Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

Dielik Vám prinášam s drobným meškaním, ktoré chcem ale ospravedlniť chorobou - fyzickou, nie psychickou, za tú sa mi neoplatí ospravedlňovať...
Pôjdeme do ZOO, no najskôr medzi Bellou a Edwardom prebehne krátky rozhovor o upíroch.
A čo Charlie?

9. kapitola: ZOO Seattle & Forks

9. kapitola

  Na ďalší deň som už normálne surovo vstávala. Ráno. O siedmej. Skoro ma porazilo. Potom som si ale uvedomila, že sa v škole  stretnem s Edwardom a hneď mi to šlo ľahšie. Zo špajze som vytiahla croissanty, ktoré som tam schovala, keby bol ocko náhodou hladný, lebo keby ich zbadal, prišla by som o ne šupom hupom. Možno by som ani nevedela  jak. Tak. Bolo osem tridsať, keď som sa obúvala, plne schopná a pripravená vyraziť, no v tom pred domom zatrúbilo auto.

  Edward!!!
  Nadšene som vybehla z domu s taškou hompáľajúcou sa na ramene, rátajúc s tým, že pre mňa príde Edward. Aké bolo moje sklamanie, keď pred domom stál otrepaný chevrolet, ešte horší ako ten môj, a z miesta šoféra mi nadšene mával... Jacob Black? Skoro ma šľak trafil. Zubil sa ako keby mu do pusy rozťahovací strojček strčili, vyzeral ako pomätený, až nadskakoval na sedadle. Tohto hotentota ja poznám? Keď sa to niekto dozvie, neodchádzam do Phoenixu, ale rovno do Európy!
  „Naskoč, Bella, odveziem ťa do školy!“
  No to ma po...drž!
  „Netreba, ja to mám blízko!“ Ešte jeden taký silený úsmev a spravím hereckú školu z fleku... Bez skúšok...
  Ďalší úsmev...
  ...s diplomom!
  „Netreba, ja mám svoje auto.“
  „Ale, taká plechovka...“
  „Hej! Neohováraj moje auto! A priamo pred ním! To dokonca nie je ohováranie ale osočovanie, to nás v škole učili!“ Teraz som už ozaj vrčala.
  „Bella, nebuď taká,“ smoklil.
  V tom sa spoza zákruty vyrútilo volvo. To volvo. STRIEBORNÉ volvo.
  „Ahoj, Bells, ideš dnes do školy?“ Edward sa vyklonil z okienka a zazubil sa.
  „Jasnačkovato!“ Nadšením som skoro podskočila. „Prepáč, Jake, ja už odvoz mám.“ Odolala som vyplazeniu jazyka a nasadla som k Edwardovi.
  „Kto to bol?“ spýtal sa, keď sme minuli Jacobovu plechovku. V jeho hlase sa vznášal takmer žiarlivý podtón. Pusa sa mi skoro roztrhla od vymletého úsmevu.
  „Jeden taký jeden.“ Odfrkol si.
  „Už som myslel, že povieš jeden taký dva.“ Ešte viac som sa zaškerila.
  „Žiarliš!“
  „Tuším ti to robí dobre,“ syčal.
  „Hahá, to je teda! Akože fakticky ozajstnovsky žiarliš? Na to pako?“ Smiala som sa ako zmyslov zbavená. Brucho ma bolelo, z očí mi tiekli slzy. Aj Edward sa začal mierne pochechtávať.
  Takto sme prekonali našu oficiálne prvú žiarlivovácku scénu. Scénku. Divadielko. Vlastne to nebolo nič veľké, len taká mini besiedka. Ale bolo to, svojím spôsobom, pomerne potešujúce zistenie. Cha! Jessica sa môže ísť hento, schovať! Tak! Kto žiarli na ňu? Maximálne tak výplach Newton. Ale ja mám inú kapacitu! S fotografickou dvanásť pixelovou pamäťou!
  Z toho, čo sa bude odohrávať pred školou, keď obaja vystúpime z toho istého auta, som mala dostatočne veľké obavy na to, aby som ich mohla nazvať strachom.
Vypol motor.

Vytiahol kľúč.

Otvoril dvere.

Nič.

Ja som otvorila dvere.

Miesto očakávaného „Bella!“ som začula len „Bella?!“ To nebolo to isté. Vôbec. Edward došiel za mnou a vzal ma za ruku. Ďalšie „Bella?!“ už zaznelo oveľa bližšie. A keď sa ku mne sklonil tak blízko, že nás delili len úbohé milimetre, posledné „Bella?!“ pri mojom uchu ma tak vydesilo, až sme si dali nie eskimácku, ale hlavičkovú.
  „Baran, baran, buc!“ zachechtal sa Edward.
  „Kde sa to vypína?“ zamumlala som.
  „Bella?!“
  „Kde?“ vyhŕkla som naoko nadšene.
  „Bella?!“
  „Štve ma to,“ zavrčala som.
  „Poď,“ pousmial sa Edward dokonalým úsmevom s jedným vyzdvihnutým kútikom a prevesil mi pažu ponad plece. Odniekiaľ vytiahol slnečné okuliare a nasadil si ich na nos. Ešte slnko a je to dokonalý obrázok.  Angela nás zmätene a vytrvalo nasledovala.
  „Kedy ste sa vy dvaja dali dokopy? Chcem povedať – chodíte spolu? Bella, nemala si byť vo Phoenixe? A kde bol včera Edward?“ Prudko som sa k nej otočila, až sa zo mňa Edwardova ruka zošmykla.
  „Vypni sa sama, lebo ti pomôžem,“ pohrozila som jej. Edward sa zachechtal a pritiahol si ma k sebe.
  „Poslala si ma za ňou? Poslala. Tak som si ju doviedol.“ Pohoršene som otvorila ústa.
  „To ona ťa poslala? Takže to nebol skutok z lásky pre nás a pre našu budúcnosť?“ pišťala som hrane hysterickým hlasom. Pravdepodobne som bola presvedčivá, pretože obaja vydesene vyvalili oči.
  „Ale Bella-“ Ďalšie vysvetlenia prehlušil môj smiech. A bolo mi fajn.

  Po obede sme mali mať kvôli neprítomnosti profesora jednu voľnú hodinu. Po nej nasledovala telesná. Akoby nás nemohli pustiť poobede domov a odpustiť šesťdesiat minút potenia, fakt. Sedela som s Edwardom v aute a čakala, kým nezazvoní.
  „Povedz mi niečo o nich.“ Nepozerala som naňho. Bála som sa. Aj teraz, keď som o nich mala len hovoriť.
  „Carlisle je veľmi starý. V ich svete to tak funguje, proste zamrzne vo veku, kedy bol premenený a ostane tak večne. Esmé je mladšia. Skočila zo skaly, keď prišla o dieťa. Keby ju Carlisle nezmenil, umrela by.“ Hovoril tichým zastretým hlasom, ktorý mi prišiel tak desivo príťažlivý.
  Mňa ale ťažila jedna hlavná otázka.
  „Ty si sa chcel tiež...“ Hlas mi zlyhal.
  „Áno.“ Jediné slovo. Do atmosféry sa hodilo dokonale. Ťaživé dusno sa mi nepodarilo rozohnať ani otvorením okienka.
  „A ešte stále...“
  „Nie.“ Z môjho srdca náhle bez ohlásenia padol obrovský kameň. „Už som ti o tom raz hovoril, pamätáš? Kvôli tebe, pre teba ostanem človekom. Chcem to tak. Ja... vždy som niečo hľadal a myslel som si, že práve večnosť to bude. Že ona dokáže zaplniť tak podivne prázdne miesto. Ale mýlil som sa. To ty. Jedine ty máš silu donútiť ma žiť.“ Stále sme na seba nehľadeli, len zízali pred seba na malé stromčeky, ktoré lemovali parkovisko. Cítila som, že práve teraz potrebuje moju oporu, ale nebola som mu ju schopná ponúknuť, než sa sama nedám trochu dokopy. Vystúpila som z auta a prešla okolo až k jeho dverám.
  „Vystúp si.“ Poslúchol. A keď tak urobil, vrhla som sa mu okolo krku, pevne stískala jeho hruď a zavŕtala do nej hlavu. Nenechal sa ponúkať, sám obtočil paže okolo môjho tela. Cítila som sa zvláštne, tak... správne, akoby sa presne toto muselo v mojom živote stať, aby som mohla ísť ďalej. S ním.
  „Sľúb- prisahaj, že ma nikdy neopustíš a ostaneš človekom.“ To ticho nado mnou viselo ako obrovský, drahokamami vykladaný Damoklov meč. Mlčal. Sekundy utekali. Blížili sa k minútam.
  „Prisahám,“ zašepkal mi spolu s bozkom do vlasov. Mýlila som sa. Až teraz nastala tá správna chvíľa.

  O hodinu som sa k autu ťahala ako sopeľ. Bolo mi hnusne. Taká dobitá som snáď ešte nebola! Normálne som začala uvažovať, že prečo som sa nenarodila ako korytnačka. S takým pekným pevným pancierom, ktorý by ma chránil pred loptami, a údermi, a kopancami a tak podobne. A mohla by som si naň aj niečo nakresliť, keby celkom... To prasiatko, čo sa skladá zo zápaliek, napríklad. Keď už som pri zápalkách, niekde doma by som mala mať knihu zápalkových hlavolamov. Mala by som ju nájsť, aby sme sa s Edwardom zahrali. Hmm.
  „Ahoj, Bells.“ Edward ma už čakal pri aute.
  „Ahoj!“ Na privítanie mi dal letmý bozk na tvár, no ja som ostala stále natiahnutá čakať. Snáď si nemyslí, že to odbije len tak? S prevrátením očí vzal moju tvár do dlaní a jeho pery zostali na mojom líci o pár sekúnd dlhšie.
  „Čo si žena sama neurobí, to nemá,“ zavrčala som a prisala sa na jeho pery. Tak! Toto som celý deň potrebovala! Cítiť jeho blízkosť a lásku sršiacu z jeho očí a dotykov.
  „Zajtra ťa chcem zobrať na výlet. Môžem ťa vyzdvihnúť tak o druhej?“ Nadvihla som jedno obočie.
  „Kam ideme?“
  „Do ZOO.“
  „Ty chceš s Charliem ostať doma?“ Začínala som byť ozaj vydesená. Vtom mi napadlo – nebolo by odveci, keby som Edwarda ocovi predstavila...
  Blbosť, bolo by to odveci!
  „Nie, chcem ťa vziať do Seattlu.“ Ufff...
  „Tak fajn,“ zazubila som sa. V ZOO som bola len ako malá a aj to som videla len labute, pretože nás kvôli kŕmeniu zvieratiek vyhodili. Ale furt lepšie, že sme kŕmili kačky, ako keby sme mali kŕmiť, leva, že?

  Doma som od nervozity nemohla vydržať, ako som sa tešila. Edward ma vyzdvihol ako sľúbil a päť minút po druhej sme už boli na ceste. Nie, nebrala som si suchý chlebík. A ani steak. Rozhodla som sa byť totiž slušná. V rámci možností, samozrejme.
  Na parkovisku Edward vytiahol z kufra fotoaparát a už sa išlo. Pred vchodom stála ceduľa s lemurmíkmi. Zaťahala som Edwarda za rukáv.
  „Keď si ich odfotíš, môžeš sa chváliť, že si bol na Madagaskare!“ Zasmial sa.
  „Choď sa k nim postaviť,“ vyzval ma a keď som zapózovala vedľa ceduľky, s úsmevom cvakol.
  „Dobrý, prosím jeden dospelý, jedno dieťa a jeden foták,“ povedal predavačke, ktorá znudene odtŕhala lístky.
  „Prečo si kupuješ detský lístok?“
  „ten je pre teba, Bells.“ Popudene som otvorila ústa.
  „Mala slečna už osemnásť?“ opýtala sa monotónne predavačka, pričom stále naširoko prežúvala žuvačku.
  „Nemala.“
  „Tak to máme zľavu dva doláre,“ povedala a vrátila Edwardovi mince.
  „Vidíš, keby ťa nebolo, platím o dva doláre viac,“ zasmial sa mi do ucha, keď mi obtočil pažu okolo pása a pritiahol si ma k sebe.
  „Sprosták!“ zasyčala som, no aj mne trhalo kútikmi.
  „Poď sa pozrieť na opice.“
  „Jé, opičky!“ zapišťala som. Nakoniec som si ten detský lístok vlastne zaslúžila.

  „Malpa hnedá, to znie ako talpa,“ zachichotala som sa.
  „Talpa?“
  „Tapla,“ usmiala som sa a natiahla sa k Edwardovi pre krátky bozk. „Takú chcem domov,“ zaskučala som.
  „Ale ona žije iba v pralesoch,“ odporoval mi.
  „No, u nás doma to tak fakt vyzerá.“
  „Myslíš, že by sa jej u vás páčilo?“ nedal sa Edward.
  „Samozrejme, vlhko, zeleno, ako v pralese,“ spokojne som hmkla a naťahovala ruku ku klietke, kde zvedavé stvorenie sledovalo pravdepodobne strelené dievča, ktoré chcelo preliezť bližšie ku klietke.
  „A čo by jedla?“
  „Môj Edward druhý by papkal úplne všetko,“ zazubila som sa.
  „Takže Edward druhý? Radšej už poď ďalej,“ zavrtel hlavou a ťahal ma k ďalším klietkam.

  „Myslíš, že žijú?“ Zvedavo som sa nakláňala ponad zábradlie a sledovala dvoch pomerne zapáchajúcich dikobrazov s bielymi pichliačmi.
  „Samozrejme,“ odpovedal Edward.
  „Tak prečo sa nehýbu?“
  „Možno spia,“ mykol plecom.
  „No hej, ale veď ja ich chcem vidieť chodiť!“
  „Čo je také zaujímavé na chodení dikobraza?“
  „Všetko... Už viem, prečo nechodí!“ vyhŕkla som štýlom Objavila som Ameriku. „Veď predsa tie dlhé pichliače nemôže uniesť!“ Edward vyprskol, až skoro prepadol do výbehu.
  „Nechceš sa ísť radšej pozrieť k šelmám?“
  „Joj, ty šelma, nenecháš ma pokochať sa,“ odfrkla som si, no už som kráčala smerom k sektoru mačičiek. Trochu väčších mačičiek.

  Edwadr celou cestou fotil, ako zvieratká, tak aj mňa. Nevadilo mi to, len som dúfala, že tie fotky potom presunie zo súboru „Zvieratá“.
  „Prečo všetky zvieratká spia?“ Cítila som sa ukrivdená. Jaký odkur! Takto flákať svoje zoologické zamestnanie... A kto bude akože rozveseľovať deti, ha?!
  Jedinú radosť mi robili labute a kačky, ktoré plávali aj napriek tomu, že všetci ostatní spali. Správne vtáky! Edward spravil pár krásnych záberov a dokonca mu aj páv zapózoval a roztiahol chvost.
  „Potom si chcem tie fotky pozrieť,“ zamumlala som a natisla sa k jeho ruke. Boli sme ako puzzle, raz nás dali dokopy a už sme pasovali k sebe na furt. Osobné GPS nás vždy navádzalo priamo k sebe, takže sme sa nemohli minúť ani o meter. Centimeter. Milimeter. A tak.

  Nakoniec sme zastavili v priľahlom parku. Mali tu povysádzané stromy s tabuľkami, ktoré ich popisovali.
  „Jelšava sivá? Hlúposť, veď je zelená!“ vrčala som. Oni nevedia rozoznávať farby?
  „Ale kmeň má sivý,“ povedal Edward.
  „Komu záleží na kmeni, aj ty fotíš len koruny...“
  „Tak špeciálne pre teba spravím jednu kmeňovú, čo povieš?“ pousmial sa a cvakol.
  „Počkaj, aj so mnou, nie?“ Rýchlo som dobehla ku kmeňu a usmiala sa. Neďaleko nás stal ďalší strom.
  „Borovica čierna. Konečne trafili farbu,“ zasmiala som sa a zaklonila hlavu, aby som dovidela až na samý vrchol. Fakt bola čierna.
  Rozhliadla som sa okolo a drgla do Edwarda.
  „Poď na hojdačky!“ Nadvihol jedno obočie. „No čo? Mám detský lístok? Mám! Takže žiadne reči!“
  „Ale hojdačka je len do šesťdesiat kíl,“ namietol Edward. Odula som sa.
  „No dovoľ?“
  „Ale nie, tak som to nemyslel, ja len, že som od teba o hlavu a pol vyšší, číže aj ťažší a...“
  „A kto povedal, že ty ideš na hojdačku?“ zabodla som mu prst do hrude. „Ty ma budeš predsa rozhojdávať!“
  Smiali sme sa a bolo nám krásne. Edward ma fotil, keď som mala zaklonenú hlavu a vlasy mi viali vo vetre. Boli to dokonalé chvíle, rozhodne by som o nich mala niečo napísať.

  Domov sme šli až k večeru. Charlieho auto už stálo pred domom a mne napadla vražedná myšlienka.
  „Máš tu nepriestrelnú vestu?“ spýtala som sa.
  „Nie, načo?“ zamračil sa Edward.
  „Lebo takto sa budeš musieť guľkám uhýbať sám,“ zamumlala som a vystúpila z auta. Jeho obočie sa stiahlo snáď ešte viac k sebe, až tvorilo skoro jednu tmavú čiaru.
  „Čo sa ide diať?“
  „Otec ťa ide zastreliť,“ povedala som.
  „Čo?“ V tej chvíli sa tváril naozaj vydesene.
  „No čo myslíš, čo bude policajt robiť, keď mu dcéra privedie predstaviť svojho priateľa?“ Odrazu sa usmieval, až som mala pocit, že si ublíži – a to nie len sebe. Bola tu totiž možnosť, že všetci v okruhu päťdesiatich metrov oslepnú.
  Rozhodne som Edwarda vzala za ruku a vošla do domu.
  „Oci? Som doma!“
  „Ahoj, Bella! Neuveríš, čo sa stalo! Bol som s Billym na rybách a ulovil som jednu fakt obrovskú!“ Kým hovoril, vstal z gauča a došiel až do chodby. Keď ma však zbadal, ako zvieram ruku nejakému faganovi,  zasekol sa na mieste.
  „Ocko, toto je Edward. Chodíme spolu.“ Zhlboka som sa nadýchla a čakala verdikt.
  „Kam?“ Pretočila som oči.
  „Do ZOO, napríklad.“ Charlie sa zakuckal.
  „Takže to je tá Angela, s ktorou si šla dnes von?“ Založil si ruky na hrudi.
  „Hm.“
  „Dobrý podvečer, šerif Swan, ja som Edward Masen Cullen,“ predstavil sa Edward – čím ochotne zachránil situáciu – a natiahol ruku k ocovi, ktorý ju lenivo prijal.
  „Masen Cullen? Dne priezviská?“ Oco, buď ticho!
  „Som adoptovaný, moji rodičia umreli už keď som bol malý,“ povedal Edward bez akejkoľvek emócie. Stisla som mu ruku a povzbudivo sa na neho usmiala. 
  „Hm... eh... no... to ma mrzí,“ zamumlal otec.
  „To je v poriadku, šerif Swan, už som sa cez to preniesol a naučil som sa tešiť z prítomnosti,“ usmial sa a pritiahol ma k svojmu boku.
  „Budeme v mojej izbe, keby si niečo chcel,“ povedala som a vybehla hore schodmi stále zvierajúc v ruke horúcu dlaň.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

monikola

4)  monikola (05.06.2011 11:29)

jeeeej ten deň v ZOO bol úžasný...to bolo zatiaľ najkrajšie rande Belli s Edwardom, aké som tu na týchto stránkach čítala... ja som tááááááááááák strašne zvedavá aké osudy im pripravuješ...bojím, bojím, že pokoja a bezstarostnej lásky si užívajú až priveľa a ty to zmeníš :(

Twilly

3)  Twilly (04.06.2011 23:29)

takmer stopercentne si ma dostala "baran, baran bucom"... potom hláškou, že čo si žena neurobí sama to nemá.... a nakoniec som sa chlámala jak sprostá na detskom lístku... Samam vlastním 33-ku v občaňáku, ale sem-tam by sa mi klíďo-píďo podarilo ísť voľakam na detský máš u mňa zelenú, cicuš

Petronelka

2)  Petronelka (04.06.2011 09:25)

Tak, jak moc dobře víš, dočetla jsem tuhle kapitolu už včera, ale protože mi tu vypadával internet, nepřidala jsem komentář, takže - teď se ti to pokusím nějak vynahradit.
Kapitola byla neskutečně krásná, asi jsem se vážně zamilovala. Tahle Bella a tenhle Edward (oba lidé), jsou mi nesmutečně sympatičtí. Ten Edův slib mě opravdu dostal - kvůli Belle se nestane upírem, asi ji vážně miluje, když se takhle rozhodl, což mu jenom schvaluju, ale mám takový neblahý pocit, že to prostě nebude moct dodržet a Bella se nakonec bude muset buť smířit s tím, že je upír a nebo se s ním rozejít. Případně je tu třetí možnost a to, že by se upírem stala taky i ona.
No, řekla bych, že opět velmi předbíhám. Zatím jsi tu nijak nenaznačila nějakého budoucí problémy a já už tu vidím jejich výsledné řešení:D. Takže zpět k povídce.
To, jak Bella vyjela ve škole na Edwarda bylo bomba, chodák malý to trochu nečekal a odpoledne s tou pusou na parkovišti. Moc se mi tam líbila ta hláška "Co si ženská neudělá sama, to nemá!" A myslím, že v tom máš rozhodně pravdu. Já se o tom přesvědčuju každých čtrnáct dní :D.
Jinak návštěva Zoo byla podařená - já mám jednu takovou taky naplánovanou - jenom pochybuju, že budu mít dětský lístek jako Bella a tím pádem se budu muset asi chovat trochu zodpovědně. Ale třeba by tam mohli mát houpačky, na které můžou i starší - tedy ne jenom děti (mezi které se už bohužel nemůžu úplně počítat).
No a nejvíc mě dostal Edwardův vystrašený obličej, když mu Bella sdělila, že se ho její otec chystá zabít - trošku jsem u toho prohlášení valila oči, ale po chvíli, kdy jsem se uklidnila, mi to bylo jasné. Jenom Edovi to trvalo trochu déle.
A Charlie byl z toho všeho taky celkem vykolejený. "To je ta Angela, s kterou jsi šla dneska ven?" ... "Kam spolu chodíte?" ... ty jeho otázky mě fakt dostávala
____________________________________________________________
Takže shrnuto podtrženo, kapitola to byla perfektní a už se nemůžu dočkat další

1)  maily1709 (03.06.2011 17:30)

ked som toto citala som mala na ksichte taky vyraz zeby ma mali vystavit v tej zoo :D :D :D takto priblblo som sa uz davno netvarila, cela kapitola bola fakt sladka aaaach!!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek