Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

Keď som bola malá, okrem toho, že som chcela byť najprv princeznou a potom kvetinárkou, chcela som sa stať herečkou. Tuším si to vynahrádzam, keďže som nakniec skončila v úplne inom odbore... :D

Ide do tuhého.

17. kapitola: Dosky, čo znamenajú svet...

17. kapitola

  Prebrala som sa, ležiac na niečom tvrdom, studenom a voňavom.
  „Hmm.“
  „Dobré ráno,“ ozvalo sa mi pri uchu.
  „To najlepšie,“ pritakala som.
  „Ako si sa vyspinkala?“ Zamračila som sa.
  „Nepoužívaj, prosím, tie zdrobneniny, znie to dosť úchylne,“ zamumlala som a zaborila tvár hlbšie do toho prevoňaného skvostu.
  Ach, zbožňujem orgován...
  Ticho sa zasmial.
  „Rozkaz, madam.“
  „Koľko je hodín?“ opýtala som sa a zívla si. Celkovo som musela vyzerať pomerne komicky.
  „Niečo po siedmej,“ odpovedal Edward.
  „A aký je dnes deň?“
  „Hm... štvrtok?“
  „To váhaš? Alebo  mám dnes naozaj písomku zo španielčiny?“ Rozospato som natiahla pravú ruku pred seba, tú ľavú som mala totiž priľahnutú a pomaly mi začínala tŕpnuť.
  „Ja neviem, v škole som nebol už riadok dní.“
  „Flákač,“ odfrkla som si a posadila sa. Moja myseľ blúdila temnotou minulosti, než naďabila na včerajšok. „V pohode, veď som sa učila!“ Spokojne som sa rozhliadla po izbe a pretrela si oči.
  „To dúfam, nie, že budeš zanedbávať svoje študentské povinnosti.“
  „Na čo povinnosti, aj tak budem o chvíľu upírka,“ mykla som plecom. Niekde som počula, že najlepšia obrana je útok. Neviem síce, že kto sa bránil, ale ja som rozhodne útočila.
  „Bella,“ napomenul ma karhavo, ako keby som práve zjedla celú dózu čokoládových sušienok pripravenú pre návštevu.
  „Ale dátum stanovíme až neskôr, dobre?“
  „O tomto sa nebudeme baviť,“ zavrčal a posadil sa vedľa mňa.
  „Mohla by som stihnúť ešte maturitu,“ povedala som a šikovne sa postavila, pretože som si nebola v tej chvíli istá, či by nebol schopný zahryznúť sa mi do krku. Aj keď vlastne – to som chcela, nie?
  Kusni, Puňťo, kusni, ale netrhaj!
  Zahnala som predstavu Edwarda na štyroch so mnou v zuboch.
  „Nevymýšľaj hlúposti a užívaj si života,“ zavrčal. Kradmo som sa na neho pozrela a radšej vykukla z okna, pretože keby sa naše pohľady stretli, prišla by som o oči.
  „Nepríde ti to trochu sebecké?“ zasyčala som. Teraz bol už fakticky vytočený, pretože sa postavil a stisol si pravou rukou koreň nosu, aby sa upokojil.
  „Sebecké?“ precedil skrz zuby. „Čo je sebecké na tom, že ťa nechcem pripraviť o tvoju dušu?“
  „Možno to, že o teba prídem, umriem, a nebudem s tebou do nekonečna a ešte ďalej! Ja ťa nemôžem stratiť, nie teraz a nie pre takú prkotinu!“ Teraz som už zúrila aj ja.
  „Ničomu nerozumieš!“
  „Ó, áno? Tak mi to, urodzený pán, vysvetlite! Pretože to je najjednoduchšie, povedať, že tomu nerozumiem, a nechať to tak!“ Už som naozaj vrieskala. Ozvalo sa búchanie na dvere.
  „Bella? Si v poriadku?“ Charlie. Čo ešte robí doma?
  „Jasne, oci, nemaj obavy, len si skúšam svoje repliky do... školského predstavenia, Skrotenie zlého muža!“ zakričala som cez dvere a pri tej príležitosti spražila Edwarda pohľadom. Pretočil oči.
  „Aha, tak... držím palce,“ zakričal.
  „Ďakujem. Ale nie je to verejné predstavenie,“ dodala som, než sa stihol vypytovať na lístky.
  „Mhm. Nuž, ja idem teda do práce,“ povedal a neznel vôbec rozhodne – ako keby nechával svoju neplnoletú dcéru samu vo svojej izbe s chlapcom, ktorý by tu byť vlastne ani nemal...
  „Jasne, maj sa!“ Odišiel. A ja som svoj pohľad z dverí premiestnila späť na Edwarda. „Takže?“
  „Naozaj tomu nerozumieš,“ povedal. Stisla som zuby.
  „Skús mi to vysvetliť, než začnem byť sprostá!“
  „Aj tak by si to nepochopila!“ Myslela som, že sa rozplačem rovno pred ním.
  „Aha, takže po novom už nestojím ani za jedno blbé vysvetlenie, od ktorého závisí moja budúcnosť?“
  „Nezávisí, Bella, pretože ty ostaneš človekom!“ Hodil rukou do strany a druhú si zastrčil do vrecka. Na sekundu mi napadlo, ako asi sa musí ovládať.
  „Myslím, že sme sa dostali do štádia, kedy to na tebe nezávisí,“ šepla som, vzala si kôpku oblečenia zo stoličky a zamkla sa v kúpeľni. Nechcela som plakať, vážne nechcela, Ale ono to inak nešlo...

