Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

Dnešná kapitola bola doslova pôrod :D. Špeciálne pre Winky, nebyť jej, čakáte na kapitolku ešte pekných pár dní...
Plus poznámka autora - blíži sa škola, tak mi držte palce, aby mi pri prvej trojke nezhabali noťas...

19. kapitola: Traja chlapi a dieťa


19. kapitola

Edward:

  Týždeň. Jej život sa odhadoval len na pár dní dopredu, úbohý zhluk hodín, minúť a sekúnd. Žalostné.
Všetci sa rozhodli ísť na lov, aby boli pripravení, iba ja som chcel ostať ako nemá stráž za dverami. Ako často som tam sedával... S hlavou opretou o zárubňu, načúvajúc dvom tlkotom srdca. Nenávidel som sa. Myslela si, že ju nemilujem. Ako by som mohol? To len obyčajný prízemný strach ma držal ďaleko od nej.
  Zavzlykala, moje zmysly sa zbystrili.
  Úder.
  Krv.
  Vletel som do izby. Ležala na zemi zamotaná do perín, cez ktoré pomaly presakovala červená tekutina. Vyhľadala ma vydesenými očami a jediné, čo povedala, bolo:
  „Zachráň ho!“
  Neprosila o seba, o svoj život, iba o dieťa. Vzal som ju na ruky a preklínal celú rodinu za to, že chodia loviť s vypnutými mobilmi. Preletel som do otcovej pracovne a položil ju na improvizované lôžko. Chcel som jej vyzliecť nočnú košeľu, keď ma stisla za ruku. Videl som to v jej očiach, to, na čo sa chcela opýtať.
  „Milujem ťa, Bella. Nikdy som neprestal.“ Unavene zavrela oči a jej prsty opadli z mojej dlane.

  Preboha!

  Jedine vedomie, že ešte dýcha, ma dokázalo upokojiť. Snažil som sa ostať rozvážnym, keď som bral do ruky skalpel. Ale prsty sa mi triasli.
  Pritlačil som.
  Na porcelánovej pokožke sa objavil sýtočervený fľak, ktorý sa ťahal za mojou rukou postupujúcou rovným ťahom.
  Škrípanie. Ako keď sa dva mohutné balvany derú o seba. Vyjavene som sledoval, čo sa deje predo mnou. Skalpel mi vypadol z ruky a nárazom o zem vyšplechol krv na moje topánky.
  To dieťa sa prehrýzalo von.

Carlisle:

  Boli sme už len pár míľ od domu, keď som to ucítil. Krv. Veľa krvi.
  „Esmé! Justin!“ zavolal som a rozbehol sa k domu. Obaja ma nasledovali priam svetelnou rýchlosťou dnu. Môj čuch ma zaviedol priamo do pracovne. Pohľad dnu ma ale takmer zrazil na kolená. Všade boli červené šmuhy, mŕtvolne biele telo ležiace na stole bolo potrieštené zaschnutými karmínovými kvapkami, malé dieťa zabalené v uterákoch a dekách bolo položené pár metrov od nej na mojom pracovnom stole. Rýchlo som prebehol tam. Drobné dievčatko si ma zvedavo premeriavalo a snažilo sa ma dočiahnuť svojimi drobnými packami. Rýchlo som skontroloval, či je v poriadku. Bola príliš malinká napriek všetkým anomáliám, v maternici mala ostať ešte minimálne pár dní. V ľudských merítkach sa tak mohla narodiť aj o dva mesiace skôr. Očami som prebehol, či nie je niekde zranená a hmatom kontroloval kĺby, kosti, sledoval, či správne dýcha. Až potom som ho dal Esmé do rúk so slovami, aby sa o ňu postarala. Šla ju umyť a prezliecť.
  Ja som sa zatiaľ presunul k Belle. Nemala na sebe ani jednu otvorenú ranu, žiadnu prerušenú kožu, nič. No jej srdce bilo iba namáhavo. Chcel som ju premeniť, kým je ešte čas.. Sklonil som sa k jej hrdlu, aby som ju mohol uhryznúť, no zmrzol som. Vrúbkovaná jazva s odtlačkom zubov sa pomaly hojila.
  „Bál som sa o ňu,“ ozval sa prerývaný šepot rozklepaného hlasu. Otočil som sa okolo vlastnej osi, no nikoho som nevidel.
  „Edward?“ spýtal som sa, ale jeho hlas som poznal. Len som ho nevidel. V kúte na opačnej strane sa pohol tieň. Učupená postava sa postavila a vyšla na svetlo. Keby som bol človek, moje srdce by sa zastavilo. Šaty mal skoro nepretržite nasiaknuté krvou svojej družky a bolesť z jeho pohľadu sa ma pokúšala zhodiť na kolená.
  „Ja som musel... nebol si tu a ona... to dieťa...“ Prstami si zúfalo zaryl do vlasov a takmer si ich vyšklbol.
  „Premenil si ju?“
  „Ja... ona... krvácala... tá vôňa... a ja... vtedy...“ Očami behal po miestnosti, pery sa mu triasli od zadržovaných vzlykov.
  „Synak, premenil si ju?“ spýtal som sa a položil mu ruku na rameno. Mal moju plnú dôveru a chcel som, aby cítil, že ho podporím.
  „Áno.“

Edward:

  Esmé povedala, že mám odísť. Vraj už pri Belle straším dva dni – a zbytočne, radšej by som mal ísť na lov. O našej dcére nehovorila. A ani ja som o nej nezačal rozprávať.
  Pred dverami do mojej izby som sa zastavil. Zvnútra sa ozýval trepot srdiečka. Vtedy moja myseľ opustila telo a ja som ako v mrákotách vošiel do izby k postieľke s bielym baldachýnom, od ktorého sa odrážalo svetlo z okna. Nahliadol som ponad drevené zábradlie.
  Vyrazila mi dych. Bola úplne malinká a sledovala ma zelenými, dokorán roztvorenými očkami, akoby som sa díval do zrkadla svojho ľudského života. Prudko som sa nadýchol – a v nose ma pošteklila kvetinová vôňa s nádychom pomaranča. Zaťapkala ručičkami a natiahla ich ku mne. Drobnými prstíkmi mi oblapila ukazovák a rýchlo si ho strčila do pusy. Na koži som cítil slabé zovretie jej ďasienok.
  „Ahoj, Maličká,“ zašepkal som čo najtichšie, snažiac sa neprasknúť bublinu okolo nás. V hrudi sa mi ocitla olovená guľa, no pocit, že toto drobunké stvorenie je moje, moje a Bellino, ma nadnášalo až k oblakom. Ako som mohol byť taký hlúpy? Jednoducho, očividne až príliš jednoducho...
  Vytiahol som jej prst z ružových ústočiek a všimol si, že pery má po mame. Na puse sa jej spravili bublinky zo slín a ona opäť veselo zacapkala packami.
  „Chceš si ju pochovať?“ ozvalo sa mi za chrbtom. Stuhol som.
  „Prosím? Nemá ani dva dni a ty ju chceš už pochovať? To nikdy nedovolím!“ vyhŕkol som popudene a postavil sa pred postieľku s obranným postojom. Moja mama sa začala smiať.
  „Ja som sa spýtala, či si ju nechceš vziať na ruky!“ Zahanbene som sa stiahol.
  „A to sa dá?“ ozval som sa. Esmé prevrátila očami a prišla ku mne.
  „Daj ruky do tvaru kolísky,“ vyzvala ma a ja som ich neohrabane skrútil do voľačoho kolískového. Vzala uzlík a položila mi ho na paže.
  „Podopri jej hlavičku,“ šepla a vzápätí sa jej pery roztiahli do úsmevu. „Výborne.“
  A tak som stál uprostred izby ako tĺk s pribrzdeným úsmevom a Maličká mi oslintávala všetko, na čo dočiahla. A keď sa pokúsila napchať mi predné labky do pusy, to bolo ešte zábavy!
  „Myflím, ve to nie je dobvý náfad,“ prehováral som s odrazu naplnenými ústami, snažiac sa neuhryznúť jej krehké prstíky. Zvonivo sa zasmiala a ja som na okamih úplne onemel. Nakoniec mi mokrú ručičku nacapila na líce.
  „Super, fakt super“ zazubil som sa. Zvedavo na mňa pozrela a zachechtala sa. Tak veľmi sa v tom momente podobala na Bellu.
  „Vezmem ťa za mamou, chceš?“ šepol som a prebehol očami po malinkej tváričke. Urobila na puse ďalšiu bublinku a zaťapkala.

  Dvere na hosťovskej izbe sa mi zdali strašne ťažké, no zaťal som zuby a vošiel dnu. Do nosa ma udrela jej vôňa s mierne sladkým nádychom. Už iba necelý deň.
  Maličká čosi zahuhlala a tým ma prebrala z tranzu. Sadol som si na kraj postele.
  „To je tvoja mama, Maličká. Hneď po tebe tá najkrajšia bytosť na svete!“ prihováral som sa malému uzlíku, čo som držal na rukách. Zvedavo na Bellu hľadela a v očkách jej svietili malinké iskričky.
  „Máme nádhernú dcéru, Bells. Milujem ju. Milujem vás.“ Zovrel som končeky jej prstov do dlane, vstal a vtisol jej na čelo bozk. Pri odchode sme jej s maličkou zamávali, vediac, že o chvíľu spolu budeme už na večnosť.
  Ak teda bude chcieť...

Justin:

  Bože dobrý! Ten idiot mi strčil do rúk sopľa s tým, že na neho mám dohliadnuť, pretože potrebuje niečo vybaviť, a ja? Ja hlupák som mu ho nedal nazad! Samozrejme, Esmé bola celá nadšená, že sa chcem podieľať na výchove Maličkej! Hovno chcem! Nechcem!
   Sledoval som škvŕňa, ako leží na posteli a sleduje svoje ruky. No sa z toho nepoondi! Mračil som sa na fľašu, ktorú mi Esmé pred pár minútami doniesla. Vraj to treba nakŕmiť a potom nechať odpľuvnúť. Ďakujem pekne, v mojej izbe! Znechutene som si premeral tú slintajúcu guľku a skoro ma porazilo. Fľak! Pod ňou! Na – mojej – posteli! Kristepane, normálne, aby som si pravú ruku držal ľavou, lebo z bába budú dve báby!
  „Počúvaj, prasiatko, toto sa u mňa nerobí! E-é, to je bakané!“ Vydesene som si uvedomil, že na to začínam šleptať. Zachechtala sa a strčila si ruku do pusy.
  „Keď sa tou rukou dotkneš mojej postele,“ začal som výhražne, to sopľa ako keby bola nastavená na opačný účinok mojich slov, presne to urobila.
  „Niééé!“
  „Ááá!“ kričali sme naraz, aj keď mám pocit, že každý kvôli niečomu inému. Zmraštila sa, sčervenela, a hulákala ako siréna. Mal som chuť povedať jej, že aby sa hrala na hasičov, musí striedať vysoký a klesajúci tón. Bez rozmyslu som Sopli strčil fľašu do pusy. Zmĺkla.

  Aleluja!

  Spokojný sám so sebou som zhodnotil, že najjednoduchší spôsob, ako umlčať dieťa, je dať mu najesť. Aj keď ja by som vedel, ako inak umlčať nejakú mladú slečnu... Pousmial som sa, no môj úsmev v momente pohasol. Ale táto je trochu viac príliš mladá.
  Poškrabal som sa po hlave, fľaša bola totiž už skoro prázdna. Esmé spomínala niečo, že to treba odpľuvnúť.
  „No, čakám,“ híkol som a kývol k nej hlavou v geste jasnej výzvy. Zachechtala sa. A to bolo všetko.
  „Počúvaj, Sopľa. Cítim sa fakticky divne, keď sa rozprávam sám so sebou, pretože sa ti voľajako nechce mi odpovedať. Čiže, aby sme sa dostali k záveru, naozaj by som ocenil, aby si si už konečne uľavila, či čo to chceš vlastne urobiť.“ Idiot. To bolo jediné slovo, ktoré mi plávalo v mysli popri tom prázdne – priam gigantických rozmerov. Opäť sa zachechtala, no jej oči sa tvárili, ako keby mi rozumela. Divné, na to, že má asi jeden deň. Možno ani poriadne nie. Nejakých pár hodín, skorodvadsaťštyri.
Svoje myšlienky som musel náhle prerušiť, pretože som mal pocit, že mi začne hrabať. Celkom isto a celkom skoro.
  Opatrne som ju dvihol a sledoval, ako zasa rozhadzuje rukami a púšťa sliny.
  „Ááá!“ Začínal som mať pocit, že sa pri hentej Sopli naučím jačať ako baba. Ale bodaj by nie, keď sa mi na čiernej košeli skvel biely fľak.

  Šľak aby to trafil, ona ma ohodila! Normálne surovo ma ohodila!


Carlisle:

  Počul som, ako sa z Justinovej izby ozýva krik a hneď som sa preľakol, že je niečo s Malou. Zbehol som a rozrazil dvere. Dievčinka ležala na posteli a Justin sa polonahý hrabal v skrini.
  „Povedz mi, že to, čo si myslím, nie je to, čo vidím,“ zamumlal som zmrznuto.
  „A čo si myslíš?“ spýtal sa, keď vykukol spoza drevených dvierok natretých bielou farbou. Mykol som plecom.
  „Vlastne nič, len to celkom dobre znelo.“ Zavrtel hlavou a znova sa od pol pása strčil do skrine.
  „Počul som krik,“ nadhodil som po chvíľke, keď si natiahol sivé tričko a zagánil na Malú.
  „Ovracala ma.“ Zamračil som sa.
  „Ona vracala?“ spýtal som sa a už sa bral ju vyšetriť, či je všetko v poriadku.
  „Hej, Esmé mi tvrdila, že všetky deti po jedle vracajú. Len neviem, prečo vlastne jedia, keď to potom vyhodia späť.“ Postavil sa pred zrkadlo a snažil sa upraviť vlasy. Prevrátil som očami a prešiel bližšie k Malej. Edward jej odmietal dať meno, kým ho Bella neschváli. A to bude ešte pár chvíľ trvať, nejakých deväť hodín – približne. Premena na upíra sa však nedala odhadovať presne na hodiny. Bolo to individuálne, Esmé sa kvôli zraneniam premieňala skoro štyri dni. Mala priveľa zranení na to, aby ich jed tak rýchlo zahojil. A Bella bola po pôrode tiež pomerne dokaličená. To, že boli vonkajšie zranenia minimálne, vlastne skoro žiadne, nič neznamená, tie vnútorné som kvôli tuhnutiu kože nemohol poriadne identifikovať.
  Sadol som si na kraj postele a na chvíľu sa zamyslel. Ako to teraz s nami pôjde ďalej?

Edward:

  Justinovi som veril, veď vďaka nemu som nakoniec skončil s Bellou – pokiaľ ma v nasledujúcich hodinách nepošle do hája -, tak prečo by sa mi nevedel postarať na pár minút aj o dcéru? A aj tak, je tam teraz Esmé, ona by celkom isto nedovolila, aby sa Maličkej niečo stalo.
  Nájsť zlatníctvo vo Forks bolo umenie. Skoro ako nájsť ihlu v kope sena... Trikrát predžuvaného. A kvôli tomu som musel ísť až do Port Angeles. Okrem toho – ak by som sa zjavil niekde v meste, vyvolal by som minimálne rozruch a dva infarkty.
  V Port Angeles som mal jedno takpovediac obľúbené zlatníctvo, kde som vždy chodil zohnať nejaký šperk pre Esmé, keď mala sviatok (čo mi neskôr zakázala, ale už viem, že nie je príliš vhodné gratulovať mladej dáme k stým narodeninám), alebo som jej chcel proste len spraviť radosť. To som okamžite zavrhol. Nie, že by nemali dobrý výber, ale tam by ma pravdepodobne poznali. Takže som potreboval nájsť miesto, kde sa to len hemží ľuďmi, aby som ľahko zapadol.
  Vyhralo obrovské nákupné centrum na predmestí bližšie pri prístave. Bol tu preslávený obchod s rybárskym náčiním a podobnými vecami dôležitými v tejto oblasti.
  Ale ja som prišiel kvôli niečomu inému.
  „Dobrý deň,“ pozdravil som pána v dôchodkovom veku, ktorý sedel v hojdacom kresle za kasou. To bolo prvý raz vôbec, kedy som videl hojdacie kreslo v obchode, pričom nebolo vystavované ako výrobok na predaj.
  „Dobrý deň, mladý muž! Ako vám pomôžem?“ Cítil som sa mierne trápne. Predavač sa ku mne prihovoril, ako keby som bol Snehulienka a on mi ponúkal otrávené jablká.
  Bŕŕŕ!
  „Ďakujem, ja... ja som si to rozmyslel,“ vyjachtal som. Prišlo mi, že ani jeden jediný prívesok nebol pravý.
  Neostávalo mi nič iné, len sa vydať na prieskum bočných uličiek.
  O niekoľko križovatiek neskôr som narazil presne na to, čo som hľadal. Výklad žiaril ako druhé slnko, čo sa bilo s lúčmi toho originálneho. Pre oko upíra to bol vskutku neuveriteľný pohľad, tisícky drobných dúh sa leskli za sklom vo farbách drahokamov.
  Vedel som, že tam nájdem to, čo hľadám.

  A ak bude Bella súhlasiť, budeme jedna veľká rodina... Možno aj s Justinom.


  Vybral som si. Brúsený rubín zaseknutý do zlatej obrúčky s tepaným vzorom. Dokonalosť. Presne ako ona. Opatrne som zaklapol škatuľku a s najväčšou jemnosťou ju vložil do vrecka, kde bude odpočívať v pokoji, až kým nenastane tá pravá chvíľa.
  Bol som so sebou spokojný. O chvíľu sa Bella prebudí a ja ju požiadam o ruku...

  „Ale, ale, môj mladý priateľ, kam si sa to vybral, takto sám? Keď ešte nie je súmrak, hm?“ Hlas, ktorý sa mi ozval za chrbtom, ma patrične vydesil.
  Otočil som sa...
...a môj pohľad sa stretol s krvavočervenými zorničkami.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

eMuska

7)  eMuska (26.11.2012 19:16)

och, bejby, to vieš, že mám :p pôvodne to malo mať ešte asi dvadsať kapitol. ale myslím, že to už len nejako krásne uzavriem keď budem mať náladku a nebudem mať otvoreného Intiho... ďakujem

6)  martisek (26.11.2012 16:45)

Takhle to končí? Nemáš schované někde nějaké pokračování? Vždyť já teď nebudu moct usnout, protože nebudu vědět, jestli mu Bella řekla ano, a jak se jmenuje Maličká! :(
Máš v plánu to nějak dopsat? Bylo by to super
Děkuju za skvělý zážitek

5)  Winky (03.09.2011 22:43)

Omlouvám se za ty dva komentáře... Asi mobilu něco udělám...
Ale zase mám znovu příležitost ti tuto kapitolu pochválit, protože byla opravdu skvělá!!!
Přeji hodně nápadů, času a chuti k psaní dalšího dílu.

4)  Winky (03.09.2011 16:09)


Dekuju za venovani. Samozrejme sem te ale nechtela nutit do nejakeho psani! Jen pripomenout, je jsme tady, my ctenari.
Kapitola byla uzasna, scena s Justinem nemela chybu. Edvard a porod... nastesti to vzladnul, i kdyz sem mela trochu strach, precejen novorozeny a krev...
A ten konec... Nevim, co si myslet... rude oci... Volturiovi?
Kazdopadne se tesim na dalsi kapitolu, ale k nicemu se nenut. Z vlastni zkusenosti vim, ze to cloveka pak akorat stve.

3)  Winky (03.09.2011 16:09)


Dekuju za venovani. Samozrejme sem te ale nechtela nutit do nejakeho psani! Jen pripomenout, je jsme tady, my ctenari.
Kapitola byla uzasna, scena s Justinem nemela chybu. Edvard a porod... nastesti to vzladnul, i kdyz sem mela trochu strach, precejen novorozeny a krev...
A ten konec... Nevim, co si myslet... rude oci... Volturiovi?
Kazdopadne se tesim na dalsi kapitolu, ale k nicemu se nenut. Z vlastni zkusenosti vim, ze to cloveka pak akorat stve.

2)  maily1709 (03.09.2011 11:45)

pri tej Justinovej časti som skoro pukla smiechom ze sopľa!!!! a odpľuvnúť a nakoniec ,,Šľak aby to trafil, ona ma ohodila! Normálne surovo ma ohodila!,, som myslela ze umriem!!! Justin je proste čislo no a ten konie, to co ma byt

LadySadness

1)  LadySadness (03.09.2011 02:17)

nehovor mi, že tá mrcha Tanya to prežila, lebo ma sekne ale ak nie ona, tak kto...? chudák, Edward, ten nečakaný pôrod - to teda bol šok, ale zvládol to, a tiež zvládol premeniť Bellu, a uistil ju o svojej láske, a miluje malú a Justin si užíva bežné strýčkovské radosti a malá je miláčik

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse