Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

Niekedy pri úplných začiatkoch KSP mi Astrid napísala do komentu, že by sa to malo volať skôr Keď sa srdce smeje. Schválne, či to tvrdí aj vývin udalostí.

18. kapitola: Kedy teda srdce plače?

18. kapitola

  Ku Cullenovcom sme dorazili asi o hodinu, aby nič nebolo podozrivé a aby sme stihli všetky potrebné vyšetrenia. Esmé stála na verande a vyzerala nás.
  „Esmé,“ vydýchla som a hneď, ako som vystúpila, vrhla som sa jej okolo krku. Na tento podnet von vybehol aj Edward s Justinom.
  „Čau, Bella,“ zahulákal Justin a zmizol späť v dome. Očividne som ho nezaujímala viac ako veľká telka. S Edwardom to však bolo niečo úplne iné.
  „Stalo sa niečo?“ pýtal sa vydesene, keď si ma schovával do náručia.
  „Poďme dnu,“ vyzvala som všetkých, čo ho ešte viac vyviedlo z miery.
  Stáli sme uprostred obývačky oproti sebe. Hľadela som mu do očí a snažila s cez ne ukázať všetku lásku, ktorú k nemu cítim. Vzala som ho za ruku.
  „Pamätáš sa, ako sme sa dnes rozprávali o tom, či by si chcel byť otcom?“ Prikývol. „Čakám dieťa. Tvoje dieťatko,“ vzlykla som dojato a pritisla jeho dlaň na miesto, kde spokojne odpočíval drobunký tvorček. Edward ma vykoľajene sledoval, než padol na kolená.
  „Ja budem otec?“ šepol neveriacky.
  „Áno, bábätko je celé tvoje.“ Zaborila som mu prsty do vlasov.
  „Naše,“ opravil ma a jemnučko pritisol svoju tvár k môjmu bruchu.  „Budem mať tých dvoch najkrajších človiečikov pod slnkom,“ zamumlal mi do kože.
  „No, ani nie,“ zatiahla som. Zamračil sa a postavil sa, aby mi videl do tváre.
  „Akože nie?“
  „Naše malé je spolovice upír.“
  V tom momente sa všetko zrútilo a ja som si stihla len zakryť uši a zavrieť oči pred tým, čo sa dialo. A aj tak som všetko počula. Trieštenie skla a praskanie dreva sa ozývalo na kilometre ďaleko.
  „To nemôže byť pravda! Nie! To je len zlý sen, z ktorého sa nemôžem prebudiť! Povedzte mi, že to nie je pravda, že je to len hlúpy vtip a ona bude v poriadku!“
  „Edward, upokoj sa, desíš ju!“ skríkla razantne Esmé. Vtedy hrmot ustal a ja som otvorila oči. Stál predo mnou vo vzdialenosti asi dvoch metrov uprostred všetkých tých triesok a črepín. Jeho pohľad ma skoro zabil. Vyzeral neskutočne strápene, ako keby ho práve mučili. V hlave mi dunelo.

  Zlý sen... zlý sen... zlý sen... to nie je pravda... hlúpy vtip...

  „Ty ho nechceš,“ šepla som takmer nečujne. Vlastne som len nemo artikulovala perami.  Aj tak ma však počuli úplne všetci. Jeho pohľad akoby ešte nasiakol bolesťou – ale nevyvrátil mi moje tvrdenie.
  „Daj si to preč, Bells. Daj si ho vziať, ešte pred tým, než ti ublíži.“

  V tom momente som chcela umrieť.

Esmé:

  Keď som videla, ako zbledla a rozochvela sa, vedela som, že musím zasiahnuť. Opatrne som ju vzala okolo ramien a pošúchala ju po pažiach, aby som zahriala jej náhle schladnuté telo.
  „Poď,“ šepla som a pomalým krokom ju vliekla hore do hosťovskej izby, kde som jej vyzliekla bundu, vyzula topánky a zabalila ju do teplej periny. Nič nehovorila, len hľadela pred seba a jej pohľad bol zvláštne neprítomný. Nechala som ju osamote.