  Trhni si tesákom, Edward Masen!

  Obliekla som sa a umyla si zuby. Vlasy som si skoro vyšklbala od tej hnusnej bolesti, kedy som myslela na Edwarda a na to, že ma nechce po svojom boku navždy. Aké zradné slovo to bolo. Jeho a moje „navždy“ znamenalo neporovnateľný časový úsek. A mne vstávali chĺpky desom, keď som si opäť uvedomila, aké je všetko na svete pominuteľné.
  Otvorila som dvere do kúpeľne a skoro sa prerazila o Edwarda sediaceho na zemi.
  „Prečo musíš robiť všetko také ťažké?“ šepol zmučene. Keby som bola iba nestranný pozorovateľ, bolo by mi ho ľúto. Lenže ja som bola nasraný pozorovateľ...
  Fuj, čo sa slovník ma to Justin naučil?
  „Ja? Snáď ty!“ Nevenovala som mu ani jeden pohľad, prekročila ho, zišla dole a v kuchyni si vzala len jablko. Úplne ma prešla chuť na raňajky.
  Samozrejme, nezabudla som poriadne trepnúť dverami a zamknúť. Veď on sa odtiaľ nejako dostane – a keby nie, potom ho vypustím.

  V škole bolo určite vidno, aká som nesvoja. Stavím sa, že Jess určite minula všetky svoje možnosti na zistenie, čo sa mi stalo. Zaťala som sa (aj keď by som v tom momente zaťala radšej niekoho iného) a nepovedala jej ani ň.

  A čo ma najviac dožralo, bol fakt, že keď som prišla domov, Edward sa rozvaľoval na mojej posteli.
  „Musíme si pohovoriť,“ vypálila som na neho.
  „Ahoj,“ dostal zo seba zarazene.
  „Hej, aj to. Ale ide o fakt, že ja už mám svoje dni spočítané.“
  „To je blbosť,“ zamumlal.
  „Nechaj ma to dokončiť. Ide o to, že ty si bol premenený, aby si neumrel. A keby som umierala ja?“ Vydesene sa posadil a pozrel na mňa.
  „Bells, si v poriadku?“
  „Áno, ja len potrebujem mať istotu, že ma nenecháš umrieť, nie teraz, kým som takáto mladá a mám celý život pred sebou.“ Obozretne som ho sledovala.
  „Samozrejme,“ vydýchol. Len som prikývla. Ak sa mi potvrdia moje domnienky, budem to rozhodne potrebovať.
  „Naozaj ti nič nie je? Bojím sa o teba, láska,“ povedal a bleskovo sa ku mne dostal, aby ma mohol objať. Zaborila som si tvár do jeho hrude.
  „Nie, všetko je v poriadku. Chcela by som sa ti ale ospravedlniť za svoje správanie. Vážne som nechcela, aby sme sa hádali, len... to je jedno. Už je všetko v pohode.“ Pokúsila som sa o úsmev, no pravdepodobne z toho bol len váhavý škľab.
  „To je v poriadku, ja by som sa ti mal tiež ospravedlniť, bolo to úplne neprípustné.“ Sklonil hlavu a našiel si moje pery.
  „Ľúbim ťa,“ povedala som do bozku. Rukami skĺzol z mojich ramien po chrbte a pritiahol si ma za boky k telu.
  „Ja teba viac,“ mrnkol a spokojne zavrčal, ako keby bol mača, ktoré pradie, keď ho panička poškrabká za uškom. Či za uškom sa škrabkajú iba psy? Alebo aj aj? Nevyznám sa v tom. Ja som zvieratko nikdy nemala – a starosťou o Charlieho som si to aj tak vynahradila. Ono to tiež len papá, ciká, kaká a pozerá bejzbalové zápasy.

  O dva týždne som už na sto percent vedela, že je zle. A jediný, kto mi vedel v tomto čase pomôcť, bol Carlisle. Zdvihla som ruku.
  „Pán profesor, mohla by som ísť na ošetrovňu? Je mi nevoľno,“ pípla som. Oči celej triedy sa na mňa zahľadeli, ako keby všetci mali možnosť vidieť ma nahú.
  „Samozrejme, zvládnete to sama?“ Pozrel sa na mňa ponad rám hrubých okuliarov.
  „Áno.“ Vstala som a vzala si veci. Do konca hodiny ostávalo už len asi desať minút a ja som akosi nemienila vrátiť sa späť. Miesto na ošetrovňu som však nasadla do auta, aby som sa odviezla do nemocnice.
  „Dobrý deň, prišla som za doktorom Cullenom, má dnes službu?“ spýtala som sa na vrátnici najslušnejšie ako to len šlo.
  „Samozrejme, výťahmi sa vyvezte na druhé poschodie a tam sa pustite chodbou doprava. Na samom konci má svoju kanceláriu, to nemôžete minúť,“ usmiala sa žena a ukázala rukou k výťahom.
  „Ďakujem.“

  Pred tým, než som zaklopala, mi srdce bilo až niekde v krku.
  „Vstúpte!“ zavolal zvnútra známy hlas.
  „Carlisle,“ pozdravila som ho a prešla k sedadlu oproti nemu, kde som sa bez vyzvania posadila.
  „Deje sa niečo?“ Vyzeral byť pomerne prekvapený.
  „Deje. Čakám dieťa – Edwardovo dieťa.“ Hľadela som mu spriama do očí a keď som to vyslovila, znelo to ešte nereálnejšie, ale o to istejšie.
  „Ako...“ vyzeral byť zaskočený. Nadvihla som obočie.
  „Ako? No... Najprv sa musia mať dvaja ľudia veľmi radi a potom...“ Robila som si z neho srandu.
  „Nie, chcem vedieť – ako to vieš? A kedy... sa to stalo?“
  „Spala som s Edwardom ešte keď bol človek, ale aj po premene. A myslím, že som otehotnela až vtedy, pretože sú to síce iba dva týždne, ale brucho mám oveľa väčšie a s tým plodom niečo určite nie je v poriadku. Nebude to ľudské dieťa.“ Zachvela som sa. Až teraz mi to celé scvaklo a zapadlo na správne miesta. Moje dieťa bude spolovice upír. Carlisle vytreštil oči.
  „Smiem ťa prehliadnuť?“ Prikývla som.
 
  Hľadel na monitor ultrazvuku a mračil sa.
  „Bude zdravé?“ Musela som sa opýtať.
  „To práve neviem. Naozaj to nie je obyčajný plod, je okolo neho akási membrána, cez ktorú ultrazvuk neprejde, ale jeho veľkosť zodpovedá asi trom mesiacom.“
  „Ja som to vedela,“ zašepkala som.
  „Chceš si ho nechať?“ Popudene som ho prepichla pohľadom.
  „Samozrejme, že chcem! Je predsa moje!“
  „Budeme ho ale musieť starostlivo sledovať. Bolo by najlepšie, keby si sa presťahovala k nám, aby som ťa mal stále pod dohľadom. Škola neprichádza do úvahy.“ Jeho rozhodný hlas rezonoval miestnosťou. Pripadal mi ako ozajstný doktor – nie, že by bol vymyslený.
  „Čo Charlie?“ Zásadná otázka, pokiaľ nechcem, aby nám zhorel dom, mala by som mu stále variť.
  „Nemal by ťa teraz vídať, iste chápeš prečo.“
  „Samozrejme. Ale ako to spravíme?“
  „Pôjdeš domov a zabalíš si veci. Keď príde Charlie domov, pokrop si čelo vodou a povedz mu, že ťa bolí hlava, je ti zle, a chceš ísť ku mne na prehliadku. Ja mu poviem, že musíš ostať pod mojím dohľadom,“ rozhodol. Kývla som na súhlas. „Medzi tým u nás doma pripravím všetko potrebné.“
  „Carlisle,“ vyhŕkla som ešte.
  „Áno?“
  „Edwardovi to chcem povedať sama.“ Nervózne som si zahryzla do pery.
  „Dobre, ale bolo by najlepšie oznámiť mu to čo najskôr, pretože keď prídeš k nám, dozvie sa to tak či tak.“
  „Poviem mu to, až keď prídem.“ Tak to bude asi najlepšie. Doma ho len predpripravím.
  „Takže sme dohodnutí,“ žmurkol na mňa veselo, pravdepodobne aby mi dodal odvahy.
  „Zatiaľ dovidenia,“ pozdravila som, než som vykĺzla z dverí.
  „Dovidenia, Bella,“ začula som, než som za sebou zavrela.

  V aute vládlo hrobové ticho. Jasné, bola som sama a schizofréniou zatiaľ netrpím, ale nezapla som si ani rádio a zvuky z okolia podivne utíchli. Sústredila som sa len na tvora žujúceho v mojom vnútri. Jedna ruka mi automaticky zablúdila na pár sekúnd k podbrušku. Ako to Edwardovi poviem? A bude ho vôbec chcieť, alebo ostanem ako slobodná matka s poloupírom na krku? Ak to teda prežijem. Budem sa musieť ešte porozprávať s Esmé...  
  Keď som zastavila pred domom, Charlie bol doma. Bolo načase rozohrať obrovskú hru.
  „Ahoj, oci,“ zamumlala som smerom do kuchyne.
  „Bella, si to ty?“ zavolal späť.

  Nie, tu Jožko Mrkvička!

  „Hej!“
  „Si v poriadku?“ Koľko chlapov sa ma to už v poslednom čase pýtalo?
  „Nie, je mi zle, pôjdem si ľahnúť,“ pípla som a odšuchtala sa hore schodmi. Než za mnou však stihli klapnúť dvere, omotali sa mi okolo pása dve ľadové ruky a opreli ma o nabielo natreté drevo.
  „Si v poriadku?“ opýtal sa Edward.

  No nehovorím?!

  „Mhm.“ Chytila som ho za jednu ruku, dotiahla ho k posteli, a ľahla si tak, aby mi pozeral do tváre.  „Edward, uvažoval si niekedy o tom, že by si bol otcom?“ spýtala som sa. Jeho pohľad okamžite potemnel.
  „Predtým... predtým som chcel. Ale teraz, keď som upír, nie je možné, aby som mal deti. Mrzí ma, že by som ťa mal o toto pripraviť. Ak by si chcela, môžeš...“ Radšej som mu rýchlo nacapila ruku na pusu, lebo by určite začal trepať drísty o tom, že si mám požičať na jednu noc nejakého chlapa, keď chcem tak veľmi deti, že jemu by to nevadilo. Hovno s makom.

  Justin, ja ťa asi zabijem!

  „Ja som sa len pýtala. Keby tu bola možnosť, vieš, či by si to bábo chcel.“ Teraz jeho oči náhle znežneli.
  „Bol by to ten najkrajší dar od Boha.“ Šťastne som sa usmiala.
  „Len si to predstav,“ začala som nadšene, „že by sme my dvaja sedeli na rozkvitnutej lúke, zaliatej slnečným jasom, a okolo nás by pobehoval malý chlapček. Vlásky by mal rozviate po ockovi, aj keď farba by bola mamina, a na krémovej pokožke by sa vynímali dve krásne zelené očká. A stále by sa usmieval a smial a behal s autíčkami po obývačke, kde by boli koberce úplne vyšúchané a na kolenách by mal diery, ktoré by som potom po večeroch zašívala. A ty by si sedel vedľa mňa s natiahnutými nohami a čítal by si si, keď by náš malý synček sladko spinkal vo svojej izbe. Vidíš to?“ pousmiala som sa a pritiahla sa k nemu, aby ma mohol objať.
  „Je to krásna predstava,“ vydýchol a pobozkal ma do vlasov. „Kiež by to mohla byť pravda.“ Pousmiala som sa.

  Keby si len vedel, drahý...

  „Mal by si už ísť,“ zahuhlala som mu do košele.
  „Chceš, aby som odišiel?“ Znel vážne prekvapene, až sa mi chcelo smiať. Ale podarilo sa mi udržať vážnu tvár – pravdepodobne tréning na dnešný večer.
  „Potrebujem byť chvíľu sama.“
  „Ako si praješ,“ pohladil ma po vlasoch, „veľmi rád ti splním tvoje želanie. Oddýchni si, nech je ti zajtra lepšie. O chvíľu je tu víkend, spravíme si spoločný program, čo povieš?“ šepol a sklonil sa pre krátky bozk.
  „Teším sa,“ vrátila som mu ho a vyprevadila ho k oknu, odkiaľ ladne vyskočil a zmizol v lese.

  It´s show time!

  V kúpeľni som navlhčila rožtek uteráka a prebehla si ním tvár. Ešte som si v zrkadle skúsila jeden mdlý pohľad a bola som pripravená.
  „Charlie,“ zaskuhrala som pod schodmi. „Ocko!“ Okamžite bol pri mne a podopieral ma, aby som náhodou nespadla.
  „Bella, si v poriadku?“

  Pre-kristove-rany!

  „Nie, bolí ma hlava a je mi mdlo, potrebujem, aby si ma odviezol do nemocnice za doktorom Cullenom. Je mi zle!“ Otec si ma poplašene obzrel.
  „Samozrejme, odveziem ťa.“ Vyzeral, ako keby som mu povedala, že rodím.
  Hm...

  Do nemocnice sme došli v rekordnom čase. Ja som si nenápadne pretierala čelo navlhčenou vreckovkou pre zachovanie efektu. Charlie zas kŕčovito zvieral volant a porušil asi všetky zákony cestnej premávky. Ale keď si ma vyhodil za ruky, aby ma do Carlisleovej ordinácieodniesol, to ma úplne dorazilo a vlhké oči sa mi predstierali ľahšie ako na Edwardovom pohrebe.
  Zistila som, že Carlisle by sa z fleku mohol živiť herectvom. Fakt. Jeho zdesenie, ktoré predstieral, keď ma zbadal, bolo úplne nefalšované. A Charlieho skoro kleplo. Chvíľami mi ho bolo ľúto a snažila som sa ho nejako utešiť planými slovami o tom, že všetko bude v poriadku, aj keď som vlastne nevedela, či ho ešte uvidím.
  „Charlie,“ začal Carlisle opatrne. Otcovi sa okamžite orosilo čelo. „Bella chytila jednu závažnú virózu, budem ju musieť prevziať do odbornej starostlivosti. Ja... bolo by najlepšie, keby šla so mnou k nám. Mal by som ju tam pod dohľadom dvadsaťštyri hodín denne. Na...“ Na sekundu stisol viečka a sklonil hlavu. „Na Edwardovu počesť. Bellu miloval a ja sa o ňu chcem preto postarať.“
  No-ty-vole!
  Ocko vyzeral dosť nerozhodne. Objala som ho.
  „Neboj sa, Carlisle sa o mňa postará a všetko bude v pohode. Ľúbim ťa, tati,“ zašepkala som. Potrebovala som mu povedať.
  „Tak dobre. Donesiem ti ku Cullenovcom veci, áno?“ Vyzeral smutne, ale neprotestoval. Veril, že mi bude lepšie a ja sa mu vrátim. Stisla som ho ešte pevnejšie a potom sa odtiahla.
  „Veci mám v taške pod posteľou. Myslela som, že ma budú hospitalizovať, takže som sa pre istotu zbalila dopredu.“ Len prikývol.
  „Tak ja ti idem po tú tašku.“
  „Ja Belle spravím ešte nejaké testy, aby sme vedeli, v akom štádiu sa ochorenie nachádza. Dovidenia, Charlie,“ pozdravil ho Carlisle. Ocko odišiel.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Petronelka

4)  Petronelka (16.08.2011 06:55)

No, to si ze mě děláš srandu. Tohle jako fakt? Bella je opravdu těhotná?
To jako... nemám slov...
Ale to, jak Edwardovi ponoukala představu s malým chlapečkem se mi neskutečně líbilo ... páni, no nic, jdu na další kapitolu, abych věděla, co bude dál

3)  maily1709 (17.07.2011 18:45)

:D :D :D by som teda chcela vidiet ten carlislov herecky vykon uz sa tesim na edwardovu reakciu

Lampas

2)  Lampas (16.07.2011 11:26)

Úááááááááááááááá!!! Chcem ďalšiu kapitolu. Keby Charlie zistil, že je Bella tehotná, asi by ho kleplo. Som zvedavá na Edwardovu reakciu. priazeň priaznivec

Veľmi pekná poviedka. Všimla som si ju až dnes, takže som v rekordnom čase prelúskala všetky kapitoly...Som nový fanúšik KSP!


LadySadness

1)  LadySadness (16.07.2011 02:13)

tak mu treba, sebamrskačskému blbovi, ako ja neznášam tie teatrálne drísty "Nevezmem ti dušu", ale že ju tým zabíja už je v poriadku lenže bábo je na ceste a malé poloupírčatko bude potrebovať mamu stihne Edward dospieť?

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek