Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

Zrada jak oči. Edward sa správa ako chameleón, tak snáď ma neprizabijete. Máte na konci aj jeho pohľad, aby ste vedeli, prečo taký je... Súfam, že sa bude páčiť.

4. kapitola: Záchrankyňa a neobranca


4. Kapitola

  Prvá vec, ktorá sa mi podarila s mojimi naj kamoškami, jednou na nohe, druhou v ruke, bolo zarámovanie obrazu od Edwarda, ale s pribíjaním klinca mi musel pomôcť Charlie. Miestami mi však pripadalo, že by som to sama spravila lepšie – aspoň by som nemusela ošetrovať dva klepnuté prsty. Dúfam, že mi to bude vyčítať do konca života! Hm! Aj tak je dôležitejšie to, že už mám svoj obraz zavesený vedľa postele. Edward je fakt krásny...
 
Obraz, Bella, ten obraz je krásny, nie ten nafúknutý frajer!

  Ale teraz bol milý a dokonca chcel počúvať moje básne! Úúú, on bol taký úúú, akože úúú, akože úúú! Na to ani slov niet!

  Dora jedna pobláznená, uvidíš, že keď sa vrátiš do školy, bude zasa taký istý!


  Moje myšlienky mi hlodali v hlave a zvlášť tá posledná nie a nie dať pokoja. Určite sa ku mne nebude správať mrzuto, hlavne po tom, čo sa u mňa v izbe udialo. Ten pohľad predsa nie je len taká sranda na pár sekúnd!
  Z mrzutého Edwarda som bola nakoniec mrzutá ja sama. Preto som otca donútila, aby ma na štvrtý deň pustil do školy. Musela som omrknúť situáciu. Aspoň na jeden deň, potom môžem zas marodovať, koľko si len doktor povie...
  Jediná vec, ktorú som si nevydupala, bolo moje auto.
  Takže keď som vyšla z domu, pred dverami stálo pristavené najškaredšie policajné auto vo vesmíre! Áno, vo vesmíre! Dokonca aj lietajúci tanier s majákmi by vyzeral lepšie!
  „Chceš zapnúť sirény?“ spýtal sa s lišiackym úsmevom.
  „Ani sa neopováž!“ zavrčala som.
  „Ale Bella, nekaz mi zábavu, sirénu na Margaret si mala predsa rada!“ obvinil ma. Margaret?
  No fakt, to sedí. Mandy a Margaret.
  „Oci, to som tu ale bola na prázdninách s mamou a mala som tri!“ Odul sa. Bola som rada, že pred školou nepovedal do megafónu: „Pozor, pozor, Bella Swanová práve vstupuje na školské parkovisko!“ To by som ho zabila, otec-neotec.
  „Bella!“ volala za mnou Angela už z opačnej strany parkoviska.
  Nepútaj príliš veľa pozornosti, hlavne nepútaj príliš veľa pozornosti!
  „No,“ zamumlala som, keď dobehla ku mne.
  „Včera šiel časopis do tlačiarne!“ Poskakovala okolo mňa. Mala som chuť poskakovať tiež... Ale niečo mi v tom bránilo.
  „Bella!“ zvrieskla, akoby bola stále na opačnej strane parkoviska.
 
 „No.“ Reagovala som rovnako ako pred tým.
  „Tvoja noha!“
  „Stojím v mláke?“ opýtala som sa a zažmurkala.
  „To preto si chýbala v škole? Jessica hovorila, že...“
  „Čo Jessica hovorila, že...?“  vypleštila som oči. Tak tá koza hovorila, hej? A o mne? Ešte lepšie!
  „Hovorila, že to kvôli Edwardovi... Vraj si ho tak veľmi chcela a on teba nie, že si si chcela ublížiť a-“
  „Nepokračuj!“ skríkla som. Tá potvora! Ja jej ukážem, s akou poetkou sa chytila za štice!
  Keď som ju spozorovala v hlúčiku študentov, skoro som zafučala ako lokomotíva.
  Pfffffffffffffffff!
  Aj napriek tomu, že som mala na nohe sadru a v ruke barlu, som sa k nej dostala pomerne rýchlo.
  „Potvora jedna akási,
čo si to dovoľuješ? Skade si?
Na mňa si papuľu otvárať
a nepravdivo ma ohovárať!
Že sa nehanbíš, špina jedna,
aj tak si len štetka biedna!“ nadávala som ako zmyslov zbavená a jej sa ústa otvárali stále viac a viac. Bola som so sebou spokojná. Všetci totiž na mňa pozerali vykoľajene, len Angela sa chechtala ako pomätená. „So mnou si láskavo nezačínaj!“ zasyčala som a odtiahla sa do vestibulu školy.

  Až do obeda si ma všetci uznanlivo premeriavali, no aj tak som sa neodvážila ísť do jedálne.
  „Však sa zľutuješ nad biednou dušou a donesieš mi aspoň bagetu?“ žobrala som Angele do ucha cez poslednú hodinu. Tá sa rozosmiala skoro nahlas.
  „Bella, pokorila si nekorunovanú kráľovnú školy neuveriteľným spôsobom, prečo by si sa mala báť?“
  „Ja sa nebojím,“ bránila som sa. „Ale ona mi to bude chcieť vrátiť.“ Cítila som sa ako dieťa. Bola som ako dieťa. Najviac som sa ale bála Edwardovej reakcie. Dúfam, že ma nepošle dokelu, aj keď – keby si ma nezapamätal, tak toto je fakt posledná tehla na dom večných spomienok.
  „Fajn, počkaj ma na lavičkách, niečo ti donesiem,“ prevrátila očami.
  „Ďakujem!“ Skoro by som ju bola objala, keby som nebola schytala nahnevaný pohľad od profesora.

  Obednú prestávku som prežila na lavičke. Keď došla Angela s bagetou, bola som totálne vyhladovaná...

Hladná ako vlk tu sedím,
a ruky si si stále medlím,
či mi niekto dotiahne
chrbát, stehno jelenie?


  Od hladu som ani nevidela a napádali mi samé hlúposti o jeleních stehnách.
  „Za toto ma budeš milovať do konca života,“ zasmiala sa Ang a hodila po mne haminku. „Inak, celá jedáleň si o tebe hovorí a všetci sa Jess smejú. Teda... skoro všetci.“
  „Skoro všetci? Mám sa báť?“
  „Jej partia s ňou drží.“
  „Jej partia? To je...“ Prosím, nech medzi nimi nie je Edward!
  „Mike, Tyler, Lauren a E-“ Môjbože! „-ric.“
Ufff!
 
„To zvládnem,“ zamumlala som si pre seba a zahryzla do bagety. Biológia sa blížila míľovými krokmi a ja som podstatne menšími postupovala zas k nej. Do učebne som vošla medzi poslednými. Edward už sedel na svojom mieste a Jess pred ním, tak, že ma nevidel. Toto vôbec nevyzeralo dobre...
  „Nevšímaj si ju, určite na teba nemá. Bolo to hlúpe a detinské. Proste ju ignoruj.“ Nie, nechcela som ukázať, ako veľmi ma jeho slová boleli.
  „Došla si si prevetrať slovnú zásobu?“ štekla, keď si ma všimla. Potvora!
  „Ja to nepotrebujem, na rozdiel od niekoho. Vieš, nemusím si dookola opakovať všetkých päť slov, ktoré poznám, aby som nejaké nezabudla.“ Niekto v triede zapískal, ale neotáčala som sa.
  „Ty jedna malá...“
  „Minimálne o dva centimetre vyššia od teba,“ skočila som jej do reči. Skoro sčervenela hnevom.
  „Upokoj sa, Jess, ona ti za to nestojí,“ zamumlal Edward, postavil sa a obtočil jej ruku okolo pása. Odvrátila som zrak a posadila sa na miesto.
  Čo sa to so mnou deje?
Bolo mi zle zo mňa samotnej. Takto vymäknúť kvôli niekomu, komu nestojím ani za pohľad... Ale aj tak, ako mohol dopustiť, aby sa o mne šírili také veci, keď ma štyri dni dozadu videl so sadrou na nohe? Bol predsa u mňa doma! A bol milý!
  Hodina začala, do triedy vstúpil učiteľ a on sa posadil vedľa mňa. Mlčal. Celý čas. A ja som sa zubami nechtami držala, aby som sa na neho nepozerala. Vytrhla som si zo zošita papier a začala písať.

Bráň ma!


Sedíš vedľa mňa,
no dotknúť sa ťa nemôžem,
nebrániš ma, padám,
ako si len pomôžem?

Prichádzam o srdce,
trhajú mi dušu,
ako lačné psy
do krvi ma kúšu.

A ty stojíš a hľadíš
ako ticho plačem,
od zúfalstva kričím
a vlasy si kváčem.

Tak ma bráň, prosím,
keď už za viac nestojím,
potom snáď v skúške
v tvojom srdci obstojím.

  Keď som dopísala posledný verš a zazvonilo, uvedomila som si, že mám v očiach slzy a o chvíľu sa im už nedokážem ubrániť.
  „Vezmeš mi, prosím, veci?“ zašepkala som Angele, keď som okolo nej prechádzala. Súrne som sa totiž potrebovala upokojiť.
  Na záchodoch som vyplakala asi decilitrové more. Nos som mala kvôli vreckovkám až červený a bolel ma. Angela sa dnes opäť ukázala ako moja najväčšia záchrana, keď mi doniesla tašku a krycí make-up.
  „Zbalila si mi, prosím, aj tú báseň?“ spýtala som sa plačlivo.
  „Báseň? Na lavici si mala iba knihy.“
  „Ma neštvi!“ zavrčala som. Ak ju má Jessica... Brrr, ani nemyslieť.

  Cestou k autu ma Ang upokojovala, že sa nič nedeje. A nedialo sa. Lenže potom, keď ma vysadila pred domom (hej, hlúpa noha) a ja som osamela, nepomohol mi ani ten trik s diktafónom. Doma som sa zabuchla v izbe a bolo. Psychicky vyčerpaná som zaspala. Keď som sa prebrala, Charlie bol už doma a sedel v kuchyni s novinami v ruke.
  „Ahoj, Bells, ako si sa mala?“ opýtal sa zvesela.
  „Nechcem o tom hovoriť,“ zachrčala som spánkom a plačom zhrubnutým hlasom.
  „Eh... po meste sa hovorí, že chceš Edwarda Cullena, a on teba nie, a kvôli tomu si chceš ublížiť. Mám mať o teba strach?“ spýtal sa. A tým ma totálne vytočil.
  „Čo s tým všetci máte, dofrasa? Nechcem ho, nenávidím ho!“ Medzi mojím vreskotom niekto zazvonil a oco šiel otvoriť, pričom stále počúval, s čím mám problém. „Je mi jedno, čo si ľudia myslia, čo si myslí on!“
  „A je ti jedno, že práve stojí pred dverami a pravdepodobne všetko počul?“ opýtal sa oco.
  „Je mi to jedno!“ zakričala som. Správala som sa ako hus a bolo mi to jedno. Bez jediného pohľadu k nemu som prebehla okolo (nepotkla som sa! – teda ak sa neráta to divné hopsanie so sadrou na nohe) a zavrela sa do izby.
  „Kretén!“ uľavila som si. Ozvalo sa klopanie na dvere. „Nepustím ťa!“ zastrájala som sa.
  „To som ja, Bells,“ ozval sa Charlie, „on je už preč.“ Pootvorila som dvere a vpustila ho dnu.
  „Takže takto. Neviem, o čo tu ide, ale-“
  „Newton so Stanleyovou ti povedia,“ prehodila som naoko bez záujmu.
  „Ale medzi vami sa niečo stalo. A myslím, že on to chce dať doporiadku,“ povedal. Hm. To bola asi Charlieho najmúdrejšia reč. Škoda len, že sa týkala Edwarda, to mu ubralo na bodoch. „Toto ti tu nechal.“ Počula som zašušťanie perín, ako niečo položil na posteľ. Potom už len ticho klapli dvere. Nevedela som, či sa mám pozrieť, či sa vôbec chcem pozrieť a či to vôbec bude mať zmysel. Na čo?

  „Hlúpe zvedavé receptory,“ zavrčala som, keď som po polhodine svoj vnútorný boj vzdala a otočila sa k tej veci, čo mi tu Charlie nechal. Čo mi Edward nechal. Boli to tie dosky. Ani neviem, ako sa mi ich podarilo roztvoriť, len odrazu na mňa hľadela Bella Swanová. Bol to môj portrét, ako sa smejem. Dole dátum a podpis.

Masen

A dátum bol dva dni dozadu. Opäť sa mi chcelo plakať. Mala som pocit, že začínam byť psychicky tehotná. Alebo ozajstne tehotná, len keby som vedela, kto je otec. Už nikdy nepôjdem na kolotoč! Musela som sa zasmiať. Haha, kolotoč, hlavne, že som ešte s nikým nechodila! A ani nechyrovať o niečom inom. Položila som výkres a vzala do ruky druhý papier, čo ležal v doskách. Bola to moja báseň, ktorú som napísala cez biológiu, len na papieri bolo ešte niečo dopísané.

Odpusť.

  „Strč sa!“

Edward:

  Keď som od Belly odišiel, cítil som sa zvláštne. Nemôžem ju mať rád. Nesmiem. O chvíľu ma Carlisle premení a s človekom sa už stýkať nebudem môcť. Bolelo by to mňa aj ju. Preto som Jessice nevyvracal tie bláznivé kecy. Ale keď prišla do školy Bella, ostal som nemo stáť s otvorenými ústami vedľa tých dvoch. Ona jej dokázala vynadať vo veršoch! Dokonalé! Jej fantázia asi nemá hraníc!
  „Hlupaňa,“ syčala Jessica, keď sme spolu šli na obed. Chcel som jej niečo odseknúť, aby ju tak nevolala, no nakoniec som mlčal. Nemohol som prejaviť náklonnosť. Nesmel som sa na nič a nikoho viazať. To, že som bol u nej, bola chyba. Obrovská. A pred biológiou som Jess dokonca podporoval. Tie dve si zas skočili do vlasov, až som to priklincoval ja. Bella sa vtedy stiahla a už do konca hodiny nič nepovedala, len vzala papier a začala niečo písať. Pravdepodobne ďalšia báseň. Nadával som si, no zároveň som sa prehováral, že robím správnu vec. Sedemnásť rokov som sa dokázal dištancovať od všetkých a jedno malé dievča, o dva centimetre vyššie od Jessicy, mi to proste nepokazí. Keď sa však pri zvonení zdvihla a vyšla z triedy, začali ma zožierať pochybnosti. Ešte pred tým, než jej Angela začala zbierať veci, som si šuchol papier, na ktorý písala, medzi zošity a nenápadne ho zbalil do tašky. Doma zistím, čo to vlastne je.

  Až domov som, samozrejme, nevydržal. Niekde v polovici cesty som zastavil na krajnici a natiahol sa po tašku.
  „Sedíš, vedľa mňa, no dotknúť sa ťa nemôžem, nebrániš ma, padám, ako si len pomôžem...“ Čítal som si len ticho, ale aj tak to na mňa pôsobilo, akoby mi niekto vrieskal do ucha. Ja idiot! Ani si neviem predstaviť, ako som ju sklamal. Dofrasa! S tým budem musieť niečo urobiť. Nemôžem sa s ňou priateliť, ale nemám právo ubližovať jej. Domov som šiel rýchlejšie ako obyčajne a zvlášť som porušoval všetky možné zákony cestnej premávky. Keby náhodou.
  Vo svojej izbe som sa posadil za stôl a otvoril zásuvku, v ktorej bol papierový obal. Bolo v ňom niekoľko výkresov a na všetkých bola ona. Chcel som jej nejako dokázať že mi nie je ľahostajná, no s nami to nepôjde. A jeden jej vlastný úsmev bude určite dokonalý.
  Keď som otvoril v počítači súbor z jej fotkami, opäť mi prebehol mráz po chrbte. Bola úžasná, bez jedinej chybičky.

(hudba)

  Vlnité čokoládové vlasy mala rozhodené okolo tváre pri smiechu, ktorý odhaľoval krásne biele zuby. Mala privreté oči a roztomilo krčila nos. Jedna z antických bohýň zostúpila na zem. S myšlienkou na ňu som si ľahol na posteľ. Dostal som sa do zamotanej situácie. Nesmie ma tak fascinovať. A ja vlastne ani neviem, čo na nej vidím. Je úplne obyčajná...
 
Až na jej básne. Tvár. Postavu. Vlasy. Vôňu. Hlas.

  Ako jej mám povedať, že ju milujem, keď sa s ňou vlastne ani nemám rozprávať?

  Nakoniec som sa rozhodol, že jej odnesiem jej obraz a požiadam o odpustenie, s tým, že ju upozorním na to, že nie je dobré, aby sme sa priatelili.

  Pred jej domom som sa chcel minimálne trikrát otočiť.
 
Nie, len sa tvár čo najuvoľnenejšie to ide.
Pred dverami, keď som klopal, som ale niečo začul.
  „Čo s tým všetci máte, dofrasa? Nechcem ho, nenávidím ho!“ Ach jaj, to som zasa niečo pohnojil. Zazvonil som a čakal, že mi príde otvoriť. Neprišla. Bol to jej otec.
  „Je mi jedno, čo si ľudia myslia, čo si myslí on!“ kričala ďalej.
  „A je ti jedno, že práve stojí pred dverami a pravdepodobne všetko počul?“ spýtal sa jej otec, ktorý na mňa vo dverách pozeral.
  „Je mi to jedno!“ skríkla ešte raz a ráznym krokom krivkala do svojej izby. Prebehol mnou zvláštny kŕč, keď som ju videl. A to mi bola otočená chrbtom.
  „Dobrý, šerif Swan. Mám pocit, že Bella ma nechce vidieť,“ konštatoval som a dúfal, že môj hlas znie dostatočne kajúcne.
  „To teda nechce,“ krátko sa zasmial, akoby to snáď bolo vtipné.
  „Hm, nemáte tu náhodou pero?“ opýtal som sa.
  „Nech sa páči,“ podal mi jedno, čo vytiahol z vrecka uniformy. Rozviazal som dosky a pod jej báseň napísal strohé Odpusť. Bolo to až bolestne málo, no nič lepšie som po ruke nemal.
  „Ďakujem. Môžete jej to odovzdať?“ Prikývol a vzal si odo mňa dosky. „Dovidenia.“ S rozlúčením som sa otočil a odišiel.

  Rozhodol som sa, že domov sa mi ešte nechce, tak som auto zastavil o dve ulice ďalej na kraji mesta a z kufra vytiahol svoje delo. Schovať sa môže ísť malý foťáčik, čo so sebou nosím pre každý prípad, toto je ozajstný frajer! Vytiahol som statív a postavil ho pár metrov od auta, kde stálo niekoľko starých dubov. Široké kmene mali obrastené machom a drobnými bielymi kvietkami.
  Vyzerala by medzi nimi ako lesná žienka. Sediac v machu s pokrčenými nohami pritiahnutými k telu, hľadiac cez konáre a listy na nebo.
  „Hej!“ okríkol som sa a až neskôr mi došlo, že to bolo trochu hlasnejšie, ako som mal v pláne.
 
Raz ju tu vezmem... Odfotiť ju... Úplne nevinne... Na pamiatku...

Edward Masen Cullen, čo si to len nahováraš? Už nikdy to nebude LEN nevinné...

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Astrid

4)  Astrid (16.07.2011 01:36)

pfffffffffffffffff, Charlie, decilitrové more a beliná myseľ, omg, strašne by som sa tvojej belly bála - ona je totiž tak silná a odhodlaná osobnosť (aj nebezpečná) a ako poslala Angelu pre bagetu - tyvole, to sú mi detaily, hm...
PSYCHICKY TEHOTNÁ ááááááááááááááááááááááámen tma Emuška si ma zabila! A ten Edward, omg ako o nej premýšla...
a krásne básničky
Emuška velmi sa mi to páčilo, Ty si proste úkaz jedinečný moc som sa bavila;)

Petronelka

3)  Petronelka (07.05.2011 13:17)

Páni, tak tohle bylo perfektní, myslím, že kdybych to četla ještě včera večer, tak se nad tím jejich chováním rozbrečím... včera jsem totiž koukala na jeden film a brečela jsem jako malá...
Ale to sem nepatří, tady je totiž jenom Edward a Bella. Edward je tu opět pěkně rozpolcená osobnost, doufám, že si to v hlavě rozmyslí a rozhodně se správně - ačkoliv nevím, jestli by byl ochoten opustit rodinu, se kterou vyrůstal a žil, když už byl rozhodnutý stát se jedním z nich.
Tohle podle mě bude ještě hodně zajímavé. Edward si připustil, že je do Belly zamilovaný. Bella ho nenávidí proto, že se jí ve škole před Jess nezastal - a má vlastně pravdu, sice teď chápu Edwardovy pohnutky, ale i tak. Strašně se mi líbilo, jak Bella vynadala Jess a že to dala ještě do veršů bylo o to víc fajn.
Volby slov v této kapitole neměla chybu a už teď se moc a moc těším na další kapitolu a proto doufám, že bude co nejdříve, jinak to asi nevydržím ;)

Twilly

2)  Twilly (06.05.2011 22:50)

... posledná tehla na dom večných spomienok. ... neskutočný výber slov, alebo toto:
Mala som pocit, že začínam byť psychicky tehotná. Alebo ozajstne tehotná, len keby som vedela, kto je otec. Už nikdy nepôjdem na kolotoč!

... trochu ti ušlo pohlavie u Edwarda :D ... ale to je len preklep, zlatik (v Edwardovej pasáži )


A celkový dojem???

1)  Kanasta (06.05.2011 22:29)

Krásne píšeš a nemôžem inak, len ti skloniť poklonu, pretože nielen, že máš krásny štýl prózy, ale si aj hotová poetka. Len tak ďalej a teším sa na ďalšiu časť :) :) :) ;) ;) ;) ;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse