Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

Ďakujem za podporu pri predchádzajúcej kapitolke, veľmi ma to potešilo. Pokračujeme v príbehu. Edward? Bella? Niekto iný?
P.S.: Monikolka, ja ti dám takú babku, že sa ti odnechce! *devil*

2. kapitola: White & Black


  Nechcela som počúvať. Vážne som sa chcela tváriť dostatočne inteligentne a rezervovane na to, aby som tie klebety nepočúvala. Moja hlava sa však sama nenápadne naklonila smerom, odkiaľ som započula tiché ,Isabella Swanová´ a moje uši sa bez akéhokoľvek vedomého podnetu naježili ako mačka pretiahnutá metlou po chvoste.
  „Naozaj, Mary povedala, že jej jedna kočka povedala, že jej jedna kočka povedala, že jej jedna kočka povedala, že jej jedna kočka povedala, že ho normálne zrazila k zemi! Sopľa jedna!“ nadávala vysoká brunetka do ucha tej nižšej. Očividne však neboli také nenápadné, ako chceli. A ja tiež nie.
  „Nič so z toho nerob, sú to husi,“ zamumlalo dievča, čo sedelo predo mnou a znudene sledovalo nepravidelné ryhy v lavici.
  „Pravdepodobne sa tej pozornosti tak rýchlo nezbavím,“ povzdychla som si. Dievča sa krátko zasmialo.
  „To asi fakt nie. Som Angela,“ usmiala sa a podala mi ruku.
  „Isabella, teda Bella.“ Jej ruku som prijala.
  „Čo myslíš, môžem dnes sedieť s tebou?“ opýtala sa ma znenazdajky s neistým pohľadom.
  „Samozrejme.“ Angela vyzerala byť milá, vôbec nie ako hentie dve.
  Celú hodinu sme prekecali, aj po tom, čo do triedy vošiel učiteľ. Bola fakt super – a ako bonus bola členkou redakčnej rady. Vraj majú dnes poobede stretnutie a tiež sa ho môžem zúčastniť. Mala som pocit, že sa odrazu vznášam meter vysoko nad zemou. Chcelo sa mi lietať od samej radosti. A tieto myšlienky do mňa udreli ako hrom. Okamžite som vytiahla diktafón, aby som na ne nezabudla.
  „Vznášam sa vysoko nad zemou
a tak snívam sen najkrajší z mojich snov.“
  Musela som uznať, že som mala už aj lepšie verše, no aj s týmto sa dalo celkom pekne popracovať.
  Počas ďalších hodín som sa akosi nedokázala sústrediť. Stále som niečo vymýšľala – a pred očami som mala jeden vzďaľujúci sa chrbát navlečený do svetlomodrej košele.
  Ufff...
  Na obed som išla sama. Keď som vstúpila do jedálne, všetky oči, nosy a celkovo všetky tváre sa stočili mojím smerom. Opäť ma prepadol ten pocit z rána, že mi chcú do čela vypáliť dieru. Ticho som sa šla postaviť do radu, snažiac sa nezakopnúť o vlastné nohy. Líca ma pálili od večnej a všadeprítomnej červene, no tie decká na mňa aj naďalej nepokryte zízali. Kto to kedy videl?
  Keď som sa dostala k pokladni, aby som si mohla zaplatiť obed, skoro nahlas som si vydýchla. Teraz si už len nájsť miesto... Spolu s červenou táckou, na ktorej som mala naložený ovocný nákyp a fľašu ochutenej minerálky som vykročila k poslednému prázdnemu stolu v rohu jedálne, zhodila tašku vedľa stoličky a so zafučaním dosadla.
  Keď som mala asi polovicu nákypu zjedenú, ozvalo sa nado mnou odkašľanie.
  „Echm, echm!“
  „Áno?“ Reagovala som zdvihnutím hlavy...
...a skoro ma porazilo. To bol on! Ten chlapec, čo som ho zrazila na chodbe!
 
A do hája!
  „Prepáč, ale sedíš na mojom mieste,“ povedal s významným pohľadom zabodnutým do mňa.
Au, to bol nos!
 
 Ja som sa poslušne zdvihla, posunula si jedlo o miesto ďalej, a sadla si. On však neustupoval – a, bohužiaľ, ani si nesadal.
  „To je môj stôl,“ zasyčal na „vysvetlenie“. Poriadne som si ho prezrela (myslím stôl) a pre istotu skontrolovala aj stoličky.

  „Mrzí ma to, ale tvoje meno tu nikde nevidím,“ sladko som sa usmiala a usadila sa späť. Až teraz som si uvedomila, že nás sleduje celá jedáleň. To som si teda pomohla...
  So zaťatou čeľusťou si sadol oproti mne a zahryzol sa do hamburgeru. Si nemysli, drahý, že toto na mňa platí! Možno tu som prvý deň, ale vláčiť so sebou nenechám!
  Celú obednú prestávku sme po sebe zazerali ako dvaja nepriatelia. On ma bolestivo prepaľoval pohľadom – a ja som sa tak aspoň tvárila. V skutočnosti som obdivovala jeho krásu. Tvár, oči, čelo... Zabránila som zasnenému vzdychu a schovala obdivný pohľad za zamračený.
 
Ešte to mi treba, aby si ten namyslenec myslel, že sa mi páči! Pche! A čo to tu trepem? Veď sa mi vôbec nepáči!
  Ku koncu obednej prestávky u mne dobehla Angela.
  „Bella, teraz máš ešte jednu hodinu?“ opýtala sa, vyhýbajúc sa pohľadu na môjho spoločníka.
  „Mhm, ešte biológiu v učebni... tristodva,“ vylovila som z pamäti.
  „Fajn, ja mám ešte španielčinu. Keď zazvoní, počkám ťa pred triedou a vezmem ťa do našej redakcie,“ usmiala sa, šľahla pohľadom po ňom a vyšla z jedálne. A aj ja som toho už mala dosť. Spučila som prázdnu plastovú fľašu (potešene som sa usmiala, keď sa pri tom zvuku prikrčil), vzala tácku a cestou ju odložila k špinavému riadu.
  Keď som však hľadala učebňu biológie, predbehol ma s ľahostajným úškrnom. Pfff!
  Do triedy som sa dostala až asi päť minút po zvonení.
  „Ach, slečna, som neskonale rád, že ste sa rozhodli zúčastniť mojej hodiny,“ povedal profesor hneď, ako som zaklopala a vstúpila dnu.
  „Ospravedlňujem sa, ale som tu nová a mala som drobný problém s nájdením učebne.“ On sa rozchechtal.
  „To je v poriadku, slečna, iba som sa smial,“ zaškeril sa. „Posaďte sa, prosím.“ Rozhliadla som sa po triede... a takmer ma porazilo. Jediné voľné miesto bolo vedľa neho. Šuchtavým krokom som sa dostavila až k lavici.
  „Ahoj,“ zazubil sa na mňa, „som Edward Masen Cullen,“ predstavil sa.
  „Bella Swanová.“ Pokúsila som sa o nesmelý úsmev a prijala jeho ruku natiahnutú mojím smerom.Myslela som, že pri tom dotyku snáď omdliem, keď jeho hladká ruka pevne stisla tú moju a jeho oči sa zasekli do mňa. Dokonale zelená. Vydýchol. Pootvoril pery. Poliala ma horúčava.
  „Echm,“ odkašľala som si a celé kúzlo tak pokazila. Rýchlo ma pustil a odvrátil zrak. Zvyšok hodiny sa už nepohol, len napäto sledoval výklad profesora a písal si poznámky.
  Čo som to spravila?
  Snažila som sa nahovoriť si, že som mu neublížila, nijako ho neznechutila ani nič podobné.
 
Tak prečo sa na mňa ani nepozrie? A prečo ma to vlastne štve???
Do konca hodiny som sa zubami-nechtami držala, aby som sa ho na to neopýtala. Po zvonení sa zdvihol a otočil ku mne, akoby mi chcel niečo povedať. Pozrela som sa mu vyčkávajúc do očí, no on nič, len sa zhlboka nadýchol, vzal si veci a vyšiel z triedy.
  To malo byť akože čo?
  „Bella, kde sa flákaš?“ zavolala na mňa odo dverí Angela. Už by som na ňu bola zabudla! Vzala som si veci a vydala sa k nej. V hlave mi ale ešte stále poletovali zmätené myšlienky.

  V miestnosti, do ktorej sme vošli, sedela iba hŕstka ľudí a...
  Nie!
Sedel tam, za jedným stolom, s jednou nohou vystretou a druhou pokrčenou, pričom pohľad mal zarytý do papiera pred sebou.
  „Tak, sme tu všetci?“ opýtala sa učiteľka vo volánikovej červenej blúzke a béžovej sukni. Pôsobila celkom milo a inteligentne – a aj keď mala na tvári už mnoho vrások, účes a okuliare ju omladzovali.
  „Ako vidím, máme tu novú slečnu, vitaj medzi na mi,“ usmiala sa na mňa. Vtedy zdvihol zrak a zabodol ho do mňa.
  Čo s tým všetci majú?
  „Teraz už prenechávam slovo šéfovi našej študentskej rady, Edwardovi.“ Schytávala som úder za úderom a stále to nikoho neprestávalo baviť.
  „Takže na nový týždenník nám chýba ešte pár článkov. Má niekto nejaké návrhy?“ Kým som sa ja snažila schovať pod lavicou, Angela sa nadšene hlásila.
  „Čo Bella?“ Sykla som smerom k nej.

  „Ideš?“ Heh, ako na psa!
  „Čo Bella?“ reagoval Edward.
  „Ona píše básne, mohla by niečo publikovať- Au!“ skríkla, keď som ju nenápadne nakopla.
  „Hm, máš niečo, čo by si chcela publikovať?“ otočil sa na mňa. Z tašky som nedobrovoľne vytiahla hrubý blok a nalistovala do časti, z ktorej som ešte nič nezverejnila. Otvorený zápisník som mu podala do rúk a on sa v ňom  začal doslova hrabať. Celý čas som si nervózne podupkávala nohou, zhlboka dýchala a márne sa snažila ovládnuť pálenie v lícach. Hlúpe červenanie!
  Listoval medzi stránkami a mračil sa.
  „To je dobré,“ zamumlal, „je to fakt dobré.“ Zo srdca mi padol skoro dvojtonový balvan a mohla by som aj odprisahať, že som ho počula dopadnúť na zem. Modlila som sa aby neprebil podlahu, lebo by sa muselo meniť celé linoleum.
  „Mohli by sme tam dať túto?“ opýtal sa a podal mi roztvorený blok späť. Pozrela som sa, ktorú báseň myslí.

Oči

...ich hĺbka sa vpíja do mojich očí
a nikto iný to kúzlo nezočí...


  Pozrela som sa na neho a presne ako vo veršoch sa naše pohľady zasekli do seba. Iba som prikývla.
  „Zoženiem ti k tomu obrázok,“ povedal ticho a odvrátil tvár. Opäť ma polialo neuveriteľné teplo. To ako naschvál!
  Angela do mňa štuchla lakťom.
  „Vidíš? Mám u teba jedno kopnutie do píšťaly,“ zavrčala. Ja som však nedokázala poriadne vnímať. Akú spojitosť našiel v tej básni, respektíve, prečo si vybral práve ju? Bolo to kvôli tomu pohľadu či to bola iba náhoda?
  Ani neviem, ako som sa dostala k Mandy. Stratená vo vlastných myšlienkach som blúdila ako moľa za svetlom. S tým rozdielom, že tu nebol ani gram žiary. A to by som sa uspokojila aj s bleskom od foťáku! Naštartovala som svoj nákladiačik a chcela vycúvať, keď sa mi z ničoho nič za zadkom zjavilo strieborné volvo. Ledva som stihla dupnúť na brzdu.
  „Čo za kretén...“ vrčala som a pozrela do spätného zrkadla. „Prizabijem,“ sykla som, keď som zbadala vysmiateho Edwarda. Ani som sa nestihla zamyslieť nad tým, že sa cítim trápne, kvôli plechovke, na akej som dorazila, keď on má asi to najlepšie auto na parkovisku. Chm.
  Je ti to jedno, Bells, dýchaj, ono je ti to jedno.
  Vytiahla som z batohu svoj diktafón a povedala: „Edward Masen Cullen je totálny idiot!“
  Cestou domov som si to potom púšťala stále dookola – a upokojovalo ma to. Ani som nevedela, že je to vôbec možné. Doma som sa pustila do varenia večere. Keď som si spomenula na včerajšie otcovo vystúpenie, bolo jasné, že kuchyňu obtiahnem červenou páskou, za ktorú on môcť nebude, a jesť bude – pre mňa za mňa – aj v obývačke. Na masle som spravila rýchle zemiačky a opražila ryby, ktoré sme mali v chladničke. A že ich bolo teda dosť!
  Akurát som odstavovala sporák, keď som začula auto na príjazdovej ceste a onedlho aj šramot kľúčov v zámku.
  „Som doma, Bella,“ zavolal odo dverí. Až to zaškrípalo, keď si pristúpil pätu na gumenej topánke, aby si ju mohol vyzuť. Musela som sa nad tým nepríjemným zvukom prikrčiť. Na myseľ mi tak – samozrejme nedobrovoľne – vyplávala spomienka, ako sa Edward prikrčil, keď som pučila fľašku. A fakt bol ten zvuk podobný.
  „Ahoj!“ zavolala som smerom do chodby. O pár sekúnd sa medzi zárubňami zjavila mokrá hlava. „Vonku prší?“ Musela som sa spýtať, lebo som si ani nevšimla, že by niečo búchalo do okien.
  „Nie, len som sa v práci oprel o radiátor, ktorý povolil. Kým som striekanie a všetku vodu zastavil, boli mokrí traja chlapi.“ Nedokázala som v sebe potlačiť smiech. Pat a Mat v akcii, len vo väčšom počte. A kým zavolali opravára, určite si každý dokázal, že nie je dostatočný chlap, čo dokáže zatiahnuť jednu skrutku...

  Po večeri som sa odpratala do izby, rozhodnutá, že sa svedomito pripravím do školy. Cha, jasne. Áno, som si istá, že myslím Bellu Swanovú. Ja som sa totižto nikdy neučila. Vždy mi stačilo látku prečítať si pred hodinou a tým to zvädlo. Nič viac, len menej. Doma som potom písala. A keď mi náhodou nejaká známka uletela, pričom som sa ešte nedostala za hranice trojky, ľavou zadnou som to dohnala.
  Bola som proste dobrá...
  A vedela som, prečo som sa celých jedenásť rokov neučila. Veď ono je to nuda! En, ú, dé, á! Nechápem, čo na tom všetci tí bifľoši vidia. Trápne! S povzdychom som teda učebnicu odložila do tašky a vykašľala sa na to. Žiacku už nejaký ten piatok nemusím dávať podpisovať, takže tým je moja starosť o školu na dnes večer ukončená.

  Ani som si neuvedomila, že driemem, keď som sa silným šklbnutím zobudila na zvonenie zvončeka pri dverách. Až mi prasklo za krkom. Na svoj imaginárny zoznam som musela pripísať, že trhanie hlavou mi nerobí len problémy s koordináciou, štve ma to dokonca aj keď ležím! Teda... toto bolo niečo medzi sedením a ležaním. Utekala som dolu schodmi, aby som zistila, aký votrelec ma to vyrušil. Bola som rozhodnutá brániť svoje teritórium a vlastný pokoj. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že sú dokonca dvaja! Aj keď jeden by za mnou pravdepodobne hore schodmi nebežal (záleží od kondičky).
  „Billy, Jacob!“ Oco ich došiel privítať dokonca aj s plechovkou piva. Akú som mala škodoradosť, keď som videla ich smädné pohľady! A Charlie to zbadal asi tiež, pretože si pred nimi labužnícky odpil. Hm, ten dedko asi vážne nebude na zahodenie.
  „Jake, Billy,“ vystrúhala som najprijateľnejší úsmev, akého som bola schopná, a zišla tých posledných pár schodov k nim dolu. „Prišli ste nás pozrieť?“
  „Áno,“ zachrochtal Jacob, „došli sme ale hlavne navštíviť vaši káblovku. Naša sa pokazila a dnes sa hrá zápas.“
  Tss, chlapi!
  „Ou, tak to vás nebudem rušiť. Posaďte sa u nás. Donesiem vám niečo na pitie?“ Bola som zákerná, to viem. Pivo sme už totiž nemali...
  „Hm, starý, kde si zohnal také krásne dievča?“ chechtal sa Billy.
  Ja ti dám také krásne dievča, že sa ti hlava tri razy otočí!
  „Uniesol som ju, keď vystupovala z lietadla. Vraj pricestovala za jej šarmantným a inteligentným otcom, ale bohužiaľ, bude sa musieť uspokojiť so samou dokonalosťou!“ Na Charlieho slová si spolu s Billym tľapli.
  „Hm, neviem, či som v súvislosti s mojím otcom hovorila niečo o inteligencii,“ zasmiala som sa teraz ja a ťapla si s Jakeom. Jeho ruka ale bola až neprirodzene horúca. „Jacob, si v poriadku? Nemáš horúčku?“ strachovala som sa.
  „Ukáž?“ zamumlal oco a chcel sa ho tiež dotknúť, keď sa odrazu uhol. V jeho i Billyho tvári som zočila znepokojenie.
  „Nie, to je v poriadku, šerif Swan, nič mi nie je a cítim sa ako ryba.“ ...na suchu, doplnila som v mysli. Takúto teplotu som nemala ani keď som bola chorá! A čo ešte to oslovenie! Že šerif Swan!
  Aj napriek tomu, že si to nikto nezaslúžil, som sa rozhodla rozohnať dusno, ktoré v minimálnom priestore chodby nastalo a sťažovalo mi dýchanie.
  „Takže kto si čo dá?“
  „Pivo,“ ozvalo sa dvojhlasne.
  „Ty, pokiaľ viem,“ prstom som ukázala na mladého Blacka, „si ešte neplnoletý. A ty,“ otočila som sa na Blacka staršieho, „máš smolu. Pivo akurát došlo. Ale môžem ti spraviť bylinkový čaj.“
  „Drzá si ale po otcovi,“ zamumlal.
  „Tak to teda nie“ ohradil sa Charlie. Hm, jemu asi stačilo to, čo som z neho podedila, nič k tomu pridávať nechcel. Aj tak bol ten mix vo mne otrasný...
  „Choďte si radšej sadnúť, ja vám už niečo donesiem,“ krátko som sa zasmiala a vošla do kuchyne. Nakoniec som im z prihlúplym úškľabkom doniesla vodu z vodovodu. A môžu byť radi, že nie je zo záchodu. Vtedy ma na okamih osvietilo.
  „Lepšia voda z vodovodu
ako brečka zo záchodu!“

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Petronelka

3)  Petronelka (30.04.2011 18:31)

Povedená kapitola - hlavně ten poslední rým :D, ten byl opravdu povedený, doufám, že v dalších kapitolách bude rýmu a básniček ještě víc a že ostatní kapitoly budou stejně (a nebo ještě víc) dlouhé;). Rozhodně bych proti tomu nic neměla a ty to moc dobře víš.
Tak doufám, že další kapitola bude opravdu hodně brzo, jinak se asi nedočkám. Jaký vztah bude mít Bella a Jake a co bude s Edwardem? Už se moc těším

Twilly

2)  Twilly (30.04.2011 09:16)

Dala som na jeden dych aj druhý dielik... áááááááááááááááááááááááááááááááááááááá super. Máš veľmi jemný, ale mierne ironický humor. Jednoducho, nič násilné ale plne zabaviteľné... no čo viac dodať. U mňa boduješ drahá, ako poézia a tvoje okenice, tak aj táto kapitolková prózička ma dostala... máš čitateľku istú

Astrid

1)  Astrid (29.04.2011 23:08)

Emuška, nejako mi to príde, že hlavná hrdinka si v tomto príbehu Ty - svedčí o tom ten jemný trefný humor(hlavne Belliné komentáre o Charliem - to nemá chybu a diktafon a voda zo záchodu a nespočetne veľa bláznivín). Tak ako Bellin je Twilight a Edwardov Midnight sun, tak toto je Tvoj (neviem prečo; "Keď srdce plače"?) ale ja by som to nazvala; "Ked sa srdce smeje"
veľmi pekne napísané, zábavné a múdre, ale aj poriadne pobláznené.
:) :) :)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Bella - EC promo