Sekce

Galerie

/gallery/len_existencia_perex_5.jpg

Slnko otieralo svoje lúče o jej pokožku a vo mne zahorela neuhasiteľná túžba ich vystriedať vlastnými rukami. Čo by som dal, za možnosť dotknúť sa jej, pohladiť tú mramorovú kožu, pobozkať jej pery? Čo by som dal za možnosť študovať jemnú štruktúru jej hebkého tela a vyznávať jej lásku do skonania sveta?

 

Ja, romantická duša čo miluje happy endy, pridávam druhú a poslednú časť poviedky Len existencia?!, tak dúfam, že sa bude páčiť. Prosím o komentáre, ako kladné, tak i záporné.

Nasala som nočný vzduch a vydala sa za vôňou krvi mojej prvej obete.


Svišťala som lesom a než som sa nazdala, hrdlom mi tiekla lahodná tekutina, asi tá najsladšia akú som kedy okúsila. Odhodila som od seba mŕtvolu a skoro ma trafilo.
„Ááá!“ vypískla som od ľaku. Predo mnou ležal bez jednej kvapky krvi medveď! A kde je ten človek? Keď to nejde podobrom, pôjde to pozlom.

Rozbehla som sa teda do mesta. Na kraji lesa, tam, kde sa už začínali hemžiť ľudia bolo ihrisko, na ktorom sa hrali malé deti. To sa mi ráta! Nasala som do nosa chladný vzdych a... a nič som necítila. Rozhliadla som sa okolo seba. Stále tu boli tie deti, no necítila som ich. Čo sa to so mnou deje? Pri premene mi odumreli všetky čuchové bunky, či čo? Ale veď toho medveďa som predsa cítila! To nie je možné! Bolo mi blbo. Bola som zo seba nešťastná. Iní by na mojom mieste skákali radosťou, no ja nie. Hoc mi bolo zabíjanie proti srsti, povedala som, že smrť ľuďom doprajem. Chcela som plakať. Vybiť si na niečom zlosť, porozbíjať všetko, čo mi príde pod ruku. Na toto sa mi hodí les.

Vraj les! Aká je to irónia! Kvôli nemu som sa chcela zabiť. Bol tu všade, nedal mi dýchať a teraz sa stal mojím útočišťom na celú večnosť. Odmietala som sa naučiť sebaovládaniu (čo bolo v mojom prípade zbytočné) a začať chodiť do školy ako oni. A bolo mi ešte horšie. Zas som na nich myslela. Zas som myslela na neho. Aspoň v mojich myšlienkach by mi mohol dať pokoj, keď už mi zničil celý život a možnosť zomrieť.
Znechutene som si odfrkla a dolámala najbližší strom, čo sa mi postavil do cesty...

Edward:

Stál som pred obrovským francúzskym oknom, ktoré viedlo na malý balkónik a trýznil sa myšlienkami. Vlastnými. Ani som nepotreboval nikoho iného.

Zničil som jej život. Nenávidí ma. Stvoril som stroj na zabíjanie. Úplne ma odrovnalo, keď sa rozhodla kŕmiť ľuďmi, no nemohol som jej zabrániť.

Stále som stál na tom istom mieste bez akéhokoľvek pohnutia. Nedokázal som to. Okolo mňa sa vznášala hmla, ktorá ma nútila zostať len v kútiku vlastnej mysle a pomáhala mi nevnímať okolie. Pozeral som na stromy, oblohu, nebeské vtáctvo i zvieratká, čo sa odvážili čo i len na kus priblížiť k nášmu domu, no nevidel som ich. Nevidel som nič, len sivú nepriepustnú hmotu okolo seba, v ktorej sa priamo predo mnou začal tvoriť obraz. Videl som ju. Videl som Bellu, jej dokonalú tvár, nežné rysi, plné per. Ako asi chutia? Položil som si otázku, na ktorú som nikdy nesmel dostať odpoveď. A videl som jej oči. Karmínová červeň sa však zmenila na nádherne zlatú, v ktorej som sa začal topiť. Miloval som ich. Tú farbu a hĺbku. Miloval som ju celú. Konečne som si pripustil Alicine slová a chcel som sa zabiť. Zničil som život svojej životnej lásky, spriaznenej duše. Ach, ako sentimentálne to znelo. Ona bola pre mňa niečo viac, niečo, čo sa nedalo popísať slovami.

To mám teda šťastie...

Striedali sa pri mne všetci členovia rodiny. Cítil som ich pri sebe, no pred očami som mal stále len jednu a tú istú osobu.

Po asi dvoch mesiacoch som sa konečne nechal prehovoriť a vydal sa na svoj prvý lov od... odvtedy.
Behal som lesom a bol som naozaj smädný. Ani puma a pár sŕn nedokázalo ten oheň v krku uhasiť. Bol som s ním zmierený. Chcel som sa nechať páliť a tak žiť v očistci celú večnosť, no aj tak by to bolo málo.

Bol som vyčerpaný. Nie fyzicky, samozrejme, ale psychicky, preto som sa rozhodol dôjsť na moju lúku, kde som dokázal prísť na normálne myšlienky. Teda... normálne ako normálne, proste som sa tam dokázal naplno oddať svojmu smútku a strastiam.

Pomaly som sa blížil krovinami, zastal som až pri samotnom okraji, kde som sa rozhliadol. Všetko bolo také isté. Dokonalá symetria, kvety tráva a... dych sa mi zasekol v hrdle. Uprostred lúky ležala tá, o ktorej som sníval posledné mesiace. Ležala tam a bola nádherná. Slnko otieralo svoje lúče o jej pokožku a vo mne zahorela neuhasiteľná túžba ich vystriedať vlastnými rukami. Čo by som dal, za možnosť dotknúť sa jej, pohladiť tú mramorovú kožu, pobozkať jej pery? Čo by som dal za možnosť študovať jemnú štruktúru jej hebkého tela a vyznávať jej lásku do skonania sveta? Postavil by som sa proti čomukoľvek na svete a zniesol jej aj modré z neba, ak by som jej to na očiach zbadal.

Odrazu sa pohla. Bolo to tak rýchle a nečakané, že som nebol schopný ujsť. Moje nohy boli k zemi prikované reťazami lásky. Ach, do čoho som sa to dostal? Neviem do čoho, no rozhodne som v tom bol až po uši.
„Čo tu robíš?“ ozval sa jej nežný tón hlasu v tichu lesa.
„Ja... to je moja lúka.“ Myslel som, že sa okamžite sám strčím pod vlak za túto vetu, aj keď by mi to najskôr nepomohlo.
„Prepáč, nevedela som to,“ začala sa pomaly zdvíhať zo zeme.
„Nie,“ len to nie. Ani som nevedel ako, stál som pri nej držal ju za lakeť. „Ostaň tu so mnou,“ zašepkal som. Jej prekvapený výraz sa zmenil v milý. S úsmevom sa posadila a poklepala na miesto vedľa seba, určené pre mňa a pre nikoho iného.

Sedeli sme naproti sebe a vychutnávali si posledné známky slnka na oblohe.
„Tvoje oči,“ vydýchol som odrazu prekvapene.
„Necítim ľudskú krv,“ sklopila pohľad, no to som nechcel dovoliť. Palcom som jej nadvihol bradu a opäť sa topil v jej zlatých očiach, ktoré boli už len kde tu narušené červenou nitkou.

Nikto a nič nemohol prerušiť pohľad na ňu. Najprv na jej oči, potom na pery. Sledoval som plné ústa Belly a snažil sa svoje telo presvedčiť, že pobozkať ju nie je najlepší nápad. Zaregistrovala môj pohľad.
„Ja... prepáč, ja len...“ snažil som sa ospravedlniť no...

Bol som mimo. Absolútne. Tá najnádhernejšia bytosť pod slnkom ma práve teraz, v tejto chvíli bozkáva!

Jej pery sa nežne treli o moje, čo ma privádzalo do extázy. Privinul som si ju bližšie k sebe a odmietal opustiť jej pery. Ako slepý som rukami čítal z kontúr jej tela. Túžil som zapamätať si každý jeden jej kúsok a hoc aj nasilu ho vryť do pamäte.

Odtiahla sa, až veľmi skoro na môj vkus.
„Prepáč, ja len...“ snažila sa vymotať z mojej náruče.
„To je v poriadku,“ krátko som ju pobozkal, „až príliš v poriadku,“ dostal som zo seba po chvíli koncentrácie.
„Prepáč, ja...“
„Milujem ťa,“ skočil som jej do reči. Hľadela na mňa rozšírenými zreničkami a ja som dúfal, že nie strachom.
„Aj ja teba,“ zašepkala s očami zavŕtanými do tých mojich. Nemohol som tomu uveriť. Neveril som vlastným ušiam, keď vyslovila tie tri slovká.
„Ale... nenávidela si ma,“ neveriacky som sa na ňu díval.
„Zničil si mi život, to je pravda, no len život. A smrť. Ale moja existencia bude odteraz dokonalá. Dúfam,“ dodala už o poznanie tichším hlasom. „Už ako človek som ťa ľúbila, napriek tomu, že ty si sa ku mne správal, akoby si bol na horskej dráhe. No pochopila som to, teraz. Bola som človek a ty upír. Muselo sa to stať,“ usmiala sa.
„Si úžasná,“ krátko som sa zasmial.
„Ja viem“ pohladila ma po tvári a opäť sa jej pery vpili do mojich.



Len existencia?! Nie, je to rozhodne, rozhodne viac...



Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

kajka

7)  kajka (16.03.2012 17:04)

eMusko, ze začátku jsem byla trošku zmatená z tý rychlý změny jejích pocitů vůči Edwardovi, ale čert to vem! Víš proč? :) Zaprvé, miluju slovenštinu (už od puberty, kdy jsem v ní hltala Angeliku). Zadruhé, zbožňuju, když je to z pohledu Edwarda. Zatřetí, tyhle dvě věci, vášeň a já, ach. "Ako slepý som rukami čítal z kontúr jej tela." Děkuju a jdu si dát ledovej hadr na čelo.

Alda

6)  Alda (30.03.2011 20:56)

Já ti taky tleskám . Teď jdu na 1.část, protože jsem nechtěně klikla na tuto část a přečetla jsem jeden řádeček, tak mě to zaujalo a je to i okomentováno. Ale nevím očem je první část, tak rychle na ní!!!! Moc děkuju !!!

5)  Fanny (23.10.2010 19:33)

Nádherný happy end? jo? NE! Tohle bylo lepší než nádherný!

4)  hellokitty (04.08.2010 21:40)

ambra

3)  ambra (03.08.2010 14:44)

Chudák Bella bez čichu:D - dobrý nápad! Edwardova pasáž - nádhera! . A ten konec...

eMuska

2)  eMuska (03.08.2010 12:46)

Rýchlo? Myslela som, že dva mesiace stačia...

Alicullen

1)  Alicullen (03.08.2010 12:43)

Krása.Sice jsem nechápala jak se tak rychle změnila ale je to dobré

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek