Sekce

Galerie

/gallery/kľak.jpg

Dve znepriatelené kráľovstvá, dve srdcia túžiace po láske. Jedna mierová zmluva, jeden ples, jeden pokus o vraždu. Drahí matikári, čo vznikne, keď sa to všetko sčíta?
Možno Kráľovstvo kolibríka...

Dvere sa otvorili a do komnaty vošla mladá žena.  
  „Ako si to predstavuješ, Isabellla?“ zasyčala na dievčinu sediacu v pohodlnom kresle s knihou v lone.
  „Čo sa deje, Constance?“ odpovedala pokojne nezdvíhajúc zrak od rozčítanej stránky.
  „Ako si si to mohla dovoliť? Ako si mohla na ples výročia založenia kráľovstva pozvať našich úhlavných nepriateľov? Ako si sem mohla pozvať Volturiovcov?“ Meno zámožnej rodiny vyriekla s neskrývaným odporom.
  „Samé Ako, ako, ako... Je na čase, aby ustali boje na hraniciach a plienenie okolitých dedín. Ľudia o nás nesmú mať ani tušenia, preto by bolo najlepšie, aby boli nepokoje medzi upírmi a poloupírmi na večnosť zažehnané.“ Jej diplomatické myslenie sa odrazilo aj na správaní.
  „Prečo si mi nič nepovedala?“ skríkla Constance už podráždeným hlasom.
  „Pokiaľ viem, drahá sestrička, to ja som tá, ktorá vládne Kráľovstvu kolibríka. Nemáš právo-“
  „Mám právo prvorodenej!“ skočila Isabelle do reči.
  „Ty už nie si prvorodená, otec sa ťa zriekol, keď si ušla s tým zradcom! Je len moja dobrá vôľa, že ťa tu ešte stále trpím, tak láskavo nezasahuj do vecí, ktoré sa ťa netýkajú!“ Mladá kráľovná teraz už stála a popudene ukazovala smerom ku dverám, čím dávala svojej sestre jasným gestom najavo, že ju vo svojej izbe už viac nestrpí.
 
  Takto to bolo vždy. Dávna história, kedy sa ríša ľudí rozdelila, začala, keď vznikol nový druh. Poloupíry. Potomkovia človeka a plnohodnotného upíra sa začali množiť a Volturiovci, vládcovia netvorov noci, im odmietali dovoliť existovať medzi nimi. Tak vzniklo Kráľovstvo kolibríka, domov všetkých poloupírov. Večné boje ničili zem a obyčajní ľudia netušili, čo sa vôbec deje. Vtedy na trón nastúpila krásna Isabella, ktorá bola ochotná za určitých podmienok podpísať mierovú zmluvu.
  Jej sestre Constance to však ani omylom nevyhovovalo.

  Prípravy na ples vrcholili a hostia mali doraziť každú chvíľu. Preto Isabella zavolala svoju chránenkyňu, aby jej pomohla so šatami a poslednými úpravami.
  Medové šaty k jej čokoládovým očiam dokonale pasovali. Úzky korzet kopíroval ladné krivky, dlhé rukávy obopínali krehké paže, široká sukňa skrývala štíhle nohy. Aj tak však bola jednou z najkrajších. Drobné volániky a riasené ozdôbky na šatách len dotvárali efekt váženej mladej dámy. Ozvalo sa klopanie na dvere.
  „Slobodno!“ zvolala spevavým hlasom Isabella. Do izby vstúpila jej chránenkyňa, ktorá sa bola tiež pripraviť.
  „Vaše Veličenstvo,“ mierne sa uklonila.
  „Čo sa deje, Angelia?“ opýtala sa.
  „Prišla som vám oznámiť, že vážená návšteva z Talianska ráčila prísť a práve vystupuje z koča,“ uklonila sa a uhla z cesty, aby okolo nej kráľovná mohla prejsť. O pár sekúnd bola už na nádvorí očakávajúc vládcov z Volterry. Dva koče stáli pri veľkolepej fontáne a hostia prichádzali smerom k nej.
  „Zdravím vás, drahí hostia,“ povedala Isabella s úsmevom a uklonila sa, ako sa sluší a patrí.
  „Isabella, veľmi rád vás po takom dlhom čase opäť stretávam. Nemohli sme uveriť, keď nám prišlo vaše pozvanie na výročný ples,“ usmieval sa jeden z nich.
  „Bude nám cťou, zúčastniť sa na takomto podujatí,“ prehovoril druhý vládca. „Ja som Caius, moja manželka Atheodora,“ predstavil ženu postávajúcu kúsok za ním v belasých šatách so zlatistými vlasmi vyčesanými do zložitého účesu. Červené oči na jej tvári svietili, no predsa sa v nich neodrážala krutosť.
  „Teší ma,“ pousmiala sa Isabella.
  „Drahá kráľovná, ja som Marcus, jeden z bratov,“ uklonil sa muž postávajúc na samom kraji skupinky, a povedal niečo, čo už všetci vedeli a pokladali za nepotrebné, aby to opäť predostrel. Bolo však v panovníkovej povahe, aby stále ukazoval svoj titul a zámožný pôvod.
  „Mňa už poznáte, Vaše Veličenstvo, ale rád by som vám predstavil svoju ženu Sulpiciu a svojho syna Edwarda,“ prehovoril Aro, najobávanejší z troch vládcov. Isabella kývla hlavou na Sulpiciu a otočila sa na najmladšieho pána, ktorý stál obďaleč a so záujmom ju sledoval. Prišiel o pár krokov bližšie, vysoké čierne čižmy klapali o kamennú dlažbu.
  „Rád vás konečne spoznávam, Isabella,“ prehovoril mäkkým hlasom a pobozkal ju na chrbát dlane, ktorú opatrne zovrel v dlhých prstoch.
  „Potešenie je na mojej strane.“ Dovolila si krátky pohľad do jeho karmínových očí, pred tým, než zahnala zmámené myšlienky. Na širokom vstupnom schodišti z bieleho mramoru sa ozvalo klopkanie topánok. Na najvyššom schode stála Constance a s opovrhnutím si premeriavala návštevu.
  „Dobrý deň, slečna Constance,“ pozdravil ju Aro. Ona sa však iba otočila a odišla pravdepodobne do svojich komnát.
  „Ospravedlňte, prosím, moju sestru, mala dnes veľmi namáhavý deň,“ začala Isabella s mierne červenými lícami. Hanbila sa za správanie svojej sestry a nevyberavý spôsob odmietnutia vážených hostí.
  „To je v poriadku, drahá,“ pousmial sa Aro. Veľmi dobre vedel, že je pre nich ťažké urobiť taký veľký krok ako uzmierenie, keď nimi boli dlhé roky prenasledovaní.
  „Ukážem vám vaše izby, kde si budete môcť odpočinúť po dlhej ceste a osviežiť sa,“ povedala, aby zmenila tému.
  „Bola by som vďačná, keby ste nás zobrali na prehliadku vášho zámku, zvonka vyzerá vskutku úžasne a som si istá, že zvnútra bude ešte veľkolepejší a rovnako elegantný ako jeho majiteľka,“ prehovorila Sulpicia a svojimi slovami si získala obdiv kráľovnej.
  „Samozrejme,“ prikývla Isabella a otočila sa smerom ku schodisku, keď ju zastavila čiasi dlaň.
  „Smiem vás sprevádzať, Vaše Veličenstvo?“ opýtal sa jej mladý Edward a ponúkol jej rameno. Ona sa do neho len mlčky zavesila a vydala sa na prehliadku svojho domova.

  „V severnom krídle môžete vidieť všetky spoločenské miestnosti a galérie, v južnom zas býva služobníctvo. Iste ste si všimli, že nad schodiskom od vstupnej brány, ktoré sa rozvetvuje k jednotlivým krídlam, visia obrazy krajín a zátiší, maľoval ich náš dvorný maliar.“
  „Oh, rada by som ho spoznala, jeho diela sú dokonalé,“ povzdychla si Atheodora a ruku dojato pritisla na živôtik svojich šiat.
  „Samozrejme, teraz je vycestovaný, hľadá nové inšpirácie, ale na plese by už mal byť, tak vám ho môžem predstaviť,“ prikývla s úsmevom Isabella a pokračovala v prehliadke. Neprezradila totiž, že niektoré obrazy maľovala sama.
  „V západnom krídle sú moje komnaty a býva tam tak isto aj moja sestra a chránenkyňa, Angeliu vám predstavím pri večeri, teraz sa totiž venuje posledným prípravám na slávnosť. Vo východnom krídle budete ubytovaní vy, teraz sa môžete ísť osviežiť, batožinu už máte vo svojich komnatách. O hodinu by som vás rada privítala na večeri a po nej, ak by ste chceli, vám môžem ukázať moje záhrady.“ S úsmevom sa rozlúčila a odobrala sa do svojej izby, kde sa postavila k obrovskému oknu s ťažkými vínovými závesmi a hľadela na jazero uprostred rozľahlých pozemkov. Ozvalo sa zaklopanie.
  „Moja pani, všetko je už pripravené na zajtrajší ples,“ povedala Angelia, keď ju kráľovná pustila dnu.
  „To som rada. A, prosím, priveď mi sem Constance,“ rozkázala.
  „Dala si ma zavolať, sestrička,“ ozvala sa Constance, keď po pár minútach vkročila do komnaty.
  „Ako si sa len mohla opovážiť správať sa tak neúctivo k našej veľaváženej návšteve,“ spustila hneď Isabella. Constance len mykla hlavou, na ktorej jej držal jednoduchý účes s brčkavých medených vlasov.
  „Sú to len upíry,“ odfrkla si. „A v našom kráľovstve nie sú vítaní.“
  „Že nie sú?“ V Isabelle vrel hnev. Tak ona sa snaží a... „Pokiaľ si si nevšimla, práve som ich privítala. Odteraz až do odvolania sa budeš správať slušne a ani sa neopovážiš na nich čo i len krivo pozrieť!“ Constance neodpovedala, len nafúkla líca a otočila sa na odchod, pričom za sebou nezabudla buchnúť dvermi. Isabella sa unavene posadila a vzala do rúk vydanie Shakespearových sonetov. Aspoň niečo ju dokázalo upokojiť.

  Pred večerou si ešte upravila vlasy, než zaujala miesto veľkorysej hostiteľky.
  Vo veľkej jedálni stála ešte pred tým, než sa stihli dostaviť hostia.
  „Predpokladám, že neochutnáte z kuchárových špecialít,“ zasmiala sa Isabella, keď Aro s rodinou vošli do miestnosti.
  „To asi naozaj nie,“ odvetili s úsmevom.
  Isabella a Aro sedeli na opačných stranách stola. Z jednej strany pri ňom sedeli bratia a po ich ľaviciach manželky. Vedľa nej, po pravici miesto zívalo prázdnotou. Na druhej strane však sedel Edward, ktorý z krásnej panovníčky nespúšťal zrak.
  „Ospravedlňte sestrinu neprítomnosť, pravdepodobne ju niečo zdržalo,“ povedala zahanbene Isabella, keď aj po pätnástich minútach obsadenie v jedálni nebolo kompletné.
  „Nerobte si starosti, drahá,“ pousmiala sa Atheodora, ktorá kráľovnine rozpaky veľmi dobre chápala.
  „Nech sa páči, pustite sa do jedla,“ pousmiala sa po chvíľke Isabella, keď Constance stále neprichádzala, a s prianím dobrej chute načala svoju porciu. Upíry mali vlastné krvavé menu, ktoré im, zdá sa, chutilo.

  „Chcete sa teraz poprechádzať po záhradách, alebo sa odoberiete do vašich komnát?“ opýtala sa Isabella, keď všetci do jedli a dopili. Kráľovské páry sa zdvihli s tým, že by si šli radšej odpočinúť.
  „Ja by som radšej zvolil tú prechádzku,“ povedal mladý pán Edward. Jeho spoločnica na pár sekúnd zastala a zažmurkala, aby rozohnala omámenie, ktoré k nej vysielal jeho jemný úsmev, a postavila sa.
  „Rada vás budem sprevádzať,“ vytiahla jeden kútik úst a zavesila sa do jeho ponúkanej paže.

  Prechádzali sa okolo ružových krov a levanduľových záhonov, pričom tajne vdychovali vôňu jeden druhého, miesto aby si vychutnávali výhľad na pomaly zapadajúce slnce. Zafúkal vietor.
  „Je vám chladno,“ konštatoval Edward, keď sa Isabella zachvela a hneď zložil svoj kabát z pliec, aby jej ho mohol opatrne prehodiť cez jemné ramienka. Prišla mu taká krehká...
  „Ďakujem, Edward.“ Jeho telom prebehla elektrina, keď jeho meno vyletelo spomedzi horúcej červene. Chcel ju požiadať, aby to vyslovila ešte raz, no zadržal sa... Miesto toho si vymyslel inú otázku.
  „Krásna Isabella, odpovedzte mi, prosím.“ Pri tom oslovení studom sčervenela. Jemu to prišlo ako najkrajší obraz na svete, červenajúca sa tvár najkrajšej ženy pod slnkom.  „Prečo sa vaša ríša volá Kráľovstvo kolibríka?“ Sklopila pohľad a vzala jeho ruku do svojuch. Chladnú dlaň pritisla na svoju hruď dávno zakázaným spôsobom a on sa cítil, akoby ho práve rozbili na tisíc kúskov. To ona ho rozbila. A aj keby ho vo Volterre poskladali do jedného celku, stále budú vidieť puklinky.
  „To kvôli srdcu poloupíra,“ povedala, „bije rýchlejšie ako ľudské, ako keď kolibrík trepoce krídelkami.“ Skoro ani nevedel, o čom hovorí, len vnímal spojenie jeho ľadovej kože s tou horúcou. Posunul ruku vyššie, k jej hrdlu. Pátravo sa nadýchla. Pohladil ju cez jej krčnú tepnu až k tvári. Oprela sa o jeho dlaň.
  „Ach, čo to so mnou robíte, mia bella*, moja krásna Bella,“ vydýchol.
  „To vy,“ šepla a váhavo položila končeky svojich prstov na jeho sánku. Svojou voľnou rukou ich zovrel a na krátku sekundu si ich pritisol k perám.
  „Prosím, venujte mi na zajtrajšom plese tanec!“
  „Dám vám ich, koľko len budete chcieť!“ Dýchala rýchlo, trhane, a aj tak mala pocit, akoby bola pod vodou. Sklonil sa k nej. Chcel ju pobozkať.
  „Nie!“ zhíkla a obzrela sa, či ich niekto nevidel.
  „Hlboko sa vám ospravedlňujem, nemal som...“ začal Edward a chcel sa odtiahnuť, aj keď jeho ruky túžili po pravom opaku.
  „Nie tu, niekto nás môže vidieť,“ šepla a za ruku ho ťahala na opačnú stranu jazierka, do tieňa mohutných stromov.
  „Mia bella,“ šepkal jej stále dookola, kým si ju nežne tisol k hrudi. Tvár mala položenú na mieste, kde kedysi bilo srdce a rukami zvierala rukávy jeho snehovo bielej košele.
  „O chvíľu bude úplná tma, mala by som sa vrátiť,“ povedala tichunko, aby nenarušila dokonalú atmosféru.
  „Ešte nie,“ nadýchol sa takmer zhrozenie. „Nechajte ma ukradnúť si pre seba ešte pár chvíľ vo vašej blízkosti, prosím, Bella!“ Váhavo k nemu zdvihla tvár.
  „Nesmieme...“
  „Nie...“

  Stáli tam a hľadeli pred seba, hľadajúc náznak niečoho, čohokoľvek. Vedeli, že nesmú, aspoň nie teraz. Keď podpíšu mier, možno...
  „Už naozaj musím ísť, Edward.“
  „Smiem vás odprevadiť k vašim komnatám?“ spýtal sa dychtivo. S jemným úsmevom prikývla. Predlžovali každý krok, každý pohyb, len preto, aby sa tento večer neskončil. Keď zastali pred izbou kráľovnej Isabelly, Edwarda naplnila akási prázdnota.
  „Uvidíme sa zajtra?“ ozval sa, aj keď vedel, že sa stretnú. Prikývla.
  „Nezabudnite, že u mňa máte jeden tanec,“ zasmiala sa.
  „Nie, koľko ich len budem chcieť,“ ohradil sa tesne pred tým, než vkĺzla pomedzi dvere do svojho príbytku.
  Ešte chvíľu tam stál a počúval zvuky z izby. Aj keď si pripadal ako špeh, ako ten najhnusnejší neslušník, no nevedel si pomôcť, keď začul, ako si  spieva ľúbezným hlasom. Po chvílis a však donútil odísť, aby nenarušoval súkromie váženej panej. Musel však priznať, že ho prinajmenšom okúzlila – a ani on jej nebol ľahostajný.

  Medzi tým Constance plánovala pomstu na slávnostný večer. Isabelline rozhodnutia ju už dlho obťažovali a ukrajovali z jej neobmedzenosti. Ak chcela, aby sa jej vrátila moc, musela sa jej zbaviť.
  „Priniesol si, čo si mal, Antonio?“ spýtala sa vysokého tmavovlasého muža, ktorý práve vošiel do kamennej miestnosti.
  „Kvety kolibríka,“ prikývol a natiahol ruku v čiernej koženej rukavici, v ktorej sa skveli dve žlté okvetné hlávky.
  „Výborne,“ uškrnula sa a prihodila ich do variaceho sa nápoja.
  „Moja pani,“ zašepkal k nej a objal ju zozadu okolo pása.
  „Čo je, Antonio?“
  „Chýbali ste mi,“ zašepkal a pritisol svoje ústa na štíhly krk. Pousmiala sa, no v jej výraze nebola ani štipka pozitívneho citu. Tvrdá maska odrážala len chlad a patričnú nezúčastnenosť.
  „To som rada,“ zamumlala a otočila sa k nemu čelom.

Koniec prvej časti


*mia bella - s najväčšou pravdepodobnosťou podľa Gogole translate niečo na spôsob "Moja krásna"

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Lampas

2)  Lampas (06.07.2011 09:35)

Krásne, nápadité, zaujímavé... Čo k tomu dodať? Pokračuj. :) * chairdance*

1)  marcela (06.07.2011 07:37)

Začíná to opravdu hodně zajímavě.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Bree Tunner