Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

Bela je hnusná, fajčí, kamaráti sa s Jessicou a príliš rýchlo odpúšťa...
Tuším zas len pre maily1709, ale nevadí, tešujem... :) <3

15. kapitola: Cigareta a netvor

15. kapitola

  Život mi už raz dokázal, že sa svet dokáže človeku zrútiť v jednej jedinej sekunde – ako následok reťazovej reakcie mnohých rozhodnutí. Tajne som dúfala, že to všetko je lož a ja ďalej snívam sny svojho bláznivého podvedomia. Nestalo sa. A keď som sa pomaly otočila, stál tam. Akoby bol socha vytesaná priamo na úpätí schodišťa. Jednu ruku mal voľne zvesenú pozdĺž tela, druhá sa lenivo opierala o zábradlie. Pohľadom som skenovala všetky odlišnosti jeho tela, až som sa dostala k tvári. Zalapala som po dychu. Jeho oči. Krvavé studne smútku odrážajúce svetlo z okien. O krok som ustúpila.
  „Justin, vezmi ma domov,“ zašepkala som zlomeným roztraseným hlasom. Natiahol ku mne ruku, ktorá doteraz voľne visela. Ako zmučený poloboh, večne trpiaci žobrák. Áno, bol žobrák – a ja som mu odmietla dať almužnu. Okolo pliec sa mi omotali ľadové paže.
  „Tak poď, Bella,“ povedal tichým hlasom Justin a ťahal ma k východu. Edwardova ruka klesla späť k telu. Rozplakala som sa.
  „Prečo nič nerobíš?“ fňukla som, keď sme už stáli medzi dverami. „Prečo o mňa nebojuješ? Prečo ma nechávaš odísť? Prečo?“ Trhane som sa nadýchla a odvrátila tvár. Socha anjela sa zmenila na mučeníka. A ja som bola tá, čo ho trýznila. Ale ja som inak nemohla. „Poďme,“ šepla som a nastúpila do auta. Už som na neho nevidela. Justin naštartoval. Utekala som. Už druhý raz som z toho domu utekala kvôli zisteniu, že upíry sú tu. V mojom srdci sa spravila diera – snáď ešte väčšia ako keď som sa dozvedela, že je mŕtvy. Celý ten čas, čo som sa trápila, on žil a veselo si zabíjal.  Privrela som oči a hlavu sklopila na operadlo. Toto som nechcela zažiť nikdy v živote. Chcela som písať. Dať svoje pocity na papier, zbaviť sa ich a podstrčiť ich niekomu cudziemu, kto má málo bolesti a zvládne niesť aj tú moju.
  „Ty si o tom vedel?“ ozvala som sa asi v polovici cesty. I mne samej znel môj hlas prekvapivo ľadovo.
  „To ja som od neho odtrhol upírku, čo ho chcela zabiť.“
  „Čo presne sa stalo?“ Spod zavretých viečok začali vytekať slzy a pridali sa k tým, ktoré na mojich lícach ešte nestihli uschnúť.
  „Šiel som náhodou okolo. Bol doma a Tanya na neho zaútočila, vraj kvôli nejakej... hm... Chcela ho vysať, ale zabránil som jej. A tak nastala premena.“
  Kvôli mne. Iba tie dve slová sa mi v mysli opakovali. Zvyšok bol zmetený na lopatku a vyhodený k smetiakom. To ja som zavinila, že ho chcela Tanya zabiť a to kvôli mne je teraz... tým. Nadýchla som sa, chladný vzduch z pootvoreného okienka ma zaštípal v pľúcach.

  Justin ma vysadil pred domom a pravdepodobne chcel zostať, ale ja som ho poslala preč. Doma som nerobila dokopy nič. Nikdy som sa nezvykla živiť tým, že budem zízať do steny, ale dnes sa to akosi podarilo. Ani som nejedla. Od toho nič, čo som si dala na raňajky, som nemala v ústach ani sústo, ale nehodlala som na tom nič meniť, aj keď môj žalúdok hlasno protestoval. Najem sa neskôr.

  Charlie prišiel domov až k večeru. Aspoň pred ním som sa snažila vyzerať v pohode, ale aj tak myslím, že začínal niečo tušiť.

  Ráno ma opäť zobudil starý dobrý diablov vynález, v ľudskom svete nazývaný budík. Šla som do školy. Od Edwardovej „smrti“ som tam nebola – a som zvedavá, čo si pomyslia. Predsa len – chýbala som skoro dva týždne a to je na nejakú virózu trošku viac ako je vhodné. Po dlhom čase som oprášila svojho chevyho. Vážne to nebolo volvo – a keď som naštartovala, až som podskočila, ako som sa zľakla hrubého zrevania. Normálne som mala pocit, že niekoho mám pod kolesami.

  Pred školou ma nijako nevítali, za čo som bola rada.
  „Bella!“ začula som. No jasne, ešte tento svetoznámy výkrik nechýbal pri mojom príchode do školy. Angela ku mne dobehla skoro vzápätí.
  „Ahoj,“ pousmiala som sa. Pokúsila sa mi úsmev oplatiť, ale nejako jej to nevyšlo.
  „Dnes bude redakčná rada. Mohla by si prísť, keďže na troch týždenníkoch si nepracovala. A budeme si voliť nového šéfa,“ dodala ticho. Až ma zamrazilo. Náhradu. Jasné, nejaký krvilačný upír, čo zabil svojho spolužiaka, sa nemôže vrátiť na post šéfredaktora mestských novín... Obzrela som sa po parkovisku. Nevyzeralo to, že niekto smúti po dvoch zosnulých študentoch, len Jessica Stanleyová mala maskaru roztečenú po tvári a extravagantné čierne šatočky. Hej, ona mala za kým revať. Najprv ten, ktorého chcela dostať, potom ten, čo ho dostala. Ale aj tak, zbytočné komédie. Je umenie smútiť spôsobom, aby si ostatní mysleli, že ste šťastní.
  A o tom, že je to len divadlo, som sa presvedčila na chémii, keď sa Jessica z ničoho nič rozplakala, začala popoťahovať a ziapať: „Mike, ach, Mike!“ Samozrejme, učiteľ ju poslal na chodbu upokojiť sa. A trikrát hádajte, kto šiel s ňou. Jasnačkovato. Ja. Neznášam profesorove myšlienkové pochody. Že vraj ak som ja prišla o blízku osobu, lepšie pochopím jej smútok. Prdlajs. Bol mimo, dokonca mimšie než Stanleyová.
  Sedela som na schodoch pod školou a sledovala, ako siahla do kabelky a vytiahla zo škatuľky jednu cigaretu a zapaľovač.
  „Odkedy fajčíš?“ spýtala som sa mierne zarazene.
  „Od štrnástich,“ odvrkla a potiahla si. „Chceš aj ty?“ Natiahla ku mne ruku so škatuľkou. Váhavo som jednu vytiahla a strčila si to do pusy. Zatiaľ nič moc... Pridržala mi zapaľovač. Všimla som si jej perfektne spravenú manikúru a krvavočervené nechty. Nadýchla som sa. Môj záchvat nepríjemného kašľa sprevádzal jej smiech.
  „Nepoznám človeka, ktorý by toto na prvý raz nespravil,“ zachechtala sa. Pousmiala som sa.
  „Vidíš, všetci máme niečo spoločné.“
  „Počúvaj, Bella,“ začala a potiahla si. „Ty vôbec nie si taká krava, ako vyzeráš.“ Kým hovorila, vydychovala dym. Zasmiala som sa nahlas.
  „Budem to brať ako kompliment, hej?“ Prikývla. Potiahla som si – a už to vôbec nebolo také strašné ako na začiatku, aj keď dýchacie cesty som mala stále podráždené. Pozrela sa na náramkové hodinky, čo jej viseli na ľavej ruke.
  „O chvíľu bude zvoniť. Nezašijeme sa niekam?“ Chvíľu som rozmýšľala. Bola to šanca spriateliť sa s najväčšou kozou na škole, ktorá koza vlastne ani nebola. Iba keď chcela. A keď už som začala so zakázanými vecami, prečo nepokračovať?
  „Sesternica je zubárka, dá nám ospravedlnenky,“ dodala, keď zbadala, že som na vážkach.
  „Keď už mám taký dobrý deň, tak poďme,“ zasmiala som sa a vstala. Aj tak to je poslednýkrát, čo niečo také robím – a čo fajčím. Nechutí mi to – a keby sa to dozvedel Charlie, zabil by ma.
  „Fajn, len sa prezlečiem z tých odporných šiat,“ povedala a postavila sa.
  „Hej, ale na redakčnú radu by sme sa mohli vrátiť, čo povieš?“ Bolo jedenásť hodín, do štvrtej času dosť...
  „Môže byť, dnes sa volí nový šéfredaktor.“
  Nasadli sme každá do svojho auta a mierili k nám domov. Tam som zaparkovala a nasadla do Jessinho starého volkswagenu, ktorým sme sa dopravili k nej domov, aby si vymenila šaty. Dolu zbehla v rifliach a šedom tričku, v ktorom vyzerala obyčajne, ale aj tak jej to pristalo.
  O hodinu sme už stáli pred barom v Port Angeles.
  „Ale ideme len nealko, jasné?“ pripomenula som. Iba blázni idú do krčmy na aute.
  „Hej, hej,“ mávla rukou a vošla dnu. Bolo chvíľu po pravom poludní, takže veľa ľudí v miestnosti nesedelo. Objednali sme si nealkoholické drinky, ktoré boli farebnejšie ako oblečenie, ktoré Charlie vytiahne z práčky, ale nechutilo to zle – a ja som akosi vedela, že aj s Jess môžem vychádzať dobre a toto nie je naša prvá dámska jazda.
  Okolo tretej nám volala Angela.
  „Bella? SI s Jessicou?“
  „Mhm,“ zamumlala som. Mala som pocit, že to nezaváňa ničím príjemným.
  „Že ste sa vy dve uliali? A bezo mňa! To je normálne drzosť!“ zakričala pobavene do telefónu, až som ho musela odtiahnuť od ucha.
  „No...“
  „To je teraz aj tak jedno, len ti volám, že sa rada presunula na dobu neurčitú, lebo Tyler nevie, kde je smetiak a profesorka si kvôli nemu zlomila nohu. Mám pocit, že už nikdy nevezme do školy na desiatu banán,“ zachechtala sa. Ja som len vyvalene sledovala priestor pred sebou.
  „Čo sa deje?“ drgla do mňa Jessica. Neodpovedala som.
  „Takže nič?“ spýtala som sa do telefónu.
  „Nie, môžete pokojne žúrovať až do rána bieleho!“ zasmiala sa Ang. „Ale to, že ste ma nebrali so sebou, vám tak ľahko neodpustím!“
  „Neboj sa, vynahradíme si to obrovskými nákupmi,“ zasmiala som sa do slúchadla. Ja som vedela, čo na to dievča platí.
  „No tak, čo sa stalo?“ dožadovala sa Jessica odpovede.
  „Nič zaujímavé, len redakčná rada je na dnes zrušená a Angela je vytočená, pretože sme ju nevzali so sebou.“ Pokrčila som ramenami.
  „Prečo sa rada presunula?“
  „Tyler hodil profesorke banánovú šupku pod nohy. Jednu má zlomenú.“ Chvíľu na mňa vyjavene zízala a potom sa otočila na barmana.
  „Dve vodky, na Tylera!“ zvolala. Spražila som ju pohľadom.
  „Pardon, omyl, dva pomarančové džúsy,“ opravila sa hneď. „Na účet volaného,“ dodala už len ticho a my sme vybuchli smiechom.

  „Vďaka za skvelý deň, užila som si ho,“ povedala som, keď som vystupovala pred domom a lúčila sa s Jess.
  „Aj ja, niekedy si to budeme musieť zopakovať.“
  „Ale aj s Angelou,“ zasmiala som sa tesne pred tým, než som zabuchla dvere a ona odišla.

  Pred vchodom ma za rameno zdrapila ľadová ruka.
  „Kde si bola“ zasyčal Justin.
  „Čo je teba do toho?“ sykla som mu späť.
  „Asii všetko. Edward je šialený od strachu, nevedel, kde si, keď si sa po škole nevrátila.
  „Ahaho, milosťpán je odrazu šialený strachom, ale keď som šialená strachom ja, to už vlastne podstatné ani nie je, čo?“ utrúsila som naoko ľahostajne.
  „No tak, Bella, ty vieš, že to tak nie je!“
  „Vážne? A čo mám vedieť, keď mi nepovedal dokopy nič? Ani sa nesnažil o vysvetlenie, o to, aby som ho pochopila, o to, aby som ostala s ním! A aj tak, s najväčšou pravdepodobnosťou sa tu zdržuješ zbytočne, všetko nasvedčuje tomu, že ma už nechce,“ odfrkla som si vytočene, vytrhla sa mu zo zovretia a odkráčala do domu.

  Mala som chuť prskať blen na všetky strany. Minimálne. Mohol to byť pokojne aj jed, kolomaž, síra, smola, možno nafta. Ale to iba keby niekto škrtol zápalkou. Tak.
  Charlie mal prísť domov až o hodinu, takže som mala náskok a mohla mu pripraviť akú-takú večeru. Nechcelo sa mi robiť nič ťažké, no nakoniec mi to akosi nevyšlo a ja som vyprážala rezne, s tým, že som musela pozatvárať dvere do všetkých ostatných izieb, aby nepáchli spáleným olejom. Vďaka maminým pokusom som už našťastie vedela, že to potom smrdí celý deň. Ale aspoň som trochu napáchla, čo prebilo ten cigaretový zápach, čo mi razil z oblečenia, aj keď už stihol poriadne vyvanúť. Šerifsko-policajný nos môjho otca by však aj ten slabý závan zachytil...

  Charlie prišiel, keď som mala asi polovicu hotovú, no bola som prezlečená a umytá. Nič si nevšimol, hahá! Misia imposibla splnená!
  Naložila som mu na tanier jedlo a ostala stáť pri sporáku, aby som vypražila aj zvyšné pláty. Mala som ich ako pre armádu, no zajtra mal byť zápas – a ja som sa chcela poistiť, keby došiel Jacob s Billym. Predsa len – to sú prvotriedni žrúti nášho štátu. Kontinentu. Sveta. Už dva razy za sebou vyhrali la pushskú súťaž v pojedaní klobás. Samozrejme, potom som im ja posielala lieky po Charliem, mali jedno jediné šťastie, že som tu vtedy bola na prázdninách. Inak by sa už boli odobrali do večných lovísk...
  „Bella, ty jesť nebudeš?“ opýtal sa otec po chvíli, keď si jeho porcia hovela v jeho žalúdku. 
  „Ale budem, len chcem ešte dovariť. Príde zajtra Billy s Jakeom?“
  „Asi hej, budeme sledovať zápas.“
  „Tak potom nezabudni kúpiť pivo,“ pripomenula som mu so smiechom.

  Ďalej sme sa už ale nerozprávali. Bola na ňom znateľná únava z posledných dní, kedy pátrali po údajnom zvierati. Hrdlo mi zovrelo úzkosťou. Môj Edward je vrah...
Na pár minút som začala uvažovať, čo také upírstvo prináša. Či by sa dokázal ubrániť krvi? Očividne nie. Ale časom...?
  Opäť som začala nenávidieť svoju fantáziu. Keby sa tak napil zo mňa? Ako by som sa cítila? Bolo by to vzrušujúce? Alebo iba bolestivé? Zamračila som sa. A čo ma to zaujíma? Aj tak sa s ním už asi neuvidím. Je to didiot. Keby mu na mne záležalo, príde ešte pred pohrebom a povie mi, že žije. Ja by som si už na to, že nie je človek, zvykla. Po čase by mi to už asi ani nevadilo. Teda – po tom, čo tu Justin v kuse oxidoval, by som to zvládla ľavou zadnou. A pravá predná by bola ešte väčšia hračka. Strčila som si hlavu do dlaní. To som sa dopracovala, mala by som o tom určite napísať. Veď – kedy budem mať nabudúce v živote toľko pocitových podnetov?

Môj milovaný netvor
čo nad hrdlom sa skláňaš
Môj milovaný netvor
čo strach mi naháňaš
Môj milovaný netvor
čo dušu vraj nemáš
Môj milovaný netvor
čo tú z najkrajších máš

  Ozvalo sa zaklopanie na okno. Skoro som umrela od ľaku! Odhrnula som záclonu.
  „Ty idiot!“ zasyčala som. Na vonkajšej parapete čupel Edward a bojazlivo ma sledoval.
  ,Otvor!´ naznačil ústami. Ja som mu zato dosť okato naznačila smer hore tým najdlhším prstom. Ale potom ma to omrzelo, keď smutne hľadel do izby ako lačný psík s IQ menším ako izbová teplota.
  „Čo chceš?“ zavrčala som, keď vliezol do izby.
  „Ja... mala si pravdu, Bella.“ Aleluja!
  „No hej, to mi zvyknú hovoriť dosť často. Len ma nechaj zorientovať sa. V čom tento raz?“
  „Nebojoval som,“ povedal priškrteným hlasom. „Ale na svoju obranu musím povedať – ani som nemohol. Ani nevieš, ako sladko voniaš!“
  Poznámka hlavnej postavy: Musím vyhodiť čokoládovú penu do kúpeľa!
  „Aj tak si mal prísť!“ Dupla som si. Aj keď – teraz som bola na opačnej strane už len z princípu. Asi fakt prísť nemohol...
  „Bella,“ zašepkal zničene. „Si to najlepšie, čo ma v živote postretlo a ja som ťa nemohol stratiť takýmto spôsobom! Radšej by som sa ťa vzdal, než aby som mal byť vo svete, v ktorom nie si. Neprežil by som, keby sa ti niečo stalo.“ Do očí sa mi natlačili slzy. Napriek tomu, že to znelo mierne sentimentálne, prišlo mi to nesmierne romantické.
  „A ja som si myslela, že si ma prestal milovať,“ fňukala som. Zavrtel hlavou a váhavo okolo mňa natiahol ruky.
  „To ja som si myslel, že by si ma nechcela, keby si prišla na to, čo som,“ vzdychol. Privinula som sa k nemu bližšie.
  „No ako sa nám to celé zamotalo, nieže?“ Smutne som sa pousmiala. „So svojím šťastím by som ani rybu v jazere dynamitom nechytila, ale odrazu stojím vo svojej izbe a objímam svojho mŕtveho priateľa. Mám pocit, že som ti odpustila až príliš rýchlo.“ Vytreštil oči.
  „Príliš rýchlo? Chceš povedať, že by si bola schopná poslať ma domov?“ Zamračila som sa.
  „A kam chceš teraz akože ísť?“
  „Mienim ostať s tebou až do rána.“ Vypleštila som oči.
  „Ale veď ty nespíš, nie?“
  „Nespím,“ mykol plecom. Zazubila som sa.
  „Tak to fajn!“