  Keď som zišla po schodoch, akurát som zastihla moment, kedy Justin vlepil Edwardovi zaucho. Za iných okolností by som sa hnevala. Teraz nie.
  „Ako si jej to mohol spraviť?“ opýtala som sa. Neznela som veľmi nahnevane, skôr vyčítavo.
  „No, Esmé, neviem, či chceš vedieť, ako jej to spravil, veď vieš,“ vmiešal sa do hovoru Justin. Teraz som ale nemala náladu na jeho poznámky a iba mu ukázala rukou na dvere. Pochopil a nechal ma samu s Edwardom a Carlisleom.
  „Keď prišla ku mne do ordinácie a všetko mi povedala, tiež som sa jej pýtal, či si ho nechce nechať vziať, pretože môže byť nebezpečné. Vieš, čo mi odpovedala?“ spýtal sa Carlisle. Edward mlčal so sklonenou hlavou. „Nenechá si to dieťa dať preč, pretože je vaše.“ Stiahlo sa mi hrdlo.
  „Ona nechce bábätko, aby mohla byť matkou, ona ho chce preto, že ty otcom,“ pridala som sa. „Láska je mocná čarodejnica, ktorá donúti ženu obetovať sa kvôli tomu, čo miluje. A ty ju v tom nemôžeš nechať samu, jednak preto, že v tom máš tiež prsty a musíš niesť zodpovednosť, jednak preto, že ju miluješ a ty ju v tom proste nenecháš!“ Zaryl si prsty do vlasov.
  „Ja nemôžem,“ vydýchol priškrtene, „nemôžem ju tak vidieť! Veď toto nie je ona! Už to nebude to krásne, veselé dievča, ktoré milujem!“

  Chlapče zlatý, toto si povedať nemal!

  „A kto to bude? To si naozaj takú povrchný, Edward? Myslela som, že sme ťa vychovali inak, ale pravdepodobne som sa v tebe splietla.“ Zavrtel hlavou, no už nič nepovedal. A ja som k tomu už tiež nemala čo dodať.

Bella:

  Ráno som sa zobudila sama v posteli v neznámej izbe, na ktorú som si nevedela spomenúť. Ako som sa snažila dolovať z hlavy spomienky na večer, objavil sa mi pred očami Edward a to, čo hovoril. Po lícach sa mi začali kotúľať slzy. Nikdy som nemyslela, že by bol niečoho takého schopný, môj nežný, chápavý a milovaný Edward! Zavŕtala som hlavu do vankúša, ktorý okamžite nasiakol mojimi slzami.

  Kam som sa to dostala?

  Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Srdce sa mi rozbúchalo – môže to byť on?
  „Ďalej!“
  „Dobré ráno, drahá. Priniesla som ti raňajky. Nevedela som, na čo máš chuť, tak som ti doniesla z každého trochu,“ pousmiala sa a položila predo mňa vrchovato naloženú tácku s jedlom všetkého možného druhu. Keď sa mi však do nosa dostali všetky tie zmiešané vône, len tak-tak som si stihla nacapiť ruku na pusu – a predo mnou sa okamžite zjavil lavór, do ktorého som začala dáviť.
  „Si v poriadku?“ opýtala sa Esmé s priložila mi ľadovú ruku na orosené čelo. Bolo to také príjemné!
  Ale – čo všetci máte s tou otázkou, dokelu? Vyzerám snáď, že som v poriadku? V pohode? Alebo niečom inom? Som jedine v TOM, tak sa ma nesnažte vytočiť!
  Keby sa teraz niekto započúval do mojich myšlienok asi by narazil do steny. Fakticky.
  „Môžem dostať pohár vody?“ opýtala som sa. Rovnako rýchlo, ako sa pri mne zjavil ten lavór, sa tu znenazdajky objavil pohár a tak ako naposledy som ho hltavo vypila až do dna.

  „Ďakujem,“ pípla som a opatrne si ľahla späť do perín.

  Ďalšie dva týždne. Už som sa ani poriadne nevládala hýbať a brucho som mala posiate modrinami. Carliesle ma chodil kontrolovať niekoľkokrát za deň, odhadoval, že porodím asi o ďalšie dva týždne. Charlieho ku mne nepustil.
  Edward sa ku mne nepustil sám.
  Chcela som mu povedať, že ma to mrzí – ale čo by ma malo? To on je ten, ktorý by sa mal prinajmenšom ospravedlniť. Nejaký mnohociferne karátový šperk by tiež nebol odveci. Povzdychla som si. Plakať sa mi už dávno nechcelo, už som sa len umárala v horkosti. Carlisle sľúbil, že  - ak by som mala náhodou umrieť – budem premenená a Esmé zas prisahala, že sa o dieťa postará, keby sa niečo stalo. Cítila som, že to neprežijem.
  A chcela som, aby bol preto pri mne. Ale vlastná hrdosť mi nedovoľovala ustúpiť mu, a on s najväčšou pravdepodobnosťou ani nevedel, čo robím. Či ešte dýcham, alebo ma ten votrelec už zabil. Pohladila som si brucho a bábo sa bolestivo zavrtelo.
  „Neboj sa, maminka je pri tebe,“ šepla som. Skoro som až počula tichý hlások hovoriaci: „A čo tatino?“ Pichlo ma pri srdci. Tatino asi najbližšiu večnosť nebude poruke.
  „Bella, odchádzam na polhodinku do mesta, keby niečo, tak mi zavolaj, chlapi sú na love,“ ozvala sa Esmina hlava zaseknutá medzi dvermi. Usmiala sa, žmurkla, a už jej nebolo. Paráda. A mne sa akurát chcelo ísť cikať.
  Sama to nezvládnem, drahá zlatá, tak prosím, rýchlo sa vráť!

  Carlisle tvrdil, že sa nebudem môcť hýbať. Po nejakom čase som mu fakticky verila. Esmé doma nebola. Môj močový mechúr umieral. A bábo sa furt vrtelo!
  „Upokoj sa, maličké, mama má teraz menší problém, a bola by nadšená, keby si jej ho nekomplikovalo,“ mumlala som.
  Na príjazdovej ceste som začula auto.
  „Esmé?“ vyhŕkla som nadšene, snažiac sa dostať do sedu.
  „Tesne vedľa,“ zamumlal Justin, keď sa zjavil vedľa mojej postele. „Potrebuješ pomoc?“ spýtal sa. Moja nálada značne povädla.
  „Potrebujem pomoc od ženy, nie od koňa.“ Zamračil sa, no nič nepovedal. Až po chvíli sa so zachechtaním ozval.
  „Nechceš koňa... čiže Edwarda nevolám, hej?“ Hodila som po ňom vankúš a odvrátila tvár. Tiež nemusel vedieť, aké nepríjemné je baviť sa o ňom. So smiechom zmizol za dverami spolu s vankúšom a ja chúďa som sa už nemala ani o čo oprieť.
  Po niekoľkých sekundách som však za dverami započula hlasy.
  „Choď za ňou, idiot, niečo potrebuje a ja jej pomôcť nemôžem! Ty si s ňou dvakrát spal, ty jej vieš pomôcť aj s intímnymi oblasťami.“
  Jedného krásneho dňa zabijem upíra menom Justin Row.
  „Ani mi to nepripomínaj,“ zasyčal Edward.
  Ó, tak milosť pán už nepovažuje spomienky za dokonalé a svoju ex už dupľom, čo?
  „Si kretén, vieš? Pretože ona ťa teraz počula,“ povedal Justin. Stuhla som.
  Ako to môže dokelu vedieť?!
  Po zaklopaní na dvere do izby vošiel Edward – a ani sa na mňa nepozrel, len mi opatrne podal vankúš. Jeho pohľad prepaľoval dieru do vzorovaného koberca, ktorý pôsobil mäkko – a ja som ho chcela práve teraz cítiť na nohách cestou na toaletu.
  „Vraj potrebuješ pomoc,“ povedal zhrubnutým hlasom.
  „Potrebujem jedine tak Esmé,“ zahučala som a otočila sa na bok, aby som na neho  nemusela hľadieť.
  „A... nechceš niečo iné? Trebárs na čítanie?“ Jeho hlas znel stále divne, akoby nezúčastnene.
  Ja ti dám, nezúčastnene!
  „Forksský týždenník,“ zamumlala som do perín a stisla viečka k sebe. Začula som už en klapnutie dverí.
  „Justin, choď do mesta kúpiť tie noviny,“ zavrčal nevrlo Edward a mne sa po lícach opäť spustili slzy. A to som si myslela, že plakať už nedokážem.
  Otočila som sa späť do stretu postele a prehodila si predlaktie cez tvár.

  Esmé, už by si sa fakt mohla vrátiť, pretože inak sa asi popiškám!


Justin:

  Vo dverách som sa stretol s Esmé.
  „Bella od teba voľačo chce,“ povedal som a prešmykol sa okolo nej.
  „Chvalabohu,“ začul som ešte pomedzi zvuk štartujúceho motora.

  Asi jednu míľu pred vstupom do mesta sa nachádzal malý obchodík. Potraviny. Ale bol som si na sto percent istý, že tam budú mať nejaké noviny.
  „Dobrý, prosím si Forksský týždenník,“ pousmial som sa na starú predavačku.
  „My noviny nedržíme,“ odvrkla. Nadvihol som jedno obočie.
  „Odkedy?“
  „Odvčera.“ Super, fakt super.
  „Tak nič, dovi,“ zamručal som a odišiel. Teraz aby som hľadal nejaký novinový stánok!

  Cestou do centra mesta som minul malý minimarket. Po pravej strane mali sladkosti, po ľavej víno, vzadu nejaké pečivo...
  „Smiem sa vás opýtať, kde by som našiel Forksský týždenník?“ spýtal som sa predavačky, keď som márne prechádzal okolo regálov preplnených páchnucim humusom.
  „V nejakom novinovom stánku určite,“ odvetila predavačka. Mal som chuť ju kusnúť, alebo čosi podobné. A s prázdnymi rukami som sa vydal späť do auta.
  Ešte štyri obchody a štyri nevrlé predavačky. Piaty obchod a tučný pajko. Šiesty obchod. Dlhonohá tmavovláska so širokým úsmevom.
  „Ahoj, ja som Justin,“ žmurkol som na ňu. Jej srdce skoro skolabovalo.
  „Ja som Jessica,“ povedala, koketne zamrkala dlhými riasami a našpúlila plné pery. Na pár dlhokánskych sekúnd som stratil súdnosť a predstavil si ju podo mnou... A potom som si uvedomil, pre čo som vlastne prišiel.
  „Jessica,“ dal som si veľký pozor na to, ako som vyslovil jej meno, „nemáš pre mňa odložený jeden Forksský týždenník? Poslala ma pre neho... moja sestra.“ Ach, aká duchaplná lož. Ale čo som mal povedať? Keby sa dozvedela, že som v kontakte s nejakou ženou, čo nie je moja mama ani sestra, nemal by som šancu.
  „Jeden je tu len pre teba,“ žmurkla a odišla dozadu, odkiaľ sa vrátila po pár minútach s novinami v ruke.
  „Vďaka, kočka.“ Nechal som jej prepitné v asi dvojnásobnej výške ceny novín a svoje telefónne číslo. Nakoniec mi z toho možno ešte niečo kvapne.

  Doma som bol asi päť minúť nato. Veselým krokom som si vykračoval hore schodmi do Bellinej izby. Už som chcel zaklopať, keď som začul tichý vzlyk. Zhlboka som sa nadýchol a bez vyzvania vošiel. Preto mnou ležala v perinách úplná troska, ktorá dusila plač vo vankúšoch. Pomaly som prešiel k posteli a uvažoval, ako sopliakovi Cullenovi najlepšie vyčistiť žalúdok za toto.
  „Hej,“ šepol som, keď som si k nej sadal a pohladil ju po celej dĺžke chrbta.
  „
Prečo vyrvať srdce z tela
bolí – a ja by som chcela
predať dušu za pár drobných
bolesť upokojiť schopných
...“ zahuhlala. Povzdychol som si. Odrazu som nevedel, čo by som mal povedať a ako ju upokojiť. Edward bol kretén. Neviem síce, či to už vedel, ale prisľúbil som si, že mu to v čo najbližšej dobe pripomeniem. A možno nie len slovne. Veď – on ma predsa prehodil stenou.
  „Povedz mi, čo som spravila zle? Čo som urobila, že ma už nemiluje?“ tíško plakala. Začul som, ako niečo roztrieštil v ruke. Esmé sa zhlboka nadýchla a presunula sa k dverám izby, no ani nemukla. Carlisle odložil rozčítanú knihu.

  Všetci sa normálne hrnú, aby mi pomohli von z tejto zasratej situácie!

  „To nie je pravda,“ zamumlal som a pokúsil sa ju lepšie uložiť, aby sa jej pohodlne ležalo. Neodmietla a sama sa posunula trochu vyššie. „Je len... vydesený. Nechcem ho brániť ani nič podobné, ale je taký práve z lásky k tebe.“ Zavrtela hlavou.
  „Ak by ma miloval, bol by predsa pri mne. Prihováral by sa dieťaťu vo mne a uvažoval, ako sa bude volať. Aké meno by dal dievčatku a aké chlapčekovi. Chcel by ho vidieť vyrastať a starať sa oňho. Lenže on o  to nestojí.“
  „To nie je pravda,“ zopakoval som jej svoje predošlé slová. Nijak na ne však nereagovala.
  „Odostri, prosím, okná. Chcem vidieť oblohu,“ požiadala ma a ja som jej s radosťou vyhovel. Jej oči zablúdili k obrovskej striebornej guli, čo sa na ňu uškŕňala.
  „Keď umrel, často krát som si myslela, že miesto mesiaca vidím jeho tvár. Že ku mne každú noc prevráva a snaží sa mi dať vedieť, ako veľmi ma ľúbi. Keď bolo nebo zatiahnuté, nahovárala som si, že akurát sa na mňa nemôže dívať, pretože mi píše zamilované listy.“ Schovala si tvár do paplóna a krátko sa zasmiala. „Bola som taká hlúpa! Už vtedy, keď som ho zrazila na chodbe, som mala vedieť, že nie j pre mňa!“
  „Ako ste sa vlastne poznali?“ spýtal som sa a snažil sa predstaviť si obrovskú lásku na prvý pohľad. Podľa Belliných nasledujúcich slov som sa ale pravdepodobne mýlil.
  „Zrazila som ho na chodbe, keď som hľadala učebňu. A poviem ti, chcela som sa vtedy prepadnúť pod zem,“ zachechtala sa a opäť vyhľadala pohľadom mesiac.

  „Mal som sestru,“ povedal som, keď mi všetko povedala. Ani neviem, prečo som o tom začal hovoriť, možno preto, že mi odhalila značný kus zo seba a ja som cítil potrebu urobiť to isté. „Neviem presne, ako sa volala. Caroline, Christine, možno úplne inak. Vôbec si nepamätám jej meno,“ povzdychol som si. Teraz som ja hľadal útechu vo hviezdnej oblohe a svedomito si ju skenoval do hlavy. „Miloval som ju nadovšetko. Ale potom ma jeden upír zničil. Už nikdy som ju nevidel. Odsťahoval som sa z Írska a tým pretrhol všetky svoje kontakty so ľvojím ľudským životom. Ona bola posledná... Viem, že to nie je nič v porovnaní s tvojím príbehom, ale možno ti pomôže, keď budeš vedieť, že nie si jediná, čo trpí,“ pousmial som sa. A ona tiež. Usmievala sa až kým sa jej nezačali privierať oči a ja som bol za to rád. Stále však nemohla zaspať.
  „Chceš, aby som ti povedal rozprávku?“ opýtal som sa. Prikývla.
  „No. Ehm... Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna Upírska čiapočka. Nikto jej nepovedal inak než... Mandy,“ dodal som po krátkom zaváhaní. Bella sa začala šialene smiať. „Čo je?“ nechápal som.
  „Tak – tak sa volá môj starý chevrolet!“ Zamračil som sa. Aha.
  „Raz sa mladá Chevy vybrala do lesa na jahody, no stretla tam veľkého a zlého med- upíra. Volal sa... Haťapaťa.“ Vyprskla. Utrel som si opľutú ruku a snažil sa ignorovať reakcie na svoje... chyby. Fantázia – myslím tá rozprávková – vôbec nebola moja parketa.

  „Mladý Haťapaťa sa rozhodol, že krásnu Chevy...“ chvíľu som sa snažil vymyslieť nejaké najlepšie slušné slovo, pretože opáči sa mi zdalo viac než nevhodné. „Vysaje. Presne tak, chcel ju vysať.“ Uvoľnil som sa a pousmial nad tým, ako bravúrne som všetko vyriešil. „Ona ale vtedy niesla v košíčku cesnak pre svoju chorú babičku, tak ho ním bez váhania bachla po hlave. Eh. No a upíra to zabilo a všetci žili šťastne až večne.“ Bella si poutierala slz smiechu z očí a lepšie sa uvelebila v posteli.
  „Po tomto určite zaspím,“ zahuhlala. Pousmial som sa.
  „Zaspíš. A neboj sa, on ťa miluje.“ Pohladil som ju po vlasoch. Zavrela oči.
  „Marie a Anthony,“ začul som zašepkanie z Edwardovej izby.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

5)  Winky (01.09.2011 21:04)

Ahoj,
chtěla jsem se jen zeptat na další pokračování. Moc krásně píšeš a tvoje povídka se mi velmi líbí. Byla by škoda nechat ji nedokončenou. Ale pokud to nejde, nedá se nic dělat. Moc ráda si přečtu další dílek, až zase budeš pokračovat. Hodně štěstí, času a nápadů!!

Petronelka

4)  Petronelka (16.08.2011 09:25)

To Edwardovo chování mě teda pěkně naštvalo. Nejdřív tedy že jo, on bude táta - znělo to tak krásné a potom... to divadlo co předvedl bych mu nikdy neodpustila. Co si proboha o sobě myslí? Jasně, chápu to, má o Bellu strach, ale copak ji musí děsit tím svým upírským chováním? Musel takhle vyvádět, když se dozvěděl, že nečeká obyčejné lidské dítě, ale polovičního upíra? Ne, ne tady si to u mě Edward pěkně po hnojil a ani ta poslední věta v celé kapitole mě moc neobměkčila, přestože začal uvažovat nad tím, jaké jméno by dal svému potomkovi.
Bella dělá jenom dobře, když se ho nedoprošuje. Chybu udělal jenom on. Copak nechápe, jak musí být pro ženu těžké zbavit se dítěte (a ještě takového, které má s milovaným člověkem?) Edward se tu fakt chová jako vůl a to pěkně korunovanej.
Jediný kdo je mi tu teď velmi sympatický je Justin. Je to takový trochu ukázněný Emmett;) - dělá si z věcí srandu, ale dokáže být i vážný a poradit. Jsem ráda, že se o Bellu takhle pěkně stará, když už chlap, co ji do TOHO dostal, se k tomu vůbec nemá.
Edward by se měl nad svým hrozným chováním zamyslet a zvážit to, jak moc Belle ubližuje. Copak to nevidí, nebo aspoň neslyší, když tam v tom pokoji sama pláče? On je tak bezcitný, že ji v tom nechá samotnou? Tak, to jsem o Edwardovi tedy měla lepší mínění. Ještě, že má Bella podporu v Esmé, Carlisleovi a Justinovi. Tohle bych Edwardovi nikdy neodpustila (myslím, že ji v tak těžké chvíli nechal samotnou).
Ach jo, jsem tak na něj naštavná, že ti to tu opakuju v celém komentáři pořád dokola a nemůžu se uklidnit!:D Baví tě to ještě číst?
No, myslím, že ne, tak to raději hned ukončím s tím, že i přesto Edwardovo děsné chování to byla moc pěkná kapitola. Tak krásně popsaná, až se mi tajil dech. Takže, teď tě jenom prosím, aby byla další kapitola co nejdřív, protože takhle ukončit kapitolu... Tak předpokládám, že se v té další už dočkáme porodu - jsem zvědavá, jak to bude v tvém podaní znít a jestli se nám Edward aspoň trochu polepší a začne se chovat jako chlap - převezme na sebe tu zodpovědnost, která mu náleží a nebude dál trápit Bellu.

Lampas

3)  Lampas (06.08.2011 16:43)

Táto poviedka je úžasná! Čakám na ďalšiu kapitolu...



LadySadness

2)  LadySadness (30.07.2011 16:13)

ešte že je tam Justin, aby ju mal kto rozosmievať ale Edward: "...už to nebude tá krásna Bella, ktorú som miloval..." je prízemný hňup aj keď tá posledná veta...

1)  maily1709 (30.07.2011 13:11)

aaaaaaaaaaaaaach ten edward je pako a justin este vacsie ale je s nim sranda :D ze Haťapaťa A k tej poslednej vete...

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek