Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

Ďalšia kapitola vo fakticky rekordnom čase. Edward je u Belly doma. Čo tam? Venované Petronele k maurite. To dáš, kočka!

8. kapitola: Pečený, varený

8. kapitola

(hudba)

  Sníval sa mi sen. Sedela som s Edwardom v lietadle a on mi šepkal tiché vyznania, z ktorých mi pukalo srdce. Láskou. Prebralo ma zamručanie a ja som si uvedomila, že ten zvuk vyšiel z mojich úst. Od samej radosti. Doobeda má prísť, už každú chvíľu. Charliemu som povedala, že dnes do školy nepôjdem. Odsúhlasil mi to bez akéhokoľvek reptania. Bol totiž rád, že som späť. Včera, keď som sa len tak zjavila pri dverách, ho skoro trafil šľak. Pripadala som si ako nezodpovedná sedemnástka, čo nevie, čo vlastne chce. Pritom to však nebola pravda a ja som mala jednoduché vysvetlenie.

  Za všetko môže Edward!
 

  Keď zazvonil zvonček pri dverách, akurát som zbiehala po schodoch a dopletala si vrkoč.
  „Ahoj,“ usmiala som sa na neho a pustila gumičku, ktorá už bola správne zasadená na svoje miesto.
  „Dobré ráno,“ zazubil sa. „Dúfam, že si ešte neraňajkovala, niečo som ti doniesol.“ Podal mi ešte teplé papierové vrecko.
  „Uá! Croissanty! S čokoládou! Ako veľmi ťa mám milovať?“ vykrikovala som nadšene a už si pchala jeden koniec do pusy. Hmmm, čokočokočokočoko!
  „Najviac ako sa len dá,“ spokojne sa usmial a prešiel so mnou do kuchyne.
  „Háf fi niefo?“ zahuhlem s plnými ústami. „Napríklad čaj?“ dopoviem, keď prehltnem. „A máme aj ryby a niekde by tu mal byť keksík, počkaj.“ Začala som sa prehrabovať v skrinkách nad drezom a Edward sa mi smial.
  „Nerob si starosti. Dám si len čaj.“ Kútiky mal zdvihnuté do dokonalého úsmevu, ktorý rozžiaril celú kuchyňu viac ako žltý náter, ktorý s tým istým zámerom použila moja mama pred rokmi, ešte keď tu žila.
  „Môže byť ovocný? Červený, žltý... Neviem, ja to rozlišujem podľa farieb, sú to nejaké zmesi. A máme aj čierny, ale ten chutí ako vylúhované ponožky.“ Opäť som vnorila hlavu do skriniek a vytiahla som dve škatuľky podlhovastého tvaru. „Mám to! Červený – maliny, jahody, čučoriedky a celkovo lesné plody, žltý – mango či papája či čo je tu nakreslené, mäta a citrón. Takže?“ Zdvihla som pohľad od obrázkov a stretla sa s jeho úsmevom, ktorý stále pretrvával.
  „Červený?“
  „Super, ten si dám aj ja,“ usmiala som sa a vytiahla dva hrnčeky. Na jednom boli nakreslené mačičky a na druhom psíky.
  O pár chvíľ som na stolík kládla dva dymiace sa kýbliky.
  „Čo zaujímavé by si chcel podniknúť?“ Iba mykol plecami.
  „Odkiaľ máš také hrnčeky?“
  „Ech... tie som dostala na desiate narodeniny,“ sčervenala som. Dúfala som, že mu tie kresby nebudú prekážať. On si ich zvedavo prezrel.
  „Je to milé, ale chcelo by to renovovať.“ Nadvihla som obočie.
  „Renovovať? To si tam mám akože nacapiť svoj terajší ksicht, alebo čo?“ smiala som sa a Edward so mnou.
  „Práve to som nemyslel, ale nevadí. Smiem sa ťa niečo opýtať?“ Galantne počkal, až kým som mu nenaznačila, že sa môže pýtať koľko chce. Aj tak nie je isté, či odpoviem. „Ako to robíš, že píšeš také dobré básne?“ Táto otázka ma zarazila.
  „Nie je ťažké písať básne, stačí mať myšlienku. Ja napríklad píšem o láske, pretože
je to cit,
ktorý som nestihla okúsiť,
je to svätý žiaľ
a duše bôľ.“ Nebola to celkom pravda, pretože ja som práve zamilovaná bola, a Edward si to tiež všimol.
  „Takže ty si sa ešte nikdy nezamilovala?“ Rozhodla som sa vymáčať ho vo vlastnej šťave.
  „Nie vždy slovo zamilovať sa znamená duševne sa odovzdať tomu druhému a zo všetkého najviac chcieť cítiť jeho šťastie. Som zamilovaná. Milujem život a básne, slnce, čo ma hreje na tvári, trávu, čo ma šteklí na nohách. To je ale iná láska ako tá, ktorú hľadám.“ Cítila som sa dosť nepatrične, ešte nikomu som sa totiž takto neotvorila.
  „Kam sa podela tá prostoreká Bella, ktorá má stále na všetko odpoveď?“
  „Je stále tu, len teraz už vieš, po čom túži.“
  „Aj ja po niečom túžim,“ zašepkal odrazu stále skenujúc moju tvár.
  „Vážne? Po čom?“
  „Pobozkaj ma.“

Edward:

  Dovolil som si tú najodvážnejšiu, najneodpustiteľnejšiu a najkrajšiu vec na svete zároveň. Bola to opovážlivosť, čo dokazovala aj jej vyvalená tvár a pootvorené ústa, tie, ktorých som sa ja chcel tak veľmi dotknúť. Cítil som sa ako zloduch, čo tej najnevinnejšej nevinnosti kradne biele margarétky. Hanbil som sa za seba a svoje správanie. Keby tu bola Esmé, určite by som už dostal po hlave. A to ma ona vôbec nebila! Teraz by som si však určite zaslúžil.
  „Prepáč, ja... nemal som...“ jachtal som zo seba, akoby som bol povrazolezec, čo kráča po rozpletenom lane.
  Ani som sa však nenazdal a už sa ma dotýkala. Bolo to ako okamžitá extáza. Obišla stôl a sadla mi na kolená, pričom sa od mojich pier stále neodťahovala a zaplietla mi prsty do vlasov. Bol to neopísateľný pocit, keď ma za ne jemne ťahala. Chcel som priasť ako mačka na hrnčeku od samého blaha. Dovolila sa mi dotknúť sa jej. Tisol som si ju za boky ešte bližšie k sebe a hladil po zhrbenom chrbte, ktorý sa pokrčil, ako sa zohýnala k mojej tvári. Ruky presunula na moje líca a končekmi prstov si ich pridržiavala. Bola jemná a nežná. Pomaly sa otierala o moje pery a pritískala sa na ne. Prudko som vydýchol a ona to využila ako pozvanie do mojich úst. Zalapal som po dychu a vychádzal jej vo všetkých pohyboch v ústrety, len aby sa náhodou neodtiahla. Celé telo od končekov prstov mi brnelo, ruky na jej bokoch sa mi mierne triasli, dych sa kolísavo preháňal pľúcami, stále sa nechtiac ustáliť. Srdce mi tĺklo ako o život, až som sa bál, či to Bellu nebude búchať do hrudníka, ktorý bol tak pevne natisnutý na ten môj. Pretekal som láskou a šťastím a dlane sunul cez plecia ku krku a vlasom, ktoré boli tak dokonale hladké a pružné. Zaplietol som jej do nich ruky a stiahol gumičku. Ako vodopád sa jej rozprestreli po priestore a ja som mal odrazu všetkých desať prstov plne zamestnaných. Miloval som je hnedú hrivu, to, ako voňali a ako nasledovali každý jej pohyb...
  Bozk sa spomalil a ona sa posledný raz otrela o moje pery, pred tým, než sa odtiahla. Zhlboka sme dýchali a fúkali si tak do tvárí, no ani jeden z nás nepozrel na toho druhého, na to sme boli až príliš opradení rozpakmi z toho, čo sa práve stalo. Stále som na ústach cítil jej teplo a chuť, v hlave mi tepalo. Nedokázal som sa sústrediť. Bella, stále sediac na mojich kolenách, hľadela na svoje ruky, čo jej padli do lona a hrala sa s rukávmi, ktoré si sťahovala až ku končekov prstov. Odhodlal som sa ako prvý opatrne vtiahnuť ruku a dotknúť sa jej líca. Poplašene trhla hlavou a pozrela na mňa veľkými hlbokými očami, v ktorých som sa strácal, akoby som nasledoval čokoládovú bludičku priamo do raja.
  „Milujem ťa,“ šepol som. Ešte nikdy som jej to nepovedal tak priamo. S hlbokým nádychom roztvorila červené pery do O a ja som mal opäť chuť nahnúť sa k nim, ochutnať ich a zotrieť z nich sladkosť, aby som si ju uchoval jedine pre seba a navždy.
  „Milujem ťa,“ zopakovala po mne a natiahla sa k mojím ústam, čím vyslyšala moju nemú prosbu. Hladila svojimi perami tie moje, presunula sa po čeľusti, sánke, a mučivo pomaly si pálila cestičku po pokožke môjho krku, kde sa otrela spodnou perou a potom si položila hlavu na moje rameno. Objal som ju.
  „Je mi krásne, vieš,“ povedala s miernym úsmevom a zavretými očami.
  „Aj mne,“ pritakal som. Ostali sme sedieť šťastní ako blchy ešte hodnú chvíľu. Potom sa Bella odtiahla.

  „Nejdeme skúsiť napísať tú báseň?“ opýtala sa ma so šibalským úsmevom. Kývol som. Nepáčilo sa mi, že odchádza, no o chvíľu sa vrátila aj s kôpkou papierov a dvoma ceruzami.
  „Najprv skús sám a keď ti to nepôjde, pomôžem ti,“ usmiala sa. „Môžeš sa inšpirovať čímkoľvek.“ Cítil som sa ako žiak na písomke, ktorý sa neučil. A bolo to aj vidno. Bellina hlava okamžite klesla na papier, a vlasy, ktoré som jej rozplietol, jej ako závoj padali cez ramená. Zatajil som dych a sledoval, ako sústredením vyplazila špičku jazyka.
  Ach!
  Zavrel som oči a snažil sa sústrediť, no na myseľ mi stále vyplynuli jej dotyky. Konečne som mal pocit, že ju môžem nazvať Moje dievča. Stuhol som. Moje dievča... To je ono! Ceruzka mi škrabala po papieri, uhlík sa skracoval a otupoval, no ja som bol čoraz nadšenejší a so svojím výtvorom spokojnejší.

Moje dievča

Jediná, ktorú som kedy ľúbil,
jediná, ktorej som sa sľúbil,
jediná, čo zo mňa lásku saje,
jediná, čo mi vernosť praje.

  Vždy som sa čochvíľa zastavil a kontroloval text, či v ňom nie je niečo zle. Ani som si neuvedomil, že Bella už nesedí na svojom mieste, ale ponad moje plece číta, čo som napísal.
  „Hej!“ okríkol som ju naoko nahnevaným hlasom. V skutočnosti som skrýval smiech. Bella sa tvárila ako najväčšie neviniatko a klipkala očami. Potom však prestala robiť grimasy a vážne na mňa pozrela.
  „Je to krásne, Edward.“
  „Nevymýšľaj si,“ zasmial som sa.
  „Nevymýšľam,“ ohradila sa nadurdene, „to je pravda, naozaj sa mi to veľmi páči.“
  „Ukáž, čo si napísala ty!“ Podala mi papier.

Tvoje pery ma chladia
Tvoj dych ma hreje
Tvoje výdychy ladia
Tvoje srdce ku mne speje

Tvoje ruky ma hladia
Tvoje srdce sa smeje
Moje jak za mája
Láskou pookreje

  Vyvalil som ústa, oči a celkovo tvár na tú malú osôbku za mojím ramenom. Neuveriteľné. Mal som chuť opäť ju zovrieť v náručí a... chuť ma okamžite prešla. Belle totiž zaškvŕkalo v žalúdku. Pozrel som sa na hodinky, čo viseli pri skrinkách. Bolo už pol jednej! Ako je možné, že ten čas takto utiekol? Nechápal som, ako som mohol byť taký bezohľadný a zabudnúť na to hlavné, čo Bella potrebuje. Naše čaje už boli studené a určite by nás ani nezasýtili. Musel som jednať.
  „Ideme variť!“ vypískla Bella nadšene a začala sa smiať, keď som ju oboznámil s nasledujúcim plánom. Chvíľu sa hrabala v chladničke a nakoniec povedala: „Máme ryby, ryby, ryby a zeleninu. A potom ešte donášku od vedľa.“ Nadvihol som obočie. „Ale fakt, to nie je zlý nápad,“ vravela s rozžiarenými očami. „Objednali by sme si trebárs pizzu a poobede si upiekli koláč!“ Skoro nadskakovala od radosti – a ja s ňou, keď som ju videl.
  Poslíček s jedlom k nám dobehol pol hodinu na to. Bella labužnícky chrúmala tenké trojuholníčky a prevracala očami. Dokonca mi mala tendenciu hmkať s pusou plnou a kútikmi od paradajkovej omáčky. Keď dojedla, utrela sa do papierovej vreckovky a natiahla sa.
  „Hm, teraz už len hajať!“ Rozosmial som sa. Bola ako ustaté mačiatko. Drobný tigrík, ktorému ešte nedorástli pazúriky, no nikto mu o tom nestihol povedať. „No tak nič, no, ja už chcem ten koláč!“ zatiahla a postavila sa k drezu. „Snáď mu to pôjde lepšie ako Charliemu,“ povedala, no bolo to tak ticho, že som pochyboval, či som si to vôbec nevymyslel.
  „Na, tu máš, miešaj!“ Do ruky mi vtisla varešku a misku. Prázdnu.
  „Echm...“ Bol som zmätený. Čo? Len prevrátila očami a ukázala na stôl, kde už stáli ingrediencie v presných pomeroch.
  Jedna z vecí, ktorú som sa naučil, je, že hladkú múku sa neoplatí sypať z výšky. Mal som ju potom až vo vlasoch. Vyzeral som ako z porcelánu. Bella sa išla rozpučiť od smiechu.
  „No počkaj!“ zavrčal som a frkol na ňu tiež trošku bieleho prášku.  (A že čo nám je tak veselo, nie?)
  „Ty jeden!“ vypískla a hodila po mne ďalšiu vec, čo bola na stole. Vajíčko.
  Prečo, bože, prečo?!

  Skončili sme o dve hodiny s tým, že sme vo vode rozmiešali kúpené cesto na muffiny. A pokoj. Zvyšok času sme mohli využiť na upratovanie vajíčok, marmelád a iných dobrôt, čo skončili na našom oblečení, v lepšom prípade. Bella a stále chechtala ako šialená. Tss, čo je na tom, že mám vajko vo vlasoch?
  „Poď, dám ti to dole,“ zatiahla ma za ruku hore do kúpeľne. „Skloniť!“ nariadila. Sklonil som hlavu nad vaňu a ona pustila sprchu.
  „Hej!“ okríkol som ju, keď minula moju hlavu. Zatvárila sa ako to najväčšie neviniatko na svete, ale...

Bella:

  ...ale on sa chvatne otočil, tak, že som pod prúdom vody bola ja.
  „Uáá!“ zvrieskla som.
  Nakoniec sme obaja skončili vo vani mokrí ako myši. Edward ležal na okraji, pretože sa celý nevošiel, a nohy mu vytŕčali von. Mne bolo lepšie, ja som ležala na ňom. Natočila som tvár, aby na neho moje pery dosiahli. Odpovedal pomalým bozkom a zvieral ma pri sebe, ako keby som mu mala ujsť.
  Ako keby som to ešte mohla niekedy v živote spraviť.
  „Poď, už je zima,“ ozvala som sa asi po pol hodine. „Požičiam ti nejaké menšie Charlieho veci,“ povedala som a vyšla na povalu, kde bolo odložené staré oblečenie. Edwardovi by boli totiž tie otcove košele šité pre chlapov s pivným bruchom dosť veľké. Prekvapilo ma však, že som tu našla aj košeľu, ktorú som mu posielala asi pred dvoma mesiacmi. Zabalenú.
  No veď počkaj!
  Vzala som ju spolu s nejakými teplákmi.
  „Pači sa,“ celú kôpku som podala Edwardovi. „Uteráky sú pod umývadlom,“ povedala som ešte a nechala ho usušiť sa. Voda bola síce všade, no my dvaja sme boli čistí. A to bol zámer, nie?
  Kým sa Edward poupravoval (stavím sa, že celú pol hodinu si iba dával vlasy do pôvodného stavu), ja som stihla poutierať skrinky v kuchyni a všetko, čo bolo nejako inak postihnuté.
  „Hotovo,“ zahlásil, keď zbehol zo schodov.
  „Super. Sú tri hodiny, takže po a – dohliadni na muffiny, po b – vyber nejaké DVD netýkajúce sa kovbojov a podobných omáčok.“ Zadala som úlohy a šla sa tiež dať do poriadku. Dovolila som si krátku sprchu a použité uteráky som rozprestrela na zem, aby vsiakli vodu. Ešte aby som to utierala, pch!
  Keď som sa vrátila dole, muffiny boli vyložené a Edward uložený. Hopla som si k nemu na gauč a zavŕtala sa mu do objatia.
  „Dnes to bolo krásne,“ povedala som ticho hľadiac na obrazovku. Dostalo sa mi len spevnenia stisku a súhlasného zamručania. A tak to malo byť.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

4)  Twilly (04.06.2011 23:15)

a čo je na tom, že mám vajko vo vlasoch? majne líbe ty si číslo

Petronelka

3)  Petronelka (19.05.2011 08:12)

Jééé... ani nevíš, jak jsem ráda, že tahle perfektní kapitola je věnovaná právě mě... ten jejich společně strávený den byl naprosto dokonalý, začala jsem se dokonce rozplývat blahem, že jsou konečně spolu, že se mají rádi a že se někdy v hodně dalé budoucnosti dočkají šťastného konce.
Jako dáreček k maturitě to bylo opravdu něco perfekního, jsem hrozně spokojená, nejenom se sebou a tím, jak jsem to zvládla, ale hlavně s vývojem téhle kapitoly. Škoda jenom, že budou muset zase do školy a podobné dny se moc často nebudou opakovat. Hlavně jsem taky zvědavá, co se odehraje ve škole, když teď tihle dva spolu chodí:D. Bude Jessica nějak prudit? Jak na to budou reagovat lidi? No, a prostě spousta otázek, na které zatím bohužel nemám odpověď, ale doufám, že se ji brzy dozvím - tedy až bude nová kapitola, což bude doufám brzy ;)
Navíc jsem ještě zvědavá, kdy se Bella smíří s přítomností Cullenů. Podle mě zase tak moc šikovná nebude, aby si dlouho nic neudělala a nemusela do nemocnice, kde by ji musel ošetřit Carlisle a ona by s ním přišla do kontaktu i kdyby nechtěla. No a co by dělala potom? Volala po nemocnici, že chce jiného doktora proto upírem se vyšetřovat nenecha?! :D - To by byl myslím gól, kdyby to udělala. A tahle Bella je na to dost praštěná, takže bych se možná ani nedivila.
No, ale dlouho stejně Culleny přehlížet nemůže. Jsou to, ať chce nebo nechce, Edwardovi "příbuzní". Byť pro ni trochu strašidelní. Jednou se s tím bude muset smířit, protože Edward se jich nebude schopen úplně vzdát. Vždyť sám se chtěl stát jedním znich!
Takže, jsem zvědavá, jak to bude dál.
Moc se těším na novou kapitolku - ani si nedokážeš představit jak moc to je - protože je to fakt neskutečně moc.
A ještě jednou děkuju za věnování

Nessie

2)  Nessie (18.05.2011 19:59)

Ja z tvojich hlášok nemožem. :D :D :D Rychlo ďalšiu! poviedku som zhltla raz-dva.

1)  maily1709 (18.05.2011 13:24)

najlepsia veta ,,Tss, čo je na tom, že mám vajko vo vlasoch?,, som skoro umrela :D :D :D

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek