Sekce

Galerie

/gallery/my_belle.jpg

Napísané vďaka znepokojeniu a piesni.

Prajem krásne čítanie. :)

(Poviedka je inšpirovaná, no nijako inak nesúvisí so skutočnými udalosťami.)

Zbožňoval som, keď mala na sebe ten ľahký pletený svetrík do polovice stehien a nič iné. Keby nebol taký vyťahaný a z pleca jej nepadal až takmer po lakeť, povedal by som, že má na sebe šaty z nejakej poslednej kolekcie pre rozkošné Francúzky ako ona. Zvyčajne ho cez seba prehodila len tak ledabolo po milovaní, alebo keď sme prišli večer z kaviarne veľmi unavení a ona sa zobliekala už pri dverách...

„Prečo ma tak pozoruješ?“ opýtala sa bez toho, aby sa ku mne otočila a natiahla sa po fľašu červeného. Pred tým, než ním podliala kura, sa krátko napila a ja som zažíval ďalší okamih, v ktorom som ňou bol natoľko očarený, že som jej chcel vyznať lásku.

„Picasso maľoval obrazy na to, aby sa na nich ľudia predsa pozerali,“ odvetil som a ona v krátkom zvonivom smiechu na pár sekúnd prudko zaklonila hlavu.

„Chcel si tým povedať, že vyzerám ako rozbitá detská hračka?“

Uškrnul som sa a zavrtel hlavou. Než som stihol odpovedať, doložila: „Ešte to chvíľu podusím. Môžeš zatiaľ prestrieť?“

„Jasne. Kde budeme jesť?“

Otočila sa a hodila po mne psí pohľad.

„Čože? Zas? Nieee, veď vieš, že sa mi tam nevojdú nohy,“ namietal som, no už asi iba zo zvyku.

„Ani mne. To znamená, že ich budeme musieť mať prepletené.“ Povzdychol som si a ona sa široko usmiala. Vedela, že ma má obtočeného okolo prsta.

 

Bellin balkón sa podľa mňa ani nedal nazvať balkónom. Doma v Amerike sme v našej vile mali niekoľko balkónov, každý minimálne trikrát taký veľký ako ten jej.

Lenže Bella mala šťastie. Keby tento byt nezdedila po svojej babičke, nemala by šancu získať nájom v takejto perfektnej lokalite. Milovala to tu a vždy hovorila,  že akýkoľvek byt v Paríži, ktorý zoženieš, je dobrý byt – už len zato, že sa nachádza v Paríži. Neveril som jej, ale zbožňoval som, keď o svojom rodnom meste hovorila. Vždy sa tak rozžiarila... a potom vravela, že ja som s ňou tiež iba kvôli tomu bytu.

Nebola to pravda.

Keď som tu prišiel, aby som si dokončil doktorát z výtvarného umenia, stretol som ju v jednej malej kaviarni, kam ma zobral kamarát na čítačku nejakého súčasného francúzskeho poeta. Jasper prišiel spolu so mnou, aby si dokončil školu, lenže on sa špecializoval na literatúru.

V malom zadymenom priestore plného starých kníh a dekorácií z prázdnych fliaš od vína bolo okrem nás maximálne tak päť ďalších ľudí. Medzi nimi Isabella. Bella. V ten večer sme sa spoznali, ona, o sedem rokov staršia pracujúca žena, ja, študent, ktorý dúfal, že ju svojimi úsmevmi a postrehmi očarí.

Nasťahoval som sa k nej o mesiac na to.

„Opäť si sa zadíval, čo?“ prerušila moje spomienky s úškľabkom, keď prišla za mnou a oprela sa o zábradlie. „Ty ten výhľad tiež miluješ. Len to nechceš priznať.“

„Nikdy to nepriznám,“ odvetil som.

„Večera je hotová. Pomôžem ti s príborom,“ navrhla a vkĺzla späť dnu.

 

Sadli sme si z opačných strán toho miniatúrneho stolíka. Teplo jej stehien, ktoré som cítil na nohách, ma dráždilo snáď ešte viac ako pohľad do jej žiadostivých očí. Obaja sme boli nenásytní. Dotýkali sme sa a zhovaráli a škriepili: „Neodrezal si ucho kvôli žene, to je len historka pre turistov!“ „Ja viem, že muži robia somariny, aj keď nemajú mozog zastretý hormónmi, ale ty nemusíš byť taký cynik, na to si ešte príliš mladý!“ a ja som sa popod stôl načiahol k jej lonu a dokazoval jej, že na nič príliš mladý nie som...

 

„Chcem ísť von,“ povedala, keď sme dojedli a hľadeli na vysvietené mesto. „Bude Jasper v Kľúči?“

„Bella, je jedenásť večer, nie je na to už trochu neskoro?“

„Bude Jasper v Kľúči?“ domáhala sa.

„Pravdepodobne. Už dva týždne tam chodí opaľovať tú novú čašníčku.“

„Tak ideme,“ rozhodla. „Vy si spolu vypijete a potom budeme tancovať.“ Žmurkla na mňa a vstala, aby sa šla pripraviť. Ja som zatiaľ pozbieral riady a prehodil si rifle. Tričko mohlo zostať...

 

Kľúč bol podnik len niekoľko blokov od Bellinho bytu. Aj s Jazzom sme tam začali chodiť chvíľu potom, čo som sa odsťahoval z internátu. Debaty v trojici, ktoré sme tam viedli, sme si všetci rovnako užívali, aj keď Jasper bol spočiatku pomerne skeptický. Neveril, že by Bella mohla zvládnuť držať krok s jeho študovaným Veličenstvom. Ale postupom času sa presvedčil o opaku a hovoril mi, že som šťastný bastard, lebo som si ju vtedy na tej čítačke všimol prvý a on mi údajne nechcel liezť do kapusty.

V ten večer v Kľúči nebolo veľa ľudí. Bola nedeľa a ráno všetci znova vstávali do práce. Ale Jasper bol nezlomný. Za Alice chodil pomaly každý deň, odkedy nastúpila, a ona ho každý deň schladila ako ešte žiadna. Obaja sme pochádzali z malomesta, takže nebol zvyknutý, že by ho niektorá odmietla, a na výške to bolo podobne. Práve preto si túto útlu Britku, ktorá tu prišla na rok za prácou, nemohol nechať ujsť.

„Poď, sedí tam pri bare.“ Bella mi stisla ruku, keď sme vošli a ona ho zbadala, ako sa neúspešne snaží flirtovať a vydala sa za ním.

„Hej, Jazz!“ potľapkal som ho po pleci. Trochu nadskočil a otočil sa.

„Hej, vy dvaja. Nečakal som vás tu. Myslel som, že dnes sa budete venovať iným záležitostiam,“ povedal s úškrnom a Bella ho hravo štuchla.

„Nedovoľuj si, mladý. My, narozdiel od teba, sa k týmto záležitostiam aj dostaneme.“ žmurkla na neho a ja som sa zasmial tak nahlas, až si ma Alice všimla a prišla sa opýtať, čo si dáme.

„Pohár červeného vína. Ty?“ Bell sa otočila na mňa a ja som potvrdil, že si dám to isté.

 

Nezostali sme veľmi dlho. V nedele sa v Kľúči ukázalo len málo ľudí, hudba bola na nič a Jasper tiež stratil náladu, keď videl, ako sa k sebe s Bellou máme. K pivu si začal objednávať poldecáky a dve hodiny na to som ho nakladal do taxíka a podával šoférovi pár bankoviek.

„Ideme? Jasper mal pravdu. Fakt nehrajú dobre. A ja chcem ešte stále tancovať,“ povedala Bella a rukou mi vkĺzla pod sako.

 

Znovu byt. Znovu červené, Bellin sveter a mokré vlasy po rýchlej spoločnej sprche.

„Túto pieseň mi poslala kolegyňa. Na to, že obe robíme humor, sme asi až trápne romantické.“ V notebooku rozklikla odkaz a o chvíľu sa ozvali prvé basové tóny skladby.

„Je to masakrálna pieseň. Cestou v metre ju počúvam dookola, kým mi nezačne zašibávať. Ale nechcem, aby sa mi zunovala. Chcem ju mať spojenú s tebou. Aby vždy, keď ju začujem, mi vyvstala v hlave jedna konkrétna spomienka na dnešný večer.“ Vysvetlila a zakrúžila vínom na spodku pohára. Usmial som sa. To sa dalo ľahko splniť.

„Tak poď,“ vyzval som ju a načiahol ruku, aby som mohol zovrieť jej drobnú dlaň. Tisol som ju na seba tak, že som cítil každý kúsok jej tela a s čoraz rýchlejším tepom sme nemali ani miesto na nádychy. Mali sme tmavé pery od vína, tmavé oči od túžby, tmavé odtlačky po bozkoch, tmavé, tmavé, tmavé...

„Ľúbim ťa,“ pošepkal som jej do ucha, keď v našom tesnom tanci zastonala. Tá pieseň hrala už asi stý raz a ja som jej refrén prerozprával zakaždým s väčšou istotou.

„Nikto na svete ti neublíži. Ja ťa ochránim, lebo si moja. Povedz, že si moja.“
„Som tvoja, Edward.“

Jej drobné prsty sa mi zarývali do pliec, ako sa snažila držať na nohách, príliš unavená od vína, tanca a dráždenia, ale ani jeden sme tento večer nechceli ukončiť.

„O pár hodín ideš do práce.“ Snažil som sa byť aspoň trošku rozumný, keď si vyzliekla ten obrovský sveter a znovu sa na mňa natisla.

„Debilná redakčná rada,“ zakliala.  Za zadok som si ju pritisol na seba tak, aby dokonale cítila, aký som vzrušený. „Nevadí, pospím si potom v kancelárii.“

Zavzdychala a znovu prišiel refrén.

„Nikto, nikto, nikto mi ťa nevezme. Ostanem tu s tebou. Nevrátim sa do Ameriky. Bože, ty si taká horúca,“ povedal som, keď som do nej znovu vkĺzol prstami.

„Som horúca. Z teba. Len pre teba, Edward...“

 

Ráno som sa zobudil až poobede. Bolela ma hlava a hučalo mi v nej. Skontroloval som si mobil a zamračil sa. Mal som jedenásť zmeškaných hovorov od Jazza, tri esemesky od neho a jednu od Belly. Neviem, čo ten pošuk zas rieši, ale rovno som rozklikol tú Bellinu. Bola ešte z rána.

 

Som v metre. Pocuvam Nothing´s Gonna Hurt You Baby a myslim na teba. Krasny den. Pridem vecer. Aspirin je v policke nad sporakom. Cmuk

 

Usmial som sa a ľahol si nazad do perín. Než príde Bella, mal by som vyvetrať a možno by som mohol aj niečo navariť. Zo včera zostali tuším už iba krídelká, hodila by sa nejaká príloha. A mohol by som Belle spraviť radosť a skočiť jej kúpiť obľúbenú bonboniéru do čokoládovne na rohu...

Už som driemal, keď ma zobudil telefón.

„Preboha, Jasper, čo riešiš, Krista, že mi furt vyvolávaš? Čo ti tá malá čašníčka konečne dala?“

„Ty si taký kus debila, Edward. Kde je Bella?“

„Bella? V práci, prečo?“

„Zapni si telku.“

„Čože?“

„Zapni si telku! Okamžite!“ Zlomil sa mu hlas a mňa to v momente prebralo. Vyskočil som z postele a dobehol do obývačky.

„Čo sa deje? Hovor, Jasper!“

„Nájdi si spravodajstvo,“ bola posledná vec, ktorú povedal, než mi telefón vypadol z ruky. Pred očami sa mi heslovito míňali slová ako redakcia, obete, teror. Nechtiac som ozvracal koberec a Bellin sveter, ktorý po minulej noci ostal ležať na zemi pri stolíku. Prázdne poháre, prázdne fľaše, srdce, prázdne, prázdne...

 

„Nikto na svete ti neublíži. Si len moja... Zopakuj to.“

„Som len tvoja.“

„Len moja, len, len, len, len moja.“

„Verím ti, Edward.“

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

TeenStar

11)  TeenStar (14.06.2016 22:23)

Dobre vieš, že sa musím biolu učiť a nie nad týmto tu revať!!! Ach, kedy sa ja už poučím...
Emi,

SestraTwilly

10)  SestraTwilly (21.03.2016 22:58)

Váhala som,či otvoriť a čítať,alebo nie,lebo som tušila,že to bude citový masaker a nemýlila som sa...ale poviedka je napísaná vynikajúco. Súhlasím s Kajkou,že máte s Ambrou veľa spoločného a tak ako viete čitateľa citovo odrovnať,tak zároveň dáte čitateľom nezabudnuteľný čitateľský zážitok.

kajka

9)  kajka (07.03.2016 15:39)

Jedním slovem krásné.
Doufám, že nikdy nezačnete soutěžit s ambrou, která z vás nás rozpláče víc či rychleji.
eMusko, děkuji a těším se na další povídky.

emam

8)  emam (12.01.2016 23:28)

Já se tvoje povídky bojím orvírat, ale kvalita s tím nemá nic společného ;)

7)  jenka (12.01.2016 16:07)

Objektivně vzato, je to zase jen další povídka na téma láska - smrt - zoufalství... Ale o čem psát jiném? Je to téma tak věčné a všem lidským bytostem tak blízké, že se nikdy neokouká. navíc, když je takhle nádherně s dokonale zpracované. Je to "vyšší level".

6)  martisek (11.01.2016 20:44)

Nádherná jednorázovka! Plno pocitů, lásky i štestí, zvrácený a nečekaný konec. Napsané tak, jak to umíš jen ty..

Fanny

5)  Fanny (10.01.2016 20:57)

Spoustu náznáků... A všechno to tam je. Všechno. Nádhera a láska, která s koncem není o nic menší, ale o tolik bolestnější.

4)   (10.01.2016 19:18)

O-M-G...... tolik krásy a tolik bolesti. :'-(
Sakra, pár vět a srdce je v oblacích, pár vět a končí rozdrcené na prach.....
Tohle se ti vážně povedlo, a myslím, že to přesně vystihuje nepatetickými slovy krutost dnešních dní

3)  betuška (10.01.2016 16:27)

opäť mi padla sánka, áno, pár odstavcov a ty do nich zmestíš všetko...a potom tu sedím so zovretým hrudníkom a slzami v očiach ...tak pravdivé a presné...ďakujem

ambra

2)  ambra (10.01.2016 14:36)

Ach bože, nemůžu dýchat, eMuška moja, co mi to děláš? Taková lehkost na začátku, každé slovíčko mi rozehřívalo srdce, ale u zmínce o humoru mi paradoxně přestalo být do smíchu...:'-( :'-( :'-( Je to překrásný kousek, v pár odstavcích OPĚT všechno... Jdu si někam do kouta v klidu pobrečet :'-( :'-( :'-(

1)  Dommy1 (09.01.2016 22:50)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still