Môj milovaný netvor
ktorého milujem
Môj milovaný netvor
pre ktorého žijem
Môj milovaný netvor
pre ktorého sa vzdávam
Môj milovaný netvor
ktorému sa dávam

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Petronelka

3)  Petronelka (15.08.2011 18:21)

Tak na začátku kapitoly jsem se neuvěřitelně lekla. Ani mi neuvěřiš jak - vypadala jsem asi takhle , když se Bella rozhodla odejít z domu a nechat tam Edwarda jenom tak stát. Tohle byl totiž neuvěřitelný šok. Hleděla jsem na ty písmenka a nemohla uvěřit, že jsi to skutečně napsala, tohle mi totiž k tobě nesedělo. Jsi zapřísáhlá E+B a teď tam bylo najednou něco, co tomu neodpovídalo.
Jak by Bella vůbec mohla Edwarda nenávidět? Vždyť v téhle povídce to není ani možné. Jejich láska má překonat světadíly a být tak nezměrná, že ji nikdo a nic nezničí.
Potom se Bella konečně odhodlala do školy a tam mě čekal další šok. Zase jsem se začala být, co jsi to na ni nachystala, když začala na schodech s Jessikou koučit. Už jsem myslela, že z ní uděláš úplnout trosku, co prostě neunese pravdu o svém příteli. Pokud by se tak stalo, asi bych tuhle Bellu přestala mít ráda, byla by totiž neuvěřitelně slabá a své problémy by se snažila zahnat návykovými látkami jako je nikotin a v neposlední řadě i alkohol. Ještě, že se potom Jess ukázala jako menší kráva, než za jakou jsem ji na začátku této povídky pokládala a skončili v baru jenom u sklenky džusu.
No a potom ten Justin. Je milé, jak se stará o Edwardovo štěstí, ale co ho k tomu nutí? Není v tom skrytý ještě nějaký háček (třeba i rybářský) na který nás ulovíš v nejméně očekávatelnou chvíli? Pokud se mé doměnky splní, bude to hrozné, ale raději nebudu nic přivolávat.
No a ten konec, co bych ti k němu mohla asi tak říct? Srdce mi zaplesalo nad tou skutečností, že je Bella opět s Edwardem a dala mu šanci. Změnila názor, nebo spíš, Edward se odhodlal k tomu o ni bojovat, což jsem byla jedině ráda. Tady by mě jenom pasivní Edward neskutečně naštval (stejně jako ta verze Belly, kterou jsem nadhodila - myslím tu povalečskou).
Tak, konečně to je tak, jak to celou dobu být má. Edward je s Bellou a skutečné TWL nám může jenom začít;).
A co říct závěrem? Tahle kapitola se ti hrozně moc povedla, od naprostého ohromení a strachu až k pocitu štěstí jsi mě s ní dovedla a já ti za to moc děkuju

2)  maily1709 (12.07.2011 11:37)

jeeeeeeeeeej to bolo fakt mile aj ked ten edward je debko!! a som rada ze pokracujes, nedaj sa odradit ostatnymi lenivcami :D :D
P.S ludia je take tazke sem hodit smajlika??

1)  VeruskaSkl (12.07.2011 11:32)

Super těším se na další

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek