Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

Tak, čo to dnes bude? Jedna vražda, jeden zamilovaný novorodený a jeden šok. Zvláštne, ako rýchlo sa dokáže zvrtnúť dej.

P.S.: maily1709, dík, že si sa ozvala pri minulej kapitolke <3

14. kapitola: Že vraj nomád...

14. kapitola

  Bol som vytočený. Neveril som, že by bolo možné to, čo mi Justin predkladal ako perfektný nápad. Bola to volovina. A bál som sa.
  „Nechaj ma na pokoji a Bellu tiež,“ zavrčal som, keď do mňa húdol to isté už druhou hodinou, a vybehol som do lesa. Bol som už poriadne hlboko, keď sa neďaleko mňa ozvalo zašušťanie...

Bella:

  Bol už večer, no Charlie domov ešte stále nedošiel. Začínala som mať strach. Zaumienila som si, že najlepšie bude, ak mu zavolám, predsa len budem vedieť, čo sa deje.

  Nezdvihol mi to. A že ma to teda malo prekvapiť. Bola som vytočená a zmätená vlastnými pocitmi. Strach o Charlieho, o seba, z budúcnosti, a akosi sa tam priplietla aj láska k Edwardovi, ktorá ešte stále nezapadla jemným prachom zabudnutia, ktoré by konečne pôsobilo ako vyslobodenie z večného utrpenia.

  Dnes Justin neprišiel – nie, že by mi to vadilo. Bol to už len zvyk, že sa pri mne každý deň staví a ja musím trpieť jeho prítomnosť, ktorá ma už ani nevytáča. A to ma vytáča...

  Otec došiel až pár chvíľ po polnoci.
  „Volala som ti,“ začala som vyčítavo.
  „Prepáč, Bella, ale mal som prácu.“
  „Čo sa stalo?“ opýtala som sa znepokojene, keď som zbadala jeho unavenú tvár.
  „Nejaké zviera zabilo Mika Newtona.“ Zatočila sa mi hlava.
  „Zviera?“ zopakovala som priškrteným hlasom. Čo viem, zvieratá vo Forkse nemali tendenciu útočiť. „Aké zviera?“
  „Divoké. To je zatiaľ jediné, čo vieme.“ Unavene si pretrel tvár.
  „Choď si pospať,“ povedala som.
  „Dobre. Ale – Bella,“ otočil sa na mňa a prosebne sa na mňa zahľadel, „prosím, nechoď teraz v žiadnom prípade do lesa.“ Prikývla som.
 
  V kuchyni som sedela ešte niekoľko hodín a spať som išla niekedy nad ránom. Ale aj tak som nemohla zaspať, v snoch ma strašili červené oči Studených, krvou potrieštené ústa, odtŕhajúce sa od chlapčenského hrdla, mohutná postava vzďaľujúca sa v lese spolu s hrdelným smiechom. Desivé. Pravdivé.

  Justin došiel oxidovať až na ďalší deň. Zobudilo ma nervné klopkanie a ja som vedela, že keby na neho platili drevené kolíky, idem o oprieť o taký fajný veľký dub.
  „Kto zabil Mika Newtona?“ spýtala som sa rozospato hneď, ako som otvorila dvere. Vypleštil oči.
  „Prečo si myslíš, že ho nezabilo zviera?“
  „Pretože ho zviera nezabilo,“ zavrčala som. Bolo jednoduchšie predstierať, že verím, že to bol upír, ako predstierať, že verím, že ho zabilo zviera. A ak začnú hovoriť o obrovských vlkoch vo veľkosti koňa, trafí ma asi šľak.
  „Fajn, fajn, fajn,“ zdvihol ruky na znak, že sa vzdáva. „Ale snáď to nebudeme preberať medzi dverami,“ povedal a kývol smerom k ulici, kadiaľ sa ako každé ráno prechádzali nič netušiaci ľudia. Zatiaľ. Ustúpila som a on sa hneď posadil do kuchyne na Charlieho miesto.
 
Edwardovi to tam pasovalo viac.
  „Je tu... jeden novorodený. Nomád. To znamená...“
  „Viem, kto je nomád,“ skočila som mu do reči, kým som si robila kávu. Ešte stále som totiž bola v pyžame a bez raňajok. Odrazu mi napadlo, že by nebolo odveci, keby som zašla pozrieť do školy, či ešte vôbec stojí.
  „No. A. Takže. Ehm.“ Pravdepodobne nevedel nájsť správne slová, ako povedať, že sa po okolí potuluje jeden krvilačný upír. „Nemá sa o neho kto postarať a keďže je dosť nebezpečný, Esmé s Carlisleom sa...“ Hrnček s pariacou kávou sa mi vyšmykol zo stŕpnutých prstov. Na koberci ostal hnedý fľak a všade okolo biele črepy z hrnčeka. Pil z neho Edward, keď bol u mňa, vtedy, kedy sme sa prvýkrát pobozkali. Jeho rodičia boli posledné žijúce články spájajúce jeho minulosť a moju prítomnosť v budúcnosti, ale teraz ich ohrozoval nejaký novorodený nomád, ktorý lační po krvi a naháňa úchylných tínedžerov, ktorí sa túlajú po lese a robia ktovie čo? Pevne som stisla viečka k sebe, aby som zamedzila prístup slzám. Carlislea a Esmé som od pohrebu ešte nevidela. A neuveriteľne ma to mrzelo. Musela som sa presvedčiť, že sú v poriadku, že nie sú zarmútení tak ako ja, musím im pomôcť niesť večný smútok tragickej smrti ich syna. Veď vlastne zomrel kvôli mne, tá autonehoda by sa nestala, keby sa o mňa tak nebál... Láska dokáže divy. Je ako choroba, prenášaná vzduchom, ktorou sa nakazíte – a ani o tom neviete. Príznaky sú jasné, aj keď sa u každého môžu prejavovať inak. Ale je nebezpečná – dá sa na ňu umrieť.
  „Si v poriadku?“ opýtal sa odrazu Justin a jeho ruka prešla upokojujúci pás po mojom chrbte.
  „Musím, potrebujem ísť za nimi, vidieť ich,“ vzlykla som.
  „Tak to v žiadnom prípade,“ zahrmel.
  „Nezabrániš mi,“ zasyčala som.
  „Nesmieš k nim prísť, je tam predsa on!“
  „A práve preto! Chcem sa presvedčiť, že sú v poriadku! Že im neublížil!“ Rázne som sa mu otočila čelom a opätovala vraždiaci pohľad. Aj keď jeho mal určite väčšie účinky.
  „Nie. Aspoň nie dnes.“
  „Zajtra,“ vyhŕkla som. Unavene si pretrel čelo.
  Aké ľudské gesto...
  „Pokúsim sa to zariadiť,“ zamrmlal.
    
  Viac sme nehovorili, každý sa venoval vlastným myšlienkam.
  „Môžem ísť navštíviť vašu kúpeľňu?“ vyhŕkol odrazu Justin spôsobom „osvietilo ma“.
  „Samozrejme.“


Justin:


  S okamžitou platnosťou prehlasujem, že ma Edward zabije. Roztrhá ma na mikroskopické kúsky, tie na ešte mikroskopickejšie a tie na úplne minimálne, ktoré nakoniec v roztoku vody a nejakej sračky zmení na molekuly. A tie molekuly potom zje, vydávi a nakoniec spáli!
  „Môžem ísť navštíviť vašu kúpeľňu?“ vyhŕkol som odrazu.
  „Samozrejme,“ prikývla mierne udivene, ale na nič sa nepýtala. Našťastie. Neviem si predstaviť, že by sa spýtala niečo ako ,To akože ideš cikať?´ alebo ,Vieš o tom, že sa za sebou splachuje, však?´ . A najviac by ma zabilo ,Traf sa do misy!´
Vybehol som po schodoch, ale miesto do kúpeľne som vletel do Bellinej izby. Otvoril som šatník a začal sa v ňom prehrabovať. Niečo... Niečo... Dokonalé! Presne toto! Oči mi radosťou zasvietili, keď som v rukách zvieral tmavé tričko presýtené jej vôňou! Len ako ho dostať z domu? Obzrel som sa a strčil si ho do nohavíc, tak, aby ho nebolo vidno. Na úpätí schodišťa už čakala Bella.
  „Si v poriadku?“ opýtala sa starostlivo.
  „Hej, len... už musím,“ kňukol som. Pohľadom zastavila na guči v mojich nohaviciach a okamžite odvrátila zrak.
  „Hej, mal by si už ísť,“ pípla celá červená. Len som kývol a vybehol z domu, dúfajúc, že to tričko príliš nenasiaklo mojou vôňou, musel by som sa totiž vracať. A to by bolo dosť trápne a potupné.

Edward:

  „Ty si kretén,“ zavrčal som, keď mi Justin povedal, čo spráskal.
  „Ale už bolo na čase,“ bránil sa.
  „Pozri sa mi do očí! Čo vidíš?“ skríkol som jedovato.
  „Prosím, len mi nehovor o okne do duše, ja nie som na také romantické kecy, takto ma nezbalíš,“ odfrkol si a odvrátil pohľad.
  „Hovorím o svojich dúhovkách! Zabil som človeka! Zabil! Kruto som ho zavraždil bez mrknutia oka!“
  „Upíry nepotrebujú mrkať,“ skočil mi do reči. Zhlboka som sa nadýchol snažiac sa nájsť stratenú rovnováhu.
  „Som vrah! Ako sa môžem ukázať niekomu na oči? A čo ešte Belle? Takej čistej, nežnej...“ môj hlas prechádzal do zúfalého plaču bez sĺz. „Ako sa jej budem môcť pozrieť do očí? Nikdy ma nechcela takto vidieť. A keby sa ešte dozvedela, že to ja som to zviera, po ktorom pátra jej otec... A okrem toho – ešte som sa poriadne nespamätal z lahodnej chuti ľudskej krvi a ty mi chceš podstrčiť ďalšieho človeka? Vieš si predstaviť, čo by som robil, keby zomrela mojou rukou?“
  „Na to som myslel,“ ohradil sa a odniekiaľ vytiahol tričko. Zavrčal som, keď som to ucítil. Pohľad sa mi zastrel a ja som sa opäť zhlboka nadýchol. A zas. Zas. Nespočetne mnohokrát. Hrdlo ma pálilo a ja som vedel, že sa neudržím. Zavrčal som. Tú vôňu som už raz cítil, keď mi dal list z pohrebu. A teraz... Pritisol som si ten kus látky k tvári a vdýchol. Bola to ona.
  „Tak, to by sme mali,“ spokojne zopäl ruky Justin a pousmial sa. Zavrčal som.
  „Nemôžeš porovnávať stretnutie s človekom a ňuchanie k tričku!“
  „Presne tak! Preto teraz, keď už vieme, ako asi reaguješ, pôjdeme za ňou!“
  „Prepáč, že som o tebe pochyboval. Ty si idiot!“ Neveril som, že to myslí vážne. Malý nemysliaci hajzlík!

  „Neverím, že si ma donútil to urobiť,“ zavrčal som o dve hodiny neskôr, keď sme stáli pred Belliným domom schovaní v tme noci.
  „Pozri, vidíš tamto okno?“ ukázal na jedno okno na druhom poschodí. Prikývol som.
  „Fajn, tak tam nelez. To je Charlieho izba. Ale toto druhé,“ svoj pohľad presunul o niekoľko metrov, „tam si priam nútený ísť!“ Odvrátil som pohľad od okna, ktoré ma tak veľmi vábilo svojím nemým hlasom. Ako siréna na mori.
  „Nemyslím, že je to dobrý nápad.“
  „Pozri,“ začal spôsobom Ja - Tarzan, Ty – Jane. „Miluješ ju?“ Kývol som. „Tak potom sa niet čoho báť. Neublížiš jej, tvoje srdce ti to nedovolí.“ Potľapkal ma po pleci a o dva kroky cúvol. V tom momente som urobil tú najbláznivejšiu vec na svete. Vyskočil som k Belle do okna. Samozrejme, Justin ma nasledoval, ale ani to mi nezabránilo priam skvostne vydýchnuť. Po toľkých dňoch mučenia – som ju videl na vlastné oči.
  Kučeravé vlasy rozhodené po vankúši ako riasy v búriacom sa mori, trepotajúce sa viečka nežne zopäté k sebe v prísľube sladkých snov, roztomilý noštek, pery... Vždy tvrdila, že sú asymetrické, no mne prišli dokonalé. Samotná božskosť zostúpená do krvavej červene zvádzala všetky moje zmysly.
  „Si v pohode?“ spýtal sa Justin a rozohnal tak opar, čo sa vznášal okolo mojej hlavy.
  „Som v tom najlepšom poriadku,“ šepol som s pohľadom prikovaným k nej.
  „Nadýchni sa,“ vyzval ma tichým hlasom, tak, aby ju nezobudil. Poslúchol som. V hrdle mi vyšľahli plamene – ale jediný pohľad na spiacu krásku ich utíšil a donútil vnímať jej vôňu ako dar a nie ako prekliatie. Váhavým krokom som pristúpil k nej. Bál som sa, že sa rozplynie a ja navždy upadnem do temnej ničoty, no ona stále ležala v posteli a spokojne oddychovala. Vztiahol som ruku k jej lokniam. Pripadal som si ako hriešnik neprávom siahajúci na majetok samotného Všemohúceho. Jemnosť vystrelila do končekov mojich prstov a hebkosť pohladila stvrdnuté brušká.
  „Edward,“ zašepkala. V tej chvíli som stuhol na mieste.
  „Zobudila sa?“ šepol som k Justinovi, ktorý stále postával pri okne. Mala zavreté oči, ale veď práve prehovorila!
  „Rozpráva zo sna,“ povedal so založenými rukami na hrudi.
  „Sníva sa jej o mne?“ zašepkal som s takmer zbožnou úctou a sklonil sa k jej perám, aby som počul aj to najslabšie zastonanie.  Som v jej snoch! Nezabudla na mňa! Jej podvedomie určite nie! Šťastie, ktoré ma v ten moment zaplavilo, bolo neopísateľné.
  Skĺzol som prstami na jej tvár a trhol sebou, keď som zacítil teplo jej pokožky. Bola horúca, hriala. Presne ako v mojich predstavách. Mäkký zamat prijímal môj chlad a menil ho na elektrizujúce brnenie vysielajúce do celého tela. Cítil som to. A musela aj ona, aj keď spala. Bolo to totiž niečo neuveriteľné – a ja som v ten moment nebol schopný uveriť, že TOTO dokázal len jediný krehký dotyk.
  „Edward, poď, začína svitať, už musíme ísť!“ ozval sa odrazu Justin hľadiac z okna na vychádzajúce slnce.
  Naposledy som pozrel na svoju krásku, započúval sa do klapotu jej srdca, vdýchol omamnú vôňu a vyskočil z okna.

  Nedokázal som ísť hneď domov. Utekal som lesom a vyšplhal sa na ten najvyšší smrek, aby som mohol sledovať púť slnka po oblohe. Žeravá guľa sa práve odlepila od horizontu a poctila všetkých svojím svetlom.

  Ani zďaleka sa však netrblietala ako dievčina v mojich predstavách. A ja som sa začal báť. Neskutočne ma to desilo, že to nevyjde, že sa zľakne, že ju vydesím, že bude natoľko znechutená mojou existenciou... Možno si bude priať, aby som radšej umrel. A ja jej to želanie s radosťou vyplním.

  Domov som došiel asi o dve hodiny neskôr. Esmé sedela nad nákresmi a Carlisle sa chystal do služby.
  „Stalo sa niečo?“ opýtala sa Esmé, keď otec odišiel do práce a my sme v dome ostali sami. Chvíľu som uvažoval, či by som jej mal povedať o dnešnom pláne, no nakoniec rozhodol jej povzbudivý úsmev.
  „Justin sa rozhodol doviesť sem Bellu.“ Jej oči zažiarili. Aj keď som domov prišiel s tým, že som zabil mladého Newtona, nevykopala ma z domu a nebol na nej vidieť ani náznak sklamania, práve, že ma podporila v tom, aby som sa podobnému prešľapu nabudúce vyvaroval. A teraz som v nej zbadal to isté.
  „Už som začínala myslieť, že to nikomu nenapadne a budem ju musieť priviesť sama,“ krátko sa zasmiala a pevne ma objala. „Neboj sa, ona je stvorená pre teba. Je vám súdené ostať spolu – a po tom, čo ste spolu prežili, vás jedna nesmrteľnosť nerozdelí,“ pousmiala sa.
  „Ďakujem, mami.“
  „Pôjdem asi do mesta, potrebujem si obzrieť nábytok,“ povedala a brala si kabelku. Vedel som, že to robí len preto, aby som mal voľný dom. A aj keď určite chcela ostať, aby vedela, ako všetko skončilo, nechala mi súkromie a odišla preč. Osamel som. Zostalo mi už len čakať a dúfať.

Bella:

  Keby mi dnes Justin nebol sľúbil, že ma vezme ku Cullenovcom, bola by som šla do školy. Samozrejme, akosi nevydalo. Už od rána som nemohla nič vystáť. Snívalo sa mi totiž, že bol pri mne. Že sa ma dotýkal. A že bol na pár sekúnd šťastný – so mnou. Upínala som sa k predstave, že ho na pár okamihov spravila šťastným moja prítomnosť, môj náhodný výskyt na tom istom mieste.

  Uvažovala som, čo by som si mala vziať na seba. Predsa len – trúchliaci rodičia a jeden neznámy novorodení, ponurá nálada a Justin. Vzala som si nakoniec iba obyčajné rifle a tmavošedý svetrík, ktorý som doplnila šatkou cez krk, ktorá za mnou elegantne viala pri chôdzi.
  Raňajkovať som nemohla. Môj stiahnutý žalúdok protestoval proti akémukoľvek prijatiu potravy – a ja som mala akýsi zvrátený pocit, že je to len dobré.
  Sedela som v obývačke a neprítomne hľadela pred seba. Mátal ma sen z noci. Odrazu som zbožňovala svoju predstavivosť za to, že dokázala vyvolať neuveriteľne presvedčivú ilúziu len preto, aby som bola pár sekúnd spokojná.
  Upokojila som sa, ale spolu so zazvonením zvončeka pri vchodových dverách sa moje telo kŕčovito naplo. Jutin ma prišiel vyzdvihnúť.

  Tá cesta mi prišla až desivo povedomá. Pamätala som si všetky svoje príchody aj odchody. Ešte viac som sa zaborila do koženej sedačky.
  Pred obrovskou vilou sme stáli za pár minút. Justin si ma obozretne meral a nasledoval ma do vnútra. V obývačke nikto nestál.
  „Bella,“ oslovil ma váhavo. „Vieš, mala si pravdu. Mika Newtona nezabilo zvieral, ale to už vieš. Zabilo ho to isté čo aj Edwarda Masena.“ Krv v žilách sa mi na sekundu zastavila a potom sa rozbehla tak, že ju moje srdce ani nestíhalo pumpovať.
  „Čo to hovoríš? Veď Mike predsa neumrel pri autonehode,“ zavrtela som hlavou. Môj mozog odmietla nájsť ten spínač, medzník, ktorý by ma priviedol k správnemu riešeniu rovnice.
  „Ani Edward. Jeho totiž napadol upír.“
  „Preboha,“ vydýchla som. Kolená sa mi podlomili. Nebyť jeho pohotovej reakcie, váľala by som sa po dokonale vytretej podlahe.
  „Chceš povedať, že ho zabil jeden zo Studených?“ šepla som, keď som už bezpečne sedela na gauči.
  „Nezabil, ale premenil.“ Zabudla som dýchať. Mohli prejsť hodiny, dni, roky. A mňa by to netrápilo. Túžila som ujsť. Na samý koniec zeme a skočiť z neho do vôd nekonečna.
  „Klameš!“ zvrieskla som. Nie, nie, nie, to nemôže byť pravda.
  „Neklame, Bells. Som upír. A to ja som zabil Mika Newtona.“

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Twilly

3)  Twilly (30.08.2011 00:05)

uuuuuuuuuuuuuuuuuuuf, silný kaliber pred tým, ako pôjdem spať

Petronelka

2)  Petronelka (15.08.2011 17:54)

Páni, tak tohle bylo opravdu něco... něco... něco nepopsatelného a dokonalého. Nevím, jak ti popsat své pocity potom, co jsem dočetla tuhle povídku, protože mi myšlenky v hlavě plynou tak rychle, že mi je prsty nestíhají zapisovat do tohoto komentáře.
Jsem hrozně zvědavá na reakci Belly na tuhle překvapující skutečnost - a tedy, že Edward nezemřel, ale stal se upírem. Rozhodně to pro ni bude velikánský šok. Probrečela kvůli jeho údajné smrti tolik slz a teď se najednou dozví, že žije.
Páni, jenom hrozně moc doufám, že se ho Bella nebude bát, že se smíří s tím, že je upír a že ho bude i nadále tolik milovat (tak moc, jako když byl ještě člověk a nebo ještě víc). Prosím, ať mě Bella v tomhle nezklame. Prožívám ten jejich příběh s nimi a vždy, když se něco hrozného stane, sevře se mi srdce a naopak, když je tam něco krásného a romantického, srdce mi přímo plesá blahem.
Tahle povídka je přímo jako stvořená pro mě (jakožto velmi náročného čtenáře), protože splňuje všechny moje kritéria, které jsem si u povídek dala. Jsem hrozně ráda, že můžu tvou tvorbu číst a že tě smím jakožto autorku znát;)

1)  maily1709 (11.07.2011 15:20)

prepac ze tak neskoro :) ale predsa... nechapem preco tu nemas ziadne komentare lebo pises fakt zaujimavo a je mi to ľúto hlavne pre teba no ale ku tomu koncu to akoze co ma byt :D :D dufam ze nezaujem ludi pisat komenty ta neodradi v pokracovani lebo to by mi bolo fakt ľúto:'-( :'-(

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek