Sekce

Galerie

/gallery/uuu.jpg

...Možno sa vtedy milovali...

Chcem sa ospravelniť Steph za mierne zmrzačenie Edwardovho mena, ale inak by to v renesančnom Taliansku asi nešlo.

Štyria strážnici zabúchali na drevenú bránu, do ktorej bola vyrezaná hviezda so šiestimi cípmi. Žena za ňou nechcela otvoriť, ale muži vyrazili dvere – rozlomili hviezdu, symbol viery mladej židovky a odviedli ju do paláca kardinála Ara Volturiho. Škrabala ich do tváre nechtami a bila drobnými päsťami, ale oni si z toho nič nerobili, iba ju ďalej vláčili po ulici a nechali ľudí, aby po nej pľuli a bíjavali ju, kam len dočiahli. Jedna žena ju dokonca zašklbala za vlasy. Kričali po nej a nadávali, ale ona iba tuho privrela oči a modlila sa.
Milánsky kardinál ju nechcel vidieť – rozhodol sa ju nadránom upáliť a bol pyšný na svoje činy, ako zbavuje svet židov, čarodejníc a upírov a ďalej šíri vieru jediného a pravého Boha. Darmo, že ako ťava neprejde uchom ihly do neba, pozemský život predsa skrýval toľko pokladov!
Strážnici ju hodili do cely k trhanovi. Isabella si pošúchala odreté ruky od chladnej podlahy. Nezdvihla tvár, schovanú v tmavých kučerách, čo jej lemovali bledú tvár. Dýchala si do dlaní, aby sa ohriala a prešla do kúta k slame, aby nesedela na kameni. Trhan ju nenápadne sledoval so sklonenou hlavou a očami pozdvihnutými cez vlasy, čo mu padali do čela.
„Si čarodejnica?“ zašepkal. Ona k nemu dvihla zaslzenú tvár a zavrtela hlavou – kučierky sa jej rozlietali okolo líc v slabej medenej žiare odleskov spomedzi mreží na okne vysoko nad nimi.
„Som židovka,“ povedala ticho a čakala, než aj tento muž začne nadávať jej rase. On ale mlčal.
„Ja som človek,“ povedal po chvíli trpko a jeho slová ju zaštípali ako žlté ovocie z Cyprusu, ktoré nechal jej otec doviesť z ďalekej krajiny na jej narodeniny, keď bola ešte malá. Na chvíľu sa v spomienkach zastavila pri robustnom mužovi ovešanom drahými kovmi a kameňmi, ktorého pred rokmi upálili na hranici. Ju pravdepodobne čaká rovnaký osud.
„Ako si sa previnil?“
Isabellin hlas sa odrazil od múrov a zaryl sa mužovi do srdca boľavo ako šíp s jedovatým hrotom.
„Žena i deti mi pomreli na epidémiu, ale nenašli sa dôkazy choroby. Tvrdia, že som ich zabil. Že som ich vysal.“
„Upír,“ zašepkala Isabella a natisla sa ešte viac do rohu malej cely. Už o takých ľuďoch počula – napili sa vraj z človekovej krvi a nenechali v ňom ani kvapku, čím ho zniesli zo sveta bez známok násilia.
Muž sa krátko zasmial.
„Presne.“ Dvihol k nej žiarivo zelené oči. „Ale pritom som ja svoju ženu miloval, aj našich synov. Ľudskú krv som v živote neokúsil – a napriek tomu zajtra ráno uhorím ako ten najväčší hriešnik.“
Isabella sa odvážila a prisunula sa o dva kroky k mužovi.
„Ako sa voláš?“
„Eduardo.“
„Ja som Isabella. Vieš rozprávať?“ opýtala sa zvedavo a v rukách stisla hviezdu, čo sa jej hompáľala na zlatej retiazke pod hrdlom.
„Rozprávať čo?“ nechápal Eduardo.
„Čokoľvek. Príbehy,“ vysvetlila a posunula sa ešte o kúsok bližšie k nemu.
Eduardo prikývol.
„Hádam áno.“
„To je dobre,“ povedala Isabella a sadla si až úplne k nemu, oprela sa o jeho kedysi krásne telo a zovrela v mäkkých prstoch jeho košeľu. „Tak mi rozprávaj, aby som sa prestala báť rána.“

Hovoril jej všetky príbehy, aké kedy počul a aké kedy rozprával svojim synom. Líčil jej svoj doterajší život, ako kupčil s dobytkom a spravoval statok. Isabella ho zastavila až keď cez okno prenikli prvé nesmelé lúče svetla, čo oznamovali nový deň.
„Ak by si bol naozaj upír, dala by som ti svoju krv,“ povedala, „lebo posledné, čo by som cítila miesto horúčavy by boli tvoje ústa a sliny na mojej koži.“
Eduardo sa pozrel do jej mladistvej tváre – bola ešte žena, ktorá si mohla založiť rodinu.
„Darujem ti taký bozk,“ povedal a dotkol sa prstami jej hrdla, kde jej pulzovala krv. „Posledný, aký zacítiš. Budú ako slová, čo ti kat zašepká do ucha, než zapáli pochodeň. Budú tvojím vrahom a ty na ne budeš myslieť, budú ťa chladiť a pritom zabíjať,“ šepkal, kým sa skláňal k nej a ona odhaľovala svoju šiju, stiahla si vlasy poza rameno a chytila ho za plecia, aby sa mohla hlbšie nahnúť. Chcela, aby z nej pil a z jej hrdla sa tak vyliala všetka neprávosť sveta, každá kvapka za každý úder, ktorým jej vieru počastoval svet.
Eduardo sa pritískal k jej teplu. Chcel ho, pred tým, než zaduje studený vietor a primámi k nemu jasnočervené plamene... už o chvíľu. Nemá veľa času, uvedomil si, no napriek tomu sa jej chcel dotýkať pomaly. Dovolila si stať sa natoľko jeho, nakoľko vedela, že už ničia takto nebude. Boľavo mu vydychovala do vlasov a zvierala ho čoraz tuhšie, s vedomím, že jej skrehnuté prsty od neho odpadnú, ako náhle sa za mrežami zjavia stráže.
„Potrebujem, aby si ma bozkával na ústa,“ zašepkala a otvorila mu svoje pery. Eduardo sa odtiahol od Isabellinej kože a pozrel na jej tvár so sčervenenými lícami a dohryzenými perami. Chcel byť jemný ako jej vlasy a nežný ako dotyk jej rias, keď zavrela oči.

A slnko vyšlo, aby sa zahľadelo do rumencov páru, do žiaľu v ich dotykoch. Rukami v sebe čítali tragédie života a konce vpísané do duší čiernym atramentom.
Strážnici prišli až príliš skoro.

Paže ochabli. Bolestne padli pozdĺž tiel, prsty načierali do vzduchu, ale navzájom sa nezachytili – to dvoch previnilcov viedli pred kardinála -  už dvadsať rokov zasadal na zlatom tróne a vykonával popravy, tvár mu zahaľovalo čoraz viac vrások a deformovalo jeho ostré črty. Aro Volturi bol človek. Avšak srdce mal z kameňa a sám Boh vedel, že nie je Jeho služobníkom, tvorcom pokánia a milostných rečí siahajúcich až k nebu.

Veľké kusy dreva Isabelle pripomínali pomník. Mohylu na pamiatku toho, čo sa udialo, čo cítila, keď sa dotýkala Eduarda, ktorý odrazu dostal sily do dlaní, ktoré ju tak bezmocne zvierali, kým medzi nimi vládla tma.
Nepozerala na neho. Kráčal o kus ďalej, vypaľujúc jej do krku dieru pevného pohľadu. Ona bola poklad, ktorého lesk zazrel na vrchu chrámu a vzápätí si uvedomil, že ho nikdy nedosiahne. Zovrelo mu všetky vnútornosti pri tom pomyslení. Ale vedel, že napriek všetkému je vďačný za to, že nebude žiť dlhšie ako ona.

Obaja vystúpili na drevo, ľudia sa zhrčili skoro až k slame, ktorá vzbĺkla ako prvá. Nevľúdnymi strašidelnými očami sa zarezávali do oboch previnilcov, čo sa neschovávali dosť dobre.
Isabella na nohách zacítila teplo a pohľadom konečne vyhľadala Eduarda. Nežne na ňu hľadel so zhovievavosťou a mileneckým poblúznením, ktoré nezmizlo ani v okamihu, kedy začal horieť jeho odev.

Aro Volturi si spokojne pošúchal bradu. Opäť sa cítil o čosi bližšie k nebu – akoby si čiernymi dušami vykupoval miesto po pravici Pána. Avšak nevedel, že jeho vlastná duša je ešte temnejšia – vari ako samotné peklo s pálčivými zákutiami, s bolesťou a reťazami, do ktorých boli uväznení oni dvaja. Eduardo a Isabella, lačný mesiac a židovská hviezda, ktorí splynú na nebi, keď ich duše prerastú všetky klenby katedrál a vznesú sa hore spolu s popolom, dávnou spomienkou na kôpku nešťastia na slame v chladnej cele.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

6)   (02.08.2012 17:02)

možno sa milovali ,a pro tu noční chvíli sladké blízkosti byla smrt snadnější,nesmyslná,ale důvěrná
krásné zachycení ,děkuji

maryblack

5)  maryblack (02.08.2012 16:30)

Nevím co napsat Asi jen to, že to bylo perfektní, krásně napsané a tolik smutné:'-( a konec byl skvělý. Děkuju ti

Pilly

4)  Pilly (31.07.2012 17:07)

:'-( :'-( :'-(

ambra

3)  ambra (31.07.2012 10:30)

Ach bože, k tomu opravdu není třeba nic dodávat. Děkuju

2)  BabčaS (31.07.2012 09:56)

:'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :( :( :( :( :(

Astrid

1)  Astrid (31.07.2012 01:54)

Ťažké téma, pekne spracované. A taký slovosled som jakživ na tejto stránke v jazyku slovenskom ešte nezažila. Ani neviem, ako to okomentovať.
Bolo to dokonalé

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek