú bezmocnosti, ktorá sa mi vôbec nepáčil.


„Ešte nemám vytvorené kontakty a plne zabezpečenú infiltráciu, nebol na to čas,“ usmial sa skrúšene, až to vyzeralo skôr ako škľab. „Mám jedine, tak povediac na kolene, nakreslený plánik Sanatória. To je všetko.“


Irina sa zmenila na ľadovú kráľovnú, bez emócií. Teda, takmer bez emócií, lebo len ozaj dobrý pozorovateľ by zachytil, ako malilinko zovrela pery.


„Predpokladám, že... za týchto okolností budeme musieť improvizovať, nemám pravdu, pán Jenks?“ Otázka bola pichľavá rovnako ako jej pohľad. Išlo jej o veľa – šlo o jej dcéru – bolo vidieť, že by neváhala ísť aj cez mŕtvoly. Pohľadom práve sľúbila Jenksovi ohromný balík, ak bude jeho „improvizácia“ okamžitá.


Pochopil.


„Ostáva mi len jediné – vkradnúť sa tam, nájsť ju a odviesť ju k vám.“


Bol to mizerný nápad, ale ozaj mi nič lepšieho v danej situácii nenapadlo.


„Pôjdem s tebou, J!“ Ozval sa zase Hale.


„No to určite!“ Ozvali sme sa Felixom  synchronizovane. Pozreli sme sa vyjavene na seba a potom sme upreli svoje pohľady k tým dvom.


„Pri všetkej úcte, madam, bol by som rád, ak by mi pán Hale mohol kryť chrbát. Poznám jeho schopnosti...“ Tu sa mi zdalo, že sa trochu uškrnul. „... a záloha by sa mi zišla.“


Aj napriek Felixovmnu a môjmu nesúhlasu Irina prikývla.


„Idem tiež!“ rozhodol sa napokon Felix a ja som už len zachytil poplašený výraz v Irininých očiach, ktorý takmer okamžite zmizol, keď ich zavrela. Týmto dvom na sebe evidentne záležalo viac, než si možno sami dvaja pripúšťali. Angela už mala dávno svojho Tylera a Rosalie... svojho snúbenca. Ja som mohol byť pokojne obetným baránkom.


„Irina, bol by som rád, keby si mi dôverovala,“ začal som nezvyčajne pokojne. Sám som si v priebehu svojho prednesu triedil vlastné myšlienky.


„Ale ja ti predsa dôverujem, Emmett.“ Trochu zmätene pohliadla na Felixa a potom na Jenksa. Nakoniec sa jej spýtavé oči ustálili na mojej tvári.


„Pracujem pre teba pomerne krátko, ale svoju prácu beriem vážne. Chcem ťa ochrániť, ale nebudem tu nečinne sedieť na riti a dívať sa, ako... ja jednoducho nezostanem len tak sedieť, Irina!“ Začal som pokojne a skončil  pomaly ako mierne hysterická pätnástka.


„Teraz ťa asi bude lepšie chrániť Felix, keď...“ Nemienil som pokračovať v zbytočných rečiach pred nepovolanými očami. Bola to ich súkromná záležitosť a ja som ju nemienil nikomu vešať na nos. Pravdou je, že aj ja som tak trochu túžil po pomste. No dobre! Tak trochu viac, keďže som s Maríou mal tú česť...


„Emmett, si jej osobný strážca, tak rob, za čo ti platí!“ vyskočil na mňa okamžite Felix a vyzeral pri tom ako obrí čert, práve vyskočený zo škatuľky, ale to ho už Irina brala za ruku a čakala, kým sa upokojí a začne ju vnímať.


Nakoniec sa tak stalo, no evidentne mal v pláne to ešte niečím pekne štipľavým okoreniť, ale to už Irina bola opäť na koni.


„Bola by som rada, ak by si tu zostal so mnou...“


Stačila táto jediná veta a rozzúrený Felix sa ako mávnutím čarovného prútika zmenil na krotkého baránka. Obrovitánska hruď sa mu začala nebezpečne rýchlo zdvíhať, až mal jeden pocit, že keby ho tu pred chvíľkou nebol videl stáť, musel by hádať, že práve dobehol  niekde z poriadnej diaľky.


Díval som sa na ich intímnu chvíľku ako na zjavenie až do chvíle, kým si Jenks neodkašľal a tým nás všetkých, tak povediac neprebral.


„Madam Beaufortová, sľubujem, že vašu dcéru nájdem aj keby mala byť tristo yardov pod zemou a ak dovolíte, nebudem viac strácať čas. Vyrazíme hneď!“ Navrhol a pohľadom odštartoval túto záchrannú akciu.


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Empress

7)  Empress (09.05.2012 02:32)

Pomóc, úplne sa bojím čo si to navarila za "polievočku"

Twilly

6)  Twilly (04.05.2012 20:39)

Leni, nerada to práskám, ale ano, John je absolutní klaďas

Lenka326

5)  Lenka326 (04.05.2012 19:55)

Takže Twilluško, opravdu mám Johna zaškatulkovat jako klaďase? Víš, ze začátku jsem z něho byla taková rozpolcená a pořád jsem trošku opatrná. I když se fakt snaží a vypadá to, že naprosto nezištně. Ale v kombinaci s plánem těch tří chlapáků se bojím, co se tam semele.
Moc hezké bylo to setkání u Iriny v kanclu, protože to, co se tam dělo mezi ní a Felixem mě fakt baví. Takže jim držím palce!

Cathlin

4)  Cathlin (02.05.2012 22:52)

ááááj! Tak to se těším. To vypadá slibně. A jak se to asi poskládá? Jejich a Johnův plán na to odtamtud Alici dostat! Jo, jo, budeme kombinovat!
A ehm - jak rychle má Irina Felixe pod palcem, to je tak zábavné!
A ta scéna s vlasy a prsy! Alicinými! To bylo také... jako pohlazení. Kočičky vždycky pohladí, jsou svěží, nadýchané, a navzdory všem těm zápletkám se čtou zlehka, úplně samy!
Díky, Twi!

Twilly

3)  Twilly (02.05.2012 20:32)

Hani, pracuje se na tom

HMR

2)  HMR (02.05.2012 18:27)

kruci... to je ale akčňák jsem móóóc zvědavá, jak se bude Alice tvářit na svou znovunalezenou matinku a její způsob obživy...
a co se vlatně stalo s tím bídákem a jeho drahou polovičkou, že Bellu unesl snad bylo jasné, ne? tak ho Charlie zabásl? Twilluše, ty, ty ty 25. kapitola a odpovědi... ŽÁDNÉ

Bosorka

1)  Bosorka (02.05.2012 11:52)

sakra, víš, jak se mi svírá hrdlo, když si pomyslím jaký osud chystáš Johnovi? :( Protože krev určitě poteče a je mi jasné, kdo to odnese
Pospíchejte, kluci, šup ať už jste tam!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